Mať doma muža proroka, kňaza a kráľa. Ako?

Snom každej ženy a manželky je žiť s mužom, ktorý bude zodpovedať Božím plánom a víziám. Často sme sklamané, ak to tak nie je, a pokúšame sa nahrádzať to po svojom. Omyl! Ani jedna z vás/nás nie je muž… a nemôže ho nahradiť. Ako teda podporiť muža v Božom prežívaní mužnosti?

Každý muž a manžel má poverenie od Boha stať sa prorokom, kňazom a kráľom. Je to poslanie, ktoré je špecificky potrebné v rodine, a v manželstve zvlášť, práve preto, že každé manželstvo a rodina sú najmenšou vzorkou domácej cirkvi, najmenšou zložkou Božieho kráľovstva, ktoré žije už tu na zemi.

Možno si poviete: Och, snívam o tom, ale ten môj muž…! Prestaňte vzdychať, vy ste dané predovšetkým ako manželky na pomoc, aby sa prorokmi, kňazmi a kráľmi stali. Ako?

 

 

Muž, ktorý hlása

Proroci, ako ich poznáme z čítania Písma, boli na jednej strane obyčajnými mužmi a mali aj svoje muchy. (A to nemusíme prejsť rovno k Jonášovi a jeho „zdrhaniu“ pred Božou výzvou.) Napriek tomu si ich Boh použil, aby cez nich hovoril svojmu ľudu pravdu, vízie, ponaučenia, predpovedanie budúcnosti a aby ho učil. Úloha je to dosť nevďačná: sám Ježiš povedal, že proroka si uctia všade, iba nie v jeho otčine. Čiže byť prorokom nie je žiadny spoločensky výnosný status, a to ani v rámci vlastnej rodiny. Ale: ak muž kráča s Pánom, hovorí cez jeho ústa Boh.

Čo to znamená v rodine a v manželstve? Boh ustanovil za hlavu rodiny (aj manželstva) muža: zodpovedá za celé toto minikráľovstvo priamo jemu samému. Svätý Pavol potom pripomína, aby sme my ako ženy (a tým hovorí, aby sme k tomu viedli aj deti, aj ostatných príbuzných) boli podriadené mužovi, lebo tak sa páči Pánovi. Často sa nám to zdá ponižujúce, nespravodlivé, ťažké a neprijateľné. Búrime sa… a nevedomky tým svojmu mužovi znemožňujeme stať sa prorokom v rodine.

Teda: zmena! Môj muž síce nie je dokonalý… ale jeho ústami má hovoriť a hovorí Boh. Vnímam to tak?

My ako ženy máme tendenciu ťažko znášať priame a pragmatické slová muža. Je jedno, či idú na našu adresu, alebo dokonca smerujú k deťom – vtedy zvykneme zaujať ochranársky postoj a „zmierniť“ všetky možné dopady slov nášho manžela. Nuž, proroci nejednali v rukavičkách a nerozprávali diplomatickou rečou a Boh to od nich neočakáva ani vtedy, ak sa prejavujú v osobách našich manželov. Ide o pravdu. Od nás to vyžaduje postoj pokory, počúvania, vnímania podstaty, prijímania úlohy proroka.

Môj muž zriedka prehovorí nadlho, ale keď už cíti potrebu povedať niečo mne alebo hlavne dorastajúcim deťom, naučila som sa, že mám byť blízko ako opora a byť stíšená v pozornosti, aby mi neušla pointa a podstata slov, ktoré vyslovuje. Hoci je rozvážny, niektoré slová sekajú do živého – a prichádzajú protesty. Čo je vtedy mojou úlohou? V pokoji zastať jeho postoj (kritické pripomienky či otázky si nechám medzi štyri oči, ak ide o mňa, na neskôr) a byť mostom, ktorým sa slová môjho muža-proroka dostanú jednoduchšie (ale rovnako pravdivo) pretlmočené k tomu, komu patria.

Táto tichá podpora je viac, ako si dokážeme predstaviť. Ak vládzeme, skúsme svojmu mužovi už len pri vnímaní (intuíciu máme silnú) prorockého preslovu žehnať, aby ho viedol Duch… a ešte lepšie je, ak máme túto modlitbu o silu byť prorokom v dennom rannom repertoári. Čas často ukázal, že slová a videnie môjho muža boli pravdivé, aj keď náročné a ťažké, rovnako ako to platilo u prorokov.

 

 

Muž, ktorý posväcuje

V Starom zákone to bol vždy muž, ktorý viedol rodinu k Bohu: akýmkoľvek spôsobom. Bolo to jeho privilégium, vyplývajúce zo zodpovednosti za rodinu a manželstvo.

Uvedomujeme si, ako často preberáme túto úlohu my, ženy? Lenže: nijako tým svojmu manželovi nepomáhame vrátiť sa do pozície kňaza. Hoci je to pre neho náročný status, nakoľko musí byť denne v kontakte s Bohom a jeho autorita posväcovať musí vychádzať zo živého vzťahu s ním.

Ako tomu napomôcť? Neveďte modlitbu v rodine miesto neho. Počkajte, kým sa vráti z práce, kým dorobí v záhrade, a po tichom usmernení ho poproste, aby vždy viedol modlitbu v rodine on, akokoľvek krátko a jednoducho. Často s ním hovorte o žehnaní pre vaše deti a proste ho, aby dával aspoň mlčky požehnanie deťom pri odchode z domu a večer, keď zaspávajú (alebo ak už aj spia). Požehnanie otca má veľkú moc – a potrebujete ho aj vy ako jeho manželka!

Hovorte spolu o Božích veciach. Možno to zo začiatku nebude jednoduché, ale poslúžte mu ako nápoveď a pomoc.

Spýtajte sa ho, čo si myslí o kázni v nedeľu. (Ak je to ošemetná téma vzhľadom na kazateľa, opýtajte sa ho, ako vnímal text evanjelia). Prirodzene hovorte o tom, čo prežívate počas svätej omše, počas modlitby – a dajte mu priestor vyjadriť sa k tomu, pýtajte sa ho na názor. Čítajte spolu Písmo a poproste ho o vysvetlenie, o zdieľanie.

Medzi štyrmi očami mu vysvetlite, ako veľmi by ste si želali, aby on sám viedol rodinu do chrámu – aspoň v nedeľu, keď ste všetci doma. Ukážte mu to ako výsadu, nie ako nutnosť. Skúste ho zapojiť cez deti aj seba do farnosti a jej života. Nájdite na internete ponuku duchovných obnov pre mužov (aj na Slovensku ich už existuje dosť takých, ktoré sú interaktívne a plnokrvne „chlapské“, vrátane regulárneho piva, ohňa a bubnov). Ak máte obavy, že tam nepôjde, darujte mu to ako darček – na skvelý chlapský víkend alebo pozvite aj jeho najlepšieho kamaráta. A znovu: denne pripojte k rannej prosbe o silu pre svojho proroka aj prosbu o odhodlanie žiť svätý život a byť vzorom Božieho muža v rodine.

 

Muž, ktorý vládne

Mužovi bola daná úloha viesť rodinu a manželstvo. Rovnako ako Kristus vedie Cirkev, ako je Boh Kráľom času a večnosti, toto privilégium má aj muž v mikrokráľovstve a v minicirkvi doma. Muž potrebuje mať a cítiť pevnú autoritu v prvom rade odo mňa, svojej manželky – a potom vnímať moju podporu smerom k deťom.

Čo to znamená premenené na drobné? Rešpektujem rozhodnutia svojho manžela. Neobchádzam ich ani ich neignorujem či nevyberám z nich, čo sa mi zdá dobré. Beriem ich celé, také, aké sú, aj keď sú možno nedokonalé. (Znovu: ak mám problém prijať to, prediskutujem to s ním v pokoji medzi štyrmi očami.) Keďže stále vystupujem ako jeho manželka a očakávajú odo mňa zhodu s ním, je to aj pohľad našej jednoty. Je neuveriteľné, ako Boh požehnáva túto poslušnosť a rešpekt, aj keď sa muž možno „sekne“ v rozhodnutí.

Teda: ak môj manžel povie deťom, že teraz nebudú pozerať televízor (a je jedno, či uvedie dôvod), podporím ho. Nebudem nahlas protestovať, že ja som to sľúbila – pretože naruším jeho autoritu a moc rozhodovať a viesť. Nebudem za rohom utierať deťom slzy a nesľúbim im dvojnásobnú porciu telky, keď ocko nebude doma: lebo narúšam autoritu svojho muža v ich očiach, nebude pre nich tým, kto vládne, a navyše, nebudú vás brať ako jednotný pár, ako istotu. Naučia sa kalkulovať a vyjednávať – čo by ani jedna z nás nechcela.

Čo teda urobiť? V pokoji to prijať v istote, že môj manžel má poverenie od Boha a ak v čomkoľvek rozhodol, urobil to v láske, akej je teraz schopný. Deťom vysvetlím, že niektoré rozhodnutia sú ťažké, ale nie sú o tom, že by ich ocko menej miloval. Stačí klasický príklad s nožom: „Ocko by ti ho vzal, a rýchlo, ak by si sa s ním hral. Nebude sa ti to páčiť – ale on to neurobil preto, lebo ťa nemá rád!“ Toto pravidlo mi pomôže dívať sa na autoritu môjho manžela inými očami. O to viac, ak ho znovu podporím a pridám do rannej modlitby tretiu zložku: aby Boh viedol rozhodnutia môjho manžela.

 

 

Z reality

Ako to vyzerá v praxi? Napríklad takto: Boli sme v Paríži. Na pár dní, konferencia mala oficiálny spoločenský dress code, ale batožina do lietadla bola miniatúrna. Nebola šanca, aby som si vzala inú obuv okrem čižiem na opätku. Lenže: kým sa moje vyzuté nohy počas konferencie stratili v rade stoličiek, horšie to bolo, keď mi môj zanietený manžel začal ukazovať krásy Paríža, ktorý má prechodený. Prosila som ho: „Poďme niekam kúpiť aspoň tenisky, kamsi k „číňanovi“, pretože ma šialene bolia nohy!“

Nakoniec sme v tých ťažkých cenách Paríža našli obchodík a v ňom topánočky za ceny, ktoré boli prijateľné. Začala som sa obzerať, či majú moje číslo, keď tu zrazu mi môj manžel povedal: „Poďme von!“ Prekvapene na neho pozerám – nemôžem si teda vybrať. Ale on znovu zopakoval: „Poďme von!“ V tichu som vyšla, v poslušnosti, bez slova. Chodenie po Paríži boli muky. Plakala som. On so mnou trpezlivo stál pri každej vŕbe, vyzuť sa vonku nedalo, naboso kvôli počasiu tiež nie.

Keď sme sedeli v lietadle cestou späť, pozorne skontroloval, či som vyzutá a či majú moje nohy úľavu. „Škoda, že nemáš iné topánky,“ poznamenal. Nato som pokojne pripomenula situáciu v obchode. Ostal šokovaný. „Ja že som ti kázal vyjsť?“ Nedokázal ani vysvetliť prečo. „A prečo si mi nič nepovedala?“ „Vyzeral si veľmi znepokojený, niečo sa ti nezdalo – a ja som sa rozhodla byť poslušná.“

Môj muž na mňa v lietadle pozeral neveriackymi očami: pretože ja som ho povýšila na kráľa v tej situácii, ponechala som mu (napriek chybnému rozhodnutiu) jeho pozíciu autority… a on mi ju vrátil v lietadle. V jeho očiach bolo napísané: „Si moja kráľovná.“ O pozornostiach ex post ani nehovoriac. Naša jednota bola vďaka mojej poslušnosti taká upevnená, ako sme si ani nevedeli predstaviť.

Prijať a podporovať post môjho manžela ako proroka, kňaza a kráľa vie dať zabrať… ale požehnanie, ktoré z toho prichádza, presahuje všetky obety. Aj toto je úloha, ktorú sme dostali, keď Boh pri stvorení urobil mužovi pomoc. Som osobnou sekretárkou a PR manažérkou svojho proroka, kňaza a kráľa: vari je to málo?