Martin Luterán: Skutočne slobodní sme vtedy, keď sme skutočne cnostní
Výchova a vzdelanie by mali byť vzájomne prepojené. Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha, sa už desať rokov usiluje vštepiť mladým ľuďom lásku k pravde, dobru a kráse, ktorých prostredníctvom môžu nájsť pravú múdrosť.
Ste vzdelaným mladým človekom, ktorý stál pri založení Kolégia Antona Neuwirtha i jeho materského projektu – Spoločenstva Ladislava Hanusa. Čo vás podnietilo podniknúť konkrétne kroky ku skvalitneniu štúdia na Slovensku?
Musím povedať, že hybnou silou za mnohými projektmi, ktoré som rozbiehal, bola frustrácia –- frustrácia z toho, že vzdelanie na Slovensku často nevyzerá tak, ako by malo. SLH som zakladal ešte ako študent vysokej školy potom, čo som strávil semester v študijnej kresťanskej komunite vo Washington, D. C. Čítal som tam primárne texty veľkých mysliteľov, nie skriptá. Bol som učiteľmi braný ako osobnosť, nie ako číslo a bol som v komunite, ktorá mala spoločnú víziu. Pamätám si na to silné vnuknutie skúsiť preniesť niečo z toho naspäť domov. Podarilo sa.
Ako si vy osobne spomínate na svoje školské časy? Aký podiel na vašom smerovaní mali rodičia a učitelia, kňazi či vychovávatelia?
Od môjho prvého stretnutia s dominikánmi na Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského, cez zážitok americkej strednej školy, množstva rozličných letných škôl až po päť rokov v Oxforde som stretol veľa dobrých ľudí, mentorov, učiteľov a kňazov, bez ktorých by som nebol tým, kým som a nerozmýšľal tak, ako rozmýšľam.
KOMUNITA VZNIKÁ TAM, KDE ĽUDIA SPOLU BÝVAJÚ
Je to práve vaša skúsenosť so štúdiom v Oxforde, ktoré vám dalo predstavu o fungovaní Kolégia?
Áno, Kolégium je modelované na základe kolégií Oxfordskej univerzity, ktorých je vyše štyridsať a každé z nich má svoju kaplnku, jedáleň, knižnicu a ubytovanie pre študentov. Kaplnka, jedáleň a knižnica sú aj tri piliere, na ktorých stojí Kolégium a reprezentujú všestrannú formáciu mladého človeka – intelektuálnu, morálnu a duchovnú. Zároveň je KAN rezidenčný program, pretože skutočná komunita vzniká až tam, kde ľudia spolu bývajú.
Svätý John Henry Newman, tiež veľmi spätý s Oxfordom, považoval spoločné bývanie študentov za kľúčovú podmienku univerzitného vzdelávania. Keď spolu bývajú zvedaví, inteligentní mladí ľudia, ktorí študujú každý niečo iné, univerzitné vzdelanie prebieha v každej ich konverzácii, keď spolu argumentujú, pýtajú sa, hľadajú odpovede. Inak vníma nejakú otázku študent matematiky, inak sociológie či filozofie a keď musia porovnávať svoje pohľady, ich horizonty sa rozširujú a trénujú sa v schopnosti myslieť. Práve zdokonaľovanie schopnosti myslieť je podľa Newmana hlavným cieľom univerzity. Kolégium je preto rezidenčnou komunitou študentov a učiteľov, kde si pomáhame navzájom rásť.
Povedzte nám viac o rozhovoroch v malých moderovaných skupinách.
Ide o oxfordskú tutoriálovú metódu, kde jeden až traja študenti diskutujú s učiteľom a autorom textu. Asi neexistuje efektívnejšia pedagogická metóda ako práca v takých malých skupinkách. Nie je sa kam skryť. Študent musí prísť pripravený, musí mať sformulovaný a vyargumentovaný nejaký názor a musí ho podrobiť kritike svojich rovesníkov a tútora. Niet väčšej radosti pre mňa ako učiteľa, keď sa nám podarí na tutoriáli spolu rozmýšľať nad relevantnými otázkami a posunúť naše myslenie hlbšie. Je to veľmi čistá hlboká radosť. Nie je to tak vždy. Občas narazíme na vlastnú slabosť a limity a ideme dopredu cez nemalú bolesť. (úsmev)
Sú nejaké princípy či spôsoby, s ktorými ste sa v Anglicku stretli a ktoré ste sa rozhodli z rôznych dôvodov pri tvorení charakteru Kolégia nevyužiť?
Hm… mnohé dobré tradície v Oxforde už stratili svojho ducha, ako napríklad modlitba pred jedlom. V našom Kolégiu sa modlíme naozaj, nie kvôli tradícii. Tiež sme neodkopírovali anglickú strohosť. Myslím si, že naše vzťahy ku študentom sú oveľa slovenskejšie – spontánnejšie a priateľskejšie ako tie anglické. (úsmev)
POZNANIE REALITY VEDIE K SLOBODE ROBIŤ TIE NAJLEPŠIE ROZHODNUTIA
Článkov o Kolégiu je mnoho – vedeli by ste i našim čitateľom priblížiť jeho základnú myšlienku? Čo presne človek nachádza pod PRAVDOU – DOBROM – KRÁSOU?
V skutočnosti je naše motto plnšie: „Pravda oslobodzuje, dobro víťazí, krása priťahuje.“ Pravda vedie k slobode, dobro k víťazstvu a krása robí všetko príťažlivejším. Naším cieľom je pomôcť mladému človeku stať sa skutočne slobodným pre Boha. Iba vtedy dokáže žiť naplno a „stiahnuť“ k plnosti aj ostatných.
Niekedy mám pocit, že kresťania dnes málo hovoria o slobode, ako keby tento koncept patril „liberálom“. Opak je však pravda. Boh vymyslel slobodu a dal nám ju ako veľký dar. Skutočne slobodní dokážeme byť iba vtedy, keď sme aj skutočne cnostní, čiže dokážeme vládnuť sebe samým. Keď ma ovláda strach alebo túžba po rôznych príjemnostiach, ešte nie som úplne slobodný, pretože o mojom živote nerozhodujem ja, ale moje temné stránky. A skutočne cnostný nemôžem byť, keď nemám kľúčovú cnosť – rozumnosť – ktorá vyžaduje úprimné pokorenie sa pred realitou. Inými slovami, iba človek, ktorý hľadá pravdu o sebe a svete, dokáže byť rozumný a rozumnosťou stvárňovať každý svoj čin. Preto pravda oslobodzuje. Poznanie reality takej, aká je, vedie k slobode robiť tie najlepšie rozhodnutia. Kresťanstvo je vlastne pozvanie k žitiu a oslave pravej slobody.
Vráťme sa ku kráse – ako privádzate študenta k jej nachádzaniu, oceneniu a tvoreniu?
Krása patrí k dobrým a pravdivým veciam tak, ako vôňa k jarnému kvetu. Vyriešený matematický príklad, dobrý skutok alebo na podstatu mieriaca otázka sú všetko príklady bytia, ktoré je krásne a ťahá nás. Navyše, prostredie je dôležitým formačným vplyvom na každého z nás. Snažíme sa obklopiť študentov krásou a pozývať ich nad ňou kontemplovať pri pozeraní kvalitných obrazov, filmov či literatúry. Alebo pri pití kávy na balkóne alebo behu okolo Ivanského jazera. Tých príležitostí je veľa, lebo ako raz napísal Dostojevskij, krása vraj spasí svet. (úsmev)
KAŽDÝ K NÁM PRICHÁDZA S NIEČÍM INÝM – A S NIEČÍM INÝM ODCHÁDZA
Dá sa zovšeobecniť profil absolventa KAN? Vstupuje do kolégia človek s potenciálom, ktorý postupne objavuje, alebo je to viac o zmene postojov, formácií nových názorov a pohľadov?
Nie, nedá sa zovšeobecniť, ak si pod tým predstavuje niekto niečo veľmi konkrétne. Naši absolventi nie sú všetci ani intelektuáli, ani politici. Je to pestrá zmes všeličoho. Mnohí pri príchode do Kolégia ešte nevedia, k čomu ich Boh volá a hľadajú svoje životné poslanie. Každý prichádza s niečím iným a každý s niečím iným odchádza. Niekomu sa tu zmenia životné postoje dosť radikálne, iný „iba“ lepšie pochopí, čomu doteraz veril a prečo, ďalší sa povzbudí, že ísť proti prúdu má zmysel, lebo v tom nie je sám a podobne. Myslím si, že len jedna vec je pravdivá o každom, kto úspešne skončí KAN – ten rok či dva sa hlboko zapíše a zostáva celoživotným pozvaním a výzvou žiť svoj život naplno. Nevravím, že jej každý dokáže vždy úspešne čeliť. Ani naši absolventi, ani my, ktorí sa im venujeme, ešte nie sme svätí. Ale verím, že aj tým, ktorí sa raz potknú alebo stratia cestu, príde tento výnimočne požehnaný čas v Kolégiu v kľúčovej chvíli na pomoc.
Ako ste už spomenuli, študenti majú i duchovnú formáciu. Prejavujú záujem o štúdium i hľadajúci alebo neveriaci mladí ľudia? Je viera podmienkou prijatia?
Viera nie je podmienkou prijatia a áno, mávame v Kolégiu aj hľadajúcich, aj nepokrstených, aj nekatolíkov. Sú síce v menšine, ale ich prítomnosť je veľkým obohatením pre komunitu, aj pre nich samých. Podmienkou je iba otvorenosť spoznávať kresťanstvo, jeho učenie a prax. Viera je dar a my ju nikomu dať nemôžeme, ale snažíme sa vytvárať priestor pre slobodné hľadanie a spoznávanie Boha.
Súčasťou štandardného programu je týždenná komunitná svätá omša, modlitby pred jedlom a seminármi, ale študenti často vymýšľajú vlastné modlitbové stretnutia, či už liturgiu hodín, adorácie alebo chvály. Je veľkým požehnaním, že bývame pod jednou strechou s eucharistickým Kristom, ktorý prebýva v našej kaplnke Najsvätejšej Trojice a že sa nám môže venovať jezuita páter Pavol Solčány, ktorý býva vo vedľajšom jezuitskom senioráte. Je úžasné sledovať, s akou láskou sa páter venuje našim mladým, ako ich nenútene pri svojej obľúbenej hre na orgán alebo šachu pozýva aj do svojho duchovného života. Je to veľký dar.
Koľko študentov už absolvovalo štúdium v Kolégiu? Ste stále v kontakte?
Momentálne má Kolégium 176 absolventov svojho rezidenčného programu. S väčšinou sme stále v kontakte a sledujeme, ako ich príbeh pokračuje ďalej. Od začiatku sme vnímali, že promóciou sa v Kolégiu nič nekončí. Naopak, snažíme sa povzbudzovať našich absolventov, aby zostali v kontakte a ďalej spolupracovali pri napĺňaní svojho poslania zmeniť svet k lepšiemu. Teším sa vždy, keď vidím príklady takej spolupráce, či už na konkrétnych malých či väčších projektoch, alebo v podobe dlhodobých priateľstiev či manželstiev. Myslím si, že aj po jedenástich rokoch je KAN absolventská komunita veľmi živá a už ju cítiť aj vo verejnom živote. Tiež ma teší, že medzi absolventmi máme asi 17 párov a veľa detí. Naše komunitné stretnutia sa už nezaobídu bez programu pre deti.
Priblížte nám bežný deň v Kolégiu.
Asi neexistuje bežný deň, ale skôr bežný týždeň či mesiac. V pondelky večer s prvákmi začíname o 17.00 sv. omšou, potom máme od 17.45 do 19.15 seminár a o 19.30 spoločnú večeru. To isté robíme v utorok s druhákmi. Niekedy počas týždňa ma každý hodinový tutoriál s akademikom. A vo štvrtok máme seminár, večeru a kolokvium s nejakým zaujímavým hosťom. A pre úplnosť musím povedať aj to, že raz za mesiac má každý študent program aj počas víkendu zameraný viac na praktické zručnosti.
Ako ste si všimli, v Kolégiu máme vlastne tri rozličné skupiny študentov: prvákov dvojročného programu, druhákov dvojročného programu a tzv. jednoročných, ktorí absolvujú prvácky aj druhácky program za jeden rok. Títo „jednoroční“ študenti sú u nás na plný úväzok, to znamená, že popri Kolégiu nemôžu ani študovať, ani pracovať. Sú to často študenti, ktorí prídu hneď po strednej škole, alebo po bakalárovi, alebo študenti zahraničných univerzít, ktorí chcú zažiť KAN. Už sme mali študentov z Brna, Prahy, Londýna, Bologne či Cambridge. Toto sú povinné body v programe, ale čo všetko robia študenti okrem toho závisí samozrejme iba od ich kreativity a schopnosti zorganizovať si čas.
DOBRÉ VZDELÁVANIE MUSÍ MAŤ JEDNOTU NAPRIEČ CELÝM ŽIVOTOM
Venujete sa nielen vysokoškolákom, ale tiež stredoškolákom. Idete však ďalej a od budúceho školského roka začínate s novým projektom – CITADELA určeným žiakom základných škôl. Čo vás podnietilo k tomuto kroku – túžba dať kvalitnú formáciu deťom, alebo to boli rodičia, ktorí prejavili záujem o tento typ vzdelávania už od prvej triedy ZŠ?
Ak mám byť úprimný, tak prvotná motivácia bola založiť školu pre môjho päťročného syna. Ako som sa tomu postupne začal venovať, moje srdce začalo viac a viac horieť za myšlienku priniesť klasické vzdelávanie aj na základnú školu. Prvýkrát som si naplno uvedomil, že dobré vzdelávanie musí mať jednotu naprieč celým životom dieťaťa a neskôr študenta, musí vychádzať z ucelenej filozofie a správneho chápania človeka a jeho vývojových etáp. To, čo robíme v Kolégiu, je budovanie na základoch, ktoré staval niekto iný. Často nie je najšťastnejšie, bez dobrej vzdelávacej filozofie alebo správnej metódy. Preto často musíme v Kolégiu „zaplátať diery“. Aj to je zmysluplná a dôležitá práca, ale oveľa lepšie by bolo môcť „vyšívať ornamenty“. (úsmev) Chceli by sme jednoducho založiť školu, kde budú naše deti šťastné a budú dozrievať v múdrosti a viere.
Aké je to „správne chápanie človeka a jeho vývojových etáp“?
Klasické vzdelávanie, o ktoré sa v Kolégiu snažíme už jedenástym rokom a teraz ho chceme rozbehnúť aj pre prváčikov vníma tri hlavné vývojové etapy žiaka – gramatickú, logickú a rétorickú. V tej prvej, ktorá korešponduje s prvým stupňom základnej školy žiak načítava základnú „gramatiku“ sveta okolo a všetkých možných oblastí poznávania. Nasáva ako špongia základné fakty, rád a ľahko sa učí naspamäť. Buduje si základ, na ktorom stavia v ďalších etapách. Logická fáza, čiže približne druhý stupeň základnej školy, je obdobím, keď sa dieťa čoraz väčšmi zaujíma o príčiny všetkých vecí, chce argumentovať, diskutovať a hľadať odpoveď na „prečo“ otázky. Škola by ho mala viesť k logickému a kritickému zvažovaniu všetkého, čo študuje. Rétorická fáza je obdobím, keď dospievajúci mladý človek ide viac do hĺbky vo všetkom, čo dovtedy študoval, a učí sa prezentovať svoju tvorivosť, svoje názory spôsobom, ktorý je pochopiteľný a presvedčivý aj pre iných.
Myslím si, že práve v tejto fáze najviac zlyháva bežná slovenská stredná škola. Na strednej škole už nemá byť memorovanie pravidelným spôsobom učenia. Študent má čítať primárne texty veľkých mysliteľov, diskutovať o nich, písať eseje, riešiť vedecké problémy, experimentovať, hrať divadlo. Jednoducho ukázať svetu, že je tu on/ona – „Boží tvorivý unikát“! Aj preto sme minulý rok spustili Akadémiu veľkých diel, ktorá umožňuje stredoškolákom zažiť túto metódu vzdelávania po celom Slovensku. Spätné väzby učiteľov a študentov, ktorí sa do Akadémie zapojili, mi opäť potvrdili, že to funguje, a funguje to veľmi dobre.
Predstavte si mladého človeka, ktorý absolvuje trinásť rokov klasického vzdelávania. Po takomto základe by univerzity naozaj mohli byť časopriestorom, ktorý vedie študenta do dych vyrážajúcich hĺbok a výšok.
DEŤOM NEDOKÁŽEME DAŤ VIAC, NEŽ MÁME MY SAMI
Znie to všetko ako veľké dobrodružstvo, no zároveň ako veľmi náročná úloha – predovšetkým pre vyučujúcich. Kto vedie študentov k týmto cieľom – a bude vyučovať v Citadele? Sú to ľudia s podobnou skúsenosťou štúdia v zahraničí, či nadšenci, ktorí prešli formáciou a tak sa „naladili“ na potreby týchto inštitúcií?
Aj Kolégium, aj Citadela sú komunity učiacich sa, ktoré tvoria žiaci, študenti, rodičia a pedagógovia. Všetci sa musíme učiť jednak jeden od druhého, a jednak od iných mimo našej komunity. Je to proces, dobrodružstvo. Ani učitelia v Kolégiu, ani v Citadele nie sú hotoví ľudia, ktorí iba odovzdávajú. Chcem, aby sa našim študentom a deťom venovali ľudia, ktorí sú zapálení láskou k štúdiu a tú lásku odovzdávajú svojím príkladom ďalej. Vnímam ako kľúčové, aby sme boli v ustavičnom kontakte a tento oheň si navzájom odovzdávali a povzbudzovali sa, keď je to ťažšie. Samozrejme, základným predpokladom pre spoluprácu je, že všetci vyznávame rovnakú filozofiu vzdelávania, ktorá je postavená na istom chápaní človeka a sveta. Skúsenosť zo zahraničia je určite plus a väčšina našich vzdelávateľov ju má, ale nie je to tá najdôležitejšia vec. Kríza vzdelávania sa dnes netýka iba Slovenska. Západná civilizácia sa už dlhodobejšie vzďaľuje od svojich koreňov a na vzdelávaní to vidieť všade. Páči sa mi tvrdenie, že univerzity sú výkladné skrine civilizácie. Pohľad do tých dnešných je niekedy smutný.
Iste sú i učitelia, ktorí učia na bežnej základnej či strednej škole, no túžia priniesť nový vietor do svojho vyučovania a byť tak aspoň malou inovatívnou kvapkou v mori rutinnej výučby. Dajú sa sformulovať základné princípy, ktorých nasledovanie by dalo deťom a mladým väčší priestor vyrásť v zodpovedných a uvedomelých ľudí?
Stretávam veľa učiteľov aj na bežných školách, ktorí presne toto robia a často veľmi úspešne. Individuálny prístup, záujem o žiaka, osobný zápal pre predmet skúmania, prístup spoločného objavovania sveta, riešenie problémov v diskusii, pýtanie sa veľkých otázok, spoločné prežívanie veľkých umeleckých diel, štúdium primárnych textov sú tie najzákladnejšie praktické princípy, ktorých dodržiavanie by podľa mňa zásadne zmenilo naše školy. Pritom nejde o nič ani veľmi nákladné, ani veľmi komplikované. Je to zmena nastavenia, ktoré sa musí udiať v hlavách našich úradníkov, riaditeľov a učiteľov, ak to má spôsobiť celoštátnu reformu. Vzdelávanie nie je o odovzdávaní informácií, ale o sprevádzaní žiaka pri dozrievaní vo výnimočnú osobnosť a občana tejto krajiny.
A ak môžem ponúknuť aj jednu veľmi konkrétnu praktickú pomoc od nás, tak pozývam všetkých učiteľov stredných škôl na tréningy Akadémie veľkých diel. Budú si tam môcť zažiť na vlastnej koži spôsob, akým sa u nás učí.
Ako môžu k tejto vízii prispieť rodičia? Kde majú začať?
Začať treba od seba. Ak chcem, aby moje dieťa čítalo knihy, venovalo čas zmysluplným aktivitám, spoznávalo s úžasom svet, menilo svoje charakterové nedostatky, „nečumelo“ stále do mobilu, tak to všetko musím robiť aj ja a musím to robiť dobre. Stále som presvedčený, že nedokážeme dať deťom viac, ako sami máme. A určite sa snažme vybrať dieťaťu školu, ktorá bude ťahať s rodičom za jeden povraz.
Informácie o projekte Citadela: https://www.citadela.kolegium.org/
Profil respondenta:
Rektor Kolégia Antona Neuwirtha vyštudoval právo na Univerzite Komenského a právnu filozofiu na Oxfordskej univerzite v Anglicku, kde získal tituly M.Jur., M.Phil. a D.Phil. Vo svojom výskume na Oxfordskej univerzite sa venoval o. i. vzťahu práva a morálky, obzvlášť v kontexte ľudských práv. Už niekoľko rokov prednáša a vedie semináre o etike a prirodzenom zákone pre stredoškolákov, vysokoškolákov, ako aj odbornú verejnosť.
Moja skúsenosť:
Pán Luterán bol veľmi ústretový, našiel si čas na odpovede na všetky moje otázky, hoci sa mu ich spočiatku zdalo priveľa. (úsmev) Bol bezprostredný, ľudský – z rozhovoru som mala spočiatku obavy, pretože sa nepovažujem za akademika, hoci formou i obsahom štúdia v Kolégiu som úplne nadšená. Obávala som sa, že naša komunikácia bude z mojej strany buď strojene intelektuálna, alebo mu nebudem vôbec rozumieť. Napokon z toho vznikol veľmi milý, hlboký rozhovor s človekom, ktorý túži zmeniť svet. Vďaka!