Marta Robinová: 50 rokov neprijímala nič iné ako Eucharistiu
Svojím životom dokázala, že je možné žiť len z Lásky.
Autor: Larry Peterson
Marta Robinová sa narodila 13. marca 1902 v mestečku Drome vo Francúzsku. Bola šiestym a zároveň posledným dieťaťom v rodine Jozefa a Amélie Robinovcov – farmárov. Jej rodičia ťažko pracovali a ak by žili dnes, zaradili by sme ich do strednej vrstvy. Mama aj otec boli katolíci, ale do kostola nechodili, a to malo vplyv aj na ich deti – ale nie na Martu. Už v ranom detstve bola priťahovaná k Bohu a modlievala sa aj sama.
Choroba zaútočila na Martu už v druhom roku života. Ona i jej sestra Klementína dostali brušný týfus, ktorý sa Klementíne stal aj osudným. Marta prežila, ale odvtedy bola veľmi krehká a slabá. V trinástich rokoch prestala chodiť do školy, aby mohla pomáhať na rodinnej farme. Akokoľvek, nevzdala sa hodín katechizmu a v roku 1911 prijala sviatosť birmovania. Prvé sväté prijímanie prijala 15. augusta 1912.
Hoci ju choroby neopúšťali, zdalo sa, že si užíva roky dospievania. Bola veselá, milovala tanec a od srdca sa smiala na vtipoch svojej starej mamy. Ale v roku 1918 opäť vážne ochorela a bola pripútaná na lôžko. Lekári si mysleli, že by to mohol byť nádor na mozgu alebo encefalitída. Zdalo sa, že v skutočnosti vôbec nevedia, čo jej je, až kým ju jeden z lekárov neoznačil za „hysterickú“ (v tom čase to bola lekárska diagnóza, pozn. prekl.). Prischla jej teda nepríjemná „nálepka“.
Od roku 1928 bola Marta paralyzovaná od pása nadol a od roku 1929 už neovládala ani ruky. Toto nebol následok hystérie. V konečnom dôsledku (a bez nejakých dôkazov) bol jej stav diagnostikovaný ako Encephalitis Lethargica, zriedkavá forma encefalitídy. Táto diagnóza však nikdy nebola oficiálne potvrdená.
Marta žila doma, v tmavej spálni, pretože bola príliš citlivá na svetlo. V dvadsiatich ôsmich rokoch už bola kompletne paralyzovaná a natrvalo pripútaná na lôžko. Spočiatku ešte dokázala používať palec a ukazovák a mohla si posúvať zrnká ruženca. Postupne však stratila aj túto schopnosť a mohla hýbať iba hlavou. Nemohla prijímať potravu, ba dokonca ani vypiť dúšok vody. Lekári sa do nej snažili vodu dostať nasilu, vždy však vyšla cez nozdry. Existovala ale jedna vec, ktorú mohla prijímať – a aj ju prijímala. Eucharistia.
Na začiatku choroby navštívila Martu Panna Mária, ktorá jej poskytla veľkú útechu. Niekedy počas roku 1928 sa jej zjavil i sám Kristus a toto zjavenie ju už navždy zmenilo. To bol moment, kedy sa rozhodla „ponúknuť sa Bohu úplne“ a „ponúknuť utrpenie v spojení s Ním skrze modlitbu a lásku“. Začala sa čoraz viac zameriavať na utrpenie Krista a zároveň sa veľmi zbližovala s Pannou Máriou.
Od roku 1930 prijímala Marta už len Krista v Eucharistii. Žiadna voda ani žiadne jedlo už neprešli jej ústami. V piatok, keď prijímala sväté prijímanie, prežívala utrpenie Krista. Najprv len duchovne, potom aj telesne. Marta mala viditeľné stigmy. Boh sa rozhodol ju pripojiť medzi svätcov ako boli svätý František, svätá Katarína Sienská či páter Pio.
U Marty istým spôsobom prebiehalo veľkonočné trojdnie – utrpenie, smrť i vzkriesenie nášho Pána. V piatok bola krv čerstvá a vlhká, v sobotu vyschýnajúca a v nedeľu zmizla. Aj takýmto nezvyčajným spôsobom zakúšala Marta Robinová účinky Eucharistie. Toto bol jej život celých 51 rokov, až do roku 1981, kedy sa odobrala k Pánovi.
Hoci Marta nikdy nedokončila školu, vždy našla slová múdrosti a útechy pre tých, ktorí ju navštevovali. Mala neskutočný zmysel pre súcit a výnimočnú pamäť. Počas života ju navštívilo viac než sto tisíc ľudí, ktorých svojím spôsobom sprevádzala. Prijala tisícky žiadostí o modlitby a jej vplyv siahal ďaleko za steny jej izby.
Pápež František uznal Martu Robinovú za ctihodnú 7. novembra 2014. Dnes navštívi miesto, kde ctihodná Marta žila a zomrela, viac než 40 000 ľudí ročne.
„Chcem doslova vykričať tým, ktorí sa ma pýtajú, či niečo jem – jem viac než oni, pretože mňa živí eucharistické telo a krv Ježiša. Chcela by som im povedať, že to oni sami bránia účinkom tejto potravy priamo v nich.“ (Marta Robinová)
Zdroj: aleteia.org