Marta a Stanislav Chmelovci: Dôležitejšie ako teplé jedlo je pohladenie a dobré slovo

Manželia Marta a Stanislav Chmelovci z Piešťan, ktorí do manželstva vstúpili pred vyše štyridsiatimi rokmi, sa spoločne venujú službe najbiednejším. Ako sa k nej dostali?

Keď manželia ukončili trojročnú formáciu v duchu ignaciánskej spirituality pod vedením jezuitu pátra Leopolda Slaninku, ich duchovného sprevádzajúceho, Marta pocítila vo svojom srdci túžbu pomáhať chudobným, práve tým, ktorí sú na okraji spoločnosti. „V biede ducha aj tela s mnohými zraneniami a zápasiaci so svojimi závislosťami,“ hovorí Marta. Páter ju v tejto jej myšlienke povzbudil, a tak vzniklo spoločenstvo pomoc núdznym ľuďom bez domova: „Postupne sa ku mne a manželovi pridali aj ďalší členovia. Nás všetkých spája navzájom túžba pomáhať ľuďom v núdzi a prinášať im lásku Ježiša Krista.“

Ich stretká pozostávajú z modlitieb a štúdia apoštolských exhortácií pápeža Františka. Začali exhortáciu Evangelii gaudium, o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete. „Slová o súčasnosti a možnostiach, spôsoboch a potrebe pomáhať chudobným nás povzbudzovali a povzbudzujú v tom, čo robíme,“ vysvetľuje Marta. Na každom stretku sa dôverne rozprávajú a povzbudzujú. Nielen o tom, čo si prečítajú z danej exhortácie, ale aj o svojich osobných zážitkoch, ako je napríklad návšteva chudobných rodín alebo služby lásky pri bezdomovcoch, ako ju volajú.

 

 

CHUDOBNÍ POTREBUJÚ VEDIEŤ, ŽE PÁN ICH MÁ RÁD

Ich činnosť spočíva v návšteve chudobných rodín, či už jedenkrát, alebo podľa potreby aj viackrát do týždňa. Každý člen spoločenstva má jednu chudobnú rodinu, o ktorú sa stará materiálne aj duchovne. „Snažíme sa týmto rodinám pomáhať nielen materiálne, ale najmä v tom, že im prinášame Ježiša Krista v objatí, vypočutí, pochopení, povzbudení a zdieľaní ich neľahkého života. Za tri a pol roka sme už spojení navzájom ako jedna rodina. Každú zimu v mesiacoch december, január a február sa staráme o našich zlatúšikov, ako im hovoríme. Sú to tí najbiednejší ľudia bez domova. Podávame teplú polievku, čaj a SOS balíčky. Teplé jedlo, ako povedali viacerí z nich, nie je také dôležité, ako vypočutie, pohladenie, povzbudenie, dobré slovo. Potrebujú vedieť, že Pán ich má rád, že môžu ešte s jeho pomocou niečo so svojím životom urobiť. Aj im sa snažíme priniesť lásku a dobro nášho Pána a lásku Ježiš Krista,“ pokračuje.

Marta sama vo svojom živote vníma, že dostala a dostáva od nebeského Otca veľmi veľa lásky a milosrdenstva: „A ja som sa rozhodla, že zlomok z tejto lásky a milosrdenstva odovzdám chudobným na jeho oslavu.“ Pridáva sa k nej manžel Stanislav, ktorý hovorí, že nebyť jeho manželky a jej lásky pomáhať ľuďom, nikdy by na túto cestu nevstúpil. „Všetkých nás postupne naplnila svojou láskou a entuziazmom tak, že sa snažíme pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú, a mení nás, lebo ako hovorí: Všetko je v rukách Božích,“ dodáva Stanislav.

Samotné stretká majú v živote manželov veľký význam a dôležité miesto, vždy sa na ne tešia. „Stretká mi totálne zmenili a menia môj život v tom, že si postupne (nie vždy), uvedomujem, že nie som tu sám, ale som tu pre druhých, aby som im slúžil a pomáhal,“ vraví Stanislav. „Naše stretká sú stretnutím rodiny, v ktorej strede je Pán, náš nebeský Otec a jeho dobrota. Stretká sú miestom, kde cítime výzvu sprostredkovať tajomstvo spoločného života, schopnosť stretávať sa, objať sa, podoprieť sa navzájom. Dávalo mi a aj dáva radosť a prehĺbenie vo viere, v láske k Bohu, no najmä poznanie, že vieru treba žiť v každom okamihu nášho života. Prinášať ju ľuďom v našej blízkosti , všade tam, kde sme prítomní,“ pridáva sa Marta. Hovorí aj o tom, prečo by mal veriaci človek navštevovať stretká: „Stretká sú stretnutia s ľuďmi, ktorí majú čo povedať vám a vy im. Sú miestom, kde hlbšie a lepšie poznávame Pána a učíme sa ho viacej milovať, hľadať ho a nachádzať vo všetkom.“

 

 

DASDAS

Martina cesta k Bohu bola kľukatá. V rodine ju vo viere vychovávala matka, avšak najväčšmi ju duchovne inšpirujú traja rehoľníci a svokor, cez ktorých pocítila Božie dotyky.

Stanislav sa narodil v hlboko veriacej rodine detského lekára. „Celý môj život a rovnako život mojich štyroch súrodencov bol formovaný životom otca, ktorého pre presvedčenie ustavične prekladali do miest po Slovensku. V našej rodine nebola núdza o stretávanie sa katolíckeho disidentu a my deti sme automaticky brali vieru ako súčasť nášho bežného života. Možno až príliš,“ vysvetľuje. Aj Stanislava vo viere inšpiruje otec, obzvlášť jeho pokora a láska k blížnym: „Práve v jeho šľapajach kráča moja manželka, a to bez výhrady.“

Vo svojom živote zažili spoločne zlom vo viere, akési obrátenie k živej viere. Stanislav pracovne pôsobil v Alžírsku a Marta ho tam nasledovala. Bývali v meste Medea a nad mestom v kopcoch bol kláštor, v ktorom žili trapisti, francúzski misionári, ktorí boli  zavraždení 21. mája 1996. „To považujem za začiatok uvedomenia si prítomnosti Boha. Pri prvom navštívení tohto kláštora a potom aj pri ďalších návštevách som sa obrátila,“ hovorí Marta. Stanislav vyznáva, že dovtedy si nikdy osobitne neuvedomoval Božiu prítomnosť, zmenilo sa to až v Alžírsku počas takmer štyroch rokov v 80. rokoch minulého storočia.

„Mali sme úžasné šťastie, že sme sa mohli takmer denne stretávať s trapistickými mníchmi v kláštore Tibhirine. Predstavený Pére Christian de Chergé, neskôr umučený, nás úplne tak zmenil svojou láskou, pokorou a prijímaním všetkých starostí ako zdroja Božieho požehnania, že po návrate do Československa som bol hrdým kresťanom, ktorý sa nebál prezentovať svoju vieru všade okolo seba,“ hovorí. „Rovnaký pocit sebavedomého kresťana som zažil približne o tridsať rokov neskôr pri formovaní sa v duchu ignaciánskej spirituality pátrami jezuitami.“

 

 

VŠETKO JE V RUKÁCH BOŽÍCH

Manželia dennodenne prežívajú to, ako sa Boh o nich stará, vnímajú, čo pre nich urobil, vravia, že je toho veľmi veľa. Marta je obzvlášť vďačná za silný dotyk Boha v jej obrátení, spomína na chvíle strávené s už dnes mučeníkmi z Alžírska a na slová predstaveného Christiana: „Boh je láska.“ Ďalej pokračuje: „Božiu starostlivosť vo svojom živote prežívam v ďakovaní a povďačnosti, snažím sa ustavične si uvedomovať veľké milosrdenstvo, lásku a starostlivosť nebeského Otca, ktorú som dostala a dostávam.“ Marta je už na dôchodku a jej práca spočíva v opatere vnukov a v poslaní starať sa o ľudí bez domova a rodiny v núdzi. Pri tejto práci je pre ňu viera hnacou silou a čerpá z nej všetku energiu a silu.

Pridáva sa Stanislav, ktorý ďakuje za svoju manželku, ktorú vníma ako veľký dar od Boha. Hovorí, že ho „neustále jemne a citlivo posúva do sfér, ktoré by som si nikdy predtým nevedel predstaviť, že raz budem vykonávať“. Vďačný je aj za dcéru, spoločne s jeho manželkou sú vraj ako dve sestry. „Dáva mi prostredníctvom nich a tiež vnúčat nesmiernu silu a zdravie, aby som mohol vykonávať to, čo teraz robím, a zároveň sa starať aj o rodinu,“ dodáva. Stanislav pracuje v slobodnom povolaní, projektuje. „Snažím sa, aj keď to často nejde, prijať skutočnosť, že všetko je v rukách Božích. Pán ma ustavične požehnáva v mojej práci, ktorá je pre mňa hobby a vykonávam ju s radosťou a vždy hovorím, že bez Boha by som to nedokázal, a to ma robí nezávislým a šťastným,“ vysvetľuje.

 

PRE NEĽAHKOSŤ SI VÁŽIME TO, ŽE SME SPOLU

Cesta k manželstvu Stanislava a Marty bola, ako sa obaja zhodujú, neľahká a veľmi zložitá. „Pre tú obťažnosť a neľahkosť sme si vážili a vážime to, že sme spolu. Naše manželstvo trvá už vyše štyridsať rokov. Ďakujem Bohu za to, že mi dal môjho manžela,“ vraví Marta. „Moja manželka obetovala pre náš spoločný život všetko (materiálne zabezpečenie, financie a postavenie) a išla na cestu za mnou a naším dieťatkom lásky, ako to hovorieva náš duchovný priateľ a kňaz,“ pridáva sa Stanislav a pokračuje: „Moja manželka ma strháva svojím príkladom vo všetkých oblastiach. Nič nerobí napoly, všetko zveruje do Božích rúk a všetky činnosti robí s láskavým srdcom pre všetkých okolo seba.“ Aj Marta vníma, že viera v ich manželstve má veľký význam: „Povzbudzuje nás k odpúšťaniu, láske. Je posilou v našej vzájomnosti, v ťažkostiach života. Robí nás silnejšími v našom manželskom zväzku, odolnejšími voči nástrahám života, schopnejšími viac milovať a povzbudzovať sa navzájom k dobrému a konaniu dobra.“

A napokon, zhodujú sa v tom, že v prežívaní manželstva je najdôležitejšie odpúšťanie. Manželka ešte pridáva akceptovanie toho druhého s láskou a manžel vzájomnú úctu a pokoru.