Mária Melicherčíková: Dobrá mama nepokazí Božiu snahu vychovať skvelých ľudí

Tip vyspovedať túto mamu a starú mamu prišiel tak zvláštne – no ako sa ukázalo, náhoda naozaj neexistuje. Bola mi garantovaná nádherná láskavosť, prijatie a ochota darovať sa. Presne takú ju vraj zažívajú manžel, deti a aj priženení muži či privydaté ženy, noví členovia rodiny. Či už poznáte, alebo práve spoznáte Máriu Melicherčíkovú z Prievidze, určite je čím sa inšpirovať.

Ste fotografkou, vaša práca vás teší. Čo a kedy najradšej fotíte?

Fotografovanie je u mňa v tomto čase na druhom mieste v povolaniach. O to viac ma teší, keď sa k nemu dostanem a môžem si ním plniť aj svoje predstavy, ako dať ľuďom zažiť dobrý pocit zo seba samých, mať krajší pohľad na seba a prijímať sa. Už to hovorí, že najradšej fotím ľudí. Vo všedných chvíľach, pri práci, radosti, rôznych životných prelomoch, ale aj v ich stratách. Mám rada sociálny dokument a reportáž. Uspokojuje ma pohľad na ľudí, keď si prezerajú fotky, usmievajú sa na seba a presne si spomenú na tú chvíľu, keď záber vznikol. Vtedy mám pocit, že z nich cítim vďaku za to, akí sú, nech je to vďaka komukoľvek.

 

Na vlastnej fotografii vyzeráte veľmi spokojne. Odráža výraz tváre vaše vnútro?

Joj, nuž, to je isto tým, že sú to fotografie môjho muža alebo syna. Im dôverujem, inokedy sa pri fotení „kontrolujem“ a robím grimasy – presne to, čo sa snažím, aby zo seba ľudia striasli v dôvere pri mojom fotení. Moje vnútro… Skôr by som to nazvala pokojom, spokojná so sebou nie som takmer nikdy. Stále je tam nutkanie posunúť sa niekam, niečo sa naučiť a byť lepšou.

 

Čo je pre vás dôvodom na radosť?

Takmer všetko. Od rána do večera ľudia, ktorých stretávam, drobné úspechy mojich blízkych, radosť, o ktorú sa podelia so mnou. Že mi neprihorí koláč, a ak prihorí, že sa dá ešte poobkrajovať, že svieti slnko alebo že prší. Normálne mi chýbalo to voľakedajšie sychravé jarné počasie, keď idem ráno s dáždnikom a naobliekaná do práce, cez obed vytiahnem slnečné okuliare a domov znova v bunde s teplou šatkou okolo krku. Mohla by som písať neskutočne dlho a veľa o tom, čo mi robí radosť.

 

 

MAMA JE NAJNEOBJEKTÍVNEJŠÍ OCHRANÁR NA SVETE

Máte štyri deti – a už nielen tie. Byť mamou pre vás znamená…?

Keby ste sa ma toto opýtali, keď boli moje deti (Marienka, Kristínka, Paľko a Peťko) malé, asi by som odpovedala inak. Mama, to je taký najneobjektívnejší ochranár na svete. A má na to plné právo, má na to dary a takmer nevyčerpateľnú silu. Práve tá ochrana mojich detí – a nielen ich, aj manžela, všetkých blízkych, ktorých nosím v srdci – je najväčším darom od Boha. V spolupráci s týmto Darcom je to jednoduchšie a viem, že sa naňho môžem plne spoľahnúť. Už je to pre mňa ľahšie ako kedysi, keď som sa spoliehala iba na svoje sily.

 

Dobrá mama vie, že všetky deti sú jej, a pritom každé potrebuje niečo iné. Vnímali ste túto výzvu výchovy aj u vašich detí?

Samozrejme. Už čas, keď som ich nosila pod srdcom, bol úplne iný. Už vtedy mali všetci iné zvyky. Je to prirodzené, keďže každý človek je originál. Doma sme sa o tom spolu v ťažších chvíľach rozprávali a zapájali sme aj deti, aby navzájom vnímali svoje rôzne potreby. Chodili do jednej školy, na skauting, poznali spolužiakov a kamarátov svojich súrodencov, takže často som sa dozvedela „novinky“, skôr ako prišli domov, a hneď aj s riešením. Deti sú veľmi múdre a tie naše vedeli často reagovať lepšie ako my s manželom. Majú to aj dnes.

 

Čo na ne zaberalo (a možno zaberá dodnes) v situácii, keď ste nenachádzali zhodu?

S manželom sme sa snažili podeliť o uhly pohľadu, názory na riešenia a sily. No a vyžadovať dodržiavanie toho, čo aj ten druhý rodič od detí chcel. I keď sme si prežili vnútornú krízu manželstva, vo výchove sme sa nevadili. A možno občas aj áno, ale riešenie bolo vždy jedno. Tak si len niekoľkokrát vyskúšali behať od jedného k druhému, kto čo dovolí, ale nepochodili. Nezhôd bolo nespočítateľne veľa, ešte viac hádok.

S odstupom času sa mi páči, že vždy boli bezpečné, až sa mi to zdá čudné, že v puberte (trvajúcej u nás asi šestnásť rokov) neprišiel nikto k ťažšej psychickej ujme. (úsmev) Možno vtedy nemali vždy pocit úplnej akceptácie osobnosti a boli chvíle, keď musel mať hlavne ocino posledné slovo (a že to vedelo vytočiť), ale práve pre to bezpečie a ochranu nášho zdravia to bolo nutné.

Spomíname na jednu príhodu, keď jeden zo synov, ten náš večný rebel, vykrikoval, že má najhorších rodičov na svete, čo nikdy nič nedovolia, a mňa to už dopálilo a šmarila som ho na chodbu so slovami: „Choď si hľadať lepších rodičov!“ Počas asi piatich – šiestich sekúnd sa mi triasli kolená, či ozaj nezdrhne… Rázne som zas odomkla, nech okamžite ide dnu a nerobí cirkus, aby sa z toho nestihol spamätať. Dnes sa na tom radi zasmejú.

 

 

VIERA MI DÁVA ISTOTU V TOM, AKO DOBRE VYCHOVÁVAŤ

Úlohou mamy je vložiť do srdca dieťaťa hodnoty, ktorých sa bude celý život držať. Čo bolo z vášho pohľadu dôležité im odovzdať?

Srdce dieťaťa a jeho duša sú neskutočne čisté. Čože chceme do nich viac vložiť, ako im dáva Stvoriteľ? Kým som vychovávala bez viery, mala som neustále strach, či to robím dobre. Stále som sa porovnávala s inými a bola úzkostlivá. Ešte aj po obrátení mi chvíľu trvalo, kým som bola schopná obetovať ich Bohu a tak „vrátiť“ do jeho rúk. Potom mi dal dar pochopenia, čo odo mňa chce. Nepokaziť jeho snahu. Môžem im dať iba to, čo mám.

Preto mu neustále ďakujem za to, ako ma vedie, akého muža mi dal, za jeho charakter – poctivosť, pracovitosť, zásadovosť, ale aj veľkú láskavosť, ochotu pomáhať a robiť svet krajším. A toto vidím v našich deťoch. V povolaniach sú učiteľka matematiky a biológie, vedkyňa vo farmakológii, záchranár a kameraman. Vidím, že majú radi ľudí okolo seba, majú úctu k nim – a mne to úplne stačí.

 

Sú tieto hodnoty v ich životoch aj teraz jasné a pevné? Čím ste ich „zabetónovali“?

Mám silnú potrebu poďakovať všetkým, ktorí sa starali o naše deti kedykoľvek v ich živote. Okrem úžasných učiteľov a vychovávateľov piaristických škôl v Prievidzi aj múdrym a láskavým vodcom v skautingu. To boli naše ďalšie oporné body a vidím, že deti z nich stále čerpajú. Manžel sa pousmial, keď uvidel v otázke „betón“, a vysypal zloženie nejakého špeciálneho, ktorý vydrží aj obrovskú záťaž v bani. (úsmev) Ale používame to najrozšírenejšie zloženie, ktoré pozná vari každý rodič a ktoré udrží všetko, čo na nás život naloží – lásku zmiešanú s úctou, preliatu modlitbou.

 

Každý rodič, ak má byť pre svoje deti rešpektovanou autoritou, musí rásť ako osobnosť. Čo ste sa počas rokov manželstva a výchovy naučili vy?

Rada by som vám sem napísala príhovor môjho manžela zo stužkovej, keď maturoval starší syn. Spomínam si len na niektoré vety. Synovi vtedy ďakoval, že sa počas jeho výchovy, teda výchovy všetkých našich detí, naučil (a, samozrejme, aj ja) načúvaniu, trpezlivosti, pokoju, vytrvalosti v drobných aj veľkých veciach, ale aj radosti z výchovy, z dosiahnutých úspechov, rešpektovaniu ich osobností, pokore a zároveň hrdosti.

Naučila som sa neočakávať od seba vopred veľké veci, lebo sa mi potom kopili sklamania, ktoré asi najviac bolia. Pribudlo mi poznanie, že treba robiť veci a vychovávať tak dobre, ako to práve v tej chvíli viem. Nebáť sa, že som niečo neurobila dobre. To je super škola pokory a stáleho posúvania dopredu. Vždy ma rozosmeje jeden výrok, ktorý som kdesi počula: „Zapamätajte si tie krásne chvíľky, keď sú detičky malinké, roztomilé, dobručké a sladko poznávajú popri vás svet. Lebo vás to môže zachrániť, aby ste nemali chuť ich prizabiť, keď budú v puberte.“ Veľmi expresívne, ale každému hneď napadne – čosi na tom bude…

 

 

CEZ VNÚČATÁ SA ZNOVU STRETÁVAM S BOŽOU ČISTOTOU

Vaše deti už majú svoje rodiny. Aké to bolo, prijímať ďalších členov do vášho srdca?

Možno to vyznie trochu zvláštne, ale pre mňa to bolo ľahké. Za tento dar vedieť prijímať priateľov a ostatných ľudí okolo mojich detí som sa modlila veľmi úpenlivo a dostala som ho. Bolo bežné, že kamaráti detí často spávali u nás, jedávali, hrali sa a prežívali voľný čas. Mala som tak istotu, že viem, s kým a kde sú a u koho zas oni prespávajú. Partnerov detí som poznala zo školy, zo skautingu; a posledná nevesta je zo spoločenstva od piaristov. Tešila som sa, aj keď dcérky menili priezviská, a takisto, keď sa stavy „Melicherčíčiek“ dorovnali…

 

Status starej mamy je zmenou – čím je pre vás?

Takmer neviazaná sloboda lásky. Znovu sa stretávať s Božou čistotou v maličkých deťoch, ako pribúdali (a dúfam, modlím sa, že budú i naďalej). Môcť byť znovu poslucháčom krásnych múdrostí, mať naše špeciálne tajomstvá, spoločné akcie, zvyky, výmysly a byť normálne oficiálne beztrestne „uletená“. Starí rodičia majú na to právo, vedia, že tu budú so svojimi vnúčatami kratšie ako ostatní.

 

Byť mamou nie je len biologická záležitosť. Vy ste svoj čas a lásku darovali aj spoločnosti Úsmev ako dar…

Svoje „mamkovstvo“ mám už také rozšírené, že sa ospravedlňujem, ale nie som schopná spočítať všetky svoje srdcové a duchovné detiská, ako ich volám. Už majú rodiny, takže to neustále rastie. Patrí tam aj Úsmev ako dar. Je to moja veľká životná kapitola. S každou rodinou, ktorú si beriem na starosť, ale aj s tými, ktoré majú v starostlivosti kolegovia, keďže spoločne hľadáme možnosti riešení trampôt aj ich ťažkých problémov, si pomyslím, že už dosť. Čuduj sa svete, vždy sa „objavia“ rezervy.

Moje vďaky a chvály Pánu Bohu nemajú konca, lebo toto je možné iba s jeho pomocou. Zažívať okrem radostí a úspechov rodín aj sklamania, straty a bolesť dokáže ľudské srdce iba obmedzene. Nie však s ním. Posiela nám v práci úžasných kolegov a iných spolupracovníkov, bez ktorých by to nešlo.

 

 

Máte nejaký vzor materstva?

Pri tejto otázke som sa trochu zastavila a skúšala nájsť osobnosť, ktorá by to vystihla. Je ich však veľmi veľa. V detstve som vyrastala na dedine u ockových rodičov, takže starká bola prvou silnou a najkrajšou ženou, mamou v mojom živote. Doteraz ju mám stále pri sebe – čo by na toto povedala, ako by toto robila…

Viem, že sa za mňa vytrvalo modlila a moje obrátenie je vypočutím jej prosieb a neskôr aj modlitieb mužovej mamičky. Moja mama mi bola vzorom v cieľavedomosti. Všetky nás už predišli do večnosti. Veľkým vzorom v materstve je mi moja najstaršia dcérka. Jej život mamy prináša iné ťažkosti, ako prinášal mne. Jej birmovnou patrónkou je Terézia z Lisieux a vidím, že dcérka žije požehnanú „malú cestu“.

Krásnych mám v mojom okolí, ktoré ma veľmi povzbudzujú, je veľmi veľa. Sú medzi priateľkami, našimi „náhradnými“ mamami, ktoré prijali do svojich životov deti bez rodičov, sú medzi mojimi klientkami, ktoré zvládajú životné rany, aj medzi ženami, ktoré ešte nie sú fyzicky mamami, ale milujú a pomáhajú s výchovou detí svojich blízkych a priateľov a sú obetavo poruke.

 

Hovorí sa, že mamy majú baterky, ktoré sa nedajú vybiť. Ale predsa, čo vás drží „nad vodou“?

Hovorí sa tak. Len pekne prosím žienky, aby tomu neverili. Dokážeme dať iba toľko, koľko máme. Každá je iná a každá inde čerpá lásku a energiu. Vnímajme, čo nám hovorí naše srdce. Keď cítime, že slabne, ani na chvíľu neváhajme a bežme k zdroju. Mne pomáha upokojujúca ruka môjho manžela (asi ani mnoho iných mužov toho veľa nenahovorí), chvíľa osamote, s knihou, pri výbornej káve, vínku v dobrej spoločnosti, inokedy kultúrny zážitok, pobyt na samote v starej chalúpke, zbieranie liečivých rastliniek, práca s nimi a ten čajík, sirup či balzam z nich, ale toto všetko s vedomím, že ma drží Pán. Že ma vždy vypočuje a požehná.

 

Dobrá mama je dar. Aký dar by potrebovali, naopak, mamy – a potešil by aj vás?

Každá mama asi potrebuje niečo inšie. Niekde chýba možno viac vďaky, pochvaly a pomoci. Mne však občas urobí radosť taká drobnosť… Viete, aký obed a káva sú najlepšie? Veru – tie, ktoré navarí niekto iný. Tieto darčeky si dávam rada aj sama. Ale vyšší level je pre mňa chvíľka takého sladkého ničnerobenia s manželom, bazén, prechádzky, objavovanie nových miest a krás a pritom obsluha aspoň na dva dni…