Mária Kohutiarová o synovi Jonatánovi († 7): Po nebi túžim ešte viac ako predtým

Ten príbeh mnohí z nás prežívali v modlitbe. Naša kolegyňa Mária prišla o svojho syna Jonatána, a napriek tomuto odchodu sme až rukolapne cítili nádej, že najväčšie dobro pre veriaceho človeka je stretnutie s Bohom a večný život. O tom, že k tejto nádeji musela Mária dozrieť, ako prebehla slávnosť odprevádzania jej syna a čo pre Máriu a jej rodinu znamená večný život, rozprávame s našou autorkou, manželkou a mamou Máriou Kohutiarovou.

Čo pre teba, Mária, znamená večný život?

Musím byť úprimná a pravdivá: aj tu som dozrievala. Pamätám si, ako mi umierala stará  mama z otcovej strany, ja som mala dvadsaťštyri a bolo pre mňa „otravné“ chodiť za ňou do nemocnice s vedomím, že jej život sa končí. Navyše, bolo verejným tajomstvom, že nie som jej miláčik, a ja som to cítila. Šla som tam, lebo ma „vystrkala“ mama. Najhoršie bolo pre mňa počúvať pri pohrebe tie strašné, deprimujúce spevy troch falošne spievajúcich starých žien na malej dedinke. Trpela som, lebo kdesi intuitívne som vnímala, že mi čosi nehrá.

Potom si ma Pán inak viedol, mnohé veci sa vynárali pred očami mojej duše, no aj pred dvanástimi rokmi ma striasalo z kondolencií na pohrebe manželovej mamy a sústavného počúvania spojenia „úprimná sústrasť“, ktoré mi neprišlo ani úprimné, ani súcitné a vôbec mi v ničom nepomáhalo. Brala som to ako nutné zlo, povinnú jazdu, čo však nemám rada.

 

Prečo?

Nesedelo mi to vôbec s tým, v čom som dozrievala a čo som objavovala prostredníctvom viery, keďže som túžila poznať Boha naplno – aj za oponou času a tohto života. Zvlášť nádherné texty čítaní zo Zjavenia svätého Jána ukazovali iný svet, lepší, žiarivejší, plný lásky a prijatia, nekončiacej sa hostiny, oslavy zo stretnutia s Pánom, odkiaľ netreba odísť, radosti s Baránkom na tróne. Do rúk sa mi nielen vďaka redakčnej práci dostávali knihy, ktoré mi otvárali svet raja. Objavovala som tak nádherný svet podľa učenia Katolíckej cirkvi a moja túžba po nebi narastala.

Nerozumela som teda, ako môžu kresťania tak strašne nariekať počas pohrebu aj po ňom, akoby nemali nádej na niečo lepšie, akoby život na zemi bol top a za ním už len čierna diera.

 

Kedy sa to zmenilo?

Prvý vážny „ťuk“ na iné nazeranie na večnosť, smrť, rozlúčku s tým, kto nás opustil, som dostala, keď umieral náš kamarát, Paľko Hradský. Bolo to osobné a silné, plné viery, a pritom jasné, príťažlivé a zmysluplné, dávajúce nádej. Na tomto pohrebe som neplakala, a nielen ja. Keď som videla ich deti, ako pokojne, s láskou a s priam hmatateľnou nádejou hrajú na rozlúčku svojmu otcovi nad hrobom, cítila som sa slávnostne ako pred vstupom do nového domu, kam Paľko určite odchádzal.

Boh však nie je trochár; doprial mi ešte dve takéto silné rozlúčky. Jednu s mojím a naším priateľom Jurkom Kolárom, s ktorým sme mali krásny vzťah, a druhú, ešte osobnejšiu a zrelšiu, v čase, keď veľmi rýchlo odchádzal k Pánovi môj otec. Obe ma poznačili v tom, že smrť a prechod do večnosti sa pre mňa nestali ťarchou a strašiakom, ale momentom stretnutia s milujúcim Bohom. Dodnes si pamätám a som vďačná za rozhovory, ktorými som pomohla môjmu ockovi pripraviť sa na stretnutie s Bohom, darovať a prijať odpustenie a byť znamením blízkosti Boha pre tých, ktorých mu dal Boh v posledných týždňoch do bezprostrednej blízkosti.

Bolo mi cťou poslúžiť mu v posledných týždňoch a hodinách života. Cítila som sa ako Nikodém, ktorý ukladal Ježišovo telo do hrobu… v úcte, úžase a očakávaní. V každom prípade sa čas s mojím umierajúcim otcom stal časom požehnania, prijatia a darovania lásky medzi nami dvoma, kde bol silne prítomný Boh.

 

 

ABY SME SA RAZ MOHLI STRETNÚŤ V NEBI

Akým spôsobom „vychovávate“ deti v otázkach smrti a večného života?

Vždy sme našim deťom, nielen pri odchádzaní našich blízkych a priateľov, hovorili, že nie je krajšie, nádhernejšie a úžasnejšie miesto, ako je nebo. Stále som im pripomínala, že nemusia byť bohatí ani slávni, ani mega úspešní, že nežiadam od nich oslnivú kariéru. Jediné, čo som od nich očakávala a za čo som sa neustále modlila a modlím, je, aby milovali Boha, rozdávali jeho lásku – aby sme sa raz v tom nebi mohli spolu stretnúť.

Pamätám si, ako som sa pri posteliach našich troch mladších chlapcov pri večernom stíšení pýtala, kto by chcel ísť do neba. Prvý skákal na posteli náš Jonatán, bol vždy ako živé striebro, a volal: „Ja, ja chcem ísť prvý do neba!“

Tieto silné okamihy sme mávali doma aj na Sviatok všetkých svätých, aj na Dušičky. Kým boli deti menšie, vypísali sme si na lístky mená všetkých našich drahých zosnulých a patrónov našich detí aj nás, zavesili sme ich na reťaz na okno a zapálili sviečky. Pripomínali sme si, čo sme po nich zdedili, aké schopnosti a danosti, hovorili sme o vážnych aj vtipných zážitkoch s nimi. Pri svätých sme pripomínali, akým silným vzorom sú pre naše deti aj pre nás naši patróni, prečo sme im ich vybrali a akí sú im nápomocní.

Keď boli deti väčšie, o týchto veciach sme sa zvykli rozprávať aj inokedy. Deti rástli vo vedomí, že my sme síce ešte na zemi a naši drahí zosnulí a svätí v inom svete, no sme spojení a patríme k sebe – a tí „hore“ nám radi a veľa pomáhajú. Pre nás s manželom bolo dôležité vychovať deti pre nebo, presne tak, ako sme sa modlili pri sviatosti krstu: Aby boli nám na radosť (tým, že budú dobre žiť a dosiahnu nebo), svetu na osoh (tým, že prinesú dobro a požehnanie zo živej a žitej viery) a Bohu na slávu (tým, že ho budú na zemi ohlasovať slovom aj skutkom a raz prídu do jeho objatia).

Ešte nie je všetko vyhrané, tri mladšie deti ešte dozrievajú a treba ich stále viesť. Mladšia dcéra znáša Jonkov odchod veľmi ťažko, ale napriek tomu z postoja našich detí vnímame rovnaké presvedčenie, aké máme my dvaja s manželom: Nebo je súčasťou nášho života, plánov a snov a my sa doň tešíme.

 

Po nehode tvojho syna sme mnohí všetko prežívali veľmi bolestivo, a ty si neustále opakovala: „Veríme, že Boh je dobrý!“ Odkiaľ si brala túto silu a toto presvedčenie?

Toto nebola prvá skúška, prostredníctvom ktorej chcel Boh zistiť, či ho milujeme nadovšetko a dôverujeme mu do krajnosti. Prešli sme si ako rodina, aj ako manželia, aj ja osobne svojím náročným časom, keď sa ma/nás Boh pýtal: „Mária (rodina milá), miluješ ma viac ako tí ostatní? Aj teraz?“ Ani raz to nebolo o tom, že by sme rozumeli, prečo sa to stalo práve nám… ale už pri prvom náraze a veľkej skúške sme porozumeli a cítili, s akou nehou nás Boh nesie a stojí pri nás v tom čase a že to nie je trest, ale výzva na rast a ešte väčšie priľnutie k nemu. Naša odpoveď stále znela: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa milujem (milujeme) aj teraz. Fiat.“

Vždy sa nám potvrdilo, že vernosť Bohu v ťažkom čase bola odmenená stonásobne vyšším dobrom ako to, čo sme ľudsky stratili a čo sa mnohým okolo nás, aj veriacim, zdalo už neúnosné. Usilovali sme sa to stále pripomínať a aj vďaka vedeniu dona Mariána Valábka v rámci Manželských stretnutí mať pamäť srdca. Znamená to nezabúdať, že Boh bol a je stále s nami, nezabúdať, aký je verný! Učili sme sa to vnímať aj cez drobnosti všedných dní a ťažkosti výchovy, zdravia či prevádzky našej rodiny. Žili sme a žijeme v skúsenosti dobroty Boha, ktorý nás nikdy nenechal v štichu, nech situácia vyzerala akokoľvek náročne a nestráviteľne (alebo rovno na Pezinok).

Aj Jonatánkov nečakaný odchod vnímame už teraz ako dar (hoci nám Joni chýba; a bola to naozaj šoková terapia, tak rýchlo ho stratiť pre tento čas). Začali sa diať veci, o ktoré sme dlho prosili aj v rámci našej farnosti či rodiny – a nik, ani ten najšialenejší optimista, by nebol predpokladal, že sa udejú… A nakoniec, Boh zvláštnym a náročným spôsobom splnil naše a Jonatánovo top želanie. Sme presvedčení, že je v nebeskej sláve a raduje sa so svojím Bohom, ako po tom túžil a ako si to vyspieval a vymodlil.

 

 

PANE, CHCEM PLNIŤ TVOJU VÔĽU

Chceli ste, aby ľudia nevolali pohreb vášho syna pohrebom, ale slávnosťou odprevádzania, aby neprišli v čiernom, aby nekondolovali, lebo ste chceli do všetkého vliať nádej. Ako to vnímaš spätne?

Urobili by sme to znovu a jasne sme si povedali, že takúto nádhernú, nádejnú a radostnú oslavu odprevádzania do domu nášho Otca si želáme aj my dvaja. Myslím, že naše deti to vnímajú podobne, už len podľa toho, že čiernu farbu nenosíme ani teraz, keď už tu Jon nie je. Hoci nám veľmi chýba, žijeme nádej na stretnutie s ním a s Bohom, a tá je oveľa silnejšia, ako bola pár týždňov pred Jonkovým odchodom.

Pritom tlakov a dohováraní bolo celkom dosť, aj šokov, ktoré sme spôsobili už len pri príprave Jonatánovej rozlúčky so zemou. Som vďačná donovi Mariánovi Valábkovi, aj nášmu pánovi farárovi, aj ostatným desiatim kňazom, ktorí sami a nadšene na Joniho rozlúčku prišli, za to, že ju vnímali rovnako a priniesla im radosť, pokoj a nádej. A mám radosť, že naši blízki ľudia – tak z nášho stretka, z nášho minizboru, ako aj naši priatelia tu v Cíferi či inde –, sa stotožnili s nami a vložili naplno do Joniho odprevádzania svoje srdce, čas aj ruky. Spätne to vnímam ako okamih života skutočnej cirkvi, plnej lásky a spolupatričnosti.

Nakoniec, svedectvom rovnakého zmýšľania bolo množstvo červených doplnkov ako symbolu života a lásky na oblečení našich priateľov, ktorí v ten deň prišli s nami odprevadiť Jonatánka k Pánovi – a tiež nádherná rodinná atmosféra prijatia a objatí. Dostalo ma, ako to pomenovala teta mojej priateľky Ivetky pár dní potom: „Bolo to, akoby Jonatán odchádzal na dôležitú cestu, sťahoval sa kamsi na extra dobré miesto, a vy všetci ste mali z tohto odchodu obrovskú radosť a dopriali ste mu to.“

 

Počas tohto odprevádzania zaznelo mnoho nádejných textov a piesní. Ktorý text, prípadne ktorá pieseň ťa najviac oslovila?

A všetky sa tam ani nepodarilo zaspievať či vložiť… Mne a nám najprv prišiel silný žalm: „Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu…“ Hovoril presne o našom postoji a o živote nášho Jonatána, pre ktorého bol aj v tomto útlom veku Boh všetkým. Ten sa tam však nedostal, ale spievali sme si ho doma. Takisto sme už v čase jeho odchádzania v nemocnici, doma a aj teraz nad miestom odpočinku jeho tela často spievali a spievame jeho obľúbené gospelové aleluja…

Keďže Jonatán miloval spev a hudbu (celé moje tehotenstvo Jon strávil pod gitarou pri hraní na detských omšiach), túžili sme, aby to bolo také „jonatánovské“, radostné. Preto som bola vďačná za spev spirituálu Ja v srdci svetlo mám počas svätej omše, ako aj za nádherné žalmy plné dôvery a odovzdanosti Bohu, ktoré neboli tie „klasické pohrebné“. No najviac som túžila, aby zaznela pieseň Jonatán od Janky Daňovej, s ktorou sa poznáme už tridsať rokov… Je to pieseň o čajke Jonatánovi (podľa knihy Čajka Jonathan Livingston), ktorej príbeh nás fascinoval ako rodičov aj rodinu.

Jonatán nakoniec dostal meno práve po tejto čajke a tiež vďaka tomu, že sa tak volal najlepší priateľ kráľa Dávida… takže to bola aj jeho pesnička a celá ho vystihovala – jeho správanie, odvahu, slobodu, radosť… Vtip bol, že pieseň nie je už nikde v reprodukovateľnej podobe – ale ja som v rámci svojej spontánnosti Janke napísala prosbu s vysvetlením, že táto pieseň odvahy, viery a nádeje byť Boží a slobodný bola našou rodinnou hymnou. Som vďačná Janke, že povedala áno a prišla, aj gitaristom Peťovi a Jakubovi, ktorí sa s ňou ladili v deň slávnosti… Verím, že sa nám podarí Janku znovu dostať do štúdia a dostať pieseň do obehu… Jej text aj podanie stojí za to!

 

 

NIKDY SOM NEOBJALA TOĽKO ĽUDÍ

Keď sa spomínalo na vášho syna, ďakovali ste najmä za všetko, čo vás naučil. Čo naučil špeciálne teba?

Žiť naplno s radosťou a plnosťou lásky tu a teraz. Bez ohľadu na čas a na to, aký človek predo mnou stojí, darovať mu ten najkrajší úsmev, úprimnosť srdca a silné objatie. Niekedy je to viac ako mega veľký dar za ťažké peniaze. Odkedy Joni odišiel, objímame sa doma ešte viac ako predtým, veľa spolu rozprávame. A nikdy som (napriek svojej bezprostrednosti a odvahe byť sama sebou) neobjala toľko mne predtým neznámych ľudí ako teraz – a to od sestričiek a lekárov v nemocnici na Kramároch až po ulice Cífera a online priestor (aj keď to objatie je iné). A po nebi túžim ešte viac ako predtým… a svojho Boha milujem ešte viac ako predtým…

 

V tieto dni prežívame Dušičky. Ako by ich mali poctivo a hodnoverne osláviť veriaci ľudia?

Asi v niekoľkých rozmeroch. Vo vzťahu k Bohu byť si istý, že náš Pán sa nemýli s časom a spôsobom odchodu tých, ktorí sú nám drahí, hoci nám sa to môže zdať inak. Nehnevať sa na neho a uveriť, že aj teraz nám a im chce to najlepšie. Nakoniec, nie je odchod k Pánovi tým najlepším darom?

Vo vzťahu k tým, čo odišli, byť vďačný za všetko, čo sme s nimi mohli zažiť – nech je to dobré, či zlé, nech je to krátko, alebo dlho. Boh predsa všetko premieňa na dobré tým, ktorí ho milujú! Takže v tieto dni žiť radosť z času a blízkosti tých, ktorých sme tu mali a ktorí nás obdarovali viac, ako si môžeme myslieť. Pripomínať si ich a vnímať ich blízkosť, hoci v inej, pre nás neviditeľnej podobe. Stále im byť nablízku modlitbou a láskou, ktorá má stále šancu (ak nie je človek zatratený) vyprosiť slávu v nádhernom nebeskom Jeruzaleme.

Láska sa predsa nemá prečo strácať a meniť! Nepíše o tom svätý Pavol jasne? Proroctvá pominú… ale láska ostáva! Cez hranice času a vnímania; a je ešte silnejšia, možno práve preto, lebo tých našich – a aj nás – čaká Láska sama! Ak teda budú padať slzy tento rok na Dušičky, nech sú to slzy radosti, vďačnosti a nádeje!

 

Na čo špeciálne myslíš tento rok ty?

Mám v sebe obrovskú túžbu objať sa s Jonatánkom v nebi… Teda, mám aj motiváciu žiť tak čisto a radostne ako on… napriek svojim „muškám“. Viera, že môj nádherný synček je v Pánovom objatí, sedí mu na kolenách a „prekecá“ s ním celé dni… a istota, že je tam šťastný, robí môjho Boha pre mňa ešte osobnejším a úžasnejším. Môžem chcieť viac?

Snímky a video: Archív Márie Kohutiarovej

Ilustračné snímky: unsplash.com

 

…

Máme ku vám prosbu: Kliknite na banner nižšie. Aby sme mohli aj naďalej vydávať články, ktoré prinášajú nádej, potrebujeme darcov. Náš obsah už nezamykáme, no pokračovať môžeme iba vďaka vám. Staňte sa darcami. Ako našu vďačnosť vám budeme zdarma posielať raz mesačne naše noviny a dostanete na všetky nákupy kníh v našom e-shope výnimočnú zľavu.