Mária Dlugošová: Nečakané nám prinieslo do života to najkrajšie

Mária je 38-ročná mamka, ktorá vyštudovala predškolskú a elementárnu pedagogiku a je doma s deťmi už 14 rokov, čo jej však vôbec neprekáža. S Antonom sú manželia 16 rokov a vychovávajú spolu 6 detí: najstaršia je Klárka (13), potom Šarlotka (12), Olívia (10), Johanka (8), Jonáš (5) a najmladšia je Malvínka (2). Rozprávali sme sa o tom, aké je to mať veľkú rodinku, aké radosti, starosti či výzvy prináša každodenný život.

Ako ste sa s manželom spoznali?

Poznáme sa už viac ako polovicu života. Registrovali sme sa dávno pred tým, než sme začali spolu randiť. Obidvaja sme chodili a stále chodíme k saleziánom. Mám štyri sestry a on vedel, že chce jednu z nás, tak sa istý čas rozhodoval, s ktorou si začne, a nakoniec sa rozhodol pre mňa. (smiech)

Ako ste videli svoju budúcnosť v čase prípravy na manželstvo?

Išli sme do vzťahu s tým, že ak to pôjde dobre, ak si budeme rozumieť, tak sa vezmeme. Vedeli sme, že to nebude len taký flirtík. Manžel mal predtým jeden dlhodobý vzťah. Ja som nemala žiaden.

V dnešných časoch nie je také bežné mať viacčlennú rodinku, vy ste ju plánovali od začiatku manželstva alebo sa to u vás menilo?

Ešte počas chodenia sme sa rozprávali o budúcnosti. Chceli sme veľa detí, keďže sa manželovi veľmi páčila moja rodina – to, ako spolu fungujeme. Ja pochádzam zo šiestich detí (takisto 5 sestier a 1 brat). Takže on stále tvrdil, že chce 5 dcér, čo sa mu aj splnilo. A hlavne, žijeme medzi ľuďmi, kde je šesť detí „bežný štandard“. (úsmev)

Veľa asi závisí aj od toho, akého človeka máte pri sebe. Je pre vás manžel oporou?

Manžel pochádza z dedinky pri Prešove. Má dvoch bratov a rodičov, ktorí už potrebujú pomoc. Miluje nakupovanie (3 hodiny v obchode je jeho psychohygiena) a starostlivosť o čistotu auta, čiže o nákupy sa ja našťastie starať nemusím, a o auto už vôbec. Manžel bol stále veselej povahy, veľa sa smial, v partii ho bolo stále veľa, vždy sme sa mali o čom rozprávať. Ale musím povedať, že často mešká, vždy a všade, aj na rande, aj keď sme nemali žiadne deti (pri krste našej prvej krstnej dcéry na nás čakal celý kostol). Aj teraz, keď máme šesť detí, stále všade meškáme hlavne kvôli nemu. (smiech)

PORIADOK, LOGISTIKA A PSYCHOHYGIENA

Ako u vás vyzerá bežný deň?

Začína sa o 6:45, kedy vstávam a budím školopovinné deti. Pripravím desiate, občas oblečenie menším deťom, potom všetky dievčatá učešem a vyprevadím do školy. Máme ju asi minútku od domu, čiže od začiatku chodia samy (vidím cez okno až do triedy). Potom začnem rutinu s malými deťmi – upratovanie, varenie, pranie a dookola to isté.

Mám skupinu kamarátok – mamičiek tiež na materskej (mamičky sa menia, ja som stálica) a dosť často chodíme na výlety, prechádzky alebo len tak na kávičky. Takže doobedia sú naozaj plné zážitkov a vládne väčšinou pohodička. Poobede sa deti vracajú domov a už je tu len veľa kriku, smiechu, hluku, ale aj zvady. Každý chce povedať zážitky z dňa, aj to zlé, aj dobré. To mám hlavu po pár minútach ako balón. Štyrikrát do týždňa sa ešte rozlezú na krúžky a večer sa potom stretávame pri spoločnej večeri.

Čo je pre vás v každodennom živote najväčšia výzva?

Udržiavať poriadok vo vstupnej chodbe a potom logistika. Aby bol každý tam, kde má byť, aby mal každý to, čo má mať. A aby sa každý dostal z bodu B domov.

Kde, z čoho čerpáte silu?

Ja milujem šport, snažím sa udržiavať vo forme, aby som tu mohla byť pre nich všetkých ešte dlho. Takto pracujem na fyzickej sile. A čo sa týka psychickej, milujem vyjsť si von s kamarátkami, bez detí (psychohygiena). A, samozrejme, viera. Hlavne v poslednom období to vnímam dosť intenzívne, že potrebujem viac času s Bohom, viac kvalitného času… nielen taká rutinná omša v nedeľu. Mám aj veľa záujmov, kváskujem, pečiem torty, občas zapletám makramé, a to je tiež psychohygiena.

KOMUNIKÁCIA JE ZÁKLAD

S čím ste doteraz najviac zápasili?

Na začiatku manželstva sme s manželom prišli v krátkom čase o tri deti. Dokonca jedno tehotenstvo bolo už vo vyššom štádiu, boli to dvojčatá a musela som ich porodiť. Toto ma vtedy zlomilo úplne. A povedala som si, že už nikdy nechcem byť tehotná, že ja to už nedám. Mám pocit, akoby to bolo v inom živote… veľa vecí si z toho obdobia ani nepamätám… Ale potom prišla naša vytúžená prvá dcéra Klárka, ktorá bola dokonalé a nádherné dieťa, a všetky rany sa s jej príchodom vo mne vyliečili. Je taká doteraz, je to druhá mamka, skromná, pokorná, veľmi šikovná v škole a trpezlivá so všetkými mladšími súrodencami.

Ďalším významným obdobím, ktoré zatriaslo hlavne mnou, bolo zistenie, že neplánovane (nami) čakáme našu najmenšiu Malvínku. Začiatok tehotenstva som niesla naozaj veľmi ťažko, lebo sme s manželom v tom čase mali problémy, a nevedela som si predstaviť, ako k nám pribudne ďalšie dieťatko. Opäť sa vrátiť do tej bábätkovskej rutiny, s ktorou sme už nerátali. Nakoniec je to to najkrajšie, čo sme od Pána dostali, a nevieme si bez nej predstaviť náš život.

A v poslednom období bojujeme zase my s manželom navzájom… veľa detí znamená málo času na seba, na budovanie manželstva a odcudzenie sa jeden druhému. Všetko je o komunikácii. A u nás je popri starostlivosti o rodinu tej hlbšej komunikácie, a niekedy už dokonca aj tej bežnej, veľmi málo. Zachádza to už príliš ďaleko, a tak sme podnikli kroky, aby sme znovu našli „spoločnú reč“, tak veríme, že ak do toho dáme všetko, bude to ešte lepšie ako na začiatku.

Aké konkrétne kroky ste podnikli, aby sa váš vzťah s manželom znova začal obnovovať a prehlbovať?

V marci som manžela pozvala na manželské večery, ktoré organizuje spoločenstvo MaranaTha. Je to 7-týždňový kurz pre manželov, kde manželia preberajú rôzne témy. Veľakrát sú to témy, o ktorých sa bežne doma nerozprávajú, a pritom je to potrebné, aby sa skutočne pochopili. Na začiatok zmeny manželstva to bolo veľmi dobré, no cítim, že potrebujeme individuálny prístup.

Ako a kedy sa vám podarilo prijať ďalšie a neplánované dieťatko?

Už počas tehotenstva. Myslím, že keď som sa začala cítiť fyzicky lepšie po nekonečných týždňoch nevoľností, tak som sa začala cítiť lepšie aj psychicky a znova som verila, že to bude fajn. Jej pôrod bol šťastím v nešťastí a mohol skončiť celkom inak. Akútna sekcia 10 dní pred termínom s váhou 2200 g… domov sme odchádzali s úplne krehkým, ale vďaka Bohu zdravým dievčatkom.

BER SI AJ MOJE DETI, VEĎ TO SA STRATÍ PRI TOĽKOM POČTE

Ako deti vnímajú vašu rodinku?

Myslím, že väčšinou sú radi za každého jedného člena, občas si lezieme všetci parádne na nervy, a keďže sa tlačíme v trojizbovom byte, tak je to hlavne v zime veľká ponorka. (úsmev) Príchodom teplých dní sa náš život presúva von a vtedy sa všetci vnímame oveľa lepšie. Momentálne sa púšťame do stavby rodinného domu, a tak máme obrovské sny, aké to bude, ako sa nám zmení život… Boh nám pomáhaj.

Máte nejakú úsmevnú príhodu?

Veľakrát mi povie nejaká kamarátka: „Ber si aj moje deti, veď to sa stratí pri toľkom počte“. Alebo raz sme stáli kdesi s autom a počítala som deti, pretože sa mi zdalo, že ich je akosi veľa a naozaj, bola tam zapletená moja neter. Ja to už mám v oku, koľko ich mám vidieť. Alebo keď ideme niekam „nekompletní“, tak stále len prepočítavame, že nás je akosi málo – stačí, že nemáme jedno dieťa a akoby nám chýbala polovica. Každý jeden článok našej rodiny je nenahraditeľný a neviem si predstaviť, že by niekto z nich nebol.

Ako sa deti snažíte viesť? Pomáhajú vám doma, sebe navzájom? Ako spolupracujú?

S domácimi prácami je to komplikovanejšie. Samozrejme, každý je zodpovedný za svoje osobné a školské veci, ale domáce práce sa snažím spraviť ja, kým prídu zo školy. V sobotu sa väčšinou zapojí každý, najlepšie je, ak si úlohy rozdelíme a nastavíme si časový limit. Veľakrát sa stane, že staršie dievčatá pomáhajú s domácimi úlohami mladším, nadiktujú diktát alebo skontrolujú úlohy, keď ja nestíham. Niekoľkokrát sa stalo, že ostávali všetky deti aj samy doma a vedeli sa o seba krásne postarať.

Ako sa podľa vás dá formovať deti, aby z nich v dnešnom svete vyrástli dobrí ľudia s rešpektom a úctou voči druhým?

Myslím, že už len to, že bývame v malom byte, nás všetkých učí rešpektu voči druhým, tolerancii iných názorov a istej skromnosti. To, že majú všetci spolu jednu izbu a potrebujú spolu vychádzať, ich učí komunikácii. Takže vlastne nerobíme nič špeciálne, iba si tu tak spolu žijeme a snažíme sa prežiť.

Autor: Karolína Smolinková

Snímky: Marek Čurilla, archív respondentky