Marek Herman: Dnešné deti by chceli diplom aj za ôsme miesto
V úvode nového školského roka ponúkame podnetný rozhovor so známym lektorom a vysokoškolským pedagógom Marekom Hermanom, ktorého myšlienky svojou priamosťou a úprimnosťou často vnášajú svetlo a porozumenie nielen do psychiky dieťaťa.
NÁSTUP DO ŠKOLY JE ZMENA AKO HROM
Nástup do prvej triedy je pre dieťa vždy veľkou zmenou a kladie naň nielen zvýšené fyzické, ale aj psychické a emocionálne nároky. Čo sa dá považovať za najväčšiu výzvu?
Malý prváčik to má ťažké v tom, že robí prvý veľký krok do sveta, kde naňho čakajú výkony a nároky. Keď nastúpite do školy, tak priamo zažijete, že už nestačí iba snaha, ale budú chcieť od vás výkon. To znamená dokončenie a výsledok. Predškoláka chválime za snahu, v škole už však za odvedenú prácu. A je to tak správne. Takže to najťažšie pre prváčika je, že sa naňho valí lavína samostatnosti, zodpovednosti a výkonu. A že keď potrebuje pomôcť a pozrie sa za seba, už tam nie je mama, aby ho upokojila. Je to zmena ako hrom.
Je správne tlačiť tak na výkony? Často sa hovorí o tom, že snaživé dieťa, ktoré nedosahuje výborné výsledky, môže byť frustrované.
Som rád, že sa na to pýtate. Máte pravdu, škola nie je „drvička kameňa“. Dobrý učiteľ vie citlivo nájsť to miesto, keď sa pracuje a veci sa dokončujú, ale zase sa netlačí na výkon za každú cenu. Potrebujeme rovnováhu. Dobrý učiteľ tiež naučí deti pracovať s chybou tak, aby pochopili, že je to prirodzená súčasť dobrej poctivej práce.
A ešte jedna vec mi k tomu napadá – my učitelia i rodičia sme niekedy takmer až posadnutí známkami a vysvedčením. Veríme, že keď má dieťa dobré známky, bude sa mu raz dobre dariť. Ale neexistuje žiadna súvislosť medzi dobrými známkami v škole a úspešnosťou v živote. Proste nie je. Takže ja beriem známky ako pomocný nástroj, nič viac. Skôr ma zaujíma, aké to dieťa je. V čom je zaujímavé. Takmer každý v sebe to „dačo“ má. Dreň, ktorá vás poženie životom. Mňa zaujíma tá dreň.
Môže rodič nejako uľahčiť dieťaťu toto obdobie prechodu z predškolského do školského prostredia?
Keď dieťa prechádza nejakou väčšou zmenou, tak automaticky a vlastne nevedomky hľadá otca. Potrebuje z neho „nasávať“ jeho silu a rukopis. Mužské vzorce. Pretože otec dieťa spevňuje a utužuje, pomáha mu zvládať nároky. Učí ho čeliť životu. A nie je potrebné v tom hľadať vedu, stačí, ak dieťa cíti, že je vo vzduchu taký ten zdravý chlapský prístup: veci riešiť, pobiť sa s nimi, vydržať, dokončiť ich.
Najlepšie je, ak otec s prváčikom dačo spolu robia. Niekedy však stačí, keď dieťa iba vidí, že otec dačo robí alebo majstruje. Alebo keď sa večer spolu pri jedle rozprávajú, čo bolo v škole, a otec ho pochváli za dačo konkrétne, čo sa mu podarilo. Takže týmto nástrojom na podporu malého školáčika je vlastne otec a jeho láskyplná hrubosť. A keby mama zvládla prváčika chvíľočku pred spaním pritúliť, tak máme značku „ideál“.
Pre väčšinu prváčikov sa učiteľ či učiteľka stáva novým životným vzorom. Niektorí rodičia to vnímajú ako konkurenciu. Čo by ste im poradili?
Aby to prijali ako fakt a zmierili sa s tým. Pretože pre deti až do štvrtej triedy skutočne platí to, že učiteľ je pre ne „malý boh“. Ja by som si ako rodič toho učiteľa iba veľmi starostlivo vybral, aby som vedel, komu svoje dieťa zverím.
Niektoré deti sú prirodzeným magnetom pre svojich vrstovníkov. Iné si hľadajú priateľov ťažšie, zažívajú opustenosť a nenaplnené túžby. Dá sa s tým pracovať?
Ja si myslím, že to patrí k životu. Každému je niekedy smutno, každý sa niekedy cíti osamelý. A nikde nie je napísané, že ten, kto je magnetom pre ostatných, to má lepšie než ten, kto má jedného kamaráta alebo je skôr samotár. Ja by som sa snažil, aby moje dieťa pochopilo, že všetko má svoje plusy i mínusy. A viedol ho k tomu, aby čo najviac porozumelo samo sebe. Aby si tie svoje plusy a mínusy zmapovalo.
Viem, že sa bavíme o maličkých deťoch, zmapovať svoje plusy a mínusy má problém i dospelý človek, ale my predsa potrebujeme naviesť deti na tie správne koľajnice už od malička. Najdôležitejšie však je, aby zapustili pevné korene vo svojej rodine. Pretože keď ich budú mať, potom zvládnu vo vonkajšom svete čokoľvek. Poradia si s tým viac-menej samy.
UČITEĽ MUSÍ BYŤ JEDNODUCHO DOBRÝ ČLOVEK
Nielen prváci, ale aj piataci prežívajú v septembri veľké zmeny – prechod na druhý stupeň základnej školy so sebou prináša nových triednych učiteľov, množstvo nových predmetov a rovnako vyučujúcich. Učiteľov začnú deliť na „obľúbených“ a „neobľúbených“. Aké vlastnosti má dobrý učiteľ?
Najskôr zo všetkého hľadáme bezpečie. Takže dobrý učiteľ musí vedieť nastaviť pravidlá a byť spravodlivý. To je prvý kľúč, základ, o ktorom množstvo učiteľov nemá, bohužiaľ, ani potuchy. A potom platí jednoduchý princíp: všetko, čo viete, vás naučil niekto, kto mal rád to, čo robil. To je druhý kľúč. A kto mal rád vás – tretí kľúč sú vzťahy. Všetci hľadáme v živote vzťah. Dobrý učiteľ vám ho vie ponúknuť. Učíme sa cez vzťahy. Skrátka a dobre, keď mi dieťa uverí, že mi na ňom záleží, bude sa učiť omnoho lepšie. A je jedno, či je to biológia, alebo matematika.
Takže tajomstvo dobrého učiteľa je v tom, že vie vytvoriť atmosféru pre dobré vzťahy – prostredníctvom pravidiel?
Áno, hovoríte to úplne presne. Má to však jednu podmienku: musíte byť dobrý človek. To je zo všetkého najdôležitejšie. Deti nezaujíma, aký ste ako pedagóg. Vôbec, vôbec ich to nezaujíma. Musíte byť jednoducho dobrý človek a mať rád to, čo robíte. Potom to začne fungovať a vy deti doslova zaplavíte informáciami. Musia byť však užitočné! Potom ich budú doslova hltať, nasávať všetkými pórmi. Takto celé poskladané dokopy vám to vytvorí to kúzlo dobrého učiteľa.
A čo neobľúbení učitelia? Čo ich robí neobľúbenými? Sú tieto vlastnosti vždy vyslovene negatívne?
Často sa stretávam s tým, že deti nemajú rady náročného a prísneho učiteľa, ktorý vyžaduje, aby tvrdo pracovali. Doma ich totiž naučili, že život je hlavne zábava. A tak si chcú život maximálne zjednodušiť, užívať si. Nemať žiadne povinnosti. A majú pocit, že všetko pôjde samo. Ale ono to samo nejde. Ani to nemôže ísť a miláčikovia sú z toho potom celí prekvapení a zaskočení. Pretože oni by chceli diplom aj za ôsme miesto. Ale žiadne diplomy za ôsme miesto sa nedávajú. Veci sa musia poctivo odpracovať. Tam žiadnu skratku nehľadajte. Nie je tam. Bodka.
Pamätáte si na svojho obľúbeného učiteľa? Čím si vás získal?
Ja som v škole stretol tri vynikajúce učiteľky – pani Ondrovú, pani Mrázikovú a pani Wimmerovú. Tri zázraky. Mali jedno spoločné: bolo mi pri nich na hodinách dobre. Ony iba prišli, a už to bolo iné. Taká prirodzená pohoda. S nimi to všetko dávalo zmysel a ja som mal taký upokojujúci pocit, že aj keby sa niečo nepodarilo, dá sa to riešiť. A pritom sa na tých hodinách naplno pracovalo! Fascinovalo ma to a veľmi rád na ne spomínam. Boli to vždy také moje ostrovčeky, vďaka ktorým som prežil tú záplavu nezmyslov a hlúpostí, ktoré nám v škole chystali. Aby som odpovedal na vašu otázku, môj učiteľ vie vytvoriť pohodu, v ktorej sa dobre pracuje. Je ľudský.
NÁLETY RODIČOV NA ŠKOLU NIKDY NIČ DOBRÉ NEPRINIESLI
Rodičia dnes viac než kedysi vstupujú do života školy svojimi pripomienkami a kritikou. Kedy je sťažnosť rodiča oprávnená?
Málokedy. Dnes zažívame obdobie hyperprotektívnych rodičov, ktorí svojmu miláčikovi zametajú cestičku a úzkostlivo strážia, aby sa naňho niekto náhodou krivo nepozrel. Bol som svedkom toho, ako si šestnásťročný chlapec priviedol na tréning svoju mamu, aby trénerovi povedala, že nechce hrať s jedným spoluhráčom v obrane, pretože ho nemá rád. Ona hovorila s trénerom a on stál vedľa ako „jelito“. Chápete to?
Cieľom výchovy je samostatnosť. Takže ja by som odporúčal, aby rodičia viedli svoje deti k tomu, aby si svoje problémy riešili prvotne ony samy. Starostlivo by som si vybral dobrú školu a potom by som viac dôveroval učiteľom. Menej by som ochraňoval. Nálety rodičov na školu a učiteľov nikdy nič dobré nepriniesli. Je to taký úlet dnešnej doby.
Možno zniem v tomto rozhovore prísne, ale je to iba reakcia na to, čo sa dnes v školách, bohužiaľ, deje. Deti sú pohodlné, nechce sa im pracovať, nudia sa, chcú sa iba baviť. Musím sa do tej ráznej a prísnej polohy trochu nútiť, pretože ako dieťa som v škole trpel ako zviera. Bol som taký „bobok“: citlivý, bojazlivý, mnoho vecí som nechápal, bol som taký malý Marťan a učitelia nás tak drvili, že som si na konci základnej školy o sebe myslel, že som hlúpy a nič poriadne neviem. Stále som lietal v nejakom probléme. Takže som zo základnej školy doslova utiekol.
Obrátilo sa to až posledné dva roky na vysokej škole, keď som objavil tú svoju „dreň“, dary – čo viem, čo mi ide, čo mi robí radosť. Preto som aj začal učiť – aby som chránil tých malých a slabých. Aby ich to nezlomilo. Ale to, čo sa dnes deje, je takmer apokalypsa. Rozmaznaní rodičia a ich rozmaznané deti, ktorým nie je nič dosť a nevedia, čo by ešte chceli. Česť výnimkám.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí majú zlé či dokonca traumatické spomienky na školské časy? Dá sa prostredníctvom pozitívnej skúsenosti dieťaťa tieto vlastné rany „zahojiť“?
Robil som seminár pre dôchodcov v Kroměříži, kde mi 72-ročná žena pred celou skupinou trikrát opakovala, že vtedy v druhom ročníku neopisovala. Ale skutočne nie. A že to bolo nespravodlivé. A že ju učiteľka pred celou triednou za to potrestala. Hovorila veľmi naliehavo, vy ju počúvate a uvedomíte si jednoduchú pravdu: To, čo sme zažili, si potom nesieme celý život so sebou. Bolo to vtedy veľmi silné.
Napriek tomu budem v tomto ohľade tak trochu tvrdý. Nie je dôležité to, čo vám kto urobil. Dôležité je to, čo vy s tým potom urobíte. V čo to následne pretavíte. Ako si to odpracujete a zahojíte. Svet predsa nie je ideálne miesto. A tak je jasné, že každému z nás dačo urobili. A čím sme menší, tým väčší vplyv na nás všetko má. A ja predsa musím vedieť čeliť životu. A škola je v tomto smere také malé laboratórium.
Poznámka: Marek Herman je tiež autorom knihy Nájdite si svojho Marťana, ktorá si získala obrovskú popularitu medzi českými rodičmi a učiteľmi a momentálne ju môžete nájsť už v treťom vydaní. Je napísaná odborne, a pritom veľmi zrozumiteľne a s veľkou láskou a intenzitou sa venuje medziľudským vzťahom a svetu malých detí.