Maratónec Marián Zimmermann: Pred štartom si krátko kľaknem a prežehnám sa

Marián Zimmermann je otcom, manželom, psychológom, redaktorom a v neposlednom rade bežcom maratónu. Šport si ho získal už v detstve. Neskôr do jeho života prišli nečakané zdravotné problémy. Aby sa dostal späť do formy, pomohol mu práve beh. V rozhovore sme sa s ním rozprávali o športe, jeho osobnom živote, práci i viere v Boha.

Marián, aké boli vaše športové začiatky?

Vyrastal som v spišskej dedine Kluknava. V čase môjho detstva bolo úplne bežné, že chlapci v lete hrali futbal a v zime čakali na zamrznutý potok, aby mohli vytiahnuť hokejky a korčule. Istý čas som sa venoval súťažne aj stolnému tenisu. Celkovo ma pohyb a pohybové aktivity vždy bavili. Na hodinách telesnej výchovy som nemal problém s vytrvalostným behom. Vo futbale som tiež väčšinou hral na poste záložníka, ktorý toho nabehá asi najviac. Na vysokej škole som však nešportoval, maximálne som zašiel do Tatier na turistiku. Už počas štúdia som si totiž založil rodinu. Po nástupe do zamestnania na pozíciu psychológa v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva mi bolo diagnostikované vredové ochorenie hrubého čreva.

 

Ako ste túto diagnózu prežívali?

Bol som naozaj vo veľmi zlom stave. Povedal som si, že okrem liečby je nutné aj niečo zmeniť v mojom životnom štýle. Na futbal som nemal čas a ani chuť, tak som si ako najprístupnejší šport vybral beh. Najprv to bolo behanie okolo domu a po večeroch behanie po dedine v starých šušťákoch. Postupne sa mi beh začal páčiť viac a viac. Neskôr som skúšal zabehnúť do a z práce, čo je asi 18 km. Dodnes si pamätám ten skvelý pocit po prvom takomto tréningu.

 

 

Ako ste sa neskôr dostali k maratónu?

Začal som sa zaujímať o beh ako serióznu športovú aktivitu. Zisťoval som si informácie o tréningoch, topánkach a strave. Skúsil som aj prvé preteky, no prepálil som tempo a často som sa viac trápil, než si užíval bežecký zážitok. Aj napriek tomu sa mi podarilo umiestňovať sa v prvej časti štartovného poľa. Asi po troch rokoch prišlo prvé umiestnenie na „bedni“ na Podtatranskom polmaratóne v Poprade, kde som obsadil tretie miesto. Keď som si našiel trénera Martina Holečka, bývalého elitného atléta a triatlonistu, tak sa môj tréning a progres posunul na vyšší level a prišla aj ďalšia výzva – maratón.

 

Pri vytrvalostných behoch býva najťažšie zamestnať hlavu. Načo konkrétne myslíte počas tých dlhých kilometrov behu vy?

Hneď po vybehnutí si človek asi povie: „Nie, to vážne, takéto utrpenie? Ešte viac ako 42 km? Kašlem na to!“ Ale následne to, samozrejme, prehodnotím a začnem poctivo makať. Áno, je potrebné sa sústrediť na danú chvíľu, konkrétny kilometer, udržiavať tempo, techniku, myslieť na prísun doplnkov (gély, magnézium) a dopĺňať tekutiny. Samozrejme, že sledujem vývoj na trati, kde sa asi nachádzam, a k tomu smerujú aj moje myšlienky a taktika. To je zhruba mentálny priebeh maratónskych pretekov. Ale počas dlhších tréningových behov si doprajem aj uvažovanie nad dennými pracovnými a rodinnými záležitosťami. A ako som zistil v poslednom čase, tak sa počas týchto tréningov dá aj modliť.

 

 

Nie ste síce profesionálnym športovcom, ale obdobie prípravy na samotný maratón je pre vás určite náročné. Ako ho dokážete zladiť s vašou prácou a časom venovaným rodine?

Beh je síce súčasť môjho života a baví ma, ale nie je to moje živobytie. Práve naopak, je to miesto, kde „investujem“ veľmi veľa času a aj financií. Aby som neublížil rodine, tak sa snažím behať v časoch, kedy to rodinu až tak „nebolí“, teda skoro ráno, potom cestou z práce, prípadne v čase, keď čakám na deti na ZUŠ. Rodinu taktiež zapájam do tréningov a pretekov. Rodina je mojím najväčším fanúšikom. Vždy, keď môžu, tak sú pri trati. Oni to vedia oceniť ešte viac, lebo poznajú všetko, čo za daným výkonom je. Fandí mi hlavne manželka Lucka a naše štyri deti, ale občas ma na pretekoch sprevádzajú aj moji rodičia, svokra, brat s rodinou, alebo najstarší brat, ktorý je kňazom v Svätom Kríži na Liptove. Veľmi sa teším aj z toho, že beh baví aj najstaršiu dcéru Kristínku, ktorá už má za sebou viacero pekných výsledkov.

 

CHCEM ROBIŤ VŠETKO NA VÄČŠIU ČESŤ A SLÁVU BOHA

Dáva si majster Slovenska v maratóne ešte nejaké športové ciele do budúcna?

Nikdy som nemal sen pretekať v behu. Nechcel som vyhrávať pódiové umiestnenia. Nesníval som vôbec o titule majstra Slovenska v maratóne. Dokonca som nad konkrétnym umiestnením neuvažoval ani pred posledným maratónom v Košiciach. Preto nemám konkrétne veľké športové ciele ani teraz. Nemám misiu na ďalšiu sezónu obhájiť titul. V pokore pôjdem vždy krok za krokom, tréning za tréningom, preteky za pretekmi. Áno, vždy sa budem snažiť urobiť maximum. Chcem robiť všetko na väčšiu česť a slávu Boha.

 

Čo vám najlepšie pomáha sústrediť sa pred úvodným výstrelom?

Mám zaužívané spôsoby prípravy, konkrétnu stravu a rozcvičku. Často sa počas cesty s rodinou modlíme. Tesne pred štartom si krátko na štartovej čiare kľaknem a prežehnám sa. Musím však povedať, že som pred samotným výstrelom často dosť nervózny, a to aj pri menších pretekoch.

 

Keď sa objavíte na stupni víťazov, vždy si na seba oblečiete tričko s nápisom „Ježiš je Víťaz“. Ako vznikla táto myšlienka?

Keď som začal vyhrávať súťaže a prišla aj nejaká podpora od sponzorov, tak som začal aj s propagáciou týchto jednotlivých značiek. Neviem presne kedy to bolo, ale napadlo ma, že by sa patrilo podobne poďakovať aj tomu najvyššiemu „Sponzorovi“. A tak som si nechal vyrobiť tričko so spomínaným nápisom. Áno, je to aj cesta evanjelizácie.

 

 

VŠETKO V MOJOM ŽIVOTE STOJÍ NA VIERE

Kto vás k viere v Boha najviac viedol?

Prvé kroky viery som robil doma v rodine. Moji rodičia boli a sú veriaci a praktizujúci. Bývali sme spolu v dome s mojimi starými rodičmi a oni ma taktiež viedli k náboženskému prežívaniu. Aj v dennodennom fyzickom trápení, ktoré zažívala moja chorá stará mama, keď sa v posledných rokoch života premiestňovala iba s pomocou druhých a každý krok jej spôsoboval veľké utrpenie. Nikdy nelamentovala, nikdy nenadávala, nikdy sa nesťažovala, ale vždy sa modlila. Tak sme boli vychovaní doma všetci. Za vieru sa u nás nikto nehanbil, práve naopak, kde sa dalo, tak sme sa k nej hrdo hlásili. Hoc to ešte v komunizme rodičom často vyčítali aj v škole, aby nedávali starších bratov na náboženstvo, lebo im tým zničia život. Ja som už toto ateistické obdobie nezažil. O to viac som bol aj v propagácii viery radikálnejší.

 

Kto ďalší vás inšpiroval?

Veľkým vzorom bol najstarší brat, ktorý začal študovať teológiu a tak sme sa veľa rozprávali o filozofii, viere a politike. Ja som zároveň našiel ďalší zdroj poznania – kresťanskú literatúru. Brat mal totiž celkom slušnú knižnicu. Ale viera stála aj na začiatku našej rodiny. Napríklad na prvé rande som svoju manželkou zavolal pomodliť sa ruženec a ten sa snažíme spolu modliť aj naďalej, v rodine s našimi deťmi.

 

 

 

Je pre vás Ježiš skutočne Víťaz?

Keďže Ježiš za mňa zomrel a vstal z mŕtvych, teda je naozaj Víťazom, som zachránený pre nebo.

 

Čo vám dávam viera do vášho života?

Viera ma formuje. Všetko v mojom živote na nej stojí a snažím sa, aby bola prítomná v mojich rozhodnutiach. Rovnako k tomu vediem aj svoje deti.

 

Ako konkrétne?

Denne sa snažíme modliť sa spoločne. Chodíme do kostola, veľa sa rozprávame a nezabúdame ani na príklad svojho vlastného života. Darmo by sme hovorili krásne slová o láske a Bohu, ak by sme sa následne správali opačne. Ako hovorím, často zlyhávam aj v tomto, ale snažím sa aspoň v pokore sa ospravedlniť. Je to celoživotná misia.

 

 

 

Venujete sa aj detskej psychológii, prečo práve tento odbor?

Ani neviem. Ja som chcel najprv študovať literatúru alebo filozofiu, psychológiu som len tak skúsil a prijali ma. Nemal som o tomto odbore a profesii žiadne konkrétne predstavy. Postupne si ma však psychológia získavala. Práca v centre, kde sú mojimi klientami práve deti, bola tiež v niečom „náhodná“. Potreboval som sa rýchlo zamestnať ako psychológ a mali voľné miesto v CŠPP Košice. Samozrejme, odkedy pôsobím v poradenskom zariadení, snažím sa v tejto oblasti neustále vzdelávať.

 

Ste otcom, manželom, psychológom, redaktorom a v neposlednom rade bežcom maratónu. Čo z toho je podľa vás najťažšie a čo vás, na druhej strane, najviac napĺňa a robí vám najväčšiu radosť?

To všetko sú len časti môjho ja. S výnimkou sna o manželke a rodine som iné sny a životné ciele dlhodobo nemal. Aktuálne rekreačne behávam a pracujem ako psychológ, ale to, čo by ma malo definovať najviac, čo je môj najväčší cieľ, je moja svätosť. Tomu by malo byť podriadené všetko ostatné. Ale, aby som odpovedal na otázku, tak ten rodinný život je predsa len najnáročnejší, ale zároveň najkrajší a robí mi najväčšiu radosť.