Manželia Zemkovci: Máme dve deti, jedno z nich v nebi

Doma majú trojročného syna Michala a v novembri minulého roka odprevadili do neba dcérku Marušku. Viac nám o svojej viere, ceste k manželstvu i o svojej dcérke a hodnote každého počatého života povedali manželia Matouš a Markéta Zemkovci.

Aká bola vaša cesta k viere? Vyrastali ste v nej odmalička?

Matouš: V prostredí viery som vyrastal odmalička, preto bola moja cesta veľmi pozvoľná. Nebol na nej žiadny zlomový okamih, v ktorom by som zrazu uveril v Boha. Len som asi ako pätnásťročný začal nad vecami viac premýšľať a rozhodol som sa vieru v Boha prijať za svoju vlastnú.

Markéta: Tiež pochádzam z veriacej rodiny a viera v Boha pre mňa bola odmala samozrejmosťou. Ale v priebehu dospievania prebehlo v mojom živote pár momentov, prevažne strát, keď Boh do môjho života vstúpil väčšmi než kedykoľvek predtým a stal sa pre mňa skutočne Niekým.

 

 

SEMINÁR VERZUS MANŽELSTVO

Ako ste sa spoznali?

Matouš: V Arcidiecéznom centre života mládeže Nazaret v Prahe v roku 2011, keď som začal pôsobiť v miestnom tíme ako dobrovoľník. Markéta chodila ako účastník na víkendové akcie organizované pre mládež. Od prvého okamihu sme si začali veľmi rozumieť a rýchlo sme sa spriatelili.

 

A aká bola vaša nasledujúca cesta k manželstvu?

Matouš: Zo začiatku veľmi komplikovaná, keďže sme sa spoznali v čase, keď som ja veľmi vážne uvažoval o ceste kňazstva. Vnímal som, že mi Boh túto cestu ponúka. Preto keď som videl, ako veľmi si s Markétou rozumieme, hneď na začiatku som jej povedal, že si neprajem, aby náš vzťah zašiel niekam ďalej, že chcem, aby zostal pri priateľstve. Ona stála o to isté, jednoznačne sme sa na tom zhodli a zdalo sa nám to ľahké. Je to však, žiaľ, vec, v ktorej rozumové rozhodnutie môže mať nakoniec len veľmi malú váhu.

 

Čo sa stalo potom?

Matouš: Obaja sme postupne vnímali, že i napriek nášmu rozhodnutiu je naše priateľstvo na oveľa hlbšej úrovni, ako je bežné. A ja som si začal klásť otázku, či ma Boh skutočne volá ku kňazstvu. Bol som vtedy veľmi rozpoltený a pýtal som sa Boha, či mi neukazuje iný smer, keď mi posiela do cesty Markétu. Veľa som sa modlil za rozlíšenie a potom prišlo obdobie, keď som od Boha prestal dostávať akékoľvek znamenie alebo radu, Boh zrazu mlčal. Vtedy mi došlo, že Boh čaká na moje rozhodnutie. Že sa mám rozhodnúť podľa toho, čo chcem ja sám. Dovtedy som bol ochotný vzdať sa vlastných túžob a nasledovať Ježiša tam, kde ma bude chcieť mať. Pýtal som sa Boha, čo odo mňa chce. Keď mi došlo, že Boh chce naopak vedieť, čo chcem ja, vtedy som sa nad tým po prvýkrát zamyslel. Čo vlastne chcem ja?

 

A ako ste si odpovedali?

Matouš: Moja odpoveď bola jasná, že som sa rozhodol pre Markétu. Spätne vidím, že moje rozhodnutie bolo správne. Náš vzťah bol navyše zvláštny v tom, že sme spolu nikdy nechodili len tak na skúšku. Markéta celý čas čakala, ako sa rozhodnem, a obaja sme vedeli, že buď nastúpim do seminára, alebo sa vezmeme. Nič medzi tým nebolo. Keď som sa konečne rozhodol, nezačali sme spolu hneď chodiť. Chceli sme počkať, či nám Boh potvrdí, že je moje rozhodnutie správne. Ale hoci sme spolu zatiaľ ešte ani nechodili, vedeli sme, že sa chceme vziať.

 

Potvrdil Boh vaše rozhodnutie pre manželstvo?

Matouš: Áno. Boh nám v mojom rozhodnutí požehnal, a tak sme spolu začali v lete 2012 chodiť. S manželstvom sme chceli počkať, až obaja doštudujeme školu, aby sme si mohli hneď založiť rodinu.

 

BEZ KOMUNIKÁCIE VZŤAH UMIERA

Kedy ste sa napokon vzali?

Matouš: Manželmi sme od roku 2015. Bolo dobre, že sme svadbu odložili až po skončení štúdia, pretože sme hneď mesiac po svadbe zistili, že čakáme bábätko. Zrovna v deň, keď som dostal svoju prvú prácu – spätne v tom vidíme veľké Božie požehnanie. Pokiaľ by som v tom čase prácu ešte nemal, nemohol by som tú chvíľu prežiť tak radostne.

 

Čo vás tieto, hoc nie mnohé, roky manželstva naučili?

Matouš: Vzhľadom na to, že sme od začiatku nášho manželstva zároveň rodičmi, museli sme si dávať pozor na to, aby vo víre každodenných povinností, starania sa o bábätko a o domácnosť náš vzťah neupadol do bežnej rutiny. Je potrebné na vzťahu neustále pracovať a oživovať ho, pretože nie je samozrejmosťou. Okrem toho je veľmi dôležitá komunikácia, zdieľanie svojich myšlienok a pocitov. Je to vec, ktorá pomáha udržovať vzťah živý. To však platí všeobecne pre každý vzťah. Kde nie je komunikácia, tam vzťah umiera.

 

Čo je, podľa vás, dôležité v živote kresťanských manželov?

Matouš: Je dôležité, že sa môžeme navzájom deliť so svojou vierou, spoločne sláviť sviatosti, spoločne sa modliť. Keby sme sa so svojou vierou nedelili, bola by to vec, ktorá nás rozdeľuje, a to by bola veľká škoda. Spoločná viera je pre nás oporou v ťažkých životných situáciách. Dôležitá je, samozrejme, spoločná modlitba.

 

 

SMÚTOK AJ ODOVZDANOSŤ

Ako ste prežívali narodenie prvého dieťatka?

Matouš: Bola to pre nás nesmierna radosť. Bol som pri pôrode a keď som dostal malého Míšu po prvýkrát do náručia, bol som dojatý. Pribudne vám do rodiny ďalší človiečik, ktorému môžete prejavovať lásku. Pamätám si, že som bol v tej chvíli uchvátený tým Božím zázrakom, keď som sledoval každý detail Míšovej tváre. Od tej chvíle sa učíme byť dobrými rodičmi.

 

Minulý rok ste čakali druhé bábätko, dievčatko, ktoré malo vrodenú chybu nezlučiteľnú so životom. Ako ste prijali túto správu?

Matouš: Nenazval by som tú chvíľu šokom. Ale zahrnul ma hlboký smútok. Zároveň však aj veľká odovzdanosť Bohu. Zmierene sme od Boha prijali tento ťažký kríž. Nemali sme voči Bohu žiadne výčitky. Ak sa rozhodol zveriť nám toto bábätko aspoň na chvíľku, budeme ho milovať tak ako ktorékoľvek iné dieťa, ktoré nám Boh zverí.

Markéta: Vlastne ma to nijako neprekvapilo. Už mnoho rokov predtým som od Boha vnímala správy, ktoré mi naznačili, že ma raz postretne strata dieťaťa. V tú chvíľu som si teda len uvedomila, že prišiel ten čas a zaplavil ma úžasný pocit pokoja a istoty, že Boh nás vybaví veľkou silou, aby sme to mohli zvládnuť. Vedela som, že nás zrejme čaká len krátky čas, ale že naše bábätko budeme milovať každý deň, ktorý spoločne dostaneme.

 

Aké boli odporúčania a prognózy lekárov?

Matouš: Doktori hneď pri zistení diagnózy odporučili ukončiť tehotenstvo. To pre nás vôbec nepripadalo do úvahy, preto na našej strane ani žiadne rozhodovanie alebo váhanie neprebiehalo. Lekári sa s týmto rozhodnutím bežne nestretávajú, preto hneď vymenovali všelijaké riziká, ktoré môže mať donosenie bábätka. Napriek tomu sa žiadne riziko nelíšilo od rizík, ktoré podstupuje každá iná tehotná žena. Bol to z ich strany nátlak na rozhodnutie sa pre ukončenie. Hoci s donosením bábätka s touto diagnózou nemali žiadne skúsenosti, predpovedali, že môže zomrieť kedykoľvek v priebehu tehotenstva, najneskôr však tesne po pôrode.

 

Ako ste prežívali tehotenstvo, očakávanie?

Matouš: Naozaj veľa ľudí sa za nás modlilo. Mnohí sa tiež modlili za zázrak. My sme boli ochotní prijať od Boha i kríž v tej podobe, že nám bábätko zomrie. Možno to bude niekomu znieť absurdne, ale boli sme hrdí, že môžeme tento krátky život prijať, že môžeme ľuďom ukázať hodnotu tohto života, nech by bol akýkoľvek krátky. A tiež, že sa tým môžeme priblížiť iným trpiacim ľuďom. Preto sme sa my sami priamo za zázrak nemodlili, hoci nám to niektorí vyčítali. Samozrejme, priali sme si, aby bolo naše bábätko v poriadku. Bolo by divné, keby nie. Ale súčasne s tým sme boli otvorení prijať od Boha tento kríž.

Markéta: Počas tehotenstva som, až na pár výnimiek, vlastne nebola vôbec smutná. Cítila som sa veľmi šťastná, pretože sme boli všetci, boli sme úplní. Nechcela som sa v tom čase zaoberať budúcnosťou, pretože by ma okrádala o radosť z prítomnosti. Žila som zo dňa na deň a snažila sa užívať každú chvíľu, ktorú sme mohli prežiť všetci spolu.

 

Z MINÚT HODINY

Čo (alebo kto) vám bolo v tomto čase najväčšou oporou?

Matouš: Bola to viera, že Boh nás miluje a jeho dôvera v nás, že nás môže zaťažiť touto skúškou. Že nám dôveruje, že bábätko budeme milovať najviac, ako vieme, i keď tu bude len krátko.

 

Podporovali vaši blízki vaše rozhodnutie?

Matouš: V našom okolí nie je nikto, kto by čo i len uvažoval o potrate, preto bola pre nás celá rodina v tomto oporou. Okrem lekárov sme preto nemuseli svoje rozhodnutie obhajovať pred nikým.

 

Neľutujete rozhodnutie vytrvať s dievčatkom až do konca a odprevadiť ho do neba?

Matouš: Nie. Zdá sa nám absurdné, že niekto považuje za milosrdnejšie voči podobným deťom, že by ich radšej zabil.

Markéta: Samozrejme, bolo ťažké odovzdať ju. Ale nikdy by sme nemohli žiť s vedomím, že sme to boli my, kto jej život ukončil.

 

Prežili ste s dcérkou Maruškou 77 hodín, ako hovoríte, čísla, ktoré sú biblickým vyjadrením plnosti. Aký bol tento čas?

Matouš: Hoci sa nestal zázrak, tu sa prejavili modlitby všetkých tých ľudí, ktorí sa za nás modlili. Personál nemocnice sa rozhodol akceptovať naše rozhodnutie a všetci sa k nám správali veľmi citlivo a vo všetkom nám vyšli v ústrety. Vzhľadom na to, že mala zomrieť najneskôr pár minút po pôrode, prvá vec, ktorú som urobil, keď sme zistili, že žije, bola, že som ju pokrstil ako Máriu Gabrielu Annu. Nakoniec sa minúty začali predlžovať na hodiny. Napadlo nám skúsiť zavolať našim súrodencom a rodičom, či by nechceli prísť. Počas noci sa u nás vystriedala celá naša blízka rodina. Všetci ju privítali. Personál nemocnice nám opäť vyšiel v ústrety. Ponúkli nám priestor, kde sme mohli spoločne byť.

 

Ako ste ju odprevadili do neba?

Matouš: Keď Maruška dodýchala, tak sme ju v modlitbe odovzdali Pánovi Ježišovi. Mali sme ju v náručí.

 

A pohreb bol pre vás časom plným nádeje, alebo skôr beznádeje?

Matouš: Čas pohrebu sme neprežívali práve radostne, bol to dosť smutný okamih, ale zároveň by sme to nenazvali beznádejou. Ako som už hovoril, jej smrť sme prijali a sme s ňou zmierení. To však neznamená, že nie sme smutní.

 

 

MARUŠKA JE NAŠÍM PLNOHODNOTNÝM DIEŤAŤOM

Zmenil sa váš život od novembra minulého roka?

Matouš: Náš život je iný v tom, že teraz silno vnímame to, že tu niekto dôležitý chýba. Prežívame teraz veľký smútok. Sme radi, že aspoň cintorín, na ktorom je Maruška pochovaná, máme iba pár metrov od nášho domova. Preto ju tam môžeme často navštevovať.

 

V čom vám Maruška pomohla?

Matouš: Priblížili sme sa vďaka nej trpiacim ľuďom. Na vlastnej koži sme zakúsili, ako sú niektoré vety, nech sú akokoľvek dobre myslené, v týchto chvíľach nevhodné. Človek, ktorý takú bolesť nezažije, si môže myslieť, že je zlé prežívať ten smútok. Tam sme si vypočuli vety typu: „Je lepšie, že zomrela, ako keby ste sa museli starať o postihnutého človeka.“ „Asi to tak malo byť.“ „Prajeme vám, aby ste mali čoskoro iné bábätko…“ a podobne. Starali by sme sa o ňu, aj keby s nami bola ďalších dvadsať rokov, aj keď by to iste bolo veľmi náročné. Ak by sme si mali povedať, že je vlastne dobre, že zomrela, akí by sme to boli rodičia? Alebo keby sme si mali myslieť, že toto bábätko sa nám nepodarilo, tak rýchlo, aby sme mali ďalšie? Maruška je naším plnohodnotným dieťaťom. Máme dve deti, jedno z nich v nebi. Aby to nevyznelo celkovo negatívne, dostali sme tiež mnoho veľmi citlivých a spoluúčastných povzbudení. Maruškina smrť mi pomohla uvedomiť si, že i smútok má v živote svoje miesto. Smútok pomáha vyrovnať sa s bolesťou. Koniec koncov i Ježiš plakal, keď sa dozvedel o Lazárovej smrti.

 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sú za ukončenie tehotenstva pri nejakej vrodenej vývojovej chybe?

Matouš: Je to hrozná škoda. Je smutné, že súčasná spoločnosť je tak nastavená a ľudia, ktorí by sa pre ukončenie sami od seba nerozhodli, sú tak pod veľkým tlakom. Odkázali by sme im, že každé počaté dieťa je plnohodnotným človekom a zaslúži si našu lásku, i keby žilo len pár dní. Tých pár dní, čo sme mohli s Maruškou prežiť, je pre nás veľmi silnou spomienkou, a tú by sme nemali, keby sme sa riadili radami doktorov. Ide však hlavne o to, že človek je v ňom samom, nezávisle od jeho veku, schopností, zdravia a prínosu pre spoločnosť. Tiež sú známe smutné prípady, keď bolo bábätko chybne diagnostikované, maminka dala na odporučenie lekárov, ukončila tehotenstvo a až keď bolo bábätko vonku, zistilo sa, že je vlastne úplne zdravé. Musí byť nesmierne ťažké s týmto žiť. A napokon, ani zázrak uzdravenia nemôžete nikdy vylúčiť.