Manželia Tothovci: V otázke o počte detí sme Bohu nechceli diktovať koľko a kedy

Kedysi bolo viac detí v rodine dôkazom jej požehnania a dve sa ani nerátali. Dnes je každé ďalšie dieťa prijímané okolím skôr s rozpakmi. Ako to vnímajú manželia Tothovci, ktorí majú päť detí?

Lenka, ako ste sa s manželom Pavlom spoznali?

Moja spolužiačka z vysokej školy je Paľova suseda. Istý čas počas štúdia ma začala taktne upozorňovať na skutočnosť, že má suseda, ktorý je skvelý chlapec. Bola toho názoru, že by sme spolu mohli byť ideálny pár, lebo je vysoký a že si vie úplne predstaviť, ako si ma vie pritúliť pod rameno. Mala pravdu. Táto moja spolužiačka sa neskôr vydávala a pozvala ma na túto svadbu, kde bol samozrejme aj jej sused Pavol. Myslím si, že v tom momente sme obaja vedeli, prečo a s akým cieľom sme na tej svadbe.

 

Aké boli vaše zásnuby a svadba?

Lenka: Snažili sme sa, aby všetko prebehlo tak, ako sa na náš región patrí, ale zároveň sme si chceli vo všetkom zachovať jednoduchosť nakoľko sa len dalo – hoci požiadanie o ruku prebehlo najprv medzi nami dvoma v súkromí. Neskôr Paľo nezabudol požiadať o moju ruku aj mojich rodičov a následne sme sa stretli jeho i moja rodina na spoločnom slávnostnom obede, pri ktorom sa dohodlo všetko ostatné. Samotná svadba bola veľmi príjemnou udalosťou v našich životoch. Výrazne nám k tomu dopomohli rodičia z oboch strán svojím prístupom, obetavosťou, pomohli nám aj súrodenci, takže sme sa my dvaja skutočne mohli len a len usmievať a žiť prítomný okamih.

 

 

NÁŠ NARASTAJÚCI POČET DETÍ SME BRALI ÚPLNE PRIRODZENE

Psychológovia potvrdzujú, že jedno dieťa uspokojí pud rodičovstva, druhé napĺňa potrebu dať prvému súrodenca, ale tretie je zlomové, pretože jeho príchodom sa rodina stáva početnou. Stotožňujete sa aj vy s týmto tvrdením?

Pavol: Takto sme sa na to nikdy nepozerali a vôbec sme to takto nevnímali. Vždy sme vedeli, čo znamená a ako vyzerá viacpočetná rodina. Ja aj Lenka sme z rodín, kde bol vždy väčší počet rodinných príslušníkov. Preto sme aj náš narastajúci počet detí brali úplne prirodzene, možno viac ako naše okolie.

 

Takže ste vždy plánovali, že chcete mať veľa detí?

Pavol: Dúfal som, že ak Boh dá, nebudeme mať len jedno dieťa, ale nejakú konkrétnu predstavu o počte detí som nemal.

Lenka: Na predmanželskej príprave na Sigorde pri Prešove sme dostali otázku, koľko detí by sme chceli. Ja som vtedy napísala, že štyri, Paľo napísal tri. Otázky tohto typu mi prišli vždy veľmi zvláštne, pretože mám v sebe zakorenenú predstavu, že jedine Boh je darca života a aj počet detí je len a len v jeho rukách, moci a riadení. Samozrejme, nezvaľujem v tejto oblasti zodpovednosť len na Boha, chcem len vyjadriť, že v otázke o počte detí sme Bohu nechceli diktovať koľko a kedy. Toto bola jediná vec, do ktorej sme sa mu určite nechceli miešať.

 

 

 

PRI PLÁNOVANÍ VEĽKEJ RODINY SME NEPOZERALI NA FINANCIE

Početná rodina so sebou prináša starosti, ale určite aj množstvo radosti…

Lenka: Tak toto môžem rozhodne potvrdiť. Len nedávno sme si to dokonale uvedomili pri návšteve reštaurácie. Paľo dostal skvelý nápad a všetkých nás pozval do reštaurácie na raňajky. Bol práve nádherný sviatok Sedembolestnej Panny Márie a my sme po liturgii sedeli v reštaurácii. Práve vtedy som si uvedomila, ako dobré je mať viacpočetnú rodinu.

Každý z nás si objednal iné jedlo, potom sme si to všetci navzájom ochutnávali, až sme zistili, že sme v podstate ochutnali celý jedálny lístok. Samozrejme, prídu aj starosti, ale ktorá rodina ich nemá. Starosti sú však výborným „pracím prostriedkom“ pre náš vzťah s Bohom, pre našu vieru, aby sme ju vyčistili a prenikli do jej najhlbších tkanín. No a spomínané radosti, to je už len taká aviváž, ktorá to všetko dokonale navonia.

 

Mnohí rodičia nechcú mať veľa detí najmä z finančného hľadiska. Ako túto oblasť žijete vy?

Lenka a Pavol: Viete, či tomu niekto verí alebo nie, pri našom plánovaní veľkej rodiny sme nepozerali na financie. S Božou pomocou a s pomocou našich rodín sa nám to nejako darí zvládať. V istej chvíli sme sa ešte pred vstupom do manželstva zhodli na tom, že nepôjdeme cestou najprv svadba, potom rok-dva budeme sami a až potom deti. Tento postoj sa nám zdal ako postoj, ktorý zasahuje do Božej prozreteľnosti a do jeho láskavosti voči nám.

 

Ako vyzerá bežný deň v dome plnom detí?

Lenka: Odkedy máme deti, zdá sa mi, že žiaden deň nie je bežným dňom. (úsmev) Jeden deň hľadáme čiapky, druhý mikiny, tretí tepláky. Ráno vstávajú deti okolo šiestej, manžel pripraví raňajky a desiatu a ja a deti pracujeme na obliekaní. Nasleduje modlitba, požehnanie od otca a mamy a odchod z domu. Marienka ide do školy, Paľko, Janík a Jožko do škôlky a Miško ostáva so mnou doma. Po príchode detí domov nasledujú bežné domáce práce, učenie, večera, rozprávky, modlitba a príprava na spánok.

 

Ako prežívate v rodine váš náboženský život?

Lenka: Vďaka Bohu, deti navštevujú materskú i základnú školu gréckokatolícku, to je pre nás veľká výsada. Spojená základná škola s materskou školou bl. Pavla Petra Gojdiča v Prešove našim deťom i nám dospelým ponúka vzdelanie v duchu gréckokatolíckej viery, takže počas dňa tam prebieha náboženský i duchovný život. V rodine sa snažíme každé ráno pomodliť, niekedy to prebieha v pokoji, inokedy počas obliekania so všetkým, čo k tomu patrí. Deti si od nás potom pýtajú osobitné požehnanie a večer patrí modlitbe svätého ruženca.

 

 

 

Dokážete si s manželom popri všetkých tých rodinných povinnostiach nájsť čas aj na sebe navzájom?

Lenka: Dokážeme, ale chce to z našej strany veľmi veľa tvorivosti. S piatimi deťmi je to, samozrejme, náročné a musím priznať, že ten čas si doslova hľadáme. Ale čo ja osobne vidím ako veľmi nebezpečné v tejto otázke je, že niekto vám z rôznych cirkevných spoločenstiev alebo z rôznych dobre mienených článkov nastaví napríklad desať hlavných pravidiel úspešnej manželskej komunikácie. Sama za seba môžem povedať, že ak aj takéto články čítam a môžu sa mi páčiť, nedokážem sa nejakým spôsobom vtesnať do týchto ich nastavených kritérií. Toto u nás jednoducho nefunguje. Skúšali sme to a nakoniec sme sa pohádali a spoločný čas sme kvôli tomu ani nakoniec vôbec netrávili.

Tým nechcem povedať, že tieto dobre mienené rady sú zlé, ale je dôležitejšie postaviť svoje manželstvo tak, aby sa tieto pravidlá prispôsobili vám, a nie naopak. V tomto prípade som sa ja sama naučila pozerať v prvom rade na Boha, na svojho manžela a na jeho potreby a pýtať sa ho napríklad, ako by on chcel, aby tento náš spoločný čas vyzeral.

Pavol: Väčšinou sa to podarí vtedy, keď deti spia alebo sú na prázdninách. Toho spoločného času je menej, ako by sme obaja chceli a potrebovali. O to viac si vážime to, keď si ho dokážeme pre seba nájsť.

 

Lenka, v prešovskej katedrále pôsobíte ako kantorka. Sú aj vaše deti nejakým spôsobom aktívne vo farskom spoločenstve?

Každý piatok po liturgii sa deti spolu s otcom kaplánom a rehoľnou sestrou stretávajú v tzv. „nebíčku“. Deti obľubujú so mnou chodiť aj na večierne a aj tam je príležitosť, ako farnosti poslúžiť. Tam ich už čaká rehoľná sestra, ktorá ich takmer vždy obdaruje niečím sladkým a dobrým. Nie tak dávno boli naše deti zapojené do divadelného predstavenia o sv. Jánovi Pavlovi II. Takže v rámci svojich možností aktívne vo farnosti určite sú.

 

Ste Bohu vďační za rodinu, ktorou vás obdaril?

Lenka: Som Bohu vďačná predovšetkým za dôveru, ktorú do nás vložil. Dal nám päť úžasných detí, aby sme sa o nich starali. Vďačnosť je v tom prípade asi slabé slovo. Mnohé mladé ženy majú problém nielen počať dieťa, ale ho aj donosiť a porodiť. Keby mi niekoľko blízkych osôb modlitbou nepomohlo, bolo by to iné a omnoho ťažšie. Všetko je milosť a ja som za ňu Bohu nesmierne vďačná.

Pavol: Určite áno. Asi sme niekedy málo vďační za všetko, čoho sa nám od Boha dostáva. Možno to znie ako klišé, ale keď napríklad počúvame niekedy o tom, ako niektoré rodiny zápasia napríklad s ťažkou chorobou svojich detí, uvedomujeme si, aký vzácny dar sme my dostali.