Manželia Torkošovci: Chceli sme niekomu darovať domov, hoci len na chvíľu

Manželmi sú sedemnásť rokov a v Chorvátskom Grobe, kde bývajú, vychovávajú šesť detí. S Petrou a Tomášom Torkošovcami sme sa rozprávali o ich manželstve, deťoch, ktorým na chvíľu darovali domov, no navždy svoje srdcia, ale aj o tom, kedy do ich rodiny prichádza pokoj.

Petra je dirigentkou a doktorandkou na VŠMU, Tomáš čiastočne pracuje v bratislavskej arcidiecéznej charite a zároveň v Ordinariáte ozbrojených síl a ozbrojených zborov ako šofér, kde sa aj pripravuje ako kandidát na trvalý diakonát. Vyzerá, že nemáte nudný život. Aj u vás doma to vyzerá tak akčne?

P.: U nás doma je hlavne hlučne. (smiech) Každé dieťa hrá na nejaký hudobný nástroj, takže už len z toho dôvodu. Musím však povedať, že osobne na to, že som na materskej dovolenke, žijem naozaj aktívny život. Nič z toho by som však nedokázala, ak by som nemala veľmi tolerantného manžela. Ak mám nejakú túžbu, hľadá spôsob, ako mi v tom pomôcť.

Ako to vidíte vy, Tomáš?

T.: Ja by som asi nebol taký aktívny, keby som nemusel. (smiech) Myslím, že človek, a zvlášť muž, prirodzene vníma záväzky voči rodine a jej potrebám. Takže pre mňa je úplne normálne, že som mal vždy viac zamestnaní, možno aj takých, kde ma to až tak nebavilo, aby sme to finančne vedeli pokryť. A potom, v tom stabilnejšom období, som si zase hľadal prácu, ktorá mne osobne dávala viac zmysel a napĺňala ma.

P.: Vďaka manželovým viacerým zamestnaniam môžem ja viac robiť to, čo ma baví, ale neživí.

Čo bolo vašou prioritou, keď ste vstupovali do manželstva? Zmenilo sa to odvtedy?

P.: Od začiatku nám bolo jasné, že chceme veľkú rodinu – to sa nezmenilo, ale naplnilo. Mám pocit, že ja som s každým prichádzajúcim dieťaťom stále šťastnejšia a šťastnejšia. Na našom vzťahu sa snažíme pracovať. Boli momenty, kedy stagnoval a vtedy sme museli niečo obaja zmeniť, aby to išlo k lepšiemu.

T.: Zo začiatku sme mali konflikty častejšie, obrusovali sme si navzájom hrany, aby to niekam smerovalo. Postupne, ako pribúdali deti, sme v každodennom živote prestali bazírovať na banalitách a zámerne sa snažíme robiť to, čo toho druhého poteší, nie nahnevá.

Na každom vzťahu treba pracovať, tráviť spolu čas… Ako do svojho manželstva investujete vy?

P.: Vo väčšej rodine je nachádzanie spoločného času asi náročnejšie, ale nie nemožné. (úsmev) Snažíme sa preto robiť spolu aj každodenné veci, ako je napríklad triedenie ponožiek. Občas si spolu pozrieme film alebo ideme do kina. V januári som začala behávať, aby sme mali spoločnú aspoň jednu aktivitu. Krátko na to sme však zistili, že čakáme bábätko. (smiech) Takže túto činnosť sme odložili na neskôr.

T.: Takou našou až povinnou jazdou je spoločný víkend bez detí raz do roka. To si nenechávame ujsť, či sú deti malé, či máme doma profi deti…

PROFI RODIČOVSTVO BOLA DOBRÁ SKÚSENOSŤ PRE DOSPELÝCH I PRE DETI

Spomenuli ste profi deti. Niekoľko rokov sa Petra ako profesionálna mama postupne starala o štyroch chlapcov. Ako ste sa k tomu dostali?

P.: Do profi rodičovstva sme išli spolu, hoci profi rodič som bola len ja. O tejto možnosti sme sa rozprávali ešte keď sme spolu len chodili. Už vtedy sme mali jasno v tom, že ak by sme raz mali príležitosť, chceli by sme niekomu darovať domov, hoci len na chvíľu. Prvýkrát sme o tom reálne uvažovali, keď sme mali dve vlastné deti.

T.: Keď sme sa o tom v tom čase informovali, povedali nám, že máme príliš malé deti, takže sme do toho nešli. Ale stále nám to tak nejako išlo na pozadí. Tá túžba v nás driemala, až sme sa pre to napokon rozhodli.

Čo vám dala skúsenosť profesionálneho rodičovstva?

P.: Našu rodinu to v mnohých smeroch veľmi ovplyvnilo. Myslím si, že to bola dobrá skúsenosť, ako pre nás dospelých, tak aj pre deti. Tie mohli zažiť, že na svete sú aj deti, ktoré sa narodia do nie dobrej situácie, a že ony sú naopak chcené, milované, prijaté. Do určitej miery v istých oblastiach akoby viac dozreli. Napríklad keď som čakala posledného Janíčka, najmladšia päťročná sa ma opýtala, či si ho môžeme nechať, alebo ho tiež budeme musieť dať preč… (chvíľka ticha) To bolo silné. Opýtala som sa jej, čo by chcela ona. Odpoveď znela, že ho môžeme požičať niekomu, kto nemá deti, ale potom by ho chcela naspäť.

Bolo aj niečo, čoho ste sa kvôli profesionálnemu rodičovstvu museli vzdať?

T.: Nepovedal by som, že také niečo bolo. Pre mňa osobne to síce bola náročná situácia, ale hlavne kvôli nastaveniu, ktoré som vtedy žil. Pracoval som na polovičný úväzok v škole a na plný v komunitnom centre s Rómami. Tá práca ma síce veľmi napĺňala, ale veľa si aj vyžadovala. Zladiť prácu, kde som musel byť naplno prítomný, a potom rodinu, kde ma čakalo päť vlastných a jedno profi dieťa, mi dávalo zabrať. Napriek tomu profi rodičovstvo skôr vnímam ako čas, kedy sme veľa dostali.

Každé také dieťatko bolo súčasťou vašej rodiny iba chvíľku. Ako ste zvládali „pustiť“ ho, keď prišiel ten čas?

P.: Hoci sme sa na to pripravovali a všetci s tým súhlasili, na niektoré veci sa emočne nedá pripraviť. Musí to odznieť. Videla som na deťoch, že sa snažili nevytvárať si s profi deťmi vzťah, lebo vedeli, že odídu, ale to sa nedá. Profi dieťa je tu dvadsaťštyri hodín, takže sa na neho jednoducho naviažete. V tomto to bolo ťažké, ako pre nás, tak aj pre naše deti. Aj ony to však s odstupom času hodnotia pozitívne, ale do ďalšej takej skúsenosti by nechceli ísť. Čo rešpektujem, ale je to pre mňa ťažké. V hlave mi totiž vŕtalo, že keď budem doma s posledným bábätkom, že by som si ešte k nemu vzala aj profi dieťa. Manžel mi však v dobrom nastavil zrkadlo, že nemôžeme zachrániť celý svet a teraz je čas viac sa venovať vlastnej rodine.

T.: Zdá sa mi, že každým ďalším dieťaťom som bol ja osobne viac pripravený na to, že raz odíde. Preto som sa mu snažil odovzdať všetko, čo som mohol a keď už s nami nie je, už ho odovzdávam len v modlitbe. Musím však povedať, že každé z našich profi detí má skvelú rodinu a zázemie. Keď človek vidí, ako napredujú, nemá potrebu do toho zasahovať.

Nikdy vás nepremohla túžba niektoré si nechať?

T.: V podstate pri každom. (smiech) Ja však hlavne pri poslednom. Manželka ma v tom však rýchlo „upratala“ v tom zmysle, že niekto na toto dieťatko veľa rokov čakal a to by voči nim nebolo fér, najmä keď my máme vlastné deti.

P.: Tie deti sme tu mali len na chvíľu, ale v našich srdciach majú stále miesto.

PRAVIDLÁ POMOHLI NAŠEJ RODINE PRIJAŤ PRAVÝ POKOJ

Blížia sa vianočné sviatky. Ako ich budete tráviť?

T.: Na Štedrý deň si dávame pozor, aby sme ho strávili sami spolu ako rodina doma. Na Božie narodenie už cestujeme k svokrovcom, ktorí bývajú bližšie. Odtiaľ pokračujeme k mojim rodičom na východ. Takže trávime Vianoce tak trochu na kolesách s veľkými kuframi. Ale myslíme si, že sviatky sú aj o tom, že chceme dopriať spoločný čas deťom so starými rodičmi.

Máte nejakú špeciálnu tradíciu?

T.: Naše cestovanie je takým zvykom. U jednej babky máme trošku bulharské menu, keďže manželkin dedko bol Bulhar, u mojich zase „východniarske“ . Každý si môže vybrať, na čo má chuť, hoci už bolo aj také, že si niektoré dieťa radšej vypýtalo jogurt.

P.: Keď máme viac voľných dní, radi spolu hráme spoločenské hry. To je tiež naším zvykom.

Témou nášho vianočného čísla je Prichádza Pokoj. Kedy u vás doma prichádza pokoj?

P.: Aby som pravdu povedala, aby u nás nastal pokoj, musela prísť jedna nepríjemná situácia. Jedného dňa mi „rupli“ nervy, čo mi dosť zmenilo život. Mala som totiž nedobrý sklon, že keď deti niečo neurobili, spravila som to za nich. Pri jednom nedeľnom upratovaní zo stola som si povedala: „Dosť! Nemôže byť všetko na nás rodičoch!“ Zvolala som rodinnú poradu a veľa vecí sme si s deťmi vypovedali. Vtedy aj ony pochopili, že každý musí mať svoje povinnosti a zodpovednosti, ktoré si robí automaticky. U nás teda úplne prakticky pokoj prišiel vtedy, keď sa každý svojou troškou zapojil do fungovania našej rodiny. Nastavili sme si systém, ktorý nám ho daroval.

T.: Pravidlá sú akýmsi substrátom, aby sme mohli otočiť náš život aj duchovným smerom, aby sme nielen otročili, stále niečo hasili, ale naozaj mohli prijať ten hlbší, pravý pokoj.

Foto: Miloš a Zuzana Černí