Manželia Tomáš a Marika Komendovci: Rodičovstvo nás často dostáva na kolená

Titulná snímka: Zuzana Blažková

On je Čech, povolaním policajt, ona pochádza zo Slovenska, kde sa roky venovala službe mladým. Stretli sa nečakane na púti v Ríme. Obaja sú akční, tvoriví a majú radi spoločnosť. Manželmi sú sedem rokov, momentálne žijú v Břeclavi, kde vychovávajú tri dcérky. O ich ceste k „normálnemu“ rodičovstvu i manželstvu sme sa rozprávali s Tomášom (38) a Marikou (41) Komendovcami.

Marika pred pár rokmi založila blog s názvom Chcem byť normálna mama… Čo podľa vás znamená byť normálna mama a normálny tato?

Tomáš: Pre mňa to je byť autentický najviac, ako len dokážem. Túžim po tom, aby som bol vždy čestný a spravodlivý, radostný, ale dokázal aj neskrývať smútok. Aby som bol dobrý, ale i prísny. Dokázal si priznať chyby a ospravedlniť sa. Vedel darovať, ale tiež prijímať. Vedel zabrať, ale aj odpočívať. Tým všetkým by som chcel byť, ale nie vždy taký som.

Marika: Myslím si, že neexistuje definícia normálnej mamy. Lebo čo je normálne pre jednu mamu, nemusí byť normálne pre druhú. Podľa mňa normálna mama vychováva svoje deti tak, ako je to prirodzené pre ňu a pre jej rodinu. Je to mama, ktorá sa snaží nastaviť zdravé hranice sebe aj svojim deťom. Mama, ktorá žije svoje materstvo tak, aby normálnou aj ostala. (úsmev)

 

Zo všetkých strán sa na nás rodičov sypú výchovné možnosti a neraz sa cítime ako nedostatoční, lebo ich nedokážeme žiť na sto percent. Existuje podľa vás nejaký ideál, ktorý by bol ten „naj“?

Marika: Pravda je, že každý si prináša do svojho rodičovstva úplne iné dedičstvo od svojich rodičov – spôsob, akým nás vychovávali, povahu, ktorú sme zdedili, dary aj zranenia. A tiež žijeme v úplne iných podmienkach – finančné možnosti, zdravotný stav, vek, tiež to, nakoľko sme na starostlivosť o svoje deti samy, alebo nám má kto pomáhať… Od toho všetkého závisia naše limity a aj to, čo je pre nás normálne. Napríklad pre mamku, ktorá bola vychovaná prísne, je vo výchove normálne niečo úplne iné ako pre mamku, ktorú vychovala „ulica“. A je to tak v poriadku. Verím, že také, aké sme, sme najlepšie mamy pre svoje deti. To však neznamená, že na sebe nemáme pracovať.

 

Čím všetkým ste si prešli, kým ste došli k tej vašej „normálnosti“?

Tomáš: Myslím si, že zatiaľ veľmi normálni nie sme. (úsmev) Ale pracujeme na tom. Chce to asi viac spoznávať a viac sa zdieľať s inými (ne)normálnymi rodinami, aby sme zistili, že vlastne normálni sme. A chce to aj úprimnosť nebáť sa hovoriť o tom, čo nás v rodičovstve a v manželstve ťaží a ako vlastne na to.

Marika: Pre mňa to bola dlhá cesta, kým som vôbec dospela do toho, aby som začala hľadať normálnosť. Keď som sa pred šiestimi rokmi stala mamkou, začala som uvažovať, ako k materstvu pristupovať. Čítala som rôzne články, knihy a pridala som sa do viacerých mamičkovských skupín zameraných na dojčenie, zdravé stravovanie, nosenie detí…

Veľmi rýchlo som však narazila na svoje limity. Zistila som, že nie som schopná žiť tie dokonalosti a ideály, ktoré boli prezentované v mamičkovských skupinách. Všimla som si, že mamičky sa doslova „hejtovali“ – keď niekto nežil ten ideál, zrazu si mamky v diskusiách na sociálnych sieťach ubližovali. Toto sa mi zdalo veľmi choré, nevedela som sa v tom nájsť… Postupne som prežila, že chcem nájsť svoju normálnosť a že byť normálna mama pre mňa znamená byť mama, ktorá hľadá svoju cestu.

 

Aká je teda tvoja cesta?

Marika: Taká, ktorá vyhovuje mne ako mamke, môjmu manželovi, deťom, celej rodine. Byť normálna mama pre mňa znamená byť mamou, ktorá pozná hranice svojich síl a snaží sa ich neprekročiť. Pretože na jednej strane môžem veriť nejakým ideálom, na druhej strane nemusím mať dostatok síl na to, aby som ich napĺňala – a je to úplne v poriadku.

 

Dáš nám nejaký príklad?

Marika: Ja som veľký fanúšik nosenia, ale s mojou skoliózou nemám silu dlho nosiť deti. Preto som začala fungovať tak, že som uspala dieťatko v šatke a potom som ho vyklopila do kočíka. Takto to robím doteraz a vyhovuje mi to. V poslednom čase dcérku nenosím vôbec, lebo ma dosť bolí chrbát. Uspávam v kočiari alebo v hačke. Toto platí úplne pre všetko – dojčenie, zdravá výživa a podobne. Môžem si zobrať nejakú inšpiráciu do takej miery, do akej to mám silu tak žiť, ale to neznamená, že keď to nežijem stopercentne, nie som dosť dobrá mama pre svoje deti. Toto je pre mňa dôležité – hľadám cestu, ktorá bude dobrá pre moje deti, ale zároveň zvládnuteľná pre mňa ako pre matku. Myslím si, že takto postupne dozrievam do normálnosti.

 

 

VO VÝCHOVE NAJVIAC ZÁPASÍME S DÔSLEDNOSŤOU

Čo vás na rodičovstve najviac prekvapilo?

Tomáš: Aké je nesmierne náročné a zodpovedné.

Marika: V tomto môžem asi len súhlasiť s Tomášom.

 

S čím vo svojom rodičovstve najviac zápasíte?

Tomáš: Najviac s hranicami, ktoré deťom nastavíme alebo skôr nenastavíme. A keď už ich nastavíme, tak aby sme si za nimi pevne stáli.

Marika: Áno, myslím si, že dôslednosť je vo výchove fakt kľúčová, a my sme to spočiatku nevedeli. Až teraz – po rokoch – sa to učíme. Vo Svätom písme sa píše, že naše áno má byť áno a naše nie má byť nie. Nikdy som sa s týmto úryvkom z Biblie nestretla v súvislosti s výchovou, no niekedy mám pocit, že je to jedna z najdôležitejších vecí.

Ja ako mama asi najviac zápasím s tým, že som veľmi logický človek a deti robia nesmierne veľké množstvo nelogických vecí. A je to v poriadku, patrí to k ich vývoju. No vysvetlite to logickému človeku. (smiech) Veľa vecí, ktoré mi neskôr prídu vtipné, či už je to povestná pokreslená stena alebo gauč ozdobený zubnou pastou, ma dokážu v danej chvíli veľmi rozčúliť. Mám problém vcítiť sa do pocitov a úmyslov, s akými to deti robia. Malými krokmi sa v tom však posúvam a občas sa snažím k ich „nezbedám“ aj pridať. Ale to len vtedy, keď mám práve dostatok psychickej a fyzickej sily.

V každom prípade sa modlím, nech našim deťom Pán Boh vynahradí to, čo som ja zo svojej nedokonalosti pokazila, čím som im ublížila.

 

Zažívate vo svojom rodičovstve aj chvíle zadosťučinenia? Kedy?

Tomáš: Keď vidím, ako si deti dokážu navzájom prejavovať úprimnú a čistú lásku, keď sa teda práve neštípu, neťahajú za vlasy a nehryzú. (smiech) A keď prídu za nami a potrebujú objať a pohladiť.

Marika: Keď mi povedia: „Maminka, mám ťa rada, aj keď sa občas hneváme.“

 

PÁN BOH NÁS VYTIAHOL Z AKEJKOĽVEK NÁROČNEJ SITUÁCIE

Obaja pôsobíte ako akční a extrovertní ľudia. Ako svoju aktivitu využívate v rodičovstve? Nenudíte sa?

Tomáš: Akční? Tak to naozaj sme. Ale to sú i naše deti – od prebudenia až po spánok. Pokiaľ nie sme úplne vyčerpaní, trávime čas v prírode, kde zažívame rôzne dobrodružstvá. Dievčatá milujú vodu a rady sa potápajú. Zaujímajú sa o najrôznejšie zvieratá, ktoré pozorujeme. Fascinujú nás lietadlá, raketoplány, vesmír… Je toho veľa, pre čo sa rýchlo nadchneme.

Marika: Musím povedať, že v tomto je Tomáš fakt dobrý. Ja si to veľakrát odsedím na ihrisku, no on berie deti do lesa, učí ich poznávať prírodu, vymyslí stále nejakú novú činnosť, ktorá ich baví. Má deti veľmi rád. Mám pocit, že aj on je stále tak trochu jedným z nich.

Vždy ma veľmi fascinuje, keď mu pri upratovaní odlomím vrtuľku z jeho vrtuľníka a on sa za to na mňa nahnevá. (smiech)

Tomáš: To nie je obyčajný vrtuľník! To je model vrtuľníka Policie České republiky, v ktorom som letel a dal som ho ako darček svojmu tatkovi a on mi ho daroval späť ako dedičstvo.

Marika: (smiech) V každom prípade, spomínam si, ako mi počas predsvadobnej spovede môj obľúbený páter Roman povedal: „Marika, nezabudni, že muž ostáva celý život tak trochu dieťaťom.“ Myslím si, že je to naozaj pravda. Možno aj preto je pre Tomáša veľmi prirodzené tráviť čas s našimi deťmi.

 

Ako ovplyvnilo rodičovstvo váš vzťah s Bohom?

Tomáš: Uvedomil som si, ako veľmi nás miluje náš nebeský Otec, keď ja svoje deti milujem, ako to len ide. Aj tak však robím veľa chýb a určite deti i mnoho ráz zraním. Aká veľká teda musí byť láska nebeského Otca, keď tá jeho je dokonalá?

Na druhej strane musím povedať, že som z rodičovstva tak často unavený a celkovo vyčerpaný, že na Boha neraz zabúdam, hlavne na čítanie Božieho slova.

Marika: Rodič malých detí má málo možností duchovne čerpať. Svätú omšu prežijeme inak sami, ako keď tam sme s troma deťmi. Na jednej strane by sa dalo povedať, že tých možností je menej a je to náročnejšie. Na druhej strane si uvedomujem, že práve rodičovstvo nás priťahuje k Bohu viac a viac nás aj dostáva na kolená. Pretože veľakrát zažívame situácie, s ktorými si nevieme poradiť, ktoré sú pre nás náročné. Často padáme, robíme chyby. Dovolím si však povedať, že nech sme boli v akokoľvek náročnej situácii a nevedeli, ako z toho von, vždy to bol Pán Boh, ktorý nás z toho dostal.

 

Aké sú vaše deti? Je niečo, v čom vás inšpirujú?

Tomáš: Naše deti sú pre nás veľkým požehnaním. Máme tri dcéry a všetky sú veľmi nádherné, každá je iná. Dve staršie dcérky sú veľmi múdre, temperamentné, divoké, cieľavedomé a vtipné. Je s nimi veľká zábava a veľká drina. (úsmev) Najmladšia sa volá Noemi, čo znamená radosť – a tou nám všetkým je. Stále sa smeje a zatiaľ je veľmi pokojná.

Deti ma inšpirujú v ich prežívaní. Keď sa radujú, tak naplno. Keď „divočia“, tak naplno. Keď súperia, tak naplno. Keď po niečom túžia, tak naplno.

Neuspokoja sa s jednoduchou odpoveďou na svoju otázku, ale ďalšími mnohými otázkami sa snažia vec pochopiť. A tiež majú neskutočnú pamäť.

Marika: Nedávno som sa tak trochu sťažovala svojmu ockovi: „Ocko, keď tie naše deti sú také živé.“ Ocko mi na to odpovedal: „Áno, sú živé. Živé a zdravé.“ Vtedy som si uvedomila, že sa vôbec nemám na čo sťažovať. Máme zdravé deti a to, že sú živé, temperamentné, si raz Pán Boh môže veľmi použiť. Modlíme sa za to už teraz.

A v čom ma inšpirujú? Niekedy dokážu povedať tak neskutočne zrelé veci, že nedokážem pochopiť, ako môže niečo také vyjsť z úst troj alebo päťročného dieťaťa.

 

 

PÁN BOH VIEDOL NAŠE ZOZNÁMENIE

Predtým, ako ste sa stali rodičmi, stali ste sa manželmi. Aká bola vaša cesta do manželstva?

Tomáš: Ak by som to malo písať jedným slovom, tak to bola divočina. (úsmev) Pre mňa to bola už druhá cesta. Tá prvá sa skončila pár týždňov pred svadbou po desaťročnom vzťahu s bývalou priateľkou. Snažil som sa to ešte mnoho ráz zachrániť, ale vždy to nakoniec stroskotalo. Aj preto som išiel na púť do Ríma – modliť sa za záchranu toho vzťahu –, pretože som nevidel inú možnosť. Pred cestou som len jednou vetou poprosil Boha: „Pane, ak máš pre mňa pripravené niečo iné, ukáž mi to.“ A Boh sa v tejto jedinej vete oslávil. V Ríme som spoznal Mariku, do ktorej som sa zamiloval. A ako? Tiež pri modlitbe.

Marika: Pre mňa bola naša cesta do manželstva úplne nadprirodzená a zároveň veľmi prirodzená. Keď sme sa stretli v Ríme, Tomáš pracoval ako kukláč v špeciálnej jednotke, ja som bola slobodná žena, aktívna v službe mladým. V prvom momente bolo pre mňa nepredstaviteľné, žeby som sa raz mohla stať manželkou kukláča. Myslela som si, že si raz vezmem nejakého gitaristu z chválovej kapely. (úsmev) Aj keď v tom čase som si už veľmi nebola istá, že sa ešte vydám. Mala som tridsaťtri rokov, keď sme sa stretli. Tomáš mi postupne začal odhaľovať svoje srdce a ja som veľmi rýchlo pochopila, že byť kukláčom nemusí znamenať byť bezcitným a tvrdým mužom.

 

Tomáš však pochádza z Čiech, Marika je Slovenka. Nebolo pre vás ťažké vstúpiť do vzťahu?

Marika: Ja viem, že za tým musela byť Božia ruka. Inak by som asi nikdy nenašla dosť odvahy vkročiť do toho vzťahu. Môjmu rozhodnutiu pre Tomáša pomohlo viacero momentov, ktoré som prežívala ako Božie potvrdenia. Keď som cestovala do Ríma, mamka mi napísala, že sa s ockom za mňa modlia, aby Boh naplnil moju túžbu po manželstve. Nikdy predtým som také priame žehnanie v tejto oblasti od svojich rodičov nezažila. V ten deň som prvýkrát stretla Tomáša.

Pár mesiacov pred mojou cestou do Ríma sa za túto oblasť modlil aj môj brat s manželkou. Pri modlitbe mu napadol konkrétny dátum – 28. február. Brat ma poprosil, aby som do toho dátumu svoje povolanie v sebe neriešila, že oni sa budú dovtedy za to modliť. Naše prvé stretnutie s Tomášom po tom, ako sme sa spoznali v Ríme, bolo na víkendovke môjho spoločenstva vo Važci. Presne si pamätám, ako mi vtedy prišla od Tomáša esemeska: „Tak už jsem tady.“ Svietil nad ňou dátum 28. február. (úsmev) Tých situácií bolo omnoho viac. Naozaj dodnes prežívame bázeň, keď si spomíname na naše zoznámenie a to, ako to Pán Boh celé viedol.

 

Brali ste sa ako tridsiatnici. Aké pre vás bolo „nežiť už sám/sama za seba“, ale kráčať životom vo dvojici?

Marika: Nespomínam si na to, že by to bol pre mňa problém zrazu s niekým žiť. Celý život som bola veľmi spoločenská. Bola som zvyknutá chodiť po rôznych akciách, víkendovkách, kde nás bývalo na izbe aj desať ľudí. Tiež som nejaký čas pôsobila ako dobrovoľníčka v mládežníckom centre, takže som bola asi v tomto smere trochu vytrénovaná. Vďaka Bohu, problémy ako opačne otočený toaletný papier či zdvihnutá záchodová doska sme nikdy riešiť nemuseli. (úsmev)

Tomáš: Pre mňa to bolo veľmi krásne, a dokonca si myslím, že aj prirodzené. Bolo to však aj tým, že som nemusel vo svojom živote po svadbe zmeniť až tak veľa vecí ako Marika. Zostal som vo svojej rodnej krajine, vo svojom zamestnaní i vo svojom byte, blízko svojich priateľov, rodiny. To Marika prešla veľkými životnými zmenami, ktoré pre ňu vôbec neboli jednoduché. Som jej za to vďačný a veľmi dobre si uvedomujem, čoho všetkého sa kvôli mne vzdala.

 

 

STÁLE HĽADÁME SPOLOČNÉ ZÁUJMY, KTORÉ BY NÁS SPÁJALI

Bolo pre vás niečo ťažké? Kde sa museli alebo musia vaše hrany najviac obrusovať?

Tomáš: Ťažké bolo a vlastne stále je, že sme obaja úplne odlišní – ako povahami, tak sme tiež každý z iného prostredia a s inými záujmami. Keď sme spolu začínali chodiť a potom aj po svadbe žiť, zisťovali sme, že nemáme takmer žiadne spoločné záľuby, koníčky, športy. A že nie všetko, čo napĺňa jedného, napĺňa aj druhého. Stále hľadáme niečo, čo by nás spájalo, ale pri malých deťoch na to zatiaľ nie je sila ani čas.

Marika: Keď som bola slobodná, ťažšie som prijímala slovo zo Svätého písma: „Ženy, podriaďujte sa svojim mužom.“ Nerozumela som mu. Verila som tomu, že muž a žena majú byť rovnocenní partneri.

 

S tým zápasí veľa žien…

Marika: Áno, ja som si až neskôr uvedomila, že to má aj druhú časť: „Muži, milujte svoje manželky.“ Prišla som na to, že podriadenosti svojmu manželovi sa nemusím báť, lebo keď ma bude naozaj milovať, nebude to zneužívať.

Pochopila som, že jedno bez druhého nemôže fungovať. Myslím si, že keď muž miluje svoju manželku, no ona ho nemá v úcte a nepodriadi sa mu, môže sa stať, že muž bude, ako sa hovorí, „pod papučou“. Ak sa, naopak, manželka mužovi podriadi, no on sa k nej nespráva s láskou, žena sa môže cítiť zneužitá. Rozhodla som sa podriadiť svojmu manželovi, lebo viem, že ma miluje. V praxi to však nie vždy ide ľahko. Som veľmi temperamentný druh. (smiech) Neraz sa mi stáva, že pri náročných rozhovoroch Tomášovi skáčem do reči a snažím sa presadiť svoj pohľad nevhodným spôsobom. Keď silné emócie ochladnú, vždy sa mu potom ospravedlním. No veľmi v tom túžim rásť a zlepšovať sa.

 

Je niečo, pričom ste si počas manželstva povedali: „Tak toto som mal vedieť pred svadbou!“?

Tomáš: Keby som vedel pred svadbou, aké zložité je zvládať ženské emócie – a nie jedny, ale hneď štvoro –, tak… Tak by som sa na to asi aj tak nijako nedokázal pripraviť. (smiech) Je to drina. Ešte celkom zvládam emócie svojej najmladšej dcéry, ale tá má zatiaľ len tri mesiace. (úsmev) Nikdy by som však nemenil.

Marika: Môžem len potvrdiť, že Tomáš to s mojím a naším prežívaním naozaj nemá ľahké. Na svadobnom oznámení sme mali napísaný taký česko-slovenský verš: „Keď život občas Marike paniku prináša, nemusí se bát, vždyť Bůh ji poslal Tomáša.“ Po siedmich rokoch manželstva môžem povedať, že je to naozaj tak.

Vždy som patrila k emocionálne krehkejším ľuďom, prežívala som veci intenzívne, no v materstve nabrala táto krehkosť omnoho viac na obrátkach. Každý deň začínam s modlitbou o novú milosť zvládať svoje emócie a reakcie na svoje deti, ktoré od mojej krehkosti ďaleko neodskočia. Viem, že Pán Boh nás stvoril takých, akí sme, s nejakým zámerom. Citliví ľudia zas vedia byť omnoho empatickejší, a to je niečo, čo mi môže pomáhať v práci s ľuďmi, v službe Bohu. Preto sa učím prijímať taká, aká som. Zároveň však na sebe pracujem, aby moje prežívanie nebolo pre ľudí okolo mňa ťarchou, ale požehnaním. Je to proces. Niekedy mám pocit, že celoživotný.

 

 

KAŽDÝ PÁR SI MUSÍ NÁJSŤ CESTU, KTORÁ PRE NEHO BUDE PRIRODZENÁ

Aké manželské „škatuľky“ musel vo vás Pán Boh zrušiť?

Tomáš: Pred manželstvom som veľakrát počul, že si mám dávať pozor na svokru, že dokáže rozvrátiť manželstvo. Tá moja je však vzácna žena a mám ju veľmi rád. A nebude to iba tým, že je od nás tristošesťdesiatpäť kilometrov ďaleko. (úsmev)

Marika: Ja som tých „škatuliek“ mala viacero. Prvú z nich Pán Boh zbúral ešte pred svadbou – prvý dojem z Tomáša bol úplne iný ako realita. Myslela som si o ňom, že je to nejaký namyslený frajer a „drsňák“. Keby mi niekto vtedy povedal, ako sa bude roztápať pri pohľade na bábätko, neverila by som mu.

 

A čo tie ďalšie „škatuľky“?

Marika: Asi najväčšia „škatuľka“, s ktorou som vstupovala do manželstva, bola, že manžel musí byť ten, kto bude plánovať náš spoločný čas, že ním musím byť celý čas dobýjaná a nie je vhodné, aby som napríklad rande navrhla ja. Učím sa, že to tak nemusí byť. Lebo viem, že on už raz dobyl moje srdce a rozhodol sa pre mňa. Preto keď mám túžbu po nerušenom čase s mojím manželom, môžem pozvať na rande aj ja jeho. Občas to môže dopadnúť aj tragikomicky. O našom nedávnom (ne)vydarenom rande píšem aj na svojom blogu. Ale aj o tom je život normálnych rodičov, ktorí majú doma malé deti.

Ďalšou „škatuľkou“ bola typická predstava muža, ktorý po návrate z práce číta na gauči noviny, sedí pri tablete alebo uteká za svojimi záľubami a vracia sa domov neskoro večer. Veľmi ďakujem Bohu, že mi poslal manžela, ktorý túto „škatuľku“ vo mne rozbil. Muža, ktorý sa rád venuje svojim deťom, miluje kvety a stará sa o ne, vie šiť a tiež upiecť najlepšie pizzové slimáčiky. Na výchovu ani starostlivosť o domácnosť sa necítim byť sama a veľmi si to vážim, lebo viem, že to tak nemá každá manželka.

 

Hovorili sme o normálnosti v rodičovstve. Učíte sa nejakej „normálnosti“ aj v manželstve?

Tomáš: Normálny manžel je podľa mňa taký, ktorý sa snaží, aby s ním bola jeho žena šťastná a aby bola jej citová banka dostatočne naplnená. U nás to tak vždy nie je, ale postupne sa na tom učím pracovať.

Marika: Myslím si, že v princípe je to o tom istom ako v rodičovstve. Pre každého je normálne niečo iné. Preto si potrebujeme hľadať každý svoju spoločnú cestu, ktorá je pre nás prirodzená a normálna. Ak mám však odpovedať za seba – ako manželka svojho muža –, normálna manželka pre neho je asi tá, ktorá mu síce vyrozpráva všetko, čo má na srdci, no zároveň mu dá priestor ujsť do svojej „škatule ničoho“, nič nepočúvať, nič neriešiť, nad ničím nepremýšľať.

Normálna manželka je pre neho tá, ktorá túži po nerušenej blízkosti svojho muža, no zároveň mu dopraje zájsť si samému zašportovať či ísť von s kamarátmi. Myslím si, že normálna manželka je tiež tá, ktorá na svojho muža netlačí a nevyčíta mu veci, ale modlí sa za neho. Ale to je už asi skôr ideálna, a nie normálna manželka. (úsmev) Učím sa ňou byť pre svojho manžela. Myslím si, že obaja sme v procese, a verím, že Pán Boh nám dopraje dlhý život, aby sme do tej našej normálnosti mohli dozrievať.