Manželia Súkeníkovci: V cudzej krajine sme sa naučili vo všetkom sa spoliehať na Boha

Ako sa žije Slovákom v Anglicku? Prežívajú Angličania svoju vieru inak? A čomu by sme sa od Angličanov mohli naučiť? Manželia Pavol a Lýdia Súkeníkovci sa s nami podelili o svoje skúsenosti zo života v anglickom Bristole, kde so svojimi štyrmi deťmi žijú už jedenásty rok. Pavol (45) pochádza zo Spišskej Novej Vsi a pracuje ako anestéziológ. Lydka (45), pôvodom zo Ždiaru, je srdcom rodiny a stará sa o všetko, čo rodina potrebuje. Ich cesta do manželstva, rodiny, aj Anglicka nebola úplne bežná. Vo všetkom však vnímajú Boží zásah a vplyv.

Vášmu manželstvu predchádzali len tri mesiace spoznávania, napriek tomu už trvá dvadsať rokov. Dnes nie je úplne bežná svadba po takom krátkom čase a nie je bežné ani tak dlho trvajúce manželstvo. Čo je podľa vás dôvodom, že vám to funguje?

Pavol: Asi sme mali dobré základy (úsmev). Neboli sme úplne najmladší – obaja sme mali dvadsaťpäť rokov, osobne sme poznali Pána Ježiša a mali sme zatriedené hodnoty.

 

Ako ste sa teda spoznali?

Pavol: Ako vysokoškolák som bol aktívny v diecéznej animátorskej škole. Chodieval som pomáhať na rôzne kurzy. Raz som tak išiel hrať a spievať na Kurz Filip do Spišskej Belej. Aby som povedal pravdu, veľmi sa mi tam nechcelo ísť. Ale keďže nikto iný nemohol, nakoniec som šiel. V tom čase som končil medicínu a rozlišoval som svoje povolanie. Zvažoval som aj možnosť kňazstva. No práve na tomto kurze som stretol Lydku. Hral som na gitare, keď som ju uvidel, ako vzadu sedí s kamarátkou a vyzerala, že ju to veľmi nezaujíma.

Lýdia: Áno, veľmi ma to nebavilo (smiech).

Pavol: Celý čas na tom kurze som sa na ňu snažil zapôsobiť. Rozprával som všetky možné vtipy, ktoré som vedel. Ale ona sa tvárila, že ma nevníma. V tú noc som prvýkrát v živote nemohol spať. Mal som pocit, že ju nedokážem zaujať, že mi to zlyháva.

Lýdia: No to je tvoja verzia (smiech). Moja verzia je, že som tiež na žiaden kurz ísť nechcela, lebo som nemala rada takého víkendovky. Keď mi teda kamarát doniesol na neho prihlášku, spočiatku som sa z toho snažila vykrútiť. Nakoniec som privolila s tým, že pôjdem, aj keď neviem, ako to tam vydržím. Preto som tam tak znudene sedela, ale pravda je, že keď Paľko začal hrať, hneď ma zaujal. Povedala som si, že tento chlapec sa mi páči. Vyzeral totiž, že myslí vážne to, čo spieva. No keď hral, zdalo sa mi, že má na prste svadobný prsteň. Preto som sa tak hovorila Pánu Bohu, že keď nie on, tak nech mi aspoň takého podobného zoženie (smiech).

 

A on ti zohnal nielen podobného…

Lýdia: (smiech) Áno. Vylosovali sme si rovnaké stoly, pri ktorých sme mali celý kurz jedávať, takže sme mali možnosť sa spoznať. A pravda je, že som sa ho nesnažila ignorovať, ale tie jeho vtipy neboli až také vtipné (smiech). Zistila som však, že ten prsteň nebol svadobný, ale ruženec. Potom to už bolo veľmi rýchle. Presne o mesiac ma Paľko požiadal o ruku.

 

To bolo naozaj nezvyčajne rýchlo. Ako to vzali vaše rodiny?

Lýdia: Naša rodina nebola až taká šokovaná. Keď k nám Paľko prvýkrát prišiel, tatovi hneď padol do oka, takže mi ho schválil. O tri mesiace na to sme mali svadbu. Musím však dodať, že ešte pred Kurzom Filip som sa intenzívnejšie modlila za svoje povolanie. Hovorila som Bohu, že stále čakám na toho pravého a že sa mi zdá, že mám veľké nároky a že toho pravého muža asi ani nestretnem, kým neuberiem zo svojich nárokov. Potom však prišiel Paľko.

 

A musela si ubrať niečo z tých nárokov?

Lýdia: Nie, nemusela. Práveže som dostala ešte viac (úsmev).

 

 

PÁN BOH NÁM POSLAL LIENKY AKO DÔKAZ SVOJEJ EXISTENCIE

Aké boli vaše prvé roky manželstva?

Pavol: Prvý rok som musel ísť na vojenskú službu – slúžil som na „civilke“. Bývali sme v Ždiari, Lydka učila angličtinu vojakov. Po civilnej službe som dostal miesto v nemocnici v Ostrave a Lydka otehotnela s najstaršou dcérou. Krátko po jej narodení sme sa presťahovali do Čiech. Tam sme žili sedem rokov. Spoznali sme krajinu a jej atmosféru. O Česku sa vie, že je to ateistická krajina, a je to naozaj pravda. My sme tam spoznali veľa príjemných ľudí. Aj keď niektorí neboli veriaci, veľmi dobre sme si s nimi rozumeli a doteraz sme s niektorými v kontakte. V Ostrave sme však neboli úplne spokojní, a to kvôli dvom veciam. Jednak to bolo naše bývanie – bývali sme totiž v byte, a my máme radšej dom a hory. Druhou vecou bola obava, akú výchovu dostanú naše deti v škole. Už v škôlke sme mali skúsenosť, že Česko je pre žitie viery ťažké miesto.

Lýdia: My sme doma totiž čítavali detskú Bibliu a rozprávali sme sa o tom s deťmi. Ako asi všetky deti, aj naša prvorodená o tom potom ďalej rozprávala v škôlke, kde jej na to vždy povedali, že je to krásna rozprávka. Po čase aj ona začala hovoriť, že to, čo je napísané v Biblii, nie je pravda. Mňa to vystrašilo, lebo hoci som sa snažila jej to nejako vysvetliť, prebrala to, čo jej hovorili v škôlke – že je to len rozprávka. Raz, keď mala päť rokov, sme išli zo škôlky a ona mi znovu opakovala, že si myslí, že to o Ježiškovi nie je pravda. Veď ho ani nevidí. Vtedy som veľmi začala rozmýšľať, ako jej to mám vysvetliť. Zrazu mi niečo napadlo a tak som jej povedala: „Esterka, Pán Boh naozaj existuje a Ježiš je živý. Teraz, aby si zistila, že je to pravda, tak si povedz, čo od neho chceš a on ti to určite dá.“ Bolo mi jasné, že je to odvážna, možno až bláznivá myšlienka, ale rozhodla som sa v tom spoľahnúť na Pána, že on má moc zariadiť čokoľvek.

 

Čo si teda Esterka od Pána Boha pýtala?

Lýdia: Povedala, že chce, aby jej Pán Boh dal lienku. Musím povedať, že bol november, to už lienky veľmi nelietajú. Ale vedela som, že Pán Boh už urobil aj náročnejšie veci, takže som sa veľmi neznepokojovala. Ako sme prišli domov, Esterka si ľahla na poobedňajší spánok, a ja som išla vyvesiť bielizeň. Keď som otvorila dvere na balkón, vystrašil ma tam mrak čohosi. Keď som sa pozrela poriadne, zistila som, že sú to lienky. Stovky a stovky lienok. Bežala som po Esterku, aby sa na ne išla pozrieť.

 

Aká bola jej reakcia?

Lýdia: Bola úplne užasnutá a opakovala: „Je to pravda. Pán Boh existuje a dal mi lienky.“ Po tomto zážitku jej už mohol hovoriť kto chcel, čo chcel. Už ju nepresvedčil, že Pán Boh nie je, lebo s ním mala osobnú skúsenosť. Vedela, čo pre ňu urobil. Občas jej to ešte pripomíname, keď príde s nejakým problémom, aby si spomenula na ten mrak lienok (úsmev).

 

 

ROZHODLI SME SA, ŽE CHCEME, ABY NÁS PÁN BOH VIEDOL VO VŠETKOM

Napokon ste z Čiech odišli a vaším domovom sa stal Bristol v Anglicku. Ako ste sa dostali práve tam?

Pavol: V roku 2008 sme obaja mali pocit, že nás Pán Boh volá preč z Ostravy. Nevedeli sme kam, len že máme odísť preč. Neskôr sme dostali slovo, že to má byť na sever. V máji toho roku som bol v Anglicku, v Bristole, na konferencii s kazateľom Billom Johnsonom. Vtedy som v srdci pocítil, že toto je miesto, kam máme prísť. A tak som si tam začal hľadať prácu. Nikde však pre mňa nebolo voľné miesto. Preto som sa za to začal postiť. Vtedy som dostal také uistenie, že keď to má pre nás Pán Boh pripravené, tak mu mám veriť, že to tak je. Urobili sme preto krok viery a dal som v Ostrave výpoveď, hoci som ešte nevedel, či v Bristole budem mať prácu alebo nie. Asi dva dni potom sa objavil inzerát na prácu anestéziológa. Podal som si prihlášku, zavolali ma na pohovor, na ktorom som uspel. A keďže som nebol viazaný na predošlé miesto, mohol som im povedať, že o mesiac môžem nastúpiť.

Lýdia: Treba povedať, že naše stretnutie a manželstvo sme nebrali tak, že je to úplne normálna vec. Bolo to pre nás zázračné, lebo Pán Boh odpovedal na naše modlitby. Preto sme sa rozhodli, že chceme, aby nás Pán Boh viedol vo všetkom. Vždy sme sa rozhodnutia, ktoré nás čakali, snažili premodliť. Aj sami, aj spolu. Takže Anglicko bolo tiež výsledkom toho, že sme hľadali, veľa sa modlili a počúvali, čo chce Boh.

 

Aké boli vaše prvé pocity? Nebol to pre vás kultúrny šok?

Lýdia: Pre mňa vôbec. Ja som už predtým ako študentka v Anglicku dvakrát na dva mesiace pracovala. Vždy som sa tam cítila veľmi dobre. Takže som vedela, do akej kultúry idem. Tešila som sa.

 

V tom čase ste mali už tri deti. Aké to bolo pre nich?

Lýdia: Deti sa tiež tešili. Vraveli sme im, že to bude pre nás dobrodružstvo, že budú vidieť, ako žijú ľudia v inej krajine. Po anglicky veľmi nevedeli. Najstaršia išla do tretej triedy, druhorodený do prípravky. S najmladšou dcérou som bola doma. Na začiatku  deti v škole veľmi nerozumeli, ale prichádzali z nej nadšené, že všetci sú k nim milí a cítia sa tam dobre. Trvalo im asi 6 mesiacov, kým sa dokázali dohovoriť po anglicky a teda sa aj zapojiť do vyučovania.

 

Momentálne žijete v Anglicku jedenásť rokov. Na Slovensko sa však pravidelne vraciate počas leta. Kde sa cítite viac doma?

Pavol: Trošku vnímam našu rodinu ako rodinu Abraháma, ktorému Pán Boh povedal, aby odišiel z rodnej krajiny. Myslím si, že jemu tiež chvíľu trvalo, kým si zvykol na to, že ten jeho nový domov je naozaj jeho domov. My stále vnímame, že náš domov je Slovensko, hlavne kvôli priateľom, ktorých tu máme, a zároveň pre nás s Lydkou je Anglicko stále iná kultúra. Naše deti to už však vnímajú inak.

 

 

Ako?

Pavol: Oni sú takí nomádi. Dalo by sa povedať, že nie sú doma ani tam, ani tu. A zároveň sú doma aj tam, aj tu. Aj keď si myslím, že u nich je to naklonené viac na anglickú stranu. Sú to v podstate dvojjazyčné deti a zažívali dve kultúry. Majú identitu ako Slováci, páči sa im na Slovensku, cítia sa tu veľmi dobre. Na druhej strane si myslím, že ak by mali teraz začať chodiť do školy na Slovensku, už by si asi nezvykli, pretože je to úplne iný systém. Sú to akoby deti tretej kultúry. V obidvoch sa cítia dobre, ale ani jedna kultúra neprevažuje. Čo prináša svoje výhody aj nevýhody. Aj z psychologického hľadiska – sú flexibilnejšie, lepšie sa učia jazyky, majú viac poprepájané neuróny, sú schopné riešiť problémy alternatívnymi cestami.

 

Vidíte aj nejaké nevýhody?

Pavol: Asi hlavne to, že nemajú miesto, kde by si na sto percent povedali, že tu sme doma. A niekedy im chýba širšia rodina – najmä starí rodičia. Tí, samozrejme, chýbajú aj nám. Rovnako ako blízki priatelia, ktorých máme stále na Slovensku alebo v Ostrave. Chýba nám možnosť stretnúť sa s mladými rodinami, ktoré majú deti, zmýšľajú podobne ako my a chcú chváliť Boha.

 

Je ešte niečo, čo vám v Anglicku chýba?

Pavol: Tatranské hory a lesy, rôzne malé plnené čokoládky a rožky.

 

Čo by sa Slováci podľa vás mohli od Angličanov naučiť?

Lýdia: Asi by sme sa mali zbaviť pocitu, že my Slováci vieme všetko najlepšie. Musím sa priznať, že my sme si to na začiatku tiež mysleli, ale postupne sme zistili, že iní ľudia to robia ináč a že to tiež môže byť dobré. Tiež by sme sa mohli naučiť slušnejšej komunikácii a prezentácii vecí – je jedno či v školách alebo aj v nemocniciach, na úradoch… Angličania sú úctiví a trpezliví. Aj s deťmi komunikujú s úctou a rešpektom. Tým pádom to u nich nevytvára odpor. Angličania tiež vedia byť otvorení, necítia sa urazení, keď im povieš „nie, ďakujem“. Vedia povedať nie a aj ho akceptovať.

Pavol: Má to však aj druhú stránku, že v tej slušnej komunikácii to začína, aj končí. Angličania majú svoj pancier, cez ktorý sa nedostaneš. Nevchádzajú do hlbších vzťahov, majú radi svoju slobodu. Síce budujú vzťahy, ale tie vzťahy ostávajú len na určitej rovine. Sú plytšie a oni ani neočakávajú, že by mohli ísť hlbšie.

 

A čo by sa Angličania mohli naučiť od Slovákov?

Pavol: Variť (smiech). Oni totiž nevaria doma a ak aj áno, väčšinou sú to polotovary. Alebo sa idú najesť von. Keď prídu anglickí rodičia z práce domov, už nechcú mať s deťmi starosti. Týka sa to aj školy, v zmysle, že čo sa tam naučia, to sa naučia, oni s tým už doma nič nerobia. To isté platí aj o stravovaní – Angličania to robia najjednoduchšie, ako sa dá – buď si niečo rozmrazia, alebo idú do fastfoodu. U nás Lydka varí, čo síce vyžaduje úsilie, ale prináša to aj mnoho benefitov. Jednak sa zdravo stravujeme a zároveň sa aspoň raz denne stretneme pri spoločnom jedle.

Lýdia: Podľa mňa by sa Angličania mohli od Slovákov naučiť viac si vážiť rodinu. Myslím si, že na Slovensku to máme špeciálne – rodinu máme ako prioritu, záleží nám na deťoch, úlohu mamy v rodine prirodzene akceptujeme…

 

Rozhodli ste sa, že Lydka ostane doma s deťmi. Ako to v Anglicku vnímajú?

Lýdia: Je pravda, že takých mám je tam veľmi málo. Ja v tom však vidím svoje povolanie, do toho ma Pán Boh povolal. Paľko chodí do práce, ja sa starám o rodinu, som flexibilná, viem sa prispôsobiť, necítime tlak, že nemáme čas. Viackrát som sa za to modlila a zatiaľ to vidím tak, že je to moja misia. Samozrejme, občas mám chvíľky, keď potrebujem zmenu. Nie je to vždy úplne jednoduché. Prináša to aj vnútorné konflikty a tlaky, ale zatiaľ to má takto zostať.

Pavol: Myslím si, že aj preto majú s nami deti vzťah, že sme ich neodovzdali niekomu inému, keď boli ešte malé. To, že Lydka s deťmi ostala veľmi dlho doma, nám pomohlo vybudovať si vzťahy a kresťanské hodnoty, ktoré žijeme.

 

 

AK NÁS BOH ZAVOLÁ SPÄŤ, SME PRIPRAVENÍ SA VRÁTIŤ

Ako ovplyvnil váš vzťah s Bohom fakt, že žijete v cudzej krajine?

Lýdia: Keď sme sa odsťahovali, zistili sme, že sme úplne a vo všetkom závislí na Bohu. Či už išlo o náš budúci dom, auto, školu našich detí. Naučilo nás to modliť sa spolu za všetko.

 

Je prežívanie viery v Anglicku iné ako na Slovensku?

Lýdia: Keďže je to iná kultúra, veci prežívajú inak. Podstata však ostáva rovnaká – keď prídeš do katolíckeho kostola, cítiš sa ako doma. Zdá sa ti, že je to rovnaké ako na Slovensku. Aspoň mne sa to tak zdá.

 

Aká je v Anglicku pastorácia? Našli ste si svoje miesto vo vašej farnosti?

Pavol: V našej farnosti nemáme niečo také ako pastoráciu rodín. Keď sme hľadali nejaké spoločenstvo, kde by sme sa mohli zapojiť, u katolíkov sme nič nenašli. Preto sme začali raz týždenne chodievať na chvály do protestantského zboru. Tiež sme sa zapojili do spoločenstva katolíckych charizmatikov Celebrate, ktoré raz za rok organizuje lokálne víkendové stretnutia v jednotlivých mestách. Sú tam prednášky, chvály, modlitby za ľudí.

Lýdia: Myslím, že hlavné miesto, kde sa momentálne najviac duchovne budujeme, je – aj vďaka covidu – naša rodin; spolu sa modlievame, máme chvály, pozeráme sväté omše. Naše deti v Anglicku spoločenstvo nemajú. Majú tam kamarátov, s ktorými si rozumejú, a sú to naozaj dobrí kamaráti. Ako rodičia sme spokojní, že majú takých priateľov, ale čo sa týka duchovného hľadiska, najlepšie sa naše deti cítia v spoločenstve detí na rodinných táboroch YWAM na Slovensku, kam v lete chodievame.

 

Uvažujete nad tým, že sa na Slovensko vrátite? Ste pripravení na takú možnosť?

Pavol: Stále sa pýtame, či je Anglicko naše miesto. Myslím, že ak by nám to Pán Boh obom povedal, tak by sme to vôbec neriešili. Vidíme totiž, ako nás požehnal, keď sme urobili to, čo od nás chcel. Na začiatku to vyzerá ťažko, ale pre tých, ktorí ho nasledujú a počúvajú, sa to vždy končí dobre. Takže aj keby to momentálne kvôli deťom bolo ťažšie a museli by sme to prakticky vyriešiť, vo vnútri to máme vyriešené tak, že kam Pán povie, tam ideme. Napokon, aj do Anglicka sme išli s vedomím, že sa máme vrátiť do krajiny, z ktorej sme vyšli. Vieme, že sa vrátime, len zatiaľ nevieme kedy.

Archív: archív manželov Súkeníkovcov