Manželia Sochnovci: Manželstvo je o nás dvoch a o Bohu

Pred piatimi rokmi sa zúčastnili na Káne pre manželov, ktorá priniesla obnovu do ich manželstva i viery: Helena (44) a Peter (44) Sochnovci z Bratislavy, ktorí majú dve dcérky – Barborku (12) a Dominiku (9).

Helena hovorí, že jej cesta k Bohu bola priama a bola vychovávaná vo viere. Avšak prišiel moment, keď si ju potrebovala zreálniť a vyjasniť si, či je to len odovzdaná tradícia, zvyk, alebo naozaj verí v Boha, ktorý je živý. Postupne dozrievala do živého vzťahu s Bohom. Najprv im bola poslaná rodina, ktorá žije svoju vieru naplno každý deň, majú osem detí a Farmu svätého Františka. S nimi viedli dlhé rozhovory a prehodnocovali svoju vieru. Ďalším dôležitým krokom bolo, že začala študovať teológiu, kde prvýkrát zažila živý dotyk Boha – cez prednášky, duchovné cvičenia, prácu s Bibliou.

Aj Peter bol vychovávaný v tradičnej viere. Chodieval na nedeľné i sviatočné bohoslužby, ku viere ho viedli aj starí rodičia. Neskôr zistil, že viera je niečo viac, čo mu ukázala aj Kána. Rovnako bolo pre neho zlomové, keď spolu s manželkou spoznali už spomínanú rodinu, ktorá kráča s Bohom. Nápomocné boli aj rôzne chválové večery a koncerty i ďalšie osobné svedectvá.

 

 

PRÁCA A BOŽIE KRÁĽOVSTVO

Manželia sa snažia vieru pretavovať aj do svojej práce. Helena rozdeľuje svoj pracovný život pred materskou dovolenkou a po nej. Pred ňou naplno pracovala na zaujímavých manažérskych pozíciách. Po tom, ako prišli deti, cítila, že realizáciu potrebuje, túži po nej, ale cielene si hľadala prácu, ktorá by súvisela s Božím kráľovstvom a umožnila jej venovať sa rodine. S Božou pomocou našla tri projekty, ktoré jej to umožňovali. Bola redaktorkou časopisu Miriam, pracovala pre platformu Kresťania v meste, ktorá robí tri hlavné služby: služba ľuďom bez domova, služba kresťanským podnikateľom a snaží sa vychovávať nových učeníkov Krista cez organizovanie biblickej školy. Zároveň ju oslovili učiť náboženstvo na jednej súkromnej škole.

Peter pracuje ako konzultant, pomáha rozvíjať firmy aj ich zamestnancov. Na začiatku, keď išiel ku klientovi, modlil sa k Pánovi, aby mu to išlo a aby bol v tom dobrý. Neskôr si uvedomil, že to má byť naopak, a tak prosí Pána, aby mu pomáhal pri tom, čo robí, aby to bolo tým ľuďom na osoh. A skutočne sa mu neraz stalo, že mu Pán dal také slová, ktoré, ako hovorí, by nemal odkiaľ dostať. A tým ľuďom to naozaj pomohlo.

BOH, MANŽEL/KA A POTOM DETI

Ich cesta k manželstvu bola dlhá. Zobrali sa po siedmich rokoch chodenia, ešte predtým, ako prehodnocovali svoju vieru. „Z nejakej vytrvalosti som chodievala na sväté omše, modlievala sa, ale asi to bola skôr zvyková viera. Prosila som Pána, aby ma viedol a pomohol mi rozpoznať moju cestu, ale zistila som, že som príliš náročná a uzavrela som to tak, že to možno ani k manželstvu smerovať nebude. A tak sa začínal aj náš vzťah,“ hovorí Helena. Postupom času sa to vyvinulo do manželstva a veria, že Pán to s nimi tak plánoval. Keď sa spätne obzrú na chvíle spoznávania a chodenia, teraz vidia, že Pán bol v tom. A aj rozhodnutie do manželstva bolo spoločné a požehnané.

Manželia sa snažia o to, aby bol Ježiš centrom ich života, aby s ním denne začínali, prežívali deň a aj ho končili. Hovoria, že je to stále vo vývoji, ako sa aj každý vzťah vyvíja, ale že je to najbližšia Osoba. „Manželstvo je o nás dvoch a o Bohu,“ hovorí manželka, „takže má prvé a dôležité miesto v našom živote.“ Začína to už každého z nich jednotlivo, aká je ich viera, druhým stupienkom je spoločná viera v manželstve. Prakticky sa prejavuje tak, že každý má čas na osobnú modlitbu, večer majú spoločnú modlitbu s deťmi a keď im to vychádza, tak sa ráno modlia spoločne oni dvaja a odovzdávajú deň Pánovi.

Helena považuje za najdôležitejšie v žití manželstva kresťanskými manželmi utriedenie si priorít, v čom ich utvrdila aj Kána – na prvom mieste Boh, potom manžel a na treťom mieste deti. „Je naozaj dôležité uvedomiť si, že ak sú manželia v sviatostnom manželstve, tak v ňom nie sú sami dvaja a majú obrovskú moc, ktorá je s nimi a pomáha im prekonávať všetko zlé, čo sa objaví. S Bohom sa v manželstve žije ľahšie, aj keď to neznamená, že my dvaja nemusíme urobiť nič a všetko za nás urobí On,“ dodáva Peter.

„Komunikácia je veľmi dôležitá,“ toto posolstvo si Helena odniesla z manželstva svojich rodičov. Každodenne sa presviedča o tom, že vzťah stojí na komunikácii, na to by si mali dávať manželia pozor – voliť slová i formu. Rovnako nie je vzťah s Bohom vzťahom, keď s ním nekomunikujeme – nemodlíme sa. „Základom je komunikácia s manželom, komunikácia s Bohom a spoločná komunikácia manželov s Bohom,“ to považujú za tri základné piliere. Štandardom by podľa nich mala byť mesačná spoveď, pravidelná účasť na omši aj s Eucharistiou, nielen v nedeľu, adorácia, osobná modlitba.

 

 

PREHĹBIŤ VZŤAH S PÁNOM AJ MANŽELSTVO

Keď sa zobrali a túžili po deťoch, prišla na pretras otázka ich viery. Čo im budú odovzdávať, či je im jasné, v čo veria, čo žijú. Začalo sa pre nich hľadanie vzťahu s Bohom – na čom stojí, na čom padá, či vôbec nejaký je. Dostali sa ku komunite Chemin neuf, ktorá vychádza z jezuitskej tradície v kombinácii s Charizmatickou obnovou, čo im veľmi vyhovovalo. V roku 2014 absolvovali podujatie Kána pre manželov, ktoré organizuje táto komunita. Vtedy bolo na jednom týždni zhruba dvadsať manželských párov.

Pre Petra Kána vtedy predstavovala zaujímavú kombináciu – prehĺbiť vzťah s Pánom a zároveň prehĺbiť ich manželstvo. Pútavou bola aj možnosť, že sa to uskutočňuje v lete, keď človek zväčša nemá problém s dovolenkou či školskými povinnosťami, a zároveň je možnosť zobrať so sebou aj deti, o ktoré je tam postarané – či už prostredníctvom škôlky pre menšie deti, alebo celotýždňového tábora pre väčšie deti. A rodičia majú celý týždeň čas pre seba a pre Pána.

Formácia Kány spočíva najprv v absolvovaní práve tohto letného týždňa, kde majú manželia spoločný program. Následne manželia dostanú ponuku trojročnej formácie. Jeden rok kopíruje školský rok a obsahuje dva formačné víkendy bez detí – na jeseň a na jar – a formačný týždeň podľa svätého Ignáca z Loyoly, tiež bez účasti detí. Ďalšou súčasťou sú stretnutia manželov v skupinkách, ktoré sa volajú fraternity. Ide o štyri až päť manželských párov, ktoré sa stretávajú približne raz za šesť týždňov, modlia sa spolu, zdôverujú sa jeden druhému. Na záver roka sa organizuje rodinný víkend, v rámci ktorého sú pripravené aktivity pre celú rodinu a zároveň sa manželia ohliadajú za celým rokom, čo im priniesol a ako vidia svoju ďalšiu cestu v spoločenstve.

 

 

NESKĹZNUŤ DO BEŽNÉHO SERVISU

Kána im spoločne umožnila prehĺbiť ich vzťah, manželstvo, a naučila ich spoločne kráčať vo viere, lepšie vzájomne komunikovať, rozumieť si. „Naučila nás modliť sa v trojici s Pánom a dala nám väčšiu jednotu do manželstva. Naučila ma aj slúžiť a robiť veci spoločne,“ vraví Peter. Dáva im duchovnú formáciu, posúva ich na ceste viery. Bonusom sú aj nové priateľstvá a spoločenstvo.

Manželia rozhodne odporúčajú Kánu aj ostatným manželom. „Niektoré páry hovoria, že svoj život, manželský aj osobný, rozdeľujú na život pred Kánou a život po Káne,“ vysvetľuje Peter, že práve toto môže byť tip pre tých, ktorí cítia, že ich manželstvo potrebuje obnoviť, alebo hrozí, že sa skončí. Viacero párov hovorí, že práve vďaka Káne bolo ich manželstvo obnovené alebo zachránené. Iným párom môže Kána priniesť prehĺbenie a posilnenie ich vzťahu navzájom a k Bohu. Je to výnimočná ponuka na duchovnú formáciu v páre. „Ak chcú manželia žiť živý a hlboký vzťah s Pánom, myslím si, že toto je pre nich dobrá cesta. Mimochodom, komunita sa volá Chemin neuf, čo znamená – nová cesta,“ dodáva Helena.

Kána pre nich nezostala len akousi spomienkou a minulosťou, ale prejavuje sa aj v ich každodennom živote. Manžel hovorí, že v prvom rade sa zlepšuje ich jednota v páre. On, ktorý bol predtým veľký individualista a všetko riešil sám, aj čo sa týka komunikácie a prejavovania emócií a tiež fungoval ako samostatná jednotka, sa aj vďaka Káne naučil viac fungovať spoločne ako pár. Rovnako sa naučili predkladať veci Bohu, spoločne sa modliť za deti, za riešenie problémov. Vedia, že v tom nie sú sami. Naučili sa spoločne plánovať napríklad týždenné aktivity, spoločný čas iba pre nich dvoch bez detí, aby svoj vzťah ďalej budovali a mohli rásť. „Aby sme neskĺzli do technickej komunikácie ohľadom servisu v rodine,“ dodáva. To sa snažia aj odovzdávať ďalej. Po tom, čo na Káne prijali, sú dnes aktívne v službe, takže pomáhajú ostatným bratom a sestrám, aby aj oni mohli načerpať. Keď im to možnosti dovoľujú, slúžia na Káne i vo farnosti. „Je to intenzívnejšie zapojenie sa do služby pre Cirkev,“ hovoria.