Manželia Šlahorovci: Deti sú pre nás vzorom

Manželmi sú osem rokov a majú štyri deti. Zároveň sú členmi Spoločenstva pri Katolíckej univerzite v Ružomberku. S Katkou (36) a Ľubom (36) sme sa rozprávali (nielen) o ich ceste do Ružomberka, manželstva a rodičovstva.

Odkiaľ pochádzate?

Katka: Obaja pochádzame z Holíča na Záhorí. Ja mám jednu mladšiu sestru, Ľubko má dvoch starších bratov. Vyrastali sme vo veriacich rodinách. Obaja sme osobne Pána Ježiša spoznali v kresťanskom spoločenstve, kde sme začali chodiť v poslednom ročníku na strednej škole. Tam sme sa aj spoznali. Ľudsky sme si veľmi sadli. Veľa sme sa rozprávali, zdieľali, spolu s ostatnými zo spoločenstva sme chodili na výlety. Stali sa z nás dobrí kamaráti.

 

Už viac ako desať rokov žijete v Ružomberku. Ako ste sa sem dostali?

Katka: Som presvedčená, že naša cesta do Ružomberka bola Božím vedením. Obaja sme sem prišli nezávisle od seba. Najprv ja, keď som v roku 2009 prijala ponuku práce ako psychologička vo Vojenskej nemocnici na Klinike neurológie.

Ľubo: Rok 2009 bol prelomový aj pre mňa. V tomto roku som sa zaľúbil do jedného dievčaťa, ktoré pochádzalo zo Žiliny. Od jej známych mi prišla ponuka na prácu obchodného zástupcu v istej začínajúcej spoločnosti. Vtedy som už asi sedem rokov pracoval v strojárskej firme v Skalici ako opravár. Moji rodičia a známi ma od toho odhovárali, no ja som v srdci cítil, že je to dobré rozhodnutie. Preto som sa rozhodol ponuku prijať a presťahovať sa do Žiliny. No len zopár týždňov po mojom presťahovaní sme sa s priateľkou rozišli. V práci som však ostal a po čase som si začal hľadať ubytovanie mimo Žiliny. S tým mi pomohla Katka, keď mi našla prenájom v Ružomberku.

 

Takže ste sa ako dvaja dobrí kamaráti znovu ocitli na rovnakom mieste. Kedy prišiel ten moment zistenia, že byť „len“ kamaráti vám nestačí?

Ľubo: Mne sa Katka páčila už v čase, keď sme fungovali v spoločenstve v Skalici. Veľmi som obdivoval, aká je milá a má dobré srdce. Ale kým sme boli tam, nikdy som sa neodhodlal posunúť to inde. Pán Boh nás musel oboch vyviesť z nášho domova, aby nás dal dokopy v cudzom meste.

Katka: Priznám sa, že u mňa moment uvedomenia si zaľúbenia prišiel vo chvíli, keď Ľubko začal chodiť s tým dievčaťom zo Žiliny. Zrazu som si uvedomila, že ho strácam a náš vzťah už nebude môcť byť taký ako predtým. Keď sa presťahoval do Ružomberka, začali sme spolu zase tráviť čas. Tak nejako prirodzene sa to vyvinulo do bodu, v ktorom sa ma opýtal, či s ním budem chodiť. Po roku a pol chodenia sme mali svadbu.

 

Aké boli vaše prvé roky manželstva?

Katka: Keďže sme začali budovať náš vzťah z priateľstva, veľmi dobre sme sa už poznali. Samozrejme, nejaké vzájomné obrusovania a vnútorné prehodnocovania tam boli. Učili sme sa komunikovať, hľadať kompromisy, chápať sa a byť k sebe ohľaduplní. Celkovo to bol super čas, ktorý sme najprv strávili v prenájme, potom v dvojizbáku, až nakoniec sme si kúpili domček. Veľa času sme trávili aj vo svojom novom spoločenstve.

 

 

DOSTALI SME SLOVO, ŽE BOH ROZMNOŽÍ NAŠE POTOMSTVO

Ako sa zmenil váš vzťah po narodení detí?

Ľubo: Výrazne. (smiech)

Katka: Uvedomujeme si, že máme byť za čo Pánu Bohu vďační. Keď sa nám skoro rok nedarilo počať bábätko, upadala som do pesimizmu, až depresie. Veľmi ma to trápilo. Najmä, keď naši známi všade naokolo oznamovali radostné správy. Ale Pán Boh nás v tom nenechal. Pri spoločnej modlitbe sme od neho dostali slovo z Knihy Jób, že rozmnoží naše potomstvo. A naozaj tak urobil. Dnes máme štyri detičky. Prvé tri veľmi rýchlo po sebe, štvrté sa narodilo necelé tri roky po poslednom. Všetky moje tehotenstvá však boli rizikové. Prví dvaja synovia sa narodili predčasne, pričom druhý pri pôrode dostal bakteriálnu sepsu, nevládal dýchať a musel byť napojený na kyslík a dostával antibiotiká. Všetko však dobre dopadlo, obaja chlapci sú dnes zdraví.

Ľubo: Predčasný pôrod hrozil Katke aj pri ďalších tehotenstvách. Liekmi, ale určite aj modlitbami, sa nám podarilo vydržať až do termínu. Avšak Katka si to pri oboch tehotenstvách musela viac ako mesiac odležať v nemocnici.

Katka: Som veľmi hrdá na svojho manžela, ako to naposledy pri troch malých deťoch zvládol. V tomto období nám boli veľkou oporou aj ľudia zo spoločenstva a naša rodina, všetci sa za nás neustále modlili a pomáhali nám aj prakticky. Striedali sa vo varení obeda pre Ľubka a deti. Prišli na návštevu, aby sa deti zabavili. Keď som vedela, že doma je pohoda, aj pre mňa to v nemocnici bolo znesiteľnejšie.

 

Máte doma prváčika, dvoch škôlkarov a poldruharočné dieťatko. Život s deťmi v takom vekovom zložení je určite plný výziev. Ako vyzerá váš bežný deň?

Katka: Zvykneme vstávať okolo šiestej. Niekedy doslova musíme deti povyťahovať z postele, pripraviť ich do školy a škôlky. Ľubko ich porozváža, potom ide do práce a ja ostávam s Danielkom doma. Spolu s ním sa postaráme o zvieratká. Máme mačku, psa, sliepky a momentálne aj požičaných zajačikov. Navaríme obed, Danielko si pospí a potom sa nám začína druhý frmol. Vyzdvihneme deti, spravíme si úlohy, pohráme sa. Priznám sa, že najväčšie skúšky našej rodičovskej trpezlivosti prichádzajú večer, a nie vždycky v nich vyhráme. Klasické večerné rituály sú totiž pre nás často veľmi náročné – večera, umývanie, ukladanie na spánok, spoločná modlitba a rozhovory. Zvykneme sa aj navzájom odprosiť, ak cez deň vznikol nejaký konflikt alebo jednoducho cítime, že sme sa voči sebe nejako previnili. Ak sa nám podarí nezaspať pri uspávaní, tak sa snažíme urobiť si večer čas len pre nás dvoch. Vďaka jednej našej ochotnej kamarátke sa nám z času na čas podarí aj ísť na rande. Uvedomujeme si, že keby nám chýbal čas na manželské rozhovory, naše manželstvo by trpelo. Takže bolo priam nevyhnutné vytvoriť si takýto priestor.

 

 

DÔLEŽITÁ JE OSOBNÁ MODLITBA

Ako s deťmi hovoríte o Bohu?

Katka: Predovšetkým sa snažíme, aby to bolo prirodzené. Snažíme sa využívať každodenné životné situácie, aby sa pre nich Boh stal blízkym. Aby už odteraz vedeli, že sa o nich zaujíma, stará a že všetko, čo máme, je od neho. Čítame si z Biblie. Majú radi príbehy o „biblických hrdinoch“. Momentálne majú obdobie, že sa dosť zaujímajú, čo bude po smrti. Často sú to pre nás výzvy, aby sme im odpovedali jednoducho a zároveň dostatočne. Ale ešte väčšou výzvou je pre nás byť im vzorom. Žiť tak, aby videli, že s Bohom naozaj rátame. Nielen o ňom hovoríme, ale aj sa ho napríklad pýtame, keď stojíme pred dôležitým rozhodnutím.

Ľubo: Myslím si, že je dôležité povedať aj to, že nielen my sme nejakým spôsobom vzorom pre deti, ale aj ony pre nás. Ich detská bezhraničná viera a úprimná modlitba nás niekedy až zahanbujú. Napríklad sme mali niekoľko zážitkov, keď sme sa chystali na výlet, no počasie bolo úplne zlé. Deti sa začali modliť a po ich modlitbe sa naozaj vyčasilo. Je úžasné sledovať tú radosť a presvedčenie, že Pán Boh vypočul ich modlitbu. Alebo vidieť, ako samy prichádzajú, keď je niekto chorý, a modlia sa za jeho uzdravenie. Už v tomto veku vnímajú, že Boh je ten, ktorý má moc uzdraviť.

 

Čo pomáha vám dvom, aby ste v celodennom kolotoči nestrácali spojenie s Bohom?

Katka: Máme už odskúšané, že základom je nájsť si každý deň čas na osobnú modlitbu a čítanie Božieho slova. Za seba môžem povedať, že keď pár dní nemám svoj čas s Bohom, som podráždená, nervózna, všetko mi prekáža. A naopak, keď si doprajem hoci len krátku modlitbu, deň vyzerá inak. Možno nie je jednoduchší, ale môj postoj k náročným situáciám je iný. Duchovné baterky nám dobíjajú aj svätá omša, adorácia, spoločenstvo a rozhovory s inými kresťanmi. Máme veľmi radi aj modlitbu chvál. Niekedy nám hrá Ľubko, niekedy si len tak pustíme chvály, spievame, deti tancujú.

Ľubo: Uvedomujem si, že mám byť Pánu Bohu za čo vďačný. Spĺňa všetky moje túžby. Vždy som chcel žiť na Liptove a on mi doprial žiť tu. Vďaka svojej práci môžem cestovať, po čom som túžil tiež. Dal mi výbornú manželku a štyri zdravé deti. Keď sa na to spätne pozerám, cez rozhodnutie odísť z domova ma veľmi požehnal – a za to som vďačný. Vďačnosť je to, čo mi dodáva silu byť s ním stále v spojení.

Foto: archív manželov Šlahorovcov