Manželia Poláčkovci: Boh nám potvrdzoval, že sme vybrali správne meno pre syna

Syn Lukáša a Andrey sa volá Jozef William alebo v skratke Jolino. Je to ich vymodlené dieťa a jeho meno má neobyčajný a malými zázrakmi pretkaný príbeh spojený so sľubom, ktorý dal Lukáš Panne Márii. Svedectvo o príbehu mena, ktoré malý chlapec dostal, nám porozprávali manželia Poláčkovci.

Andrea a Lukáš sa spoznali a po pár rokoch sa aj zosobášili. Od začiatku vzťahu však vedeli, že chcú mať spoločne dieťa. Prirodzene sa o to začali snažiť. No ich úsilie nebolo naplnené. Dieťatko neprichádzalo, ale snažili sa to predkladať v modlitbe Bohu a zároveň robiť pre to čo najviac.

Andrea tvrdí, že Boh dokáže konať zázraky, ale neurobí za nás to, čo musíme my. Celé je to o dokonalej spolupráci. „Boh za nás napríklad nevstane ráno z postele. My musíme byť proaktívni. Preto sme sa pokúsili urobiť maximum, aby sme neskôr neľutovali, že sme mohli urobiť viac.“ Stále však odovzdávali v modlitbe Bohu svoje prosby a nechávali to naňho, ako sa on rozhodne konať v ich živote. „Povedali sme si, že konečné rozhodnutie je aj tak na Bohu,“ spomína Andrea.

 

MUSÍŠ DAŤ SĽUB PANNE MÁRII

Andrei gynekológ poradil, že existujú nové medicínske prístupy plánovaného rodičovstva. Samotný pár má možnosť počas procesu spoznať, ako funguje ich telo. Za výhodu považovali to, že to riešili spoločne ako pár. Okolie ich v tomto kroku podporovalo, no lekári im predkladali aj riziká, ktoré sú spojené s procesom, keďže Andrea už bola po štyridsiatke. Napriek všetkým prekážkam dôverovali Bohu.
Napokon úsilie páru došlo do víťazného konca. Andrea bola tehotná a čakali vymodlené bábätko. No aký príbeh sa za tým skrýva, Lukáš doposiaľ manželke neprezradil. Až raz, keď sa – ako pravidelne – večer prechádzali, sa jej Lukáš priznal.

Príbeh siaha do doby, keď sa ešte len snažili o dieťa, ktoré neprichádzalo. Jedného dňa, keď boli na návšteve u Lukášových rodičov, sa jeho mama pýtala, kedy bude mať vnúča. Lukáš sa však postupne zmieroval s tým, že im to skrátka nie je dané. No jeho mama si to nevedela predstaviť, tak mu dala radu, čo by ešte mal skúsiť. „Mama mi povedala, že musím niečo sľúbiť Panne Márii. Spýtal som sa jej, čo také by som mohol ja sľúbiť. Mama odpovedala, že napríklad, keď to bude chlapec, tak sa bude volať Jozef, a keď to bude dievča, tak to bude Mária. Tak som teda vyriekol, že to Panne Márii sľubujem.“ V tom momente mu nenapadlo, že tento sľub bude mať takúto dohru. „Potom, keď bola manželka tehotná, som už len hľadal vhodnú chvíľu, kedy by som jej o tomto sľube povedal,“ dodáva s úsmevom Lukáš. Andrea so smiechom priznáva, že keď jej to počas prechádzky povedal, ostala v šoku. „Dovtedy sme sa o menách ešte vôbec nerozprávali. Dozvedela som sa to, keď som už pod srdcom nosila dieťa. V duchu som si hovorila, prosím, nech je to dievčatko, lebo s Máriou sa zmierim viac ako s Jozefom.“

Počas návštevy gynekológa však opak bol pravdou. Manželia Poláčkovci sa dozvedeli, že budú mať chlapca. „Vtedy sme si zažartovali, že aspoň problém s menom máme vyriešený,“ dodáva Andrea, no až tak do smiechu jej nebolo. Nechcela ísť proti sľubu, ktorý dal jej manžel Panne Márii, no zároveň si nevedela privyknúť na fakt, že jej syn bude mať meno Jozef. „Snažila som sa to s pokorou prijať, aj keď Jozef nepatrilo medzi moje obľúbené mužské mená.“

 

KEĎ SME TO RODIČOM OZNAMOVALI, BOLI NESMIERNE NADŠENÍ

Oznamovať rodičom túto radostnú správu bolo tiež príjemným prekvapením na oboch stranách. Lukáš vysvetľuje, ako to zvestoval svojmu otcovi. „Prišli sme k našim a ja som šiel s otcom do štôlne po jablká a len tak som mu povedal, že daj ich viac, pretože to je jediné, čo teraz Aďke chutí, keď je tehotná. Otec akoby onemel.“

Andrea to oznamovala aj svokre, ktorá bola z tejto správy úprimne nadšená. „Prišla som k nej ako posol dobrých aj zlých správ. Prvú vec som spomenula, že Lukáš má nejaké zdravotné problémy. To ju zarmútilo, no následne, keď som jej oznámila, že som tehotná, bola nesmierne nadšená.“

Budúca mamička to svojim rodičom dala vedieť telefonicky, keďže žijú od seba stovky kilometrov. „Mame som sa zdôverila ešte v čase, keď som len tušila, že som v požehnanom stave. A tá bola od začiatku presvedčená, že je to tak,“ spomína Andrea. Nečakaná reakcia prišla od jej otca. „Nielenže sa usmieval cez slzy, ešte k tomu zvolal ‚Ó, Božinku… Jožinku vďaka.‘“

Keď sa už všetci spoločne radovali z očakávaného bábätka, bolo potrebné prijať skutočnosť jeho budúceho mena. Pán Boh dal manželom Poláčkovcom skrze zopár znamení vedieť, že je to správne meno pre ich syna.

ZNAMENIA V SPOJITOSTI SO SVÄTÝM JOZEFOM

Prvým bolo, keď ešte počas Andreinho tehotenstva vyhlásil pápež František Rok svätého Jozefa. Pre Lukáša to bolo utvrdenie, že ich syna bude chrániť tento svätec. „Naberal som istotu, že tehotenstvo dôjde do zdarného konca.“

Ďalšie utvrdenie prišlo, keď si Andrea čítala životopis svojho obľúbeného svätca – svätého Charbela. „Vedela som o tomto svätcovi veľa, jeho olejčekom si dokonca každý večer pred spaním dávame krížik na čelo, no až keď som si raz popoludní o ňom znova čítala, zistila som, že bol pokrstený ako Jozef Anton. Povedala som si, že to nemôže byť pravda. V tej chvíli mi napadlo šalamúnske riešenie, že aj náš syn by mohol mať dve mená.“

 

 

SME BOHU VĎAČNÍ ZA NÁŠHO JOZEFA WILLIAMA

Od tej chvíle začali uvažovať nad dvomi menami. Andrea zapísala celý list kombinácií mien a nakoniec sa rozhodli pre zaujímavú kombináciu Jozef William Poláček. V pôrodnici dokonca jednohlasne vyslovili jeho meno. „Teraz, keď sa náš synček volá Jozef, cítim, že sa mení môj vzťah k tomuto menu. Dnes ešte nepoznám dôvod, prečo sa všetko odohralo tak, ako sa odohralo, ale jedného dňa mi možno Pán Boh ukáže dôvod prečo. A ja pochopím, že iné meno to ani nemohlo byť.“ Podobne dopĺňa aj Lukáš: „Možno to naozaj má zmysel dávať takéto sľuby, ale je dôležité ich aj dodržať. Tento pekný príbeh o tom, ako dostal náš drobček meno, sa s ním bude niesť celý život a možno raz ho bude rozprávať svojim deťom.“

Lukáš a Andrea sa začali podrobnejšie venovať životopisu svätého Jozefa. „Je to zaujímavý svätec, o ktorom sa málo rozpráva. Čím viac ľudí bude svoje deti pomenovávať Jozef, tým je vyššia šanca, že sa bude naďalej rozvíjať povedomie o tomto pozoruhodnom biblickom mužovi,“ tvrdí Lukáš.

Andrea so spokojnosťou vraví o vďačnosti Bohu: „Náš príbeh je dôkazom toho, že je dobré niečo Bohu sľúbiť, lebo Pán Boh vie všetko dopredu. Takže ak nám vnukol dať takýto sľub, vedel, že má pre nás Jozefa, ktorého nám napokon aj poslal, aby sme ho opatrovali a robili pre neho len to najlepšie. A my mu nesmierne ďakujeme za nášho Jozefa Williama.“

 

Tu som, Pane, a toto ti chcem povedať:

Ďakujeme ti, Pane, že si nám doprial byť rodičmi, manželmi, služobníkmi. Ďakujeme, že to s tvojou pomocou všetko zvládame. Ďakujeme, že si tu a teraz, navždy pri nás. Chvála ti, Pane!