Manželia Muránski: Súrodenecké nezhody sú pre život užitočné. Učia nás odpúšťať

Vždy snívali o veľkej rodine, preto im okrem deviatich biologických detí pribudlo aj päť ďalších v pestúnskej starostlivosti. Manželia Muránski boli za rok 2021 ocenení predsedom Prešovského samosprávneho kraja Milanom Majerským za prezentáciu hodnoty rodiny a dlhoročnú obetavú prácu vedúcu k prijatiu a plnohodnotnej výchove detí. Či vždy túžili po veľkej rodine, prečo sa rozhodli pre náhradné rodičovstvo, ako vnímajú postavenie rodiny v spoločnosti a omnoho viac si môžete prečítať v rozhovore.

Koľko má najmladšie a koľko najstaršie vaše dieťa?

Dagmar: Najmladší syn má sedemnásť rokov a spolu s dvomi staršími sestrami býva ešte doma. Najstaršia dcéra má tridsaťšesť rokov, je vydatá, má deti. Aj ďalšie deti si založili rodiny. Z pestúnskych detí s nami býva už len jeden, má sedemnásť rokov.

 

VO VEĽKEJ RODINE SA DIEŤA NAUČÍ DELIŤ

Vychovávate päť detí v pestúnskej starostlivosti a okrem toho máte aj deväť vlastných. Vždy ste túžili po veľkej rodine?

Dagmar: O tom, že by sme mali jedináčka, sme nikdy neuvažovali, to sa ťažko vychováva. Vo veľkej rodine sa dieťa naučí deliť, ale aj vybojovať si svoj životný priestor.

Martin: Nie som človek, ktorý si život plánuje, a súhlas vyslovený pri sobáši , že „chcem prijať deti ako Boží dar“, beriem vážne. No a postupne sa to napĺňalo. Boh a čas spoločného dozrievania s Dagmar vytvorili takúto veľkosť.

 

Ako to u vás funguje?

Dagmar: Je to vo veľkej miere o delegovaní úloh, ale aj o improvizácii. Sloboda ide ruka v ruke so zodpovednosťou.

Martin: Teraz už ako ,,rodina“ netrčíme z radu. Väčšina detí je dospelých a sú osamostatnené. Bývajú s nami už iba štyria – dve študujúce dcéry a dvaja sedemnásťroční synovia (jeden pestúnsky). Predtým sme uplatňovali zákon staršieho. Najstarší v dome bol zodpovedný a ostatní ho museli rešpektovať a poslúchať. To sa teším, že ja som v dome ten najstarší!

 

Prečo rozhodnutie stať sa náhradnými rodičmi?

Dagmar: Cítili sme veľkú Božiu lásku, veľa darov, veľa milostí, tak sme sa chceli podeliť.

Martin: Za všetkým hľadaj ženu, tak znie porekadlo. V Dagmar skrsol nápad a ja som sa pridal. Patríme do rodiny saleziánskeho združenia spolupracovníkov ASC (Associazione Salesiani Cooperatori, pozn. red.) a mne to prišlo ako dobrý nápad – mať cieľ nášho apoštolátu doma.

 

 

NAJNÁROČNEJŠIE JE NAPĹŇAŤ KONKRÉTNY JAZYK LÁSKY DIEŤAŤA

Riešili ste s deťmi otázku prijatia ďalších ,,cudzích“ súrodencov?

Dagmar: Áno, riešili. Bez ich pomoci by sme to nezvládli.

Martin: Starší z našich detí nás podporovali a mladší si to veľmi neuvedomovali. Naša rodina je nastavená od začiatku na službu „idem ja“.

 

Dávali si to niekedy vzájomne pocítiť? Ak áno, ako ste to riešili?

Martin: Život bez problémov a konfliktov neexistuje. Malé nezdary, škriepky aj súrodenecké nezhody sú pre život užitočné. Učia nás odpúšťať, nevzdávať sa a začínať odznova. Riešením týchto konfliktov bolo aj je odpustenie, ku ktorému sa navzájom motivujeme ešte do večernej modlitby.

 

Čo považujete na rodičovstve za najnáročnejšie a čo, naopak, za to najkrajšie?

Dagmar: Najnáročnejšie je nájsť a napĺňať konkrétny jazyk lásky dieťaťa. Najkrajšie sú spoločné zážitky a interný humor, ktorému rozumieme len my navzájom.

Martin: To sa musím fakt zamyslieť, lebo keď sa pozerám dozadu, vidím len dobré veci, nepríjemnosti akoby zmizli a cítim „plnosť života“. Najnáročnejšie je prijať kritiku dospelých detí za situácie, keď sa v živote cítili sami. Najkrajšie chvíle boli, keď sme priniesli z pôrodnice nový život.

 

DO DETÍ VŠTEPUJEME, ABY VNÍMALI POTREBY SPOLOČNOSTI, ABY DO NEJ VNÁŠALI ZODPOVEDNOSŤ ZA DAR ŽIVOTA, PRÍRODU A VZŤAHY

Predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský vás ocenil za prezentáciu hodnoty rodiny a dlhoročnú obetavú prácu vedúcu k prijatiu a plnohodnotnej výchove detí. Aké hodnoty sa snažíte vštepovať do svojich detí?

Dagmar: Slobodu ako najväčší Boží dar. Nenechať sa poviazať ľudskými ohľadmi, ktoré bránia kráčať vlastnou cestou. Dobrovoľníctvo ako službu iným, respektíve spoločenstvu.

Martin: Aby vnímali potreby spoločnosti, v ktorej žijú, a nebáli sa v nej angažovať. Vnášať do nej zodpovednosť za dar života, prírodu, medziľudské vzťahy, poctivo pracovať.

 

Tradičná rodina je jeden z najdôležitejších pilierov dnešnej spoločnosti, o ktorý by sme mali bojovať, aby sme si ho zanechali. Ako dnes vnímate postavenie tradičnej rodiny vy?

Dagmar: Vnímam, že nás zaplavuje množstvo informácií a hoaxov. Mali by sme sa navzájom podporovať v odvahe kráčať proti prúdu.

Martin: Tradičná rodina je dnes nemoderná a má mnoho nepriateľov, no nestrácam dôveru v Boží plán s človečenstvom.

 

 

NAŠE DETI SÚ PRE NÁS VŠETKÝM

Byť mamou a otcom je poslanie, nesmierna zodpovednosť, veľká obeta, dalo by sa pokračovať mnohými ďalšími slovami. Pre niekoho je nepredstaviteľné neužiť si kariéru, pre vás možno užívať si ju bez detí. Prečo? Boli ste pro-rodinne vychovávaní aj vy sami?

Dagmar: Veľmi som oceňovala, že keď nám pribúdali deti, obidve babky sa spolu s nami tešili bez akýchkoľvek pripomienok a poúčaní.

Martin: Spoločne sme ako celá rodina trávili dovolenky aj voľný čas spolu. Organizovali sme ich aj s priateľmi. Do zahraničia išiel celý autobus. Vôbec som sa necítil byť veľkou rodinou obmedzovaný. Ja som vyrastal na dedine, kde žila skoro celá rodina z maminej aj otcovej strany. Veľmi často sme sa stretávali pri rodinných oslavách, zabíjačkách, prácach na poli. Bol to nádherne prežitý čas.

 

Nepochybujem o tom, že ste pre svoje deti veľkým darom, príkladom a vzorom. Čím sú však ony pre vás?

Dagmar: Poradcami aj pomocníkmi, rivalmi aj spoluhráčmi, kritikmi aj tešiteľmi, prosto všetkým.

Martin: Pokračovaním nášho života.