Manželia Mihaldovci: Po misii v Rwande sa viac spoliehame na Božiu prozreteľnosť

Od augusta 2021 do februára 2022 boli na misii v Rwande. Čo im táto skúsenosť dala a na čo sa dnes pozerajú inak? Manželia Karina (27) a Erik (28) Mihaldovci.

Ako ste sa dostali k tomu, že ste šli ako dobrovoľníci do Rwandy?

Karina: Túto túžbu sme mali v sebe dlho, ešte keď sme spolu chodili. Rozprávali sme sa o tom, že by sme chceli niečo takéto absolvovať. Hľadali sme možnosti, ako by sme sa mohli dostať na misie. Rôznymi cestičkami sme sa dozvedeli o tom, že existuje možnosť cez Slovenskú katolícku charitu. V roku 2019 sme napísali motivačný list, poslali životopis a boli sme úspešne vybratí.

 

Boli ste vtedy už manželmi?

Erik: Keď sme sa rozhodli ísť, ešte sme neboli zobratí. Ale prihlasovali sme sa s tým, že keby sme vycestovali, už budeme svoji.

Karina: Chceli sme ísť ako manželia. Bolo to pre nás praktickejšie.

 

 

PÁN BOH TO ZARIADI

Vrátili ste sa len nedávno. Čo vo vás najviac doznieva z misie?

Erik: Africký pokoj, že na všetko je čas a všetko sa vyrieši. Ani nie tak z misie, ako celkovo z kultúry krajiny.

Karina: Aj ja to tak vnímam – pokoj v srdci, spoľahnutie sa na Boha v tom, že on sa o všetko postará, všetko vyrieši. Mali sme to v sebe aj predtým, ale teraz to máme hlbšie zakorenené, lebo Afričania fungujú na tomto princípe – všetko sa vyrieši, Pán Boh to zariadi.

 

Čo bolo vašou náplňou práce?

Erik: Bolo to veľmi širokospektrálne. Mali sme na starosti chod detského centra – od financií cez osobné pohovory so zamestnancami, vyberanie nových detí, podporu a kontrolu rodín až po technické veci ohľadom budovy.

Karina: Je to vlastne škôlka, ktorú navštevuje stodvadsať detí v dedinke Kibeho na juhu Rwandy. Našou úlohou bolo organizovať chod celej škôlky. Je to centrum, ale keďže sú tam deti od troch do šesť rokov, tak to spĺňa funkciu škôlky. Je tam veľmi veľa úloh, dobrovoľníci sú vždy manažérmi centra – spravujú financie, starajú sa o detičky, usmerňujú zamestnancov, vyplácajú im peniaze… Sú tam rôzne úlohy.

 

 

Keď ste tam prišli, bolo niečo, čo vás prekvapilo alebo zaskočilo?

Erik: To, že všade sú ľudia, ruch, hluk.

Karina: Alebo to, že ľudia všetko nosia na hlavách a mamičky nosia deti na chrbte. My sme už predtým vedeli, že to tak funguje, ale keď to človek vidí na vlastné oči, je to prekvapivé. A to, že majú čas na všetko – to je prekvapenie na dennom poriadku, aj v tomto dokážu mať čas.

 

Aké to bolo pre bežných Európanov zvyknúť si na to, že na všetko mám zrazu čas a nie je to ten hektický spôsob života?

Erik: Záleží od osobnosti, niekto to dokáže zvládať rýchlejšie, niekto pomalšie. Prvotný šok tam bol, ale postupom času sa na to dalo zvyknúť, aj keď s tým pohľadom, že niektoré veci by sa v Európe riešili behom minúty a tam sa to riešilo aj deň, niekedy aj týždeň. Ťažko sa to dalo prehryznúť, ale postupom času sa na to dalo zvyknúť.

 

 

AK RODIČIA CHCÚ MAŤ NEJAKÉ VÝHODY, MUSIA PRILOŽIŤ RUKU K DIELU

Máte zážitok, ktorý vám silno utkvel v pamäti?

Karina: Pre mňa bol asi najsilnejší zážitok, keď jedno dievčatko, ktoré malo rozpadnuté topánky, za mnou stále chodilo a stále mi ich ukazovalo. A ja jej hovorím: „Áno, Cecile, ja viem, že máš rozpadnuté topánky, ale musí prísť mamina, aby si ich odpracovala, nemôžem ti ich dať len tak.“ Lenže tá mamina stále nechodila a Cecile stále chodila za mnou a ukazovala mi topánky. Mama po pár dňoch prišla do centra odpracovať si topánky. Pretože ak rodičia chcú mať nejaké výhody, musia priložiť ruku k dielu – neplatia, lebo peniaze nemajú, ale napríklad si to odpracujú. Mamina si odpracovala nové topánky pre Cecile. Ona bola veľmi šťastná, lebo boli ružové, ružová farba platí u dievčat aj v Afrike. Každý deň mi ich ukazovala a potom za mnou prišla a v ich jazyku mi povedala: „Ľúbim ťa.“ Vtedy som mala slzy na krajíčku a uvedomila som si, že táto práca má zmysel, že to niekomu pomáha.

 

A bolo niečo aj obzvlášť ťažké, keď ste tam boli?

Karina: Keď niekedy zamestnanci skúšali našu dobrotu. Lebo africkí ľudia majú v sebe zakorenené, že môžu klamať bielemu človeku. Keď nám niekedy klamali, to bolo pre nás ťažké, lebo sme nevedeli, aký zaujať postoj. Chceli sme im veriť, ale nevedeli sme, ako sa k tomu postaviť.

Erik: Fakt sú presvedčení o tom, že bielemu človeku sa môže klamať, že to nie je hriech. Mali sme taký prípad s jedným zamestnancom, ktorý nám klamal do očí a nikdy sa nám nepriznal, aj keď všetci zamestnanci vedeli, aká je pravda. On sa stále tváril, že je to tak, ako nám povedal. Aj keď sme si mysleli, že máme dobrý vzťah a môžeme si veriť, zrazu tam bolo takéto klamstvo a veľa ráz to narušilo vzťah.

 

Bolo niečo, čo vám tam obzvlášť chýbalo?

Karina: Ak máme byť úprimní, tak cheesecake…

Erik: … a kebab. Ale postupne sa dalo zvyknúť na všetko.

Karina: Chýbali nám asi len materiálne veci, po duchovnej stránke sme veľmi načerpali.

 

 

VIERA AFRIČANOV JE VEĽMI PRIRODZENÁ A RADOSTNÁ

Hovoríte o duchovných možnostiach, ktoré ste tam mali. Aké boli?

Erik: Na svätú omšu sa dalo ísť každé ráno v sanktuáriu. Tým, že sme bývali s pátrami pallotínmi a boli sme v bližšom kontakte so sestrami pallotínkami, bolo veľa komunitných príležitostí. Často sme boli pozvaní na nejaké stretnutia.

Karina: Dennodenne sme mohli viesť duchovné rozhovory, keďže sme s nimi žili v jednej komunite. Ale najmä sme mali čas a mohli sme sa ísť modliť vždy, keď sme mali chuť a nemali sme pracovné povinnosti. Priestoru na modlitbu bolo veľmi veľa. Obaja sa radi modlíme v prírode, toto bolo veľmi príjemné. Bolo tam veľa miest, kde sme mohli ísť a rozjímať. Napríklad sme chodievali na kopček, kde bol kríž a odkiaľ bol veľmi pekný výhľad.

 

Akú majú Afričania vieru v Boha?

Erik: Nenásilnú.

Karina: Veľmi prirodzenú. Určite je rozdiel vo viere Uganďanov, ľudí z Konga či Rwandy. Viera ľudí z Rwandy je striedma, prirodzená, ale nie je na prvý pohľad badateľná ako u iných afrických národov. Rwanďania majú svoju ťažkú históriu, minulosť. Na základe toho mnohé duchovné veci prežívajú hlbšie, osobnejšie, trochu tichšie, ako keď si predstavíme napríklad ľudí z Konga. Keď sme boli na swahilskej svätej omši, tá bola hlučnejšia, dynamickejšia ako svätá omša v kinyarwardčine, čo je jazyk Rwanďanov. Ale stále je to veľmi radostné prežívanie viery. A tým, že sme boli v Kibeho, tak sme mohli nakuknúť aj do mariánskej úcty, keďže to je miesto, kde sa v 80. rokoch zjavovala Panna Mária. Majú ju vo veľkej úcte, je pre nich veľmi dôležitá.

 

Aplikovali ste si niečo z toho, čo ste tam zažili, do svojho bežného života po návrate?

Karina: Ja na sebe badám to, že sa menej rozčuľujem, keď nie je niečo tak, ako som si predstavovala. Skôr dokážem nad tým mávnuť rukou.

Erik: To máme asi obaja rovnako. A aj striedmosť vo veciach – nepotrebujem mať sladkosti, doplnky, keď mám na niečo chuť, lebo tam to bolo veľmi všedné.

Karina: Šesť mesiacov som nechodila po obchodoch, aké poznáme v Európe, a keď som si doma šla kúpiť nejaké oblečenie, tak som si povyberala veľmi veľa vecí, ktoré som si vyskúšala, a nakoniec som si nekúpila nič, lebo mi to prišlo úplne zbytočné. A napokon v sebe cítim, že sa viac spolieham na Božiu prozreteľnosť. Aj teraz riešime, kde budeme pracovať a vnímame to s pokojom; vieme, že Pán Boh to vyrieši, keď budeme verní.

 

Hodnotné knihy pre manželov nájdete aj v našom eshope.