Manželia Marčákovci: Na naše obrúčky sme si dali vyryť nápis: „Ježišu, dôverujem ti.“

Gréckokatolícky kňaz Ján Marčák je správcom farnosti Becherov pri Bardejove. Spolu s manželkou Ivetkou v nej vychovávajú aj svoje tri deti. Farnosť je pomerne malá a pracujú v nej prevažne so starými ľuďmi a ženami. Ako však sami tvrdia, sú tam šťastní a veria, že ich služba na tomto mieste prináša bohaté ovocie. Počas Veľkonočného obdobia sme navštívili túto malú a jednoduchú farnosť a nahliadli sme do osobného života manželov Jána a Ivetky.

Ivetka, Janko, ako ste v detstve a neskôr v tínedžerskom veku prežívali svoju vieru a postupne budovali svoj vzťah s Bohom?

Ivetka: Pochádzam zo Sniny z tradičnej kresťanskej rodiny. Môj vzťah s Bohom sa prelomil, keď som mala dvanásť rokov. Vtedy som sa prvýkrát dostala do Hnutia Svetlo-Život. Tam som začala Boha vnímať omnoho intenzívnejšie a osobnejšie. Začala som viac čítať Božie slovo, navštevovať duchovné stretnutia, chvály a rôzne tábory. K mládeži a deťom som mala vždy veľmi blízky vzťah a vždy som rada spievala gospelové piesne. V tomto spoločenstve som postupne prešla aj tzv. Oázou, ktorá má niekoľko častí. Toto bola moja formácia až do osemnástich rokov.

No ak by som mala hovoriť o svojom obrátení, to nastalo v mojich šestnástich rokoch. Ako mladé dievča som mala veľmi rada hudbu a išla som niekedy aj s kamarátkami na zábavu si zatancovať. Boli to však dievčatá, ktoré veľmi takýto náboženský život nepreferovali, nechodili často do cerkvi a vedeli ma niekedy stiahnuť zlou cestou tohto sveta.

Keď som však bola na spomínanej Oáze 1, bola tam výzva pre ľudí, aby odovzdali život Bohu na sto percent, a to som urobila. To bol zlomový moment môjho duchovného života. Mnohí rovesníci sa mi kvôli tomuto môjmu postoju k viere začali posmievať, lebo som vytŕčala z radu, ale svojho Boha som sa kvôli nim nevzdala! Neskôr som sa zapísala na animátorskú školu a začala som v našej eparchii slúžiť mládeži a deťom naplno.

Ján: Pochádzam z pútnického miesta Ľutina. Moji rodičia ma k viere viedli už od detstva. Už od prvého ročníka na základnej škole som miništroval a táto služba sa mi veľmi zapáčila a začalo ma to viac a viac ťahať k oltáru. Toto si všimli aj naši kňazi a už vtedy hovorili našim doma, keď k nám prišli na sviatok Zjavenia Pána svätiť dom: „Takto raz bude chodiť po domoch aj váš syn Janko!“ V období puberty to trošku utíchlo, vtedy som mal také bujarejšie obdobie.

SMRŤ OTCA MA PRINÚTILA KONEČNE SA UPOKOJIŤ A ZAČAL SOM HĽADAŤ BOHA

Kedy sa v tebe po prvýkrát zrodila túžba zasvätiť svoj život kňazskému povolaniu?

Mal som dvanásť rokov, môj otec vtedy tragicky zomrel. Smrť otca ma prinútila konečne sa upokojiť a začal som hľadať Boha. Podobne ako Ivetka, aj ja som navštevoval rôzne duchovné podujatia. Párkrát som bol v Prešove na Worship Festivale a na konferencii Oheň. Prihlásil som sa na animátorskú školu a slúžil som aj ako animátor v Juskovej Voli. Toto všetko ma nakoniec doviedlo k rozhodnutiu a túžbe, ktorú som mal vo svojom srdci, a prihlásil som sa do kňazského seminára.

V rodine ste už dvaja kňazi, okrem teba je ním aj tvoj brat Vlado. Zdieľali ste sa ako bratia o túžbe ísť do kňazstva?

Môj brat je odo mňa o päť rokov starší. To, že pôjde aj on do seminára, všetkých prekvapilo, lebo všetci videli toho kňaza skôr vo mne. Vlado išiel do seminára skôr a kým tam bol, ani sme sa o tom nerozprávali. Až neskôr to začal asi aj on postupne vnímať na mne. Keď som potom išiel do kňazského seminára na prijímacie skúšky aj ja, radil mi čo a ako a nakoniec sme v tom seminári boli spolu tri roky. Mať tam svojho brata bol veľmi príjemný pocit. V podstate sme spolu fungovali ako doma, aj keď sme spolu nebývali na izbe, vedel som, že ak by som mal nejaký problém, brat je nablízku a vie mi pomôcť.

Ivetka, Janko, ako ste sa vy dvaja spoznali?

Ivetka: Spojila nás práve služba animátora v Juskovej Voli. Tam sme sa začali prvýkrát registrovať. Ja som mala vtedy sedemnásť a Janko šestnásť rokov. V rámci našej prešovskej eparchie sme slúžili na rôznych podujatiach. Zlom, kedy sme sa začali bližšie spoznávať, nastal vtedy, keď bol Janko tretiak v seminári a ja som vtedy tiež študovala v Prešove na vysokej škole. V tom čase sme sa začali viac stretávať a písať si.

Skôr ako sa gréckokatolícki bohoslovci stanú kňazmi, majú tú možnosť nájsť si svoju budúcu manželku a oženiť sa. Toto všetko sa však musí stať ešte pred ich diakonskou vysviackou. Janko, vždy si vedel, že chceš byť ženatým kňazom?

Musel som to premodliť, a veľmi. Rímskokatolícki bohoslovci vravia, že tí gréckokatolícki majú tú výhodu, že sa môžu ženiť. Ja hovorím, že to je skôr nevýhoda. Lebo rímskokatolícki bohoslovci už hneď pri vstupe do seminára vedia, že budú celibátni kňazi. Pre nás tým, že máme možnosť výberu, je ťažšie zistiť najprv Božiu vôľu. Ja som sa tiež dlho modlil za svoju budúcu manželku. Ešte intenzívnejšie to bolo v seminári. Práve tam som však jasne začal vnímať, že ma Boh volá práve do kňazského manželstva.

No a ako normálny chlap som teda začal „rozhadzovať“ siete. (smiech) Hľadal som a pozeral, ktorá by bola pre mňa asi najvhodnejšia. V tejto oblasti som trochu s Bohom bojoval. Nikdy som mu totiž túto záležitosť neodovzdal na sto percent. Vždy som tu mal nejaké zadné dvierka a vyberal som. Tá je krajšia a s tou sa mi zas lepšie komunikuje atď. Keď som sa začal s Ivetkou viac spoznávať, viac sme si písali a komunikovali spolu, začal som vnímať, že ona by mohla byť tá pravá; ale musel som byť opatrný, lebo párkrát som dostal od nej košom. (smiech)

PRI ZRUŠENÍ CELIBÁTU BY SA MOHLA ZDVIHNÚŤ VLNA ODPORU U KŇAZOV, KTORÍ SÚ UŽ ZASVÄTENÍ A NEMÔŽU UROBIŤ KROK SPÄŤ

Veľa sa hovorí aj o zrušení celibátu u rímskokatolíckych kňazov. Janko, myslíš si, že by to bolo správne riešenie?

Neviem, či by to bolo správne, lebo potom by sa mohla zdvihnúť vlna odporu u tých kňazov, ktorí sú vysvätení, sú v celibáte a nemôžu urobiť krok späť. Začali by sa pýtať, prečo to pápež nezrušil skôr?! My gréckokatolíci sa síce môžeme ženiť, ale musíme to urobiť ešte pred diakonskou vysviackou. Ja som mal v pondelok 23. mája 2016 štátnice, v utorok som bol už prepustený zo seminára, v sobotu sme mali svadbu, do dvoch týždňov som bol vysvätený za diakona a o týždeň za kňaza. Všetko sa to stalo veľmi rýchlo, ale keby som to neurobil pred diakonskou vysviackou, tiež by som ostal celibátnym kňazom. Všetko má svoje výhody a nevýhody, ide len o to, ako sa na to človek pozrie. Celibátny kňaz tu je pre svoju farnosť, má množstvo času sa jej venovať a nie je zaťažovaný rodinou. Na druhej strane, kňaz v manželstve môže veľa pomôcť a poradiť manželom a rodinám, lebo sám takýto život žije.

Kedy nastal ten zlom a obaja ste si uvedomili, že vášmu vzťahu dáte nakoniec šancu a začali ste tvoriť pár?

Ján: Zlom nastal v lete v roku 2011 pred mojim tretím ročníkom v seminári. Ivetka vtedy odišla na Svetové dni mládeže do Madridu a ja som bol doma. Vtedy sa mi ozvala s tým, aby som jej už viac nepísal a nevolal. Ja som to akceptoval, no modlil som sa k Bohu a on mi odpovedal. To leto som sa dostal k piesni Buď vôľa tvoja (Krížik) a vedel som, že tá pieseň je o mne. Zrazu som sa cítil pred Bohom doslova nahý a uvedomil som si, že v oblasti manželstva som mu nikdy nedal všetko na sto percent. Od toho momentu som mu zveril všetko, zamuroval som za sebou všetky zadné dvierka, spálil všetky plány „B“ a keď som to urobil, vtedy mi Ivetka napísala ako prvá, že by bolo dobré, aby sme sa stretli.

Ivetka, vedela si, že sa staneš manželkou gréckokatolíckeho kňaza, nebála si sa takéhoto života?

Ja som sa za svojho budúceho manžela modlila od svojich dvanástich rokov. Mala som veľmi dobrú duchovnú sprievodkyňu, sr. Hieronymu. Ona mi vždy vravela, že je veľmi dôležité, aby sa dievčatá už od takéhoto veku modlili za svojho budúceho manžela. Mala som takú svoju malú knižočku s modlitbami za budúceho partnera. Od sedemnástich rokov som sa začala modliť na tento úmysel aj ruženec. Na vysokej škole bola táto moja túžba po manželstve veľmi intenzívna. Nebola som však dievča, ktoré chcelo mať veľa vzťahov. Chcela som mať len jeden a s ním ísť nakoniec aj do manželstva.

Nikdy by mi však nenapadlo, že raz budem manželkou kňaza. Bolo okolo mňa veľa chlapcov seminaristov a práve toto ma veľakrát znepokojovalo. Vedela som totiž, čo všetko takýto život obnáša. Mala som okolo seba veľa manželiek kňazov a videla som do tých rodín. No keď som ten svoj strach naplno odovzdala Bohu, dokonale to premenil. S Jankom sme sa spoznávali dokopy päť rokov a bol to krásny čas.

SVIATOSŤ MANŽELSTVA STE UZAVRELI V ROKU 2016 V ROKU BOŽIEHO MILOSRDENSTVA. BOL TO AJ PRE VÁS MILOSTIVÝ ROK?

Ivetka: Veľmi často sme sa s Jankom spolu modlili Korunku Božieho milosrdenstva. To, že sme uzavreli sviatosť manželstva práve v tomto milostivom roku, sme si prvotne ani neuvedomovali. (smiech) Svätú sestru Faustínu sme si zvolili za patrónku nášho vzťahu a dokonca aj na obrúčky sme si dali vyryť nápis: „Ježišu, dôverujem ti.“

Keď sme si to neskôr celé uvedomili, že pápež František vyhlásil rok 2016 práve za Rok Božieho milosrdenstva, bola to pre nás veľká radosť.

Dvadsaťosem dní pred našou svadbou, ktorá bola 28. mája 2016, sme sa každý jeden deň spolu o tretej hodine poobede modlili Korunku Božieho milosrdenstva. Zavŕšenie týchto modlitieb bolo práve o tretej pred sobášom, spolu so všetkými ľuďmi. V našom manželstve bolo veľa situácií, kedy sme si prešli i ťažkým obdobím, no vtedy som sa vždy pozrela na tú obrúčku a vedela som, komu máme dôverovať a všetko to ťažké odovzdávať.

Vaším prvým pôsobiskom bola obec Ladomirová. Ako si spomínate na život v tejto farnosti?

Ján: V Ladomirovej som pôsobil ako kaplán. Máme odtiaľ pekné spomienky. Boli, samozrejme, i ťažšie chvíle, lebo keď pracujete s ľuďmi, tá práca je vždy náročná. Niekedy musím na danú situáciu zareagovať ako kňaz, niekedy ako muž, niekedy ako manžel, a to je ťažké. Aj ja ako kaplán som sa tam veľa naučil, najmä takých praktických či administratívnych vecí s prácou vo farnosti, ktoré vás na fakulte nenaučia.

Ivetka: Myslím si, že pre nás to bol dobrý štart. Mali sme tam veľmi dobrý vzťah s o. Paľom Semanom. Vytvorilo sa tak pekné spoločenstvo, kde sme založili zbor a organizovali sme rôzne stretká. Venovali sme sa tam prevažne mladým ľuďom a deťom a mali sme pre to veľkú vášeň. Mysleli sme si, že toto bude naša misia, venovať sa len mladým ľuďom a deťom, no keď sme prišli do Becherova, zmenilo sa to.

KŇAZSTVO ŽIJEM SPOLU SO SVOJÍM MANŽELOM

V roku 2017 prišiel na svet váš prvorodený syn Janko. Ako ste zvládali začiatky spoločného manželského života, prvú farnosť, prvé dieťa?

Ivetka: Náš Janko je vymodlené dieťa a to doslova, pretože sme si naňho museli počkať. Ja som si však toto začínajúce obdobie veľmi užívala. Vždy hovorím, že ja kňazstvo žijem spolu so svojím manželom. Keď mi Duch Svätý vnukne nejakú dobrú myšlienku, ktorú by sme mohli vo farnosti zrealizovať, vždy s ňou idem za manželom a poradím sa s ním, či je to správne, či nie.

Nikdy som ho v tom nechcela nechať samého, je to spolupráca nás troch dokopy, manžel, manželka a Duch Svätý. (smiech) Len takto to mohlo mať a má nakoniec krásne ovocie. Nikdy som nechcela oddeľovať svoje materstvo a jeho kňazstvo, vždy som sa to snažila žiť spolu. S malým trojmesačným dieťaťom v nosiči som dokázala cvičiť jasličkové pobožnosti, vianočné akadémie, hoc sa mi ľudia čudovali. Pre mňa to bola radosť a dieťa pre mňa nebolo prekážkou k tomu, aby som ľuďom v Ladomirovej slúžila naplno.

V roku 2019 prišlo preradenie do ďalšej farnosti Becherov, kde ste prišli už aj s ďalším dieťaťom, malou Máriou. Čakala vás najprv veľká výzva, ktorou bolo prerobenie starej fary…

Ján: Mária sa narodila v júni v roku 2019 ešte v Ladomirovej a v júli som už mal nástup do Becherova. Takže áno, bola to veľká výzva pre mňa ako kňaza, muža, ale i manžela. Osobne som vtedy prežíval veľkú krízu, lebo chtiac-nechtiac sme museli faru kompletne prerobiť. Pre nás ako rodinu bola neobývateľná a menili sme na nej v podstate všetko.

Pomohli nám ľudia, ktorí boli veľmi ústretoví. Počas týždňa, keď sa na fare všetko prerábalo, som tam ako kňaz v podstate nemusel byť. Odslúžil som v nedeľu liturgie, pripravil liturgický program na ďalší týždeň, prípadne som prišiel na prvý piatok ľudí vyspovedať. Fara sa prerábala asi sedem týždňov a to bola tiež taká skúška i pre nás do manželstva, lebo sme boli od seba na nejaký čas odlúčení, keďže ja som bol v Becherove a Ivetka u svojej mamy.

Samozrejme, že boli slzy na jednej i druhej strane, kým sa to celé dokončilo. Na začiatku mali i niektorí ľudia plné reči toho, že na čo je toto celé dobré. No keď oni sami videli, že nie som takým kňazom, ktorý len stojí a má založené ruky, nakoniec zmenili svoj názor. Myslím si, že aj oni sami sú dnes spokojní s tým, ako táto fara vyzerá.

Ivetka: Keď sme dostali dekrét do Becherova, už sme vedeli, čo nás tu čaká a do akej fary pôjdeme, lebo rok pred tým tu bol Janko kázať ako kňaz. No aj napriek tomu, že sme vedeli, aké to tu je, nestrácali sme nádej. Janko stále hľadal finančné prostriedky a nevidel to beznádejne, že sa s tým nedá niečo urobiť, aj keď to bolo ťažké. Aj vtedy sme sa zomkli do modlitby a dnes môžeme spoločne povedať, že to, ako táto fara vyzerá teraz, je jeden veľký zázrak.

Ako berú vaše deti tú skutočnosť, že ich otec je kňazom?

Ján: Myslím si, že to berú normálne. Vedia, že ich tato je kňaz, že väčšinu času som tu doma pre nich, že nie som nikde mimo, odcestovaný v práci. Myslím si, že si na to až tak zvykli, že keď som napríklad bol v rámci spoločenstva Skala na dve noci na jednej víkendovke v Krakove, tak som im chýbal a pýtali sa na mňa.

Ivetka: Raz sa našich detí niekto opýtal, aké má ich otec povolanie a oni odpovedali: „Náš ocko je kňazom a chodí hovoriť o Ježiškovi,“ alebo „Chodí čistiť ľudské srdiečka, aby mohli prijať Ježiška.“ Táto skutočnosť, že ich otec je kňazom, je pre nich úplne prirodzená.

Naši chlapci už aktívne začali slúžiť pri oltári miništrovaním. Veľakrát som mala aj ja krásnu spätnú väzbu od našich veriacich, ako sú zo mňa povzbudení, že ako milo a s láskou naše deti v cerkvi upozorním. Takéto slová pochvaly mi veľmi dobre padlo počuť, lebo práve vtedy som si myslela, že zlyhávam ako mama, že môj muž je pri oltári a mne nemá s deťmi kto pomôcť.

Naše deti žijú kňazstvo spolu s nami a tak berú aj modlitbu. Učia sa príkladom. Často sa spolu modlíme, dvíhame ruky do chvál alebo oni sami prídu a povedia, aby sme sa za nich pomodlili. Keď sa ja a Janko napríklad v našej malej kaplnke na fare spolu modlíme ruženec a oni sa len tak vedľa hrajú, prídu a modlia sa s nami. Vnímajú aj to, že sme súčasťou spoločenstva Skala, kde sa tiež vždy veľmi tešia na chvály, na stretká a na ostatné deti.

Život kňaza je spojený aj s neoddeliteľným sťahovaním a preradením z farnosti do farnosti. Ako túto neľahkú vec zvládate?

Ján: Pamätám si, keď sme mali raz stretnutie s arcibiskupom vladykom Jánom Babjakom. Vtedy som bol šiestak, v poslednom ročníku v seminári, a on nám povedal: „Keď prijmeš dekrét, ktorý ti ja dám, nebo je otvorené a milosti pršia a ty rastieš. Ale keď ho neprijmeš, tak nebo je otvorené, milosti pršia, ale ty máš dáždnik a všetko ťa to obchádza.“ Takto sme to prijali aj my, keď sme dostali dekrét do Becherova, toto je teraz náš domov a my sme tu radi.

Ivetka: Je to naša spoločná rodinná misia, lebo my nemáme istotu, koľko rokov budeme v tej a v tej farnosti. No ak mám povedať pravdu, mne osobne tento kočovný spôsob života nerobí problém. Áno, ak by nám teraz povedali, že máme odísť, bolo by mi ťažko, lebo už tu máme niečo zaužívané, ale išla by som. Kam máme ísť, tam ideme, toto je naša misia.

A čo vaše tri deti, pripravujete ich už teraz na možné sťahovanie?

Ivetka: Myslím si, že si to ešte celkom nevedia pospájať, ale už teraz ich na to pripravujeme a hovoríme im, že tu už raz nemusíme byť, že pôjdeme inde, kam nás otec biskup zavolá. Ak rodičia o tom so svojimi deťmi začnú od určitého veku hovoriť, ľahšie to potom prijmú.

Ján: Ja sa to vtedy snažím tak trošku odľahčiť, keď im poviem, že tam, kde budeme v budúcnosti, aj tam nám môže byť dobre. Budú tam mať novú detskú izbu, nových kamarátov, pôjdu do novej školy, kde budú mať nových spolužiakov. Snažíme sa im o tom rozprávať, aby žili v realite, že keď príde dekrét, aby boli pripravení a nemali krízu. Takže snažíme sa naše deti na ten deň pripraviť, hovoríme im o tom v takých menších dávkach, ale chceme, aby to vedeli.

PRACUJEME S TÝM, ČO TU MÁME

Pôsobíte v skutočne malej farnosti. Aké filiálne obce ešte spadajú pod vašu farnosť?

Ján: Našimi filiálkami sú Ondavka a Regetovka. V Becherove sú ešte aj pravoslávni veriaci, čiže je to tu tak pol na pol. Do chrámu v Becherove v nedeľu, keď je o jedenástej svätá liturgia, príde tak tridsaťpäť až štyridsať ľudí. Keď je však zima a v chráme sa nekúri, tak príde dvadsať. Cez týždeň príde tak päť alebo šesť babičiek, ale som tu pre nich. Vo filiálnej obci v Ondavke napríklad boli v nedeľu časy, keď sme boli na liturgii traja, ja a ešte dve babky. V Regetovke je to tak sedem, osem ľudí. Samozrejme, keď som sem prišiel prvýkrát, bolo tých ľudí viac, lebo všetci boli zvedaví na nového kňaza. Vtedy mi do chrámu prišlo okolo päťdesiat ľudí, no potom ich už zvedavosť prešla a ich počet sa znížil.

Máte tu pomerne málo detí a mladých ľudí. Nie je vám ľúto, že práve takéto vekové zastúpenie vo vašej farnosti chýba?

Ivetka: Máme tu mladých, ale nie sú praktizujúci a do cerkvi nechodia, lebo ich k tomu rodičia nevedú. Okrem našich troch detí sú tu ešte asi ďalšie tri deti, ktoré chodia aktívne do cerkvi, to je asi tak všetko. Ale máme tu starších ľudí, pre ktorých sa snažíme byť takým balzamom na ich duše. Vypočujeme ich, povzbudíme, usmejeme sa na nich. Funguje tu skupinka modlitieb matiek, ktorou som aj ja sama členkou. Pracujeme tu aj so ženami, pre ktoré sme nedávno zorganizovali menšiu duchovnú obnovu s názvom „Premenená“.

Ján: Organizujeme aj farské dni, kde sa všetci stretneme, hrá tu hudba, navaríme si guláš a rozprávame sa. Tento rok budeme mať napríklad vo farnosti aj sväté misie, ktoré budú robiť redemptoristi. Pracujeme s tým, čo tu máme a aj napriek tejto jednoduchosti veríme, že to prináša svoje ovocie.

Ešte stále sme vo Veľkonočnom období. Ako ste vo vašej farnosti slávili Paschu?

Ivetka: Bolo to krásne, lebo po dlhom čase som bola s našimi malými deťmi na všetkých obradoch. Bol to prvý rok, kedy netrucovali a chceli ísť do chrámu, oni sami sa tešili. Mala som z toho ako mama veľmi dobrý pocit.

Ján: Aj ja sám ako otec a kňaz sa teším z toho, že pre naše deti začína byť viera a spoznávanie Boha niečím prirodzeným. Som rád, že ich vedieme do cerkvi a že majú k tomuto miestu vzťah, lebo ak ich to teraz nenaučíme, tak kedy ich to naučíme? Nech sú tam a nech robia to, čo je pre nich prirodzené. Kým tam nerobia nejaký veľký hluk, je to v poriadku. Pamätám si, ako sa raz stalo, že nám do chrámu priletel vták a malý Samko začal kričať: „Gaga-gaga!“Jedna naša veriaca z toho už začínala byť dosť nervózna, no ja som sa vtedy pozrel na Ivetku a naznačil som jej, aby to neriešila, lebo ja ako kňaz som to neriešil. Sú to predsa len deti.

Okrem tohto, že vytvárate farské spoločenstvo s vašimi veriacimi, patríte aj do spoločenstva Skala – spoločenstva kňazských a laických rodín. Predstavte nám ho bližšie…

Ivetka: V Skale sme od roku 2019.Vždy sme mali s Jankom túžbu patriť do nejakého spoločenstva, no vedeli sme, že na „kaplánke“ sa to ešte veľmi nedá realizovať. Byť v tomto spoločenstve nám pomáha viac sa posúvať aj v službe pre túto našu malú farnosť, no veľmi rastieme aj v našom osobnom duchovnom živote. Boli časy, keď som sa v Becherove cítila osamelo a mala som veľkú krízu. Nemala som tu svoje rovesníčky, mladé ženy, s ktorými by som sa mohla porozprávať, ísť kočíkovať dieťa a zdieľať s nimi svoj osobný i kňazský život. Veľa som sa preto modlila, aby nám Boh poslal nejakých dobrých priateľov, a Pán Boh naše modlitby vypočul. Vedľa v dedine máme napríklad našich veľmi dobrých priateľov, manželov Kurtyovcov, a odkedy ich tu máme, mám pocit, že aj ja sama som ožila.

Ján: Sám musím vydať svedectvo, že ma spoločenstvo Skala veľmi posúva vpred. Je veľmi dôležité patriť do nejakého kresťanského spoločenstva. Aj ja ako kňaz vnímam, že sa síce dávam pre svojich veriacich, no aj ja potrebujem niekde načerpať. Lebo keď sa totálne vyčerpáte, už nemáte čo dávať. Potom začnete dávať možno to svoje, ten egoizmus a všetko to zlé vo vás, a takto môžete druhého človeka veľmi zraniť.

Prečo si Boh tak rád a často vyberá v našich životoch jednoduchosť?

Ján: Lebo tá jednoduchosť je človeku najbližšia a aj sám Boh je jednoduchý, nie je zložitý. To len my ľudia si všetko tak sťažujeme. Preto sa Boží Syn narodil v obyčajnej maštali, preto za Eucharistiu ustanovil obyčajný chlieb a víno a nie niečo, k čomu je tak ťažké sa dopracovať. Preto si Boh vyberá jednoduché, krásne a rýchlo pochopiteľné veci. Niekto raz povedal, že Boh je láska, a to je celá teológia, len my teológovia to už komplikujeme.

Janko, mohla by som ťa v závere rozhovoru poprosiť o krátku modlitbu a požehnanie pre našich čitateľov?

Sme v období po Pasche, v období, kedy Ježiš premohol hriech a smrť. Preto aj vy, keď máte v živote pocit, že ste stratení, že sa všetko kazí, zostaňte verní! Zostaňte tam, kde stojíte a Boh sa postará. Diabol si myslel, že vyhral, že má posledné slovo, ale to posledné slovo zaznelo vo Veľkonočnú nedeľu, kedy sa v našom východnom obrade spieva to víťazoslávne: „Christos voskrese!“Tak nech Víťaz nad hriechom a smrťou je naozaj vo vašich životoch prítomný a vo vašich srdciach nech vidno, že Ježiš skutočne vstal z mŕtvych!

Snímky: archív respondentov