Manželia Launerovci: Spoločenstvo nás učí prosiť o pomoc, prijímať aj odpúšťať

Sú manželmi sedem rokov a rodičmi troch detí, štvrté čakajú. Zároveň sú členmi spoločenstva SP na Sliači a vo svojom živote silno vnímajú Božiu starostlivosť aj vedenie. Kateřina (29) a Daniel (31) Launerovci.

Daniel pracuje ako záchranár a aj v rámci práce je pre neho viera veľkou posilou. „Stretávam ľudí v ťažkých situáciách a Boh ma cez ne veľa učí, dáva mi túžbu pomáhať. Pripomína sa mi často – „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili“. Modlím sa pred každou zmenou, aj za pacientov pri výjazdoch a prosím ho o pomoc – aby nás viedol v správnych postupoch, aby konal tam, kde my nedokážeme pomôcť. Viera mi prináša nádej aj v súčasnej situácii okolo COVID-19. Učím sa v nej dôverovať Bohu a hoci sa sám necítim dosť silný, aby som to zvládol, verím, že On dokáže všetko použiť na dobré,“ vysvetľuje.

Katka je na materskej a hovorí, že asi každá mamička potvrdí, že výchova detí je obrovská škola. Pridáva, že nič v živote ju nenaučilo toho toľko, ako toto obdobie: „Prostredníctvom detí ma Boh učí „strácať“ seba a svoje sebectvo a hľadieť jeho očami na druhých a na to, čo je pre nich najlepšie. Nie vždy to viem, niekedy si len myslím, že to viem. No mám nádej, že On je k nám veľmi milostivý a milosrdný. A hlavne, že má s nami trpezlivosť. Preto mi rozumie, že niekedy to „nedávam“ tak, ako by som chcela. Mnohokrát je môj život viery na materskej naozaj „len“ o tej viere… Učí ma to spoliehať sa na Božiu dobrotu a veriť, že On vidí všetko, aj moju snahu modliť sa, aj moje zlyhania a pády, aj moje sny a túžby… a predsa to so mnou nevzdáva, ale vidí to celé omnoho lepšie ako ja.“

 

BEZ SPOLOČENSTVA BY SME DNES NEBOLI TAM, KDE SME

Obaja patria do spoločenstva SP, ktoré je pre nich druhou rodinou. „Bez neho by sme dnes neboli tam, kde sme. Je pre nás veľmi dôležité a veľmi ďakujeme Bohu aj za tento dar. Mnoho ťažkých vecí v živote prekonávame najmä vďaka spoločenstvu a ľuďom v ňom. Myslíme si, že v duchovnom živote má spoločenstvo pre človeka kľúčovú úlohu, a preto si treba veľmi vážiť, keď ho máme. A keď nie, treba ho hľadať,“ povzbudzujú ostatných. V spoločenstve obaja vedú malé skupinky, v ktorých sa s ďalšími členmi zdôverujú a navzájom delia o svoj život. Daniel je tiež súčasťou chválovej kapely eSPé a vodcovského tímu spoločenstva.

Spoločenstvo je pre nich naozaj kľúčové, nachádzajú v ňom nielen prijatie, ale aj miesto, kde môžu rozvíjať svoje dary pre druhých. „Tým, že sme vystavovaní cez spoločenstvo rôznym situáciám, vzťahom a potrebám, tak je to priestor v nich dozrievať. Učiť sa poprosiť o pomoc, prijímať aj odpúšťať,“ dodávajú.

 

 

NAJVÄČŠIE DOBRODRUŽSTVO ŽIVOTA S BOHOM

Katka svoje detstvo charakterizuje ako celkom šťastné a úplne obyčajné. K viere bola vedená tradične, až sviatosť birmovania zmenila jej vzťah k Bohu alebo, ako sama hovorí, ten vzťah začala. „Vďaka našim vedúcim, ktorí nás pripravovali na stretkách, som začala spoznávať, že viera je o niečom oveľa hlbšom a osobnejšom a pochopila som, že Ježiš je stále živý a môže mi byť bližší, ako som si dovtedy myslela,“ vraví.

Práve birmovka bola zlomová v jej živote viery. „Každé ďalšie stretko mi odhaľovalo kúsok skladačky a všetko mi zrazu začalo dávať zmysel,“ pokračuje, „spomínam si, že jednou z najsilnejších udalostí bola spoločná birmovanecká chata, keď sme sa mohli v tichej modlitbe v kaplnke rozhodnúť pre život s Bohom. Taktiež pre mňa osobne bola veľmi kľúčová jedna svätá spoveď, keď som pochopila, že okrem Božieho odpustenia je dôležité, aby som odpustila aj sama sebe všetky moje zlyhania, kvôli ktorým som sa stále motala okolo seba a nevedela sa k Bohu väčšmi priblížiť.“

V Danielovej rodine ich viedla k Bohu mamina a vďaka nej vedel, že Boh je. Hoci kostol ani miništrovanie mu neboli cudzie, nepoznal Pána osobne. „V puberte som prežíval mnohé krízy. Hľadal som seba samého, slobodu v punkovom živote, v sexualite a rôznych závislostiach. Boh sa v tom čase dotkol života mojej mladšej sestry a videl som, že je šťastná. Pozvala ma na kresťanský festival a neskôr na chatu – duchovnú obnovu, kde som si uvedomil, že nežijem život, po akom som túžil. Vtedy som počul o Božej láske, o Ježišovi a odpustení. Rozhodol som sa, že to chcem skúsiť – povedal som Bohu v úprimnej ľútosti, že ho chcem spoznať, a tak sa začalo to najväčšie dobrodružstvo života s ním,“ vyznáva.

Pán Boh sa ho „dotkol“ počas modlitby asi deň po tom, ako mu povedal, že ho chce spoznávať: „V jednej chvíli som cítil, ako ma zaplavuje jeho láska a tiež, že moje obrátenie je ovocím modlitieb mojej sestry, maminy a ďalších ľudí. Pocit nezaslúženej milosti a lásky, ktorá nečaká, kým sa polepším, ale miluje ma takého, aký som, sa ma hlboko dotkol a viedol k pokániu.“

 

BOH SA O NÁS STARÁ VO VŠETKOM

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život,“ to sú slová, ktoré im ako prvé napadnú pri otázke toho, čo pre nich Boh urobil. „Jeho obeta nám zabezpečila nekonečné odpustenie, pravý život, slobodu a vzťah s ním. To dáva úplne iný význam každému nášmu dňu,“ vravia.

Božiu starostlivosť spoločne dennodenne prežívajú vo svojom živote a svedčia o nej. „Boh sa o nás stará vo všetkom. Čím väčšmi sa učíme dôverovať mu, tým väčšmi si to uvedomujeme. Vždy máme čo jesť, čo si obliecť, máme skvelú rodinu, priateľov, spoločenstvo. Veľmi veľakrát sa nám už stalo, že nám priatelia doniesli plnú tašku zemiakov zo svojej úrody alebo kopec detského oblečenia po svojich deťoch, ktoré sa nám práve v tom období zišli. V mnohých materiálnych, ale najmä duchovných oblastiach cítime naozaj veľké požehnanie a vďaku.“

Ich recept na to, aby človek rástol vo viere, znie: „Vzťah s Bohom na prvom mieste, pravidelná modlitba, čítanie Božieho slova a ustavičné uvedomovanie si Božej prítomnosti, život v spoločenstve a vzájomné zdôverovanie sa s ďalšími ľuďmi, ktorí nedovolia, aby náš oheň vyhasol.“ Aj oni sa v tom stále učia kráčať.

V živote viery ich najväčšmi inšpirujú blízki priatelia a ľudia, ktorí žijú autentickú vieru. „Je veľmi povzbudivé, keď sa niekto úprimne podelí o to, čo v duchovnom živote prežíva a pritom musí riešiť podobné, často obyčajné veci ako vy,“ zhodujú sa.

 

VIDÍME BOŽÍ SPÔSOB, AKO NÁS NEPRESTAJNE POSÚVAŤ ĎALEJ

Manželia sa zoznámili, keď Katka chodila na birmovaneckú prípravu. „On bol vtedy uprostred svojho punkového obdobia, no dal sa svojou sestrou nahovoriť aj na kresťanský festival, ktorý bol síce divný, lebo tam nebolo pivo, ale niečo na tých kresťanoch mu predsa len bolo sympatické. Postupom času, keď si Dano prešiel svojím obrátením a začal chodiť na stretká, stali sa z nás najskôr dobrí priatelia a po čase sme spolu začali chodiť,“ hovorí Katka. Spoločne vravia, že sa v tom období toho veľa naučili. Obaja slúžili v spoločenstve, chodili na rôzne evanjelizačné podujatia a venovali sa mladým.

„Keďže sme spolu chodili od šestnástich, na manželstvo sme si trochu museli počkať. Aj v rámci spoločenstva sme boli medzi prvými pármi, ktoré začali riešiť svadbu, preto sme to nemali úplne jednoduché. V našom okolí sa „takíto mladí“ (22 a 24) nezvykli brávať. Aj teraz je to vlastne podobné,“ pokračujú. Po šiestich rokoch vzťahu cítili, že sa treba posunúť, a zatiaľ to neoľutovali.

Dnes, keď už tri deti majú a štvrté očakávajú, hovoria, že niekedy je to dosť náročné: „No myslíme si, že tým, že sme „to riskli“ a vzali sa takí mladí, veľa vecí sme si prešli ľahšie a s väčšou odvahou, ako keby sme čakali, „kým na to budeme pripravení“. Asi by sme sa ani nedočkali. Na niektoré veci sa jednoducho nedá úplne pripraviť.“

Manželia si uvedomujú, že mať deti dnes nie je vôbec samozrejmosť. „Nie všetko ide tak, ako si ľudia naplánujú, a v niečom je to tak dobre. Práve vtedy si začíname vážiť, čo máme, a že to je naozaj dar, o ktorý sa máme starať, ako najlepšie vieme. Tiež v tom všetkom, čo nás deti učia a ako nás nútia stále pracovať na našom charaktere, vidíme Boží spôsob, ako nás neustále posúvať ďalej,“ vyznávajú sa.

Obaja sa usilujú, aby bola viera centrom ich manželstva aj rodiny: „Určite nie sme v tom snažení ideálni, ale o to (veríme tomu) až tak nejde.“ Učia sa spolu modliť – ako manželia a aj s deťmi. Vedú ich malými krokmi vo viere – čítajú im príbehy z Biblie, brávajú ich na omše, chvály, stretnutia v spoločenstve, kde môžu zažívať živú vieru. Hovoria o tom takto: „Stále si pripomíname, ako sa Boh o nás stará a snažíme sa to ukazovať aj deťom. Nie vždy to uchopia, niekedy to rady obracajú na žart, ale to je asi normálne a patrí to k ich dozrievaniu.“

 

Manželia Launerovci:

• Sú manželmi sedem rokov.
• Majú tri deti – Tobias (6), Eliška (4), Veronika (2).
• Sú súčasťou spoločenstva SP a zároveň v ňom slúžia.