Manželia Lakatošovci: Nemusíme sa ničoho báť, Prozreteľnosť nás vedie ku šťastiu

Príbeh Božej vernosti a starostlivosti nám vyrozprávala Petra Lakatošová (36), ktorá má so svojím manželom Rastislavom (43) päť detí a osvojené jedno rómske dievčatko.

Keď sa pýtame na to, čo jej prvé napadne, keď počuje vetu „to, čo pre mňa Boh urobil“, najprv odpovedá, že ich život je popretkávaný zázrakmi Božej dobroty v každodennom živote. Vďaka starostlivosti nebeského Otca dokázali prežiť neľahké situácie a cítiť v nich jeho vedenie. Potom si však spomína obzvlášť na jeden moment z minulého roka, v ktorom si uvedomila, že toto môže byť iba z neba a bolo to sprevádzané radosťou a pokojom, aký dokáže dať len Boh.

 

 

Bolo to vlani 30. augusta. „Predstavte si matku piatich detí, štyri vlastné, jedno prijaté, ktorá nevie, že čochvíľa bude opäť v požehnanom stave a je unavená, vyšťavená a vystresovaná natoľko, že sa zavrie v šatníku v tme, aby ju nikto nevidel plakať,“ vyznáva. Plakala, modlila sa a položila Bohu otázku: „Bože, naozaj si si istý, že mám byť tu, kde som, že mám byť mamou týchto detí, keď to nezvládam?“ Mala pocit, že aj keď robí viac, ako vládze, nestačí to. Hovorí, že jej dlho trvalo, kým pochopila, že stačí milovať a o ostatné sa postará Boh. „Vráťme sa k tej predstave plačúcej maminky ukrytej v šatníku, ktorá sa Boha pýta, či sa nepomýlil, keď ju postavil na čelo takejto rodiny ako matku,“ pokračuje. V modlitbe sa upokojila a išla spať. Nasledujúci deň prežili nádherný čas spoločne ako rodina pri blahorečení Anky Kolesárovej. Keď okolo nich prechádzal otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, vrátil sa späť k nej a opýtal sa jej: „Pani, to sú vaše deti?“ A ukázal smerom k jej deťom. Odpovedala mu, že áno, a vtedy jej otec biskup povedal, že tá kytica je pre ňu a dal jej do rúk kvety, ktoré dostal on. „Mne sa vtedy zastavil svet a pochopila som, kto mi v skutočnosti dáva túto kyticu,“ kvety boli pre ňu Božou odpoveďou, Božím odkazom na jej modlitby a plač.

Petra vraví, že je človekom, ktorý žije z Božej dobroty a starostlivosti. „Mnoho ráz som s ním bojovala, predkladala mu svoje plány a túžby. Mala som svoje očakávania a trucovala som ako malé dieťa, keď ich nenapĺňal podľa mojich predstáv, kým som nezískala slobodu Božieho dieťaťa v tom, že som v jeho rukách ja aj moje deti, môj manžel. Nemusím sa ničoho báť a jeho Prozreteľnosť ma láskavo vedie ku šťastiu tu na zemi i vo večnosti,“ vysvetľuje.

 

 

OPÝTAJTE SA MAMKY

Petra sa nebojí žiadať od Krista to, čo robil, keď žil – akoby bol vedľa nej v bežných situáciách dňa. Rovnako to bolo aj vtedy, keď bola tehotná a hrozil jej predčasný pôrod a prosila, aby neporodila skôr. Aj vtedy, keď potrebovali peniaze a nebolo sa na koho obrátiť, a ony predsa prišli. „A tak si robím príbuzných zo svätých, ako to nazvali moje deti, že – mamka, prečo obchoduješ so svätými?“

Svedčí o mnohých zázrakoch, ktoré sa jej v živote ani zďaleka nevyhýbajú. Napríklad, keď sa im raz po ceste do kostola, pár minút pred svätou omšou, pokazilo auto, jej manžel vystúpil, chodil okolo neho a potom nastúpil a hneď naštartoval a auto ich odviezlo. Deti sa ho pýtali, čo urobil, a manžel odpovedal: „Opýtajte sa mamky.“ A ona sa priznala, že sľúbila Titusovi Zemanovi, že keď stihnú svätú omšu, v to poobedie si prečíta jeho životopis.

Jedna ich dcéra sa volá Pia. Petra začala v treťom mesiaci tehotenstva veľmi krvácať, objavili sa aj kontrakcie a lekárka očakávala, že potratí. Vtedy si spomenula na Pátra Pia a povedala mu: „Hoc sa bude po tebe volať, len nech prežije.“ Sľub sa dodržiava, a tak majú Piu. „Chcem tým povedať, že nie je živý len Boh, živí sú aj tí, ktorí nás predišli do večnosti, len naše oči nedokážu už vidieť ich pozemské telo, ktoré bolo uložené do hrobu,“ vysvetľuje. „Preto sa tak teším zo svätej omše, keď si predstavím, že počas premenenia sú všetci tak blízko, hoci ich nevidím. Celá nebeská aj pozemská rodina.“

 

 

HNALA NÁS TÚŽBA POMÁHAŤ OPUSTENÝM DEŤOM

Manželia majú šesť detí – päť svojich a jedno v náhradnej osobnej starostlivosti – Klaudiu, rómske dievčatko. Tá má svoju vlastnú mamu, ktorá sa však o ňu nevie postarať, a preto bolo dievča dlhodobo v detskom domove. Cesta k tomu však má svoj dlhší príbeh.

Rastislav v roku 2005 prišiel o prácu učiteľa. Vtedy mali dve svoje deti. Rozhodli sa nájsť niečo, čo by mu umožnilo pracovať s deťmi, aj keď nie je v škole, a tak sa dostali k práci profesionálnych rodičov. V Košiciach patrili medzi prvých, keď to bolo ešte v začiatkoch. V tom čase mali okrem svojich dvoch doma stále nejaké malé bábätká. „Vychovali sme ich do obdobia, keď mohli ísť na adopciu – zväčša sme mali doma päť detí do päť rokov,“ vysvetľujú. „Bolo to ťažké, ale nádherné obdobie. Na Deň detí v roku 2010 nás povodeň vyhnala z nášho domova a tri dni nato odišli na adopciu posledné dve deti, ktoré sme mali z detského domova. To už bol na svete aj syn Šimon a presťahovali sme sa do podnájmu do dvojizbového bytu. Rozhodli sme sa, že nateraz si žiadne ďalšie dieťa nevezmeme,“ pokračujú.

Aj keď potrebovali riešiť bývanie, stále ich hnala túžba pomáhať opusteným deťom, ale povedali si, že sa k tomu vrátia, keď budú ich deti staršie. Klaudiu prvýkrát videla vtedy, keď ju priviedli do škôlky, v ktorej pracovala. „V srdci som pocítila čosi, čo neviem vysvetliť, a Klaudia ostala v mojej triede spolu s mojou dcérou Piou. Až teraz spätne si uvedomujem, že sa už vtedy narodila v mojom srdci, hoci ja som ešte nepoznala Boží plán,“ vraví. Po rozhovoroch s vychovávateľkami malej Klaudie si uvedomili, že dieťa veľmi potrebuje rodinu. Zarazila ju však prosba vychovávateľky, či by neurobili Klaudii pekné Vianoce. Aj keď najprv odmietla, lebo ju nechcela sklamať tým, že ju potom znova vrátia do domova. „Potom som si však uvedomila, že viac ako pol roka som sa modlila o to, že ak je niekde niekto, kto potrebuje lásku, aby ho Pán poslal do našej rodiny.“ A tak to spolu s manželom prebrali a vzali ju na sviatky k sebe domov.

Počas sviatkov krásne zapadla do ich rodiny a keď ju v januári vracali do domova, všetci plakali. Aj keď bola cesta pre zverenie Klaudie do náhradnej starostlivosti ťažká, hovoria, že boli na nej sprevádzaní Božou milosťou, a preto je Klaudia dnes u nich. „Nebolo to rozhodnutie pre rómske alebo nerómske dievčatko, stálo pred nami konkrétne dieťa, ktoré potrebovalo pomoc a v našej rodine bolo dosť lásky. Vnímame to tak, že vyberal Boh,“ dodávajú.

 

 

S NAJMLADŠÍM SME DOSTALI AJ VÝZBROJ

Spolu so svojím manželom veria tomu, že ich manželstvo je Božím dielom a ich odpoveďou na jeho volanie. Oni aj ich príbuzní mali v živej pamäti nezhody, ktoré mali dnes manželia medzi sebou ako animátori. „Ja som dokonca povedala, že si svojho manžela nevezmem, hoci by bol posledným chlapom na zemi. Do roka som sa za neho vydala. Nevzala som si muža svojich snov, vzala som si muža, ktorého mi vybral Boh a môj manžel svojou láskou a starostlivosťou predbehol všetky moje sny,“ opisuje. Spoločne sa usilujú rásť vo viere, modliť sa, pristupovať k sviatostiam.

Lakatošovci so smiechom hovoria, že jediná vec, na ktorej sa pred manželstvom zhodli, bolo, že chcú mať päť detí. Piate dieťatko k nim prišlo až po tom, čo dostali Klaudiu do náhradnej starostlivosti, a bol to pre nich šok. Petra hovorí, že obzvlášť pri ňom si uvedomila, že deti sú Boží dar. „Nemala som už žiadne detské oblečenie, hračky, hrkálky, ani nič podobné a zrazu to všetko postupne prichádza tak, ako to potrebujem. Skrátka Boh sa stará o svoje deti. Neprosili sme a dostali,“ pokračuje. „A čím sú starší, tým viac problémov prichádza, samozrejme, aj s osvojeným dieťaťom a nebyť úsmevov tohto najmladšieho, isto by sme to zvládali oveľa horšie a ťažšie. Spolu s ním mi Boh dal aj výzbroj na zvládanie ťažkých chvíľ.“ S úsmevom hovoria, že oni by si deti lepšie nenaplánovali. Boh plánuje lepšie. A oni sa usilujú deti „len“ milovať a predkladať ich Bohu, aby on konal v ich životoch.

„Rodina, ktorá sa spolu modlí, sa nerozpadne,“ to sa usilujú pripomínať svojim deťom a pozývať ich k modlitbe, v ktorej sú veľmi úprimní. „Môj manžel má pravdu, keď vraví, aby som sa netrápila tým, koľko sa modlíme, alebo čo im poviem, že hlavne musíme dobre žiť a ony nás budú napodobňovať a rovnako budú napodobňovať náš vzťah k Bohu. Nehráme sa pred nimi na dokonalých a neomylných a vždy, keď zasahuje Boh, upozorním ich na to, kde sa končí moja nemohúcnosť a začína sa Božia všemohúcnosť v našom živote,“ dodáva manželka a mama Petra.

Foto: archív respondenta