Manželia Kunštárovci: Sila modlitby je neskutočná!

Rodinka s troma malými dievčatami strávila minulý rok štyri mesiace na misii v Kazachstane. Porozprávali nám viac o svojej rodine, viere i misii. Manželia Janka (36) a Marek (37) Kunštárovci s dcérkami Marínkou (7), Maruškou (5) a Juliankou (3).

Janka hovorí, že prvých dvadsaťosem rokov svojho života Boha nepoznala. V tom čase bolo pre ňu nepredstaviteľné, že by mala veriť v Boha. Neskôr jej vďaka Marekovi, jej manželovi, ktorý bol veriaci, napadlo cestou do práce modliť sa za svoju chorú maminu, pretože všetko ostatné zlyhávalo, a tak si povedala, že za to predsa nič nedá. A práve vďaka týmto modlitbám mohla vidieť neuveriteľné zmeny vo svojom živote, ktoré sa len ťažko dajú opísať. „To treba zažiť. Sila modlitby je neskutočná!“ hovorí. Zlom v jej živote prišiel práve vtedy, keď ju Ježiš zázračne uzdravil z neduhu, ktorý ju trápil mnohé roky. Vtedy pocítila nielen to, že Boh je naozaj živý, ale hlavne, že je a vždy bol pri nej a chce jej pomôcť, len mu to musí dovoliť. „Akoby niekto práve rozsvietil,“ spomína na túto chvíľu. Ježiš je pre ňu v prvom rade vzorom v pokore a láske, poradcom pri rozhodovaní, keď si kladie otázku: „Čo by urobil Ježiš?“ A v neposlednom rade sa Ježiš stal jej dobrým priateľom.

Jej manžel Marek bol vedený k viere, ako chlapec miništroval, spieval v zbore, hral divadelné hry, chodil koledovať,  navštevoval kresťanské tábory najskôr ako účastník, potom ako animátor, a pripravoval mladých na birmovanie. Ale hovorí, že cesta k Bohu bola pre neho kľukatá, ale aj napriek mnohým odbočeniam ho Pán vždy priviedol na správnu cestu. „Každý deň si vyprosujem Ducha rozlišovania, aby môj život mal ten správny smer – život večný,“ vyznáva a spomína, že vo svojom živote prvýkrát zakúsil, že Boh je naozaj živý, na kurze Filip, počas ktorého si uvedomil nekonečnú odpúšťajúcu Ježišovu lásku. Ježiš je jeho skutočným „kamošom“, ktorý stojí na rozvlnenej hladine „jazera“ jeho života s načiahnutou rukou a v láskavej tichosti čaká na jeho rozhodnutie, či vyjde z pohodlia svojej loďky vlastných predstáv a prijme jeho dobrodružné vedenie.

 

S BOŽOU POMOCOU SA VŠETKO DÁ

Janka pracuje vo svojom novom zamestnaní len pár týždňov, po rokoch na materskej dovolenke. Obaja v rovnakej spoločnosti – v automobilovom priemysle. Marek zastáva pozíciu vedúceho malého tímu a snaží sa ľudským individuálnym prístupom viesť a rozvíjať tých, ktorí sú mu zverení.

Viera má dôležité miesto nielen v ich práci, ale najmä v ich manželstve. Manželmi sú osem rokov a uvedomujú si, že keď nechajú konať Pána, tak sú aj tie najbežnejšie udalosti výsledkom Božej prozreteľnosti. Preto sa mu snažia odovzdávať každú oblasť svojho života, aj keď je to niekedy dosť ťažké. „Ale veľmi sa to oplatí,“ odporúčajú manželia.

Cesta k ich manželstvu bola dlhá a kľukatá. Marek chodil na modlitbové stretnutia mužov a tam sa naučil jednoduchú modlitbu za svoju budúcu manželku: „Prosím ťa, Pane, požehnaj mi krásnu ženu, ktorá bude milovať teba, mňa a bude láskavou matkou našich detí.“ A Pán ho vyslyšal.

Za najdôležitejšiu métu v žití svojho manželstva považujú práve uvedomenie si, že žijú v kresťanskom manželstve. „My ako pár môžeme svedčiť, že len vďaka tomu to zvládame. Lebo je veľmi jednoduché povedať si pred oltárom áno. Avšak vydržať s tým človekom kráčať do konca, napriek všetkému, v šťastí, nešťastí, v zdraví, chorobe, nevzdať to, neopustiť, ale odpustiť mu malé a aj veľké veci, naučiť sa ho prijímať presne takého, aký je… to je už zložitejšie, pravdupovediac, niekedy naozaj veľmi ťažké. Iba s Božou pomocou sa to všetko dá,“ svedčia a dodávajú, že majú odskúšané, že najväčšiu silu má spoločná modlitba.

Zdôrazňujú. že kresťanskí manželia by si mali dávať obzvlášť pozor na správne nastavenie priorít vo svojom manželstve: 1. Boh, 2. manžel/ka, 3. deti a až potom blížni, práca, záujmy, zdravie… Aby sa tak nenechali oklamať touto rýchlou dobou preplnenou konzumom. „Je dôležité, aby sme sa bezduchými programami v telke, hľadením do mobilu alebo nakupovaním nedali obrať o čas, ktorý patrí Bohu či rodine,“ hovoria. Tiež považujú za dôležité neposúvať hranice. „Doba sa síce mení, ale prikázania sú stále tie isté. Sú nadčasové. Sú tu pre nás – pre naše dobro.“

 

CESTOU NA MISIE

So svojimi troma dcérkami absolvovali minulý rok štvormesačnú misiu v Kazachstane. Priviedol ich k tomu kňaz, ktorý ich sobášil, a vzápätí tam odišiel na misiu. Keď ich raz navštívil počas svojej dovolenky doma, rozprával im, ako radi by tam privítali kresťanskú rodinu, ktorá by mala slúžiť ako príklad, že sa dá spolu zotrvať aj napriek starostiam. Vraj sú tam rodiny veľmi nestále a rozpadajú sa pri prvom väčšom probléme. Spomenul im aj to, , že by potreboval, aby ukázali, čo kňaz vo svojej moci nemá – že kresťanská viera sa dá žiť aj v bežnej rodine.

V Atyrau, meste, kde otec Marián pôsobí, je naozaj máličko katolíkov. A tí, ktorí spoznajú pravdu, teda pocítia živú vieru, sa túžia stať kňazom či rehoľnou sestrou – keďže iba takýchto kresťanov katolíkov tam stretávajú. Kňaz im o tom hovoril všeobecne, nevolal ich a oni by tam vtedy určite ani nešli. No zasial v nich semienko, aj keď to ani len netušili. Toto sa stalo asi dva roky pred ich odchodom na misiu.

Z času na čas sa o tom manželia rozprávali, až to prerástlo do túžby ísť do Atyrau slúžiť. Janka síce vôbec nie je typ na dobrodružstvá podobného typu, ale toto ju lákalo. Službu v misii vnímala ako niečo, čím sa môže konečne Pánovi odvďačiť za všetko, čo pre ňu urobil. Marek mal v tom jasno – uňho nebol žiadny problém vycestovať. Dnes to vnímajú tak, že Pán z nejakého dôvodu chcel, aby tam išli. Dokonca hovoria, že sa nedalo nejsť. Mohli by rozprávať o zázračných „náhodách“, ktoré im vyriešili problémy súvisiace s odchodom, rozplynuli pochybnosti, uľahčili vybavovanie vecí… Celé to išlo akosi príliš hladko.

 

SIAŤ A NEČAKAŤ NA ÚRODU

S radosťou hovoria, že o nich bolo veľmi dobre postarané. Na misii im dali čas na spamätanie sa z toho všetkého – zmeny prostredia, podnebia, kultúry a v princípe kompletnej zmeny ich zabehnutého životného štýlu. Mohli si sami navoliť, čo a kedy budú robiť. Spočiatku trávili najviac času s miestnymi deťmi. V pracovné dni im vo farskom centre pripravovali tvorivé dielne a vyučovali ich angličtinu. Marek pomáhal správcovi fary s bežnými opravami, ako napríklad maľovanie, úprava detského ihriska a podobne. Pomáhali aj s organizáciou letných táborov, či už denných pre miestne deti, alebo pre tie veriace.

Neskôr, keď sa už trochu zabývali, začali robiť stretnutia pre manželov na rôzne témy týkajúce sa manželstva. Janka sa začala stretávať s niekoľkými mamičkami na modlitbách matiek a Marek zase s mužmi na modlitbách otcov. Hoci skĺbiť toto všetko spolu s rodinným fungovaním, jazykovou a kultúrnou bariérou nebolo vždy ľahké, aspoň si vážili každý vydarený deň. „Krásne na tom celom bolo, že sme boli taký dlhý čas stále spolu,“ hovoria. Na druhej strane sa s tým spájali aj krízy. „Tam akoby človek otvoril náruč svojim “interným” problémom, stojí im zoči-voči a niet kam ujsť. Takže s týmto sme sa museli popasovať, ale to náš vzťah len posilnilo – vďaka Bohu,“ dodávajú.

Hoci sa zdá byť náročné ísť na misie s malými deťmi, manželia hovoria, že ich tri dievčatká to zvládli zo všetkých najlepšie. Väčšina ich aktivít bola zameraná na deti a ony sa na nich, samozrejme, zúčastňovali. „Zhodli sme sa, že takéto parádne prázdniny už asi mať nebudú,“ s úsmevom hovoria.

Z praktických zručností im misie dali akú-takú znalosť ruštiny, určite veľa zážitkov. Uvedomili si, ako sa na Slovensku máme z každej stránky dobre. Vďaka kultúrnemu rozdielu bolo nevyhnutné sa väčšmi prispôsobovať, a to ich naučilo v pokore prijímať fakt, že mnohé veci v živote nedokážeme vôbec ovplyvniť. „Siať a nečakať na úrodu,“ vravia, a napokon dodávajú, že to v nich zanechalo veľký obdiv k ľuďom, ktorí misiám zasvätili celý svoj život.

 

LÁSKA!

Spomínajú myšlienku svätého Vincenta de Paul, ktorý povedal: „Nestačí Boha milovať, treba sa pričiniť, aby ho milovali aj iní.“ Práve ňou odpovedajú na otázku, či by mala evanjelizácia tvoriť súčasť nášho kresťanského života. V evanjelizácii pokračujú aj doma. Nerobia nič výnimočné, „len“ žijú svoj život najlepšie, ako vedia. „Koniec koncov, to je vlastne aj tak jediné, čo od nás Pán Ježiš chce,“ vravia.

Manželia hovoria, že je dôležité mať pre svoj vzrast vo viere spoločenstvo – osobitne spoločenstvo manželov, kde sa môžu navzájom deliť o radosť či starosť, podporovať sa, spolu sa modliť a tak spoločne rásť vo viere.

Znova opakujú, aká silná je modlitba. A tá im aj najväčšmi pomáha. Či už spoločná alebo osobná modlitba – akýkoľvek rozhovor s Bohom. Z prostriedkov na ceste spásy najradšej siahnu okrem modlitby aj po službe blížnemu či sebazaprení a pôste.

A keď ich prosím, aby povedali, akým jedným slovom by neveriacemu človek zvestovali evanjelium, zaznieva: „Jedným slovom… to je ako chcieť napratať oceán do pohára. Ale dobre teda: LÁSKA.“