Manželia Kamidrovci: Všetci sa nás pýtali, či Peťo zvládne ostať sám s deťmi

Evka a Peter Kamidrovci sú manželmi päť rokov a majú dve dcéry. Spolu tvoria blog a YouTube kanál s názvom Calmfox family. Odlišujú sa od ostatných párov práve tým, že na rodičovskej dovolenke ostal Peťo a nie Evka. Prečo sa tak rozhodli a s akými reakciami okolia sa stretli nám prezradili v rozhovore.

Podľa čoho ste sa rozhodovali, kto zostane s deťmi na rodičovskej dovolenke?

Eva: S prvou dcérkou som bola na materskej a rodičovskej do jej roka. Rozhodnutie, že sa vrátim do práce podmieňovali tri faktory: Peter nutne potreboval prestávku od práce a vyriešiť si duchovné boje, ktoré s tým boli spojené. Druhý nemenej dôležitý faktor bol to, že sme mali pokojné dieťa. Keď sme ju dali do postieľky, sama bez plaču zaspala. Nebola na mňa silno naviazaná. Mohla som si dovoliť aj odísť a bola zvyknutá aj na babku, keďže sme k nej chodili nocovať, keď Peter nebol doma. Tretí faktor sa týkal práce: či budem môcť nastúpiť, či zo začiatku iba na polovičný úväzok a či sa nejako podarí, aby som každý deň nemusela dochádzať 40 kilometrov.

 

Stretli ste sa aj s nepochopením okolia, že otec zostal s deťmi na rodičovskej a nie matka?

Eva: Samozrejme. Všetci sa nás pýtali, ako to dokážeme, koľko zarábam, prečo sme sa tak rozhodli a najznepokojujúcejšia otázka pre mňa bola, či to Peter zvládne. Ja som nemala žiadne pochybnosti, že by to nezvládol. Bola som doma, kedykoľvek sa ma mohol niečo spýtať a raz do týždňa bol celý deň sám. Ale keďže sa staral o synovcov a netere a ešte aj o ocka na invalidnom dôchodku, domáce práce a varenie mu neboli cudzie.

 

Čo si myslíte, prečo na Slovensku zostáva stále viac matiek na materskej a rodičovskej ako otcov? Prečo majú Slováci predsudky voči otcovi na rodičovskej?

Eva: Skutočnosť, že na materskej ostávajú matky, je podľa môjho názoru podmienená minulosťou, ale aj dojčením. Pokiaľ je dieťa pridájané, nie je možné, aby to otec dieťaťu nahradil. Prvú dcérku som dojčila asi pätnásť mesiacov – takže aj počas toho, ako som pracovala. Avšak privilégiom toho, že bývame na Slovensku, je aj to, že rodič môže byť doma s dieťaťom do troch rokov, v iných štátoch to tak nie je. Čo sa týka predsudkov, myslím si, že je to práve preto, že máme niekde v sebe zakorenené, že muž je lovec a žena sa stará o domácnosť. Stretávam sa aj s tým, že mi ženy povedia, že ich muž by nebol schopný postarať sa o deti a domácnosť. Nikdy to robiť nemusel a nemá dôvod sa to „naučiť“.

 

Evka, Ty pracuješ z domu, vedela si sa sústrediť na prácu? Čo Ti pomohlo vytvoriť si doma homeoffice?

Áno, pracujem stále z domu. Povolenie vrátiť sa do kancelárie po pandémii máme zatiaľ krátko, ale dochádzanie mi ako matke nie úplne vyhovuje. Oberám tým rodinu o spoločný čas, ale plánujem znova raz týždenne chodiť do práce. Máme trojizbový byt, spočiatku sme nemali detskú izbu, tak sme mali svoju pracovňu, kde mala dcérka kútik s hračkami. Mala som tam dostatočný pokoj na prácu, aj keď tam bola ona. Po druhej materskej som pracovala z obývačky, ale po krátkej chvíli sme zistili, že to nie je úplne najlepšie, tak som sa presťahovala so stolom do spálne. Tam sa môžem zavrieť a mať ticho. Druhá dcérka tam chodí iba spať, takže ma neruší a ani ja ju. (Smiech).

 

 

VEĽA ZÁBEROV EŠTE NIKTO NEVIDEL

Čo vám obom pomáha plánovať čas vo všeobecnosti – aj vaše videá na YouTube, spoločný čas len pre vás dvoch, výlety, starostlivosť o deti?

Kalendár (smiech). Možno to bude znieť trochu šialene, ale nejako extra dopredu si veci neplánujeme. Sú veci, ktoré musíte riešiť v predstihu, napr. letenky. Ale zvyšok vecí je úplná náhoda. Jeden večer si sadneme a povieme si: „Mohli by sme ísť cez víkend tam a tam alebo tam.“ Väčšinou sa rozhodneme v piatok večer. Často robíme veci úplne neplánovane. Nie vždy to je výhoda, ale keď sa stane niečo nečakané, ochorie nám dieťa, pokazí sa auto, tak o nič nejde. Čo sa týka videí, tam je to trochu zložitejšie. Snažíme sa točiť stále, ale nie vždy sa z toho vyskladá celé video. Máme veľa záberov, ktoré ešte nikto nikdy nevidel.

 

Ako relaxuje bez detí Evka a ako Peťo ?

Evka: To, že som úplne bez detí a sama relaxujem, sa mi veľmi nestáva, sú to len chvíle, kedy deti večer zaspia a vtedy si teda rada pozriem seriál alebo film, alebo si zahrám s kamarátmi nejakú hru online. Väčšinou si robíme s Petrom relax spolu.

Peter: Ja relaxujem prácou (smiech). Keď je Evka s deťmi, ja mám konečne čas tvoriť, premýšľať, čo by sa dalo vo videách zlepšiť a čo nové by som sa mohol naučiť. Ak sa nevenujem práci, rád vypnem pri dobrej PC hre alebo knihe.

 

Evka bývaš niekedy úzkostlivá, bojíš sa o deti, keď nie si s nimi?

Nikdy som neprežívala úzkosť. Som rada, keď Peter zoberie deti k babke na dedinu a ja mám čas iba pre seba, ale to sa často nestáva. My radšej trávime čas spolu, a to je už ťažšie zorganizovať bez detí. Zostávame navzájom sami s deťmi hlavne vtedy, keď ideme slúžiť do spoločenstva, ale aj tam často chodíme spolu, pretože spolu radi slúžime, sme dokonale zohraná dvojica (smiech). Minule som veľmi pociťovala potrebu ísť na duchovnú obnovu, tak sme sa dohodli, že pôjdem na dve noci preč. Išla som načerpať do kláštora Bosých Karmelitánov do Lorinčíka. Mne to veľmi prospelo a o deti bolo dobre postarané. Ale pravdupovediac, okrem toho, že som introvert, som aj flegmatik, takže ja si z veľa vecí ťažkú hlavu nerobím a rozhodne niesom ten typ, čo sa dá ovládnuť strachom. Ak by sme sa báli všetkého, čo by sa asi mohlo stať, tak asi ani nevytiahneme päty z domu. Ja verím Bohu, že má náš život pevne vo svojich rukách a že jeho plány pre náš život sú najlepšie. Samozrejme, možno sú situácie, kedy by som o tomto výroku zapochybovala, ale verím, že Boh má odpoveď aj na moje pochybnosti.

 

 

 

Mávate/mali ste výčitky, keď ste mali v rámci psychohygieny čas len pre seba?

Evka: Priznám sa, že niekedy tie výčitky mám, ale je to väčšinou vtedy, keď sa udeje niečo nepredvídané a moje vnútro mi povie, že tam si mala teraz byť a namiesto toho si tu užívaš. Niekedy musím vynaložiť väčšie úsilie na to, aby som sa presvedčila, že „veď nejde o život“.

Peter: Ja tie výčitky nemám (smiech ). Ja zažívam najväčšiu psychohygienu, keď som niekde na obnove bez manželky a bez detí, kedy čerpám, aby som mohol viesť rodinu tým správnym smerom.

 

Ako vyzeralo vaše rande vo dvojici bez detí a ako vyzerá teraz?

Po svadbe sme veľmi nerandili, boli sme stále spolu, každý deň sme mali spolu času, koľko sme chceli. Skôr sme „randili“ s priateľmi. Teraz chodíme na rande sporadicky. Buď je k tomu nejaká špeciálna príležitosť alebo cítime, že to potrebujeme. Keď nám na poslednú chvíľu padne aj stráženie detí alebo si ho vopred nedohodneme, tak ideme na rande aj s deťmi. Už dlhšie hľadáme miesto, kde by sme mohli deti „vypustiť“ a zároveň mať priestor sa porozprávať. Zatiaľ sa nám to nepodarilo.

 

Ako často plánujete čas len vo dvojici? Je dôležité randiť aj v manželstve?

Neplánujeme dopredu, nechávame sa viesť svojimi pocitmi, kedy je potrebné niekam vyjsť. Považujeme to za dôležité hlavne preto, že doma nemáme taký priestor sa porozprávať. Keď pociťujeme, že veľa času investujeme do práce a do času s deťmi, tak je potrebné, aby sme sa porozprávali aj o svojom prežívaní, aby sme sa od seba neoddialili.

 

 

ČÍM BLIŽŠIE K BOHU, TÝM BLIŽŠIE K SEBE

Ako také oddialenie vyzerá?

Oddialenie spôsobuje, že u nás prevláda nervozita, pretože navzájom nepoznáme to, čo druhý prežíva a nie sme voči nemu empatickí. Keď sa pozdieľame o pocitoch, vieme ako sa k tomu druhému správať, čo nerobiť, aby nebol nervózny a naopak, čo robiť, aby sa cítil príjemne. Niekedy stačí, že s tým začne jeden aj napriek nevôli, potom sa veci rapídne zlepšia. Páči sa mi taký obrázok trojuholníka, kde navrchu je Boh a na spodných dvoch manžel a manželka. Čím bližšie sú manželia k Bohu, tak sú bližšie aj k sebe.

 

Čo vám najviac pomohlo, keď ste museli byť s dievčatami v karanténe? Ako sa dá s deťmi zvládnuť náročný čas choroby, keď ochorie aj rodič ?

Keď sme dostali kovid, naše dievčatá nemali takmer žiadne príznaky, ale my sme boli unavení a dosť prechladnutí. Najviac nám vtedy pomohla súdržnosť. Striedali sme sa pri starostlivosti o ne. Ja som mala vtedy v práci školenie, čiže som chorá aj pracovala, ale to najhoršie sme preskákali tie dva dni cez víkend. Najviac sme potrebovali dievčatá zabaviť, aby sme nemuseli každú chvíľu vstávať. Veľkým pomocníkom boli rozprávky, ktoré majú dovolené bežne len obmedzene, ale tiež aj to, že stále jeden z nás ležal pri nich v izbe v posteli, aby sa ony mohli hrať a ten druhý mal na chvíľku pokoj. Zistili sme, že byť s nimi v izbe, aj keď to nie je aktívny čas s nimi, má na ich nevystrájanie veľký účinok. Nemajú potrebu chodiť do iných miestností a rozoberať tam zásuvky alebo trhať papiere.

 

 

Obnovili ste si vaše manželské sľuby, čo vás k tomu podnietilo?

Obnovili sme si manželské sľuby po piatich rokoch manželstva. Nebolo to preto, že sme prežili krízu alebo preto, že je to pre nás náročný čas. Cítime sa v manželstve dobre a chceli sme si tak aj pred Bohom pripomenúť, čo sme si pred tými rokmi sľúbili. Ako keď rozložíte oheň a potom ho chcete udržiavať. Obnovenie manželských sľubov je jedno také dobré polienko do ohníčka. Každý rok si môžeme obnoviť manželské sľuby na sviatok Svätej rodiny, avšak takto individuálne to malo pre nás veľkú hodnotu. Päť rokov možno nie je veľa, je to taký prvý míľnik, ale my sme pri obnove sľubov nanovo prežili Božiu lásku, ale aj lásku jeden k druhému. Intimitu medzi Bohom a nami.

 

Odporúčate to aj ďalším manželským párom?

Určite to odporúčame aj iným párom. Máme taký dojem (ale možno sa mýlime), že veľa ľudí v tom nevidí zmysel a tiež že sa veľmi ani nehovorí o tom, prečo by sme si mali obnovovať krstné alebo manželské sľuby. Boh to od nás nevyžaduje, ani to nepotrebuje, aby sme to robili, ale potrebujeme to my, ľudia. Sme zábudlivé stvorenia, dovolím si tvrdiť, že veľmi zábudlivé. A hovorí o tom aj niekoľko príbehov v Biblii. Často skĺzavame do vzorcov správania: Keď je zle, modlíme sa k Bohu. Akonáhle nám Boh pomôže z bahna von, urobíme párty, Boha pozvať zabudneme a po čase už ani nevieme, že sme sa modlili a že Boh niečo urobil, alebo často pripíšeme zásluhy sebe. A tak si potrebujeme pripomínať všetko. V manželstve si ľahko vieme zapamätať, čo ten druhý urobil zle a preto si potrebujeme pripomínať to dobré, aby náš manželský oheň nevyhasol.