Manželia Jaššákovci: Neplodnosť nie je hanba, znamená to, že „teraz nemáme deti“

Dlhých jedenásť rokov žili ako bezdetný pár. Vo svojom smútku, vyplývajúcom z nenaplnenej túžby stať sa rodičmi, sa však neutápali. Hoci si prešli rôznymi náročnými fázami, rozhodli sa v tom celom hľadať Božiu vôľu a s nádejou ostať otvorení pre rodičovstvo, ale aj priateľov. Manželia Petra a Stanislav Jaššákovci hovoria o tom, ako sa stali rodičmi, o svojich skúsenostiach, ako pri bezdetnosti neskĺznuť do stavu izolácie, porovnávania a sebaľútosti a ako nájsť v životných krížoch svetlo.

Túžili ste po deťoch od začiatku manželstva?

Petra: Zosobášili sme sa ku koncu môjho vysokoškolského štúdia a aj keď sme boli dieťatku otvorení, prvé štyri roky som sa zameriavala skôr na svoje pracovné uplatnenie. Túžila som získať praktické skúsenosti, aby som sa mala po materskej k čomu vrátiť.

Stanislav: Túžili sme po deťoch a rozprávali sa vo svojich plánoch aj o adopcii, ale myslím si, že keby sme mali vlastné deti, na adopciu by sme sa neodvážili.

 

Po akom dlhom čase ste začali riešiť, že sa vám nedarí otehotnieť?

Po dvoch rokoch manželstva sme sa rozhodli absolvovať lekárske vyšetrenia, na ktorých sme sa dozvedeli, že nemôžeme mať deti.

 

Skúšali ste nejaké špeciálne metódy, ktoré by vám v tom mohli pomôcť?

Umelé oplodnenie sme odmietli. Od okolia sme začali dostávať množstvo rád a kontaktov na lieky, liečiteľov. Keďže na Slovensku pre nás možnosť liečby klasickou medicínou nebola, potešili sme sa nádeji a priali si získať to, po čom túžime. Dnes niektoré tieto „liečby“ ľutujeme, týkali sa hlavne liečiteľov, ktorí pracovali s energiami, krištáľmi, nalepenými dušami a inými sférami, ktoré mali pochybný zdroj, z ktorého čerpali. Ostali sme pri celostnej ajurvédskej a čínskej medicíne a našli sme aj špecialistov v našej západnej medicíne, ktorí mali holistický prístup. Tiež sme pracovali v rámci terapie aj na svojich emóciách, presvedčeniach, postojoch.

 

Túžba po dieťatku vie byť veľmi veľká… Dá sa povedať, že človek je v tom prípade ochotný urobiť čokoľvek – možno aj na úkor cirkevných odporúčaní a morálky?

Áno, túžba je veľká a keď nám dal niekto nádej, bol to pre nás veľký magnet. Nerozoznali sme čarodejníctvo od liečby. Odporúčania nám dávali dokonca aj kresťanskí kamaráti, mali sme pocit dôvery, hľadali sme vysvetlenia a riešenia – a tieto ponuky nám ich sľubovali: „Ona chce len druhým pomôcť.“ „Pomohol už množstvu bezdetných párov.“ „My k nemu chodíme pravidelne.“ „On vám povie, prečo sa vám to deje, a vyrieši to.“ „Stačia dve stretnutia a problém bude preč.“ a podobne. Keď lieči, uzdravuje, môže to byť od Zlého?

 

Ako by ste teraz, s odstupom času, poradili bezdetným manželom vytrvať a nevydať sa na túto lákavú cestu, ktorá nie je v súlade s Božím plánom?

Dnes vieme, že pokiaľ sa nedejú zázraky v Božom mene, sú od Zlého. Zlý je majster lži, môže uzdravovať, liečiť, aby si k nám našiel cestu. Ak vyvyšujem svoju vôľu nad Božiu, tak napodobňujem satana. Boh má pre každého z nás dobrú budúcnosť, musíme mu dôverovať.

Myslíme, že by nám pomohol duchovný sprievodca, ktorému dôverujeme. Už by sme to neriešili s niekým, kto nás vidí a počuje prvýkrát. Dokáže byť súcitný a povzbudzuje nás neprestať dôverovať v lásku nášho nebeského Otca.

Keď sme rezolútne odmietli všetky tieto liečby, cítili sme veľkú úľavu, pokoj, až radosť. Pokánie je cesta, ako sa zbaviť zlého.

 

 

BOLI SME AKO NA OPUSTENOM OSTROVE

Akými pocitmi alebo aj fázami, ak to tak možno nazvať, si prechádzajú manželia, ktorým sa nedarí stať sa rodičmi?

Na začiatku sme popierali, že nejaký „problém“ máme, verili sme, že sa zdravotný stav časom vyrieši. Potom sme si uvedomili, že je veľmi pravdepodobné, že nebudeme mať deti. Bojovali sme s tým a hnevali sme sa, začali sme hľadať alternatívne riešenia, prostredníctvom ktorých sme to chceli vlastnými silami zmeniť. Potom nasledovalo prijatie a odovzdanie sa do Božích rúk, dôvera v jeho plán s nami – začali sme sa viac spoločne modliť a chváliť Boha, hľadať si spoločenstvo, dobrovoľníctvo, rozhodli sme sa pre adopciu, vzdelávali sme sa v rodičovstve.

 

Ako pokračoval váš príbeh ďalej?

Po štvrtom roku čakania sme viac s bolesťou prežívali dúfania a opätovné nádeje a sklamania. Užívali sme si výhody bezdetnosti – vzdelávanie, cestovanie, trávenie času s rodinou. Všetci kamaráti už mali deti, a tým sa zmenil aj charakter našich stretnutí, cítili sme sa vtedy viac ako na opustenom ostrove. Duchovne sme mali prázdnejšie obdobie. Snažili sme sa získať vlastnými silami to, čo chceme, nevedeli sme prijať predstavu, že nebudeme biologickými rodičmi.

Približne v ôsmom roku čakania sme sa rozhodli, že sa chceme spoločne večer rozprávať so svojím Otcom (tu sa menil aj náš pohľad na Boha), modlili sme sa vlastnými slovami, modlitbou a piesňami. Tu vznikol priestor, kde sme postupne začali vidieť svoj problém viac z nadhľadu, začali sme prijímať tento kríž a hľadali sme priestor, kde veci vieme ovplyvniť, a nie ísť hlavou proti múru – viac dôverovať Bohu. Pociťovali sme viac vďačnosti a začali sme si uvedomovať, aké klamlivé presvedčenia, postoje žijeme vo svojom živote.

 

Kam vás tieto zistenia posunuli?

Rozhodli sme sa pre cestu adopcie, avšak neustále sme mali veľa pochybností, neistôt a strachov, ktoré sme sa snažili vyriešiť získaním vedomostí. Na všetko sa cez vedomosti pripraviť nedá, je to o postoji srdca, a to sa u nás vyvíjalo postupne.

No sme hrdí na to, že sme vytrvali vo svojich vzťahoch s priateľmi, ktorí mali postupne deti, a vytvorili sme si vzťahy aj s ich deťmi. Nebrali nás ako „hendikepovaných“ v zmysle toho, že si musia pred nami dávať pozor, aby nás niečím nezranili.

 

 

NEHĽADALI SME VINNÍKA, ALE RIEŠENIA

Dokázali ste si byť v tomto čase ako manželia vzájomne oporou?

Boli sme si vzájomne veľkou oporou, boli sme k sebe súcitní, počúvali sme jeden druhého, nehľadali sme vinníka, ale riešenia.

 

Čo v takýchto chvíľach človek najviac potrebuje? Je to rozdielne u muža a ženy?

Petra: Od okolia nám dobre padol súcit, záujem, prajnosť, no zároveň, keď nás zbytočne neošetrovali. Menej príjemné bolo radenie bez vypočutia.

Stanislav: Myslím si, že u mužov je situácia náročnejšia v tom, že svoje problémy neriešia ako ženy – komunikáciou, vyrozprávaním. Preto ak má muž dobrého dôveryhodného priateľa s načúvajúcim a súcitným uchom, našiel poklad.

 

Čo alebo kto bol pre vás najväčšou pomocou?

Boh, my ako partneri, úzky okruh priateľov a rodiny. Chodili sme aj na individuálne psychoterapie, čo nám veľmi pomáhalo. Najviac sme to zdieľali my dvaja medzi sebou v dvojici a s Bohom, s okolím sme to veľa neriešili. Vedeli sme však, že s nami súcitia a sú tu pre nás.

 

Čo vám tento čas čakania dal? Čo vás naučil?

Petra: Viac dôverovať v Božie milosrdenstvo, vieru, že nám dá silu na všetko, čo budeme potrebovať. Byť otvorení tomu, že to môže byť aj inak, ako si predstavujeme. Rozpoznávať klamstvá v našich presvedčeniach, postojoch a meniť ich. Žiť viac v prítomnosti a byť k sebe viac láskaví, dovoliť si prežívať, čo prežívame.

Stanislav: Dalo mi to prehĺbenie vzťahu s Bohom a mojou ženou. Keď budem Bohu dôverovať a počúvať jeho hlas, viem, že sa postará a všetko je možné. Nemusím mať všetko v rukách. Na nosenie kríža nie som sám. Naučil som sa neponižovať a prijať sa taký, aký som. Neplodnosť nie je hanba, znamená to, že „teraz nemám deti“.

 

Cítili ste v tom celom nejako konkrétne Božiu pomoc?

Veľkú, hovoril k nám cez ľudí, modlitbu, knihy, situácie, okolnosti, Písmo. Keď sa na to pozeráme teraz z diaľky, veľa vecí do seba zapadlo.

Z každého kríža vie Boh urobiť veľké požehnanie, ak mu veríme. Chválime ho, že premenil náš kríž bezdetnosti, dal nám odvahu prijať nášho milovaného syna Timoteja a mali sme možnosť zmeniť rodičovské postoje, zručnosti, ktoré nás vedú k vzájomnej väčšej láske.

 

Ako ste si v sebe zodpovedali otázku, že patríte medzi tých, ktorým Boh nedoprial tešiť sa z vlastného dieťatka?

Napadali nám rôzne vysvetlenia, ktoré nás od Boha odtiahli, napríklad, že by sme neboli dosť dobrí rodičia, že je to trest. Pri tom všetkom sme cítili bolesť, hnev, bezmocnosť, pocit nespravodlivosti. Teraz to vnímame inak. Boh nás prišiel uzdraviť a dať nám silu zvládať náš kríž a premeniť ho na požehnanie. Keď sme prestali s Bohom bojovať a prijali ho ako svojho milujúceho Otca, ktorý s nami súcití a pomáha nám, začali sme zmysluplnejšie využívať čas čakania, najmä v práci na sebe – ako budúcej mamy a otca.

 

 

BEZ BOLESTI SA TO ASI ZVLÁDNUŤ NEDÁ

Akým pokušeniam a bolestiam čelia bezdetní manželia?

Stanislav: Pokušenie nespadnúť do sebaľútosti, uzatvoriť sa, sebaopovrhovanie, menejcennosť, opustenosť, vyčlenenie, pocity krivdy, hnev na druhých a neprajnosť. Pokušenie spoliehať sa len na seba.

Petra: Okrem spomínaných liečiteľov s pochybnými zdrojmi to bola najmä nezmyselnosť porovnávania sa a vyčítanie spravodlivosti Bohu. Je prirodzené, že si človek všíma okolie v oblasti, ktorá mu je blízka, druhá vec však je porovnávať sa iba v jednom konkrétnom kritériu a vyvodzovať z toho nejaké závery. Ak sa chcem porovnávať, tak nech sa porovnám vo všetkom, nielen vo vybranom bode, napríklad aj so ženou, čo s láskou prijala vážne postihnuté dieťa. To ma viedlo k vďačnosti za všetky nesamozrejmosti v živote, za ktoré som taká vďačná. Treba sa zaoberať tým, čo viem zmeniť, a nie tým, čo zmeniť neviem.

Keď som sa utápala v pocite krivdy a porovnávania, nevedela som byť prajná a sťahovala som sa do seba, bola som menej empatická, mala menší záujem o druhých – a tým som od seba odťahovala lásku.

Samozrejme, potrebovala som si vytvoriť priestor pre sebasúcit. A sebasúcit je rozdielny od sebaľútosti. V sebasúcite som iba súcitná so svojou bolesťou, pri sebaľútosti robím zo seba chúďatko, nevedome sa ponižujem a odťahujem od druhých – napríklad práve takýmto porovnávaním sa.

 

Čo by ste poradili manželom, ktorí sa v tejto bolesti uzatvoria?

Stanislav: Neustále ďakovať a chváliť Pána. Vďačnosť priťahuje milosť a otvára srdce pre ďalšie milosti. Znie to nelogicky, že v bolesti mám ďakovať, uverí len ten, kto to vyskúša. Do všetkých vzostupov a pádov neustále pozývať Pána a prosiť o jeho svetlo.

Petra: Nemám recept, ako to zvládnuť bez bolesti, ale viem, že pri takomto kríži je ľahké dostať sa do izolácie, sebaľútosti, nekonečných výčitiek, sklamaní, bolestí. Žiť stále iba v budúcnosti a snívať o tom, čo teraz nemám, a trápiť sa tým, čo je za mnou, nie je život. Veľmi mi pomohlo posunúť sa zo sebaľútosti do sebasúcitu, zamerať sa na prítomný okamih, úprimne sa zaujímať o druhých, otvárať sa vďačnosti, láske. Pomohlo mi byť v spoločnosti druhých, sebarealizácia, dobrovoľníctvo.

 

 

JE ŤAŽKÉ ROZHODNÚŤ SA PRE ADOPCIU

Poviete nám príbeh, ako ste sa nakoniec stali rodičmi?

Rozhodli sme sa pre osvojenie zdravého bieleho dieťatka do šesť mesiacov, teda tá najnáročnejšia požiadavka. Necítili sme sa žiadnymi hrdinami, iba sme veľmi túžili byť rodičmi a túžili sme nadviazať so svojím osvojeným dieťatkom silný vzťah, tak ako s vlastným.

Čakali sme nakoniec tri a pol roka a potom sme dostali informáciu, že bieleho zdravého bábätka sa nedočkáme. Keď sme otvorili srdce dieťatku akéhokoľvek etnika, aj v tomto rade sme sa ako keby zasekli a ponuky nechodili. Po ďalšom polroku nám zavolali, že majú pre nás bábätko, aké sme pôvodne žiadali. Keď sme ho zbadali, zaľúbili sme sa doň od prvého okamihu a vedeli sme, že toto je náš syn – vtedy sme sa stali rodičmi.

 

Aké je to prijať „cudzie“ dieťa za vlastné?

Petra: Nášho syna vnímame ako úplne nášho a ľúbime ho úplne naplno. Neviem si predstaviť, že by som mala vlastné dieťa radšej. Hneď od začiatku som mala k synčekovi silné sympatie, vzťah sa – samozrejme – vytváral postupne. Sme vďační svojej bezdetnosti, lebo vďaka nej máme Timoteja.

Stanislav: Keď som zbadal nášho syna, trafil ma „blesk“, silná iskra, a to trvá stále. Neveril by som, že také silné puto môže byť medzi adoptívnym rodičom a dieťaťom. A teším sa na každé obdobie, ktoré nás čaká, lebo je nové, premieňajúce.

 

Je ťažké rozhodnúť sa pre adopciu? V čom je to náročné?

Petra: Je to podľa nás náročné a sme šťastní a hrdí, že sme to s mužom zvládli. Ide o veľmi zodpovedné rozhodnutie, kde je veľa neistôt, výziev, ktoré nemáme v rukách.

Ja osobne som sa tešila predstave adoptívnej mamy, ale pociťovala som aj veľký strach, keď som zvažovala odhlásenie z poradovníka.

 

Čo vás povzbudilo urobiť tento krok?

Pomohla nám viera, že my ako rodičia máme zásadný vplyv na naše dieťa a čím skôr ho máme, tým viac ho vieme ovplyvniť v hodnotách, postojoch, presvedčeniach. Najviac nám však pomohla viera, že Boh je s nami a že nás v tomto rodičovstve požehná, keď ho budeme do všetkého pozývať.

 

 

Bolo čakanie na dieťatko dlhé?

Dĺžka čakania záleží aj na kritériách a my sme sa rozhodli pre biele, zdravé dieťatko do šesť mesiacov, takže sme mali mať tú najdlhšiu čakaciu dobu. Pôvodný odhadovaný čas čakania bol na jeden a pol až dva roky. Reálne sme čakali štyri roky.

 

Aké boli prvé chvíle vás ako rodiny?

Keď sme zbadali svojho syna naživo, trafil do nás akoby blesk a boli sme obaja hneď rozhodnutí. Cítili sme nesmierne šťastie, boli sme dojatí, nadšení.

Stanislav: Cítil som strach, neistotu v tom, že nám synčeka môžu zobrať, že dlho potrvá, kým bude náš vzhľadom na celú súdnu procedúru, ktorá tomu predchádza. Pre mňa to bola veľká skúška dôvery voči Bohu.

Petra: Každý by v tejto situácii očakával filmový šťastný koniec, že si matka vychutnáva prítomnosť vytúženého bábätka, avšak prvé mesiace to bola pre mňa aj veľká psychická záťaž. Ťažko sa to vysvetľuje tým, čo to nezažili, lebo ani ja som si to nevedela predstaviť, keď nás o tom informovali na prípravnom kurze. Je to deväť mesiacov zhutnených do dvoch týždňov, keď je zrazu zo mňa mama a mám dôveru, že som spravila správne rozhodnutie. V rukách mám vystrašené dieťatko, ktoré potrebuje moju lásku, upokojenie. Tento čas sme s veľkou Božou pomocou dobre zvládli a môj vzťah k Timkovi silnel veľkou rýchlosťou, až som úplne stratila pocit, že je adoptovaný. Je to naša najspriaznenejšia dušička.

 

Prešli ste si dlhou cestou čakania, no napriek tomu ste sa neodlúčili ani vy ako manželia, ale aj vo vzťahu k Bohu. Máte na to nejakú radu, tip, ako v takýchto náročných chvíľach neupadnúť na duchu?  

Prijímali sme pocity toho druhého a boli sme k sebe súcitní, prejavovali sme si veľa lásky, trávili spoločne čas, spoločne sa realizovali. Veľmi nás posilňovala spoločná modlitba, chvála a vďaka Bohu, boli sme úprimní aj k nemu a hovorili sme mu aj o svojej bolesti.