Manželia Janigovci: Skauting by mal rozvíjať všetky oblasti života

Na základnej škole sa pridali ku skautom a dnes v tom vedú aj svoje deti. Viac nám o skautingu, jeho cieľoch aj výhodách povedali manželia Ľudmila (41) a Juraj (42) Janigovci zo Zvolena.

Keby ste mali opísať skauting pár slovami, ktoré by to boli?

Ľudmila: Priateľstvo, osobný rozvoj, dobrodružstvo.

Juraj: Skautské dobrodružstvo, služba, povinnosti, výchova.

 

Ako ste sa dostali ku skautingu?

Juraj: Spolu s tromi kamarátmi – spolužiakmi sme nastúpili do skautingu v Sabinove na začiatku šiesteho ročníka. Upútal ma plagát, na ktorom bolo: Chceli by ste strieľať z luku ako ozajstní Indiáni? Prvotné bolo skautské dobrodružstvo, ktoré je najlákavejšie aj pre verejnosť.

Ľudmila: Čítala som si o skautingu, veľmi ma to lákalo, dokonca som si aj našla, kde je klubovňa vo Zvolene, ale nikdy som nemala odvahu tam zaklopať a spýtať sa. To bolo počas siedmeho ročníka na základnej škole. Na konci ročníka sa nás pani učiteľka pýtala, že kam ideme na prázdniny. A spolužiačka, ktorá sedela vedľa mňa, povedala, že ide na skautský tábor. Prekvapilo ma to, lebo nebola skautka. Ona mi vysvetlila, že jej suseda je skautská vodkyňa, ochoreli im nejaké dievčatá a na doplnenie počtu potrebujú ešte dve dievčatá. Vtedy som povedala: „Ja idem tiež!“ Začala som úplne nezvyčajne – táborom. Pretože tábor je odmena za celoročnú činnosť.

 

 

Zostali ste v skautingu od základnej školy podnes?

Juraj: Mali sme aj prerušenia skautskej činnosti, ale znova sme sa k nemu vrátili – najmä kvôli našej rodine, našim deťom.

Ľudmila: Skauting je celkovo zameraný na deti a mládež. V tom veku sme boli aktívni skauti. Potom prišiel čas útlmu, vysoká škola. Na konci vysokej školy sme sa spoznali a Ďuri bol v lesnej vodcovskej škole, kde bol členom tímu, tak som sa automaticky pridala. To bola služba staršej mládeži. Potom prišli deti, iné povinnosti, keď sme boli pasívnymi členmi skautingu. Keď sme prišli sem do Zvolena, zistili sme, že skauting tu nefunguje, a deti sa pýtali – videli fotky, vnímali, že viacerí kamaráti nás oslovujú našimi skautskými menami. Čiže cez ne sme sa dostali späť ku skautingu.

 

Prečo práve skauting?

Ľudmila: Ako povedal Július Satinský: „Nič lepšieho ako skauting doteraz nikto pre deti nevymyslel.“ A ja s tým súhlasím. Je to dobrá kombinácia všetkého – rozvoj telesný, duchovný, citový, charakterový, emocionálny a sociálny – na všetky tieto oblasti sa skauting zameriava. Mal by rozvíjať všetky oblasti života, ak je správne pochopený.

 

To je dôvod, prečo ste sa k tomu rozhodli viesť svoje deti?

Ľudmila: Asi to bolo najprv o dobrodružstve a vytvorení komunity, ktorá bude s nimi chodiť na tie dobrodružstvá. Lebo je iné chodiť na túry sám a iné s kamarátmi. My sme to zažili s kamarátmi, páčilo sa nám to a deti chceli niečo podobné.

Juraj: Skauting je výchovná organizácia. To je jedna z najpodstatnejších častí vo vzťahu k vlastným aj ostatným deťom. Pre nás ako rodinu je dobré, že keďže teraz aktívne skautujeme, máme predĺžené rodičovstvo s deťmi až do dospelosti – ideme s nimi paralelne, stále ostávame priamo aj nepriamo spolu.

Ľudmila: Skauting má viesť k tomu, aby sa človek vyvinul v samostatného rozvinutého človeka po všetkých stránkach. Chceme deťom vytvoriť takýto priestor.

 

 

RADCA JE NAJPODSTATNEJŠÍ

Hovorili sme o tom, čo môže človeka naučiť skauting, ale čo to učí vás osobne?

Juraj: Učí nás to slúžiť a robiť veci, ktoré sa nám možno niekedy až tak veľmi nechce.

Ľudmila: Je to o vernosti vytrvať vo všetkom – aj v službe, keď som sa jej oddala, aj keď sa mi možno až tak nechce. Vyžaduje si to veľa pokory, lebo skauting nie je vždy pochopený v zmysle služby. Dobrodružstvo je prostriedkom k sebavýchove, osobnostnému rastu. Ale neraz sa to pochopí ako rast vo funkciách.

 

Aké funkcie má skauting?

Ľudmila: Je tam prítomná určitá hierarchia. Základom je družina, ktorá je zložená zo šiestich až ôsmich detí alebo mladých. Vedie ich radca. Nie je to šéf, je to radca, to slovo to vystihuje – mal by byť ich starší kamarát, ideálne o dva roky. Radca je najpodstatnejší. Niekedy sa stane, že si niekto myslí, že podstatnejšie je byť vodcom alebo lídrom a ťahá sa stále ďalej a ďalej, a zabúda na podstatu. Všetko sa odohráva v malej skupinke. Mali by si byť vzájomne kamarátmi a povzbudzovať sa v tom, čo ich baví, aby tak rozvíjali svoje schopnosti.

 

Čiže radca nemusí byť ani dospelý?

Ľudmila: Oproti iným mládežníckym organizáciám je v poriadku, ak radca nie je dospelý. Odporúča sa, aby bol dospelý pri mladších deťoch. Ale pri starších si sami vystačia, sú šikovní.

 

 

BEZ BOHA BY SOM NECHCEL ROBIŤ SKAUTING

Aké miesto má v skautingu Boh?

Juraj: Bez Boha by som nechcel robiť skauting. Robím ho preto, že tam je. Napríklad na táboroch máme ranné zamyslenia, večer si spievame kresťanskú pesničku. Máme tam prítomné takéto prvky.

 

Boh je zakorenený aj v skautskom sľube…

Juraj: Už v prvom bode máme: Plniť si povinnosti voči Bohu… Ak som kresťan a zamyslím sa nad tým, prídem na to, že by som mal vážne brať svoju vieru. Skautský zákon je podobný s Desatorom. Aj keby som bol neveriaci a idem podľa skautského zákona, tak robím podobne ako veriaci.

Ľudmila: Práve u neveriacich to navádza na myšlienky, čo si viem dosadiť pod pojmom „Boh“. Napríklad Česi majú v skautskom sľube nasledovné: slúžiť najvyššej Pravde a Láske. Zamýšľal sa nad tým jeden starší skaut a povedal, že oni dali presnú definíciu kresťanského Boha.

 

Bol zakladateľ skautingu lord Baden-Powell veriaci?

Juraj: Baden-Powell bol veriaci. Skauting vznikol v roku 1907. Už v roku 1913 na jednom skautskom zraze prišiel za ním nejaký vedúci, a ten mu hovorí – teraz citujem z kázne otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa: „Keby sme povinnosť voči Bohu vyňali zo sľubu, tak rozhodne by medzi nás vstúpilo oveľa viac osôb. A vtedy B. P. širokým gestom ukázal na okolitú prírodu a povedal: Ja nemienim dať v našom hnutí Stvoriteľovi vesmíru fakultatívne miesto.“

Ľudmila: Skauting rozvíja aj duchovno, čo je dobré, ale nejde o to, že to musí byť nejaká konkrétna Cirkev. Vedie dieťa k tomu, aby sa dieťa pýtalo a hľadalo v tom vierovyznaní, v ktorom sa narodilo. Ak je evanjelik, tak aby rozšírilo svoje poznanie v tej viere, v ktorej sa narodilo. Aby išlo na hlbinu, nielen plytko po zážitkoch, ale aby sa zamyslelo aj nad zmyslom života. Jemne dieťa naviesť, aby nad tým začalo rozmýšľať.

 

 

Ako napríklad?

Deti majú napríklad rozvíjanie duchovných hodnôt cez Knihu džunglí a Františka z Assisi, ktorý mal veľmi rád zvieratká. Tým, že sme v slovenskom skautingu, ktorý je otvorený všetkým, sú tu aj deti, ktoré si z rodiny nepriniesli žiadne náboženské presvedčenie, alebo sú rodičia až proti tomu, ale to nevadí. My ich nevedieme proti presvedčeniu rodičov, ale k tomu, aby sa zamýšľali nad podstatou a zmyslom života. Vieme nájsť spoločnú reč a vzájomné pomáhanie si. Cieľ je jasný, ale každý je na ceste niekde inde.

 

Existuje aj vyslovene katolícky skauting?

Ľudmila: Áno, sú to napríklad FSE skauti, ktorí sú vyslovene katolícki skauti, majú podmienku krstu, ak má človek medzi nich patriť. Myslím si však, že ak idú skauti podľa myšlienok zakladateľa skautingu lorda Badena-Powella, tak majú cieľ dobrý a je jedno, v ktorej skautskej organizácii sú.