Manželia Hulmanovci: Zaradili sme sa do zástupu putujúcich svätcov, kráľov aj chudákov

Celkom sedemdesiatpäť dní – od 28. júna do 10. septembra 2022 – putovali z Dúbravky do Ríma. Naprieč krajinami prešli 1 820 kilometrov. Prečo sa pre takúto púť rozhodli, ako vyzerala a čo im priniesla? Rozprávali sme sa s manželmi Katarínou (65) a Erichom (64) Hulmanovcami.

Prečo ste sa rozhodli putovať do Ríma?
Erich: Myšlienka dlhšieho putovania v nás dozrievala niekoľko rokov. Putovanie z Nazareta do Jeruzalema, ktoré sa nám podarilo pred šiestimi rokmi, bolo veľkou inšpiráciou pre ďalšie, dlhšie putovanie. No a Rím, miesto hrobov svätých apoštolov Petra a Pavla a sídlo Petrových nástupcov, bol vždy druhým cieľom pútnikov hneď po Jeruzaleme. Mnohí svätí putovali do Ríma, aby u pápeža získali schválenie pre svoje zamýšľané diela, králi boli v Ríme korunovaní, laici i klerici hľadali v Ríme pri hroboch apoštolov posilnenie svojej viery.

Katka: V neposlednom rade to bola okolnosť, že sme obaja na dôchodku a máme čas –a mysleli sme si, že aj sily – na takéto dlhé putovanie.

 

Pozeráte sa dnes na púť ako takú inak ako pred svojím putovaním?

Katka: Mám pocit, že som sa na putovanie pozerala povrchne a z mojej strany odchod bol na takúto púť aj trochu rozmarom a nerozvážnosťou. Okrem toho som mala veľkú sebadôveru a pýchu na to, čo ešte v mojom veku zvládnem a dokážem. Možno aj preto som bola viac ako Erich vystavená takpovediac kajúcemu putovaniu, polovicu cesty s neustálou bolesťou kolena. Normálne sa mu cítim byť primeraná partnerka na cesty a turistiku, ale moje pomalé tempo a namáhavá chôdza boli pre mňa veľkou skúškou pokory a vytrvalosti. A preňho skúškou trpezlivosti. Už moje bežné tempo je preňho pomalé – a toto bolo už príliš. Ani som si vopred neuvedomovala, akým „pútnickým pokušeniam“ budeme vystavení. S nepohodlím a nepriazňou počasia som počítala. Pri turistickom putovaní alebo potulkách, zvlášť keď máš takú slobodu, ako sme my mali (so stanom), v krásnej prírode, očarujúcom meste alebo premodlenom náboženskom centre si povieš: Postoj, chvíľa, si krásna, a zostaneš tam dlhšie a užiješ si to.

My sme putovali každý deň a zhruba sme dodržovali jednotlivé etapy pútnickej cesty Romea Strata. Každý deň sa zdvihnúť na svitaní z postele alebo z tvrdej zeme a vydať sa na cestu nebolo vždy ľahké, najmä v dňoch, keď si hovoríš: O čom to celé je, prečo som tu, prečo idem ďalej? Aj s touto skúsenosťou púť považujem za nesmierne obohatenie, silný duchovný zážitok, zážitok putujúceho spoločenstva naprieč Európu aj naprieč históriou. Veď je zdokumentované, že po týchto cestách putovala celá Európa už viac ako tisícročie. Zaradili sme sa do zástupu putujúcich svätcov aj kráľov, aj chudákov. Som Bohu vďačná, že mi bolo toto sedemdesiatpäťdňové putovanie dopriate.

 

 

AŽ TRIKRÁT POSLALI DOMOV BALÍKY NADBYTOČNÝCH VECÍ

Ako by ste definovali pútnika, ktorými ste aj vy niekoľko týždňov boli?

Erich: Pútnik je podľa mňa človek, ktorý sa vzdá svojich doterajších istôt a pohodlia a vydá sa na cestu za svojím cieľom. Práve smerovanie k cieľu ho odlišuje od tuláka, i keď výzorom sa mu neraz môže podobať. Historicky pútnici smerovali najprv do Svätej zeme, lebo chceli kráčať po cestách a miestach, kde kráčal Ježiš. Putovať bola v stredoveku aj forma pokánia, preto sa pútnik chce na ceste zmeniť, napraviť, znovu zorientovať vo svojom živote. Pokojný meditatívny rytmus chôdze uprostred prírody alebo pri krásnych dielach predchádzajúcich generácií je pritom veľmi nápomocný.

 

Ako vyzeralo plánovanie tejto cesty?

Erich: Chceli sme sa vybrať po historických pútnických cestách, preto sme najskôr na internete hľadali trasy takýchto ciest. Zapáčil sa nám projekt Romea Strata, ktorý pred tromi rokmi začal mapovať a oživovať cesty z Pobaltia a slovanských krajín do Ríma. Cesta cez Rakúsko, severné Taliansko až do Ríma bola popísaná podrobne po denných etapách aj s mapami a historickými informáciami, a tak plánovanie sme mali veľmi uľahčené. Podľa toho sme aj odhadli čas nášho putovania na zhruba dva a pol mesiaca. Chceli sme vyštartovať čím skôr pred letom, no svadbu krstnej dcéry a krst vnučky sme určite nechceli vynechať, a tak sme z domu odišli až 28. júna.

 

 

Čo si vyžaduje príprava pútnika na takéto neľahké putovanie?

Erich: Predovšetkým bolo treba zodpovedať veľmi praktické otázky – aké počasie môžeme očakávať, akú obuv a oblečenie si vziať, ako si po ceste zabezpečiť stravu a nocľahy. Nevedeli sme, ako rýchlo alebo pomaly pôjdeme, preto sme sa rozhodli byť čo najviac flexibilní a vziať si celú turistickú výbavu: stan, spacie vaky, karimatky, varič, filter na vodu. Samozrejme, zbaliť príručnú lekárničku, pre každý prípad aj náplasti a obväzy, sprej proti hmyzu, hygienické potreby. Potom tú veľkú hromadu vecí bolo treba rázne zredukovať na váhu, ktorú sme si trúfli dlhodobo niesť na chrbtoch. Aj tak sme po ceste až trikrát poslali domov balíky nadbytočných vecí, naučili sme sa, že človek v skutočnosti toho potrebuje veľmi málo.

 

Na čo ste ešte pred cestou museli myslieť?

Erich: Rozmýšľali sme aj nad tým, ako vyplniť dni systematickým duchovným programom. No aj tu sa neskôr ukázalo, že samotné putovanie si nájde svoje duchovno.

Chceli sme sa so skúsenosťou putovania deliť s rodinou a priateľmi, a tak sme založili na tento účel facebookovú stránku, kde sme podľa možností pravidelne prispievali. Bolo treba vziať powerbanky na dobíjanie mobilov.

Rovnako dôležité však bolo myslieť aj na to, čo sme zanechávali doma: od „zakonzervovania“ domácnosti a dokončenia rozrobených prác až po priebežné platenie pravidelných platieb.

 

 

KEĎ TO MÁŠ NIESŤ NA CHRBTE CELÝ DEŇ, MNOHÉ VECI STRATIA NA DÔLEŽITOSTI

Putovali ste po ceste Romea Strata. Aká je to cesta?

Katka: Romea Strata bola pôvodne vytvorená z ciest používaných z obchodných a komunikačných dôvodov; tieto siete trás sa potom stali cestami viery, obohatenými oskúsenosti a vieru pútnikov, a dali jej silný náboženský kontext a zmysel, novú duchovnosť a perspektívu. Je to fascinujúca cesta, ktorá sprevádza pútnikov po Európe so všetkým jej krásnym kultúrnym a prírodným dedičstvom. Pútnici môžu objavovať čaro často nedotknutých miest, úchvatné výhľady, tiché lesy a neuveriteľné umelecké a kultúrne scenérie. Romea Strata je cesta, na ktorej pútnici spoznajú nielen územie a jeho obyvateľov, ale aj seba. Cesta je výborne popísaná a rozvrhnutá a sme vďační za tento znovuobjavený náboženský a kultúrny projekt. Cesta sa začína v estónskom Taline a sleduje cestu svätého Jána a pútnickú cestu z pobaltských krajín do Santiago de Compostela. Pokračuje cez Lotyšsko, Litvu, Poľsko a Moravu. Potom prekračuje hranice Rakúska a sleduje svätojakubskú cestu. Cesta, žiaľ, obchádza Slovensko, ale pravdepodobne bol aj v minulosti karpatský oblúk bariérou pri putovaní zo severnej Európy na juh. My sme sa k tejto oficiálnej trase pripojili vo Viedni. V Rakúsku sleduje potom Romea Strata mariánsku cestu Via Sacra, jednu z najznámejších pútnických trás do slávnej svätyne v Mariazelli, a rôzne pútnické trasy zasvätené významným svätým. Okrem svätého Jakuba je to svätý Martin, Hemma, Benedikt a iné. Často sa naša cesta preplietala aj s pútnickou cestou Via Slavorum. Náš vstupný bod do Talianska bolo Tarvisio. Severovýchod Talianska bol vždy veľkou križovatkou trás prichádzajúcich zo strednej a východnej Európy. Všetky sledovali rovnaký smer a všetky sa zbiehali na tej istej hlavnej trase, ktorá viedla do Ríma. Túto cestu prešli tisíce pútnikov zo severovýchodu, ktorí sa dostali do prístavov horného Jadranského mora, aby sa dostali do Svätej zeme po mori alebo aby prišli do Ríma a do Santiaga de Compostela pešo. Hlavná trasa v Taliansku vedie do Ríma pútnickými cestami Via Romea Allemagna, Via Romea Annia, Via Romea Nonantolana-Longobarda a po prechode Apeninami sa pripája k slávnej starodávnej pútnickej ceste Via Francigena, ktorá vedie z Canterbury do Ríma.

 

Aké boli prvé kroky na ceste?

Katka: Dňa 28. júna, dva dni po krste našej najmladšej vnučky, sme sa vydali na cestu priamo z našej kuchyne. Po rannej svätej omši u nás v Bratislave-Dúbravke sme si vypýtali požehnanie na cestu a vyrazili sme cez Devínsku Kobylu. V Devínskej Novej Vsi sme prešli cyklomostom do Rakúska, kde sme sledovali mariánsku pútnickú cestu a cestu svätého Jakuba. Chceli sme ísť aj do Dómu sv. Štefana, tak sme takmer dva dni prechádzali cez Viedeň rušnými ulicami a v horúčave. Ďalej nás cesta viedla starými pútnickými cestami, po ktorých putovali ešte naši prastarí rodičia do Mariazellu. Nedbali sme na dobré rady skúsených pútnikov a hneď na druhý deň sme to prepálili takmer päťdesiat kilometrovou vzdialenosťou. Ja som schytala pľuzgier hneď a po prvom týždni som si na nevinnom chodníku trochu zvrtla koleno. Bolesť ma sprevádzala niekoľko týždňov až do Padovy, potom poľavila. Ukázalo sa, že ruksak mi je ťažký (mala som asi jedenásť kíl na začiatku, napokon som skončila pri váhe sedem až deväť kíl) a už z Viedne som posielala domov veci, ktoré som mohla vyradiť ešte doma. Keď to máš niesť na chrbte celý deň, mnohé veci stratia na dôležitosti. Takže tie prvé kroky neboli moc slávne a ukázali našu neskúsenosť.

 

Koľko kilometrov ste denne prešli?

Erich: Zvyčajne sme za deň prešli dvadsať až tridsať km, priemer vychádza na dvadsaťštyri kilometrov za deň. Ale dni boli veľmi rôzne podľa toho, či sme šli cez kopce alebo po rovine, cez hory alebo cez mesto, či Katkine nohy boleli viac alebo menej. Pri Viedni sme za jeden deň prešli viac ako päťdesiat kilometrov, cez Benátky zasa menej ako desať kilometrov. Kráčali sme každý deň, obávali sme sa, že po dni oddychu by sme sa už nerozbehli. Zhruba sme dodržiavali etapy cesty Romea Strata tak, ako sú naplánované. Celé naše putovanie bolo dlhé 1 820 kilometrov.

 

 

PÚTNICI SA MODLIA HLAVNE NOHAMI

Čo napĺňalo vaše pútnické dni?

Erich: Zvyčajne sme vstávali za šera, zbalili stan a všetky veci späť do batohov a vydali sa na ďalšiu cestu. Po hodine až dvoch krátky oddych a raňajky a kráčali sme ďalej, až kým sme sa popoludní zväčša museli na pár hodín skryť pred páliacim slnkom. Ak bola dlhšia etapa, tak potom sme kráčali až do neskorého popoludnia alebo večera. Medzitým kratšie alebo dlhšie prestávky, tak ako si ich žiadali naše neraz unavené telá. A ak bola možnosť najesť sa v nejakom hostinci, radi sme ju využili. Ak nie, tak sme vytiahli niečo zo zásob v ruksakoch. Ak sme mali signál, publikovali sme zopár fotografií s komentárom na Facebooku a pozreli sme si, čo nás čaká na nasledujúci deň. Večer sa poumývať, ak bolo kde, a už len rýchlo ľahnúť a spať.

 

Malo tam svoje miesto aj duchovno?

Erich: Moje veľké plány na každodenný duchovný program sa rýchlo zreálnili. Ráno, napoludnie a večer nás zvonenie zvonov pozvalo na Anjel Pána, zvyčajne sme sa spoločne pomodlili ranné chvály a vešpery. Ak bola možnosť zúčastniť sa niekde svätej omše, radi sme ju využili. A vraví sa, že pútnici sa modlia hlavne nohami. No a ruženec a Ježišova modlitba veľmi dobre ladili s rytmom krokov.

 

 

Aká bola cesta, ktorou ste išli?

Erich: Cesta viedla cez miesta s úžasnou históriou a pamiatkami, preto sme si v zopár z nich nechali aj nejaký čas na ich návštevu. Zoznam miest, kde by sme radi strávili aj viac dní, by bol dlhý: Viedeň, Mariazell, Sankt Lambrecht, Gurk, Tarvisio, Benátky, Padova, Nonantola, San Gimignano, Siena, Viterbo a mnohé iné. Pre nás však bolo dôležitejšie sa každý deň aspoň o pár kilometrov priblížiť k vytúženému Rímu.

 

S čím ste mali cestou najväčšie ťažkosti? Prišiel cestou aj nejaký väčší problém?

Katka: Ja sama so sebou, s bolesťou, znášaním nepohodlia a horúčavy. Nevybrali sme si správne ročné obdobie. Horúčavy na rovinách severného Talianska boli ťažko znesiteľné. Našťastie, okrem môjho kolena a pľuzgiera sme nemali žiaden väčší problém. Na ceste sa nám však zišli všetky naše turistické skúsenosti a zručnosti aj dobrá výstroj a mapy v telefóne, internet a zdroje na nabíjanie telefónu. Spôsob cesty, pre aký sme sa rozhodli – ísť sami, bez podpory, všetko si niesť a byť nezávislí –, si od nás vyžiadala aj to, aby sme prijali trochu tvrdšie podmienky. Niekedy to bol nedostatok vody na umývanie, nie celkom komfortné miesto na stanovanie, každodenné pranie, občas aj blúdenie. Niekedy prechádzala trasa cez gazdovské dvory, kde voľne pobehovali psi, niekedy bolo treba ísť cez pasienky, kde sa pásli kravy a boli na nás veľmi zvedavé, obklopili nás a sprevádzali.

Erich: Mne sa putovalo veľmi dobre a neprišla na mňa nejaká väčšia kríza. Pochopiteľne, nohy a chrbát niekedy boleli viac a niekedy menej, i horúčavy na Pádskej nížine dali zabrať, ale vyhli sa mi akékoľvek zdravotné problémy.

 

 

CESTOU SME SA NEUSTÁLE STRETALI S KRESŤANSKÝMI KOREŇMI NAŠEJ EURÓPSKEJ CIVILIZÁCIE

Čo bolo, naopak, najväčším prekvapením na ceste?

Erich: Asi to nemuselo byť prekvapením, ale cestou sme sa neustále stretali s kresťanskými koreňmi našej európskej civilizácie. V Rakúsku to bolo veľké množstvo krížov a malých kaplniek pri gazdovských dvoroch, všetky krásne zdobené a udržiavané. K tomu tisícročné benediktínske a iné kláštory, ktoré boli aj centrami hospodárskeho rozvoja krajiny. V Taliansku k tomu pribudli chrámy s nespočetnými starými umeleckými dielami, no i pekné moderné kostoly na predmestiach miest. S prekvapením som si uvedomil veľkosť a hodnotu tohto.

Katka: Nenazvala by som to prekvapením, ale silným sprievodným javom putovania bolo, ako veci krásne do seba zapadali a ako nás sprevádzala Božia milosť a štedrosť.

 

A najkrajším zážitkom?

Erich: Krásnych zážitkov bolo veľa, nazýval som ich „darčeky“, ťažko je tu všetky spomenúť. Snáď medzi najväčšie patril nečakaný koncert svetoznámeho chlapčenského speváckeho zboru Wiener Sängerknaben v kostole v malej rakúskej dedinke. Tento zbor pôsobí už od roku 1498 a je vzácne a drahé dostať sa na nejaký ich koncert. A my sme iba jednoducho, nič netušiac, prišli na večernú svätú omšu a oni na nej spievali. Potom sme sa dozvedeli, že v tej obci majú svoj letný rekreačný dom.

Alebo to bola horúca káva a večera od ukrajinských utečeniek, keď sme večer po daždi hľadali miesto, kde by sme zohnali niečo po zub, a miesto na prespanie, a nič sme nenašli. V bývalom hostinci boli títo utečenci ubytovaní a podelili sa s nami s tým málom, čo mali.

Katka: Keď sme sa blížili k Rímu, uvedomila som si, že pôjdeme v blízkosti Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda. Keď sme vošli do kostola pod prekrásne mozaiky svätých Cyrila a Metoda, slzy sa mi tisli do očí od dojatia a šťastia, že som tu. Pre mňa bolo silným zážitkom aj nocľah na tomto mieste, ktoré sa spája s našou históriou, s našimi osobnosťami a symbolizuje dobu neslobody, v ktorej sme žili. Ale najmä dobu odhodlania a zápalu pre Cirkev, pre vieru, pre Slovensko.

 

Do Ríma ste doputovali práve na ročné výročie návštevy Svätého Otca Františka na Slovensku. Čo vo vás zanechala táto návšteva pred rokom, že ste sa ju takto symbolicky rozhodli odplatiť?

Katka: Keď sme sa preklopili cez hrebeň Apenín, uvedomila som si, že termín nášho príchodu do Ríma je veľmi symbolický. Pápež František prišiel pred rokom k nám, my akoby oplácame túto návštevu a prichádzame pešo z Bratislavy do Ríma. Preto vnímam našu púť aj ako znak vďačnosti za jeho návštevu. Ja som mala pred rokom zlomenú nohu, ale manžel ma na vozíku priviezol na stretnutia so Svätým Otcom aj v Bratislave, aj v Šaštíne. Zhrnula som si sama pre seba príhovory pápeža Františka. Jednak z hľadiska toho, čo vravel o chudobných a sociálnych otázkach, jednak z hľadiska fungovania Cirkvi. Oslovilo ma to aj preto, lebo dlhé roky pracujem pre Cirkev, a človek musí hľadať rovnováhu medzi osobným vzťahom k Bohu a profesionalitou. Návšteva pápeža a jeho príhovory pre nás sa mi zdajú byť dôležité aj pre synodálny proces na Slovensku.

 

 

PUTOVANIE DOBRÉ VLASTNOSTI A CNOSTI PREVERÍ, OCENÍ A S BOŽOU POMOCOU VYBRÚSI

Je niečo, čo vás táto púť naučila, čo vám dala, alebo, naopak, vzala?

Katka: Naučila som sa spať na tvrdej zemi a krátkej karimatke, čo som nikdy nemala rada. Cítim sa slobodnejšia. Som plná vďačnosti Bohu za túto úžasnú cestu a milujem a obdivujem tento svet vo všetkých jeho rozmeroch ešte viac ako doteraz. Som očarená skúsenosťou putovania a silne vo mne rezonujú zmienky o putovaní v biblických textoch. Som vďačná za Cirkev, Cyrila a Metoda a svätcov, v ktorých stopách sme mohli kráčať a ktorých sme cestou spoznali. Som vďačná za to, že sme mohli tento čas prežiť spolu s manželom vo dvojici. Som vďačná za svoj doterajší život. Ako sa spieva v jednej piesni: „Pojď dál a zpívej a se mnou se dívej, jak stárne svět a my stárnem s ním. Mám stále rád, co rád měl jsem dříve, jen teď možná líp už to vím.“

 

Keby sa niekto chcel odhodlať na takúto podobnú cestu, čo by ste mu odporučili?
Erich: V prvom rade by som ho alebo ju chcel do putovania povzbudiť. Mnohé pútnické cesty sú dobre popísané aj s návodmi, ako sa obliecť a obuť, i čo si vziať so sebou. Dá sa tiež zvoliť rozličná dĺžka podľa časových i fyzických možností. No aj pri starostlivom výbere si treba zachovať veľkú slobodu a flexibilitu a byť pripravený s radosťou akceptovať, ak skutočnosť bude iná než naše pôvodné očakávania.
Vedieť sa dohovoriť v jazyku krajiny, ktorou putujete, je veľké plus. Možnosť rozprávať sa s ľuďmi veľmi obohatí i uľahčí putovanie. Rovnako je dobré si aspoň niečo prečítať o miestach, ktorými chcete kráčať, aby ste náhodou niečo inšpiratívne neobišli alebo neprehliadli.
No a v neposlednom rade sa na púti zídu všetky dobré vlastnosti a čnosti, o ktoré sa každodenne usilujeme. Putovanie ich preverí, ocení a s Božou pomocou vybrúsi.

 

Obaja vyštudovaní IT-čkári, teraz už dôchodcovia. Počas štúdia na vysokej škole mali šťastie, že ich podchytil Vlado Jukl a ním organizované malé spoločenstvá. Erich bol donedávna generálnym sekretárom Slovenskej katolíckej charity, Katka je bývalá členka Pápežskej rady pre laikov a aktuálne tajomníčka sociálnej subkomisie KBS a členka predsedníctva Fóra kresťanských inštitúcii. Bývajú v Bratislave-Dúbravke a po tridsiatich ôsmich rokoch manželstva sú bohatí na štyri deti a osem vnúčat.