Manželia Halánovci: Obaja sme cítili, že manželstvom prichádza do nášho života niečo náročné, ale i krásne, a my si to chránime doteraz

Príbeh lásky manželov Lenky (23) a Jozefa (24) Halánovcov je príbehom o dobýjaní srdca ženy, neskutočnej trpezlivosti muža a najmä o Božej vernosti.

Lenka, akým spôsobom začal vzťah medzi vami a vaším manželom?

Jožko a ja pochádzame z tej istej dediny (Šúrovce pri Trnave), vždy sme o sebe vedeli, neskôr sme chodili do spoločného spoločenstva u nás v dedine. Viete, aké to je na dedinách, každý sa s každým pozná. Išlo len o to dostať sa k tomu človeku bližšie, budovať s ním vzťah. Začalo to tak, že sme sa párkrát stretli pri behávaní, ale najskôr sme nevedeli o tom, že pôjde behať aj ten druhý. Prvé stretnutia pri behu boli náhodné. Neskôr začali byť cielené. Z Jozefovej strany najmä preto, aby so mnou trávil čas. Z mojej len preto, aby som sa nebála a cítila sa v bezpečí.

 

Trápilo vás to?

Strašne ma bolelo, že som bola taká. Priam mi išlo vyrvať srdce z hrude, ako mi bolo všetko ľúto. Želala som si, aby som sa zamilovala, aby som už nebola takou osobou. Bolo mi zo seba zle a samozrejme, moje svedomie sa ozývalo, no bola som veľmi mladá a nedozretá. Veľmi sa za seba hanbím, dokonca aj teraz po toľkých rokoch. Napriek tomu som celú túto situáciu dokázala odovzdať Bohu a zveriť mu svoj život. Viem, že nie sme dokonalí, všetci z času na čas zlyháme, a ja si túto chybu plne uvedomujem, priznávam a ľutujem.

 

Jozef, čím vás Lenka zaujala najviac?

Môj záujem o Lenku začal veľmi dávno, že už ani presne neviem povedať, kedy to bolo. Videl som v nej ženu, ktorá sa vie postarať o rodinu, o deti, o domácnosť, videl som, že vie variť, je šikovná, milá, láskavá, príjemná. Videl som v nej takú ženu, akú som vždy chcel. Okrem toho sa mi aj páčila, nielen fyzicky, ale aj charakterovo. Máme spoločné názory a hodnoty, čo je veľmi fajn.

 

 

ROZHODOL SOM SA O ŇU BOJOVAŤ A NEVZDAŤ SA

Vaša manželka Lenka však o vás v tomto období evidentne nestála. Bolelo vás to?

Áno, to jej neustále odmietanie ma veľmi bolelo. Všetci mi hovorili, nech to vzdám. Moja rodina, priatelia i okolie mi hovorili, že Lenka so mnou nikdy nebude. Ja som sa rozhodol bojovať o ňu i na kolenách u nášho Otca a nevzdať sa. Nikdy som to neurobil, ľúbil som ju a doteraz ju ľúbim. Veľmi som to odovzdával Bohu a čakal som, kedy príde zlom. Musím povedať, že ma poriadne vytrápila, trvalo to dokonca niekoľko rokov, kým u nej nastala zmena. Ale teraz som veľmi vďačný, že je mojou manželkou. Bol to boj, ale oplatilo sa to a na vlastnej koži som pocítil, že s Bohom je všetko možné.

 

Lenka, ďalším Jožkovým pokusom o zblíženie a nadviazanie väčšieho priateľstva s vami bolo, že vás naučil šoférovať…

Áno, bolo to super. Obdivujem ho, že mal so mnou toľkú trpezlivosť, že znášal to trápenie spojky a také túrovanie plynu, že to bolo počuť až na póloch zemegule. Jozef je trpezlivý, vytrvalý, odvážny a obetavý človek. Chúďa jeho auto. Teraz som mu veľmi vďačná, keď mám túto fázu za sebou a naučil ma nakoniec šoférovať. Neskôr sa mi priznal, že bolo príjemné učiť ma radiť rýchlosti, lebo sa ma tak mohol dotknúť.

 

Prišiel však deň, kedy ste to nevydržali a jasne ste mu povedali, že oňho nemáte záujem. Nemali ste kvôli tomu výčitky svedomia?

Áno, samozrejme, veľmi ma to trápilo. Ledva som dokázala dýchať, štípali ma oči a hlas sa mi zasekával v hrdle. Len som vtedy nechápala, prečo je to pre mňa také ťažké, keď som ho vtedy vlastne nechcela. Miešali sa vo mne najrôznejšie pocity, nemohla som kvôli tomu spávať. Možno som ho milovala už vtedy, ale bola som priveľmi hrdá na to, aby som si to priznala.

 

 

CÍTILA SOM, ŽE SA VO MNE ZRODIL CIT, KTORÝ NESKÔR PRERÁSTOL AŽ V LÁSKU

Celú túto neľahkú situáciu ste odovzdali do Božích rúk a vtedy začal konať práve On. Veľmi zaujímavá situácia sa stala v jeden deň v kostole. Čo konkrétne sa tam stalo?

Náhodne sme sa stretli v kostole. Ja som bola úplne vzadu. On prišiel trochu neskôr a sadol si úplne dopredu. Nevedel o mne. Ja som cítila, že Boh chce, aby som sa mu prihovorila, tak som ho oslovila. Vtedy som v jeho očiach videla nádej. Neskôr mi dokonca prezradil, že si ma pýtal za manželku od môjho Otca, Boha. Chvíľu sme sa spolu modlili a zhovárali. Vedela som, že i napriek môjmu odmietnutiu to ešte neskončilo.

 

Lenka, kedy vlastne nastala vo vás tá zmena, že ste sa zrazu na Jozefa začali pozerať inými očami?

Išlo to veľmi postupne a trvalo to veľmi dlho. Myslím, že najviac som si to uvedomila vtedy, keď odišiel do Nemecka. Začal mi chýbať, chýbal mi spolu strávený čas, šoférovanie, korčuľovanie, behanie, rozprávanie, jednoducho všetko. Chýbal mi on. Vtedy som cítila, že aj Boh ma pozýva k tomu, aby som spravila rozhodnutie a pomaly sa vo mne zrodil cit (nielen priateľský), ktorý neskôr prerástol až v lásku.

 

Ako sa váš vzťah začal vyvíjať po tejto zmene?

Trávili sme spolu veľa času. Bola som otvorenejšia, milšia, prístupnejšia, myslím, že aj úprimnejšia. On na mne videl, že niečo sa pohlo, ale bol opatrný. Po pár mesiacoch ma pozval na rande a ja som súhlasila.

 

Keď bol Jozef v Nemecku, často ste si telefonovali a dokonca vám napísal list. Čo v ňom písal?

Tento list, ktorý som dostala, je pre mňa veľmi osobný. Ale môžem povedať, že to bol najkrajší list v mojom živote. Keď som ho čítala, slzy mi tiekli po lícach od dojatia, od zármutku, od radosti i od bolesti za všetko, čo musel so mnou prežiť. Doteraz ho mám špeciálne odložený. Ak by mi mal raz zhorieť dom a ja by som si musela vybrať jednu vec, ktorú môžem zachrániť, bol by to práve tento list.

 

 

OBAJA SA SNAŽÍME DAŤ BOHU PRVÉ MIESTO V NAŠOM ŽIVOTE

Váš vzťah ste v prvý májový deň roku 2017 odovzdali pod ochranu Panny Márie na miestnej kalvárii. Ako si na tento deň spomínate?

Bol to zvláštny deň. Vedela som, že už je to naozaj, že už som mu otvorila srdce. Bála som sa, ale vedela som, že nad naším vzťahom je niekto väčší. Bol to príjemný deň plný odvahy. Dokonca som mu nedala ani prvý bozk na našom prvom rande, tak som sa bála. Neskôr sa náš vzťah samozrejme formoval a s Božou pomocou sme sa dopracovali až do manželstva, za čo som Bohu nesmierna vďačná. Nebyť Boha v mojom živote, nemala by som takého skvelého, milujúceho a dôverného manžela.

 

Kde a ako vás Jozef požiadal o roku?

Bolo to v jednom žblnkajúcom potoku na Orave. Vyrazili sme si na prechádzku do krásnej oravskej prírody a prechádzali sme sa v gumákoch. V strede potoka bol taký maličký ostrovček a tam sa to stalo. Srdce mi búcha doteraz, keď si na to spomeniem.

 

Zosobášili ste sa prvého augusta 2020. Aký bol váš svadobný deň?

Svadobný deň bol náročný, ale veľmi krásny. Obaja sme cítili, že manželstvom prichádza do nášho života niečo nové, cenné, náročné, ale i krásne, a my si to chránime doteraz.

 

Ako ste ho obaja prežívali po duchovnej stránke?

Naše srdcia boli čisté a také mladé. Cítili sme veľkú zodpovednosť. Od začiatku nášho vzťahu sme sa každý deň modlievali dva desiatky ruženca. Táto modlitba nás spoločne budovala, pomáhala nám zdolávať rôzne prekážky a v tento deň nás absolútne a totálne primkla k Bohu a jedného k druhému. Cítili sme od Boha veľké požehnanie a milosti, ktoré nás sprevádzajú dodnes.

 

 

Lenka, aký je dnes váš spoločný manželský život?

Náš manželský život je veľmi pokojný, rozvážny a vášnivý. Sme veľmi vďační jeden za druhého. Uvedomujeme si radosti a maličkosti všedných dní, tešíme sa i smútime, modlíme sa spolu, plánujeme a budujeme náš manželský vzťah. Niekedy sa zdá, že žijeme v takej každodennej rutine, ale nezabúdame na seba a stále sme si vzácni. Želala by som si, aby každý človek na svete poznal takúto lásku.

 

Aké miesto má vo vašom vzťahu Boh?

Stále sa snažíme obaja dať Bohu prvé miesto v našom živote. Je to však veľmi náročné a priznám sa, že ja veľakrát posuniem Boha nižšie a na prvom mieste mám manžela, prácu, školu alebo čokoľvek iné. Napriek tomu stále vstávame, učíme sa spoločne nasledovať nášho Otca a budovať s ním vzťah. V našom manželstve je pre nás veľmi dôležitá spoločná modlitba. Chvíle spoločnej modlitby sú pre nás veľmi vzácne, posúvajú nás vpred, spájajú nás s Bohom a pripravujú na večnosť, lebo tam smerujeme.