Manželia Grešnerovci: Našej dcére predpovedali lekári postihnutie, narodila sa zdravá

Gabriela a Ján Grešnerovci sú manželmi už skoro šesť rokov, lídrami chvál v spoločenstve Piar. Ján pôsobí v kapele GodKnows a v zoskupení PiarMusic. Je spolumajiteľom spoločnosti PiarPro. Gabika je na materskej dovolenke s troma deťmi a štvrtým na ceste. Podelili sa (nielen) o ťažké chvíle súvisiace s predčasným pôrodom.

Grešnerovci pochádzajú z mnohodetných veriacich rodín, k viere ich odmala viedli rodičia aj súrodenci. Pravidelná návšteva kostola bola samozrejmosťou. „Zlom v mojej viere určite nastal, keď som bola na svojej prvej duchovnej obnove, čo sme mali na škole, a vstúpila som do spoločenstva. No pamätám si, že už aj predtým som náhodou natrafila na anglické chválové piesne, cez ktorých slová som pochopila, že môžem mať s Bohom živý vzťah – a rozhodla som sa preň,“ začína rozprávanie Gabriela.

Ján navštevoval štátnu základnú školu, tam vznikali rôzne partie. Viedol dvojaký život: „V partii som chcel byť za grázla, aby som zapadol, doma a v kostole za svätého. Keď som prišiel na piaristické gymnázium, vstúpil som do spoločenstva a tam som začal spoznávať, aký je to živý vzťah s Bohom,“ vyznáva Ján Grešner, ktorého priatelia volajú Johno. Keď jeho staršia sestra a pár kamarátov chodili na piaristickú školu, prišla ponuka ísť na obnovu – kurz Filip. Cez modlitbu príhovoru zažil Ján niečo, čo dovtedy nie, a je to ťažké opísať slovami: „Pre mňa je to moment, ku ktorému sa vraciam, keď mám ťažšie obdobie,“ tvrdí Ján.

 

Z PLATONICKEJ LÁSKY MANŽEL

Gabriela sa kamarátila s Jánovou staršou sestrou, chodili do tej istej školy a rozumeli si. Až neskôr sa dozvedela, že kamarátka má brata. „Keď som ho prvýkrát videla, veľmi sa mi páčil. Ale bola som v puberte, takže takých bolo… myslela som si, že to je len ďalšia platonická láska. Potom sme ako väčšia partia išli spolu na Diecézne stretnutie mládeže a tam sme sa začali spolu viac rozprávať. Onedlho nato sme sa dali dokopy. Mali sme pätnásť, chodili sme spolu osem rokov.“ Bola to ich cesta, vo všeobecnosti také dlhé chodenie mladým párom neodporúčajú. „U nás to vyšlo a samozrejme, môže aj u iných, no poznám aj veľa ľudí, ktorí majú s dlhým chodením negatívnu skúsenosť. Čím dlhšie trvali tie vzťahy, tým ťažšie a bolestivejšie boli potom rozchody. Jeden aspekt, prečo to neodporúčam, je určite boj o čistotu. Boli sme mladí, takže prirodzene, čím dlhšie sme spolu chodili, tým bolo pre nás náročnejšie udržať si v tom hranice,“ dopĺňa Gabi.

Gabriela je presvedčená, že nezáväzné dlhé chodenie raz príde do momentu, keď stagnuje. Ak to trvá príliš dlho a členovia páru nemajú istotu, alebo dokonca pochybujú, či sú jeden pre druhého rozhodnutí na celý život, tak už zbytočne strácajú čas, keď mohli byť inde.

„Po čase podľa mňa každý potrebuje spraviť záväzok, aby sa v živote posunul on sám, ale aby aj ten vzťah mohol napredovať. Pamätám si, že aj ja som krátko pred našimi zásnubami bola v nastavení, že buď-alebo: buď to posunieme na ďalšiu úroveň, alebo to ukončíme,“ priznáva Gabika.
Obaja sú lídri chvál a v tom vidia poslanie svojho manželstva. Zároveň momentálne vnímajú najsilnejšie povolanie do rodičovstva pre svoje deti. „Teraz, keď sú malé, je to veľmi intenzívne. Časom to možno bude inak, no za seba vnímam, že teraz mám byť prítomná hlavne tu – doma,“ hovorí Gabi.

„Ako Gabi povedala, určite je teraz naša pozornosť upriamená na rodinu, ale napriek tomu nechceme prestať slúžiť v spoločenstve iným. Je to dôležité, aby sme neboli uzavretí iba do seba, lebo služba iným nakoniec obohatí ešte viac nás,“ dopĺňa jej manžel Ján.

 

ZÁVÄZOK NA CELÝ ŽIVOT

Keď Gabriela čakala dcéru Hanku, prišli problémy: „Prvé komplikácie nastali už v prvom trimestri, keď sa robí test na možné vrodené vývojové chyby. Tu sa výsledky

udávajú v pravdepodobnosti a nám vyšlo vysoké riziko na Downov syndróm a tiež riziko Edwardsonovho syndrómu, takže nás rovno poslali do Martina na konzultácie, aby nám vysvetlili, aké máme možnosti, a podľa toho, ako sa rozhodneme, čo nás ďalej čaká.“ Boli rozhodnutí, že dieťatko si v každom prípade nechajú, no ten deň bol veľmi náročný. „Keď vám povedia, že v prípade Edwardsovho syndrómu sa dieťatko dožije približne troch mesiacov a v prípade Downovho syndrómu to je pre nás a pre celú našu rodinu záväzok na zvyšok života, tak sa to nepočúva ľahko. V tom čase sme mali doma chlapcov vo veku jeden a dva roky. Bolo to veľmi ťažké, no veľa sme sa modlili aj prosili o modlitbu rodinu, spoločenstvo, blízkych. Dali sme si robiť doplňujúce testy, na výsledok sme čakali dlhé dva týždne. Nakoniec sa stal zázrak a postihnutie sa vyvrátilo,“ usmieva sa Gabriela.

Odvtedy tehotenstvo prebiehalo normálne. Hanka sa však narodila predčasne a bolo to úplne nečakané. Z noci do rána to jednoducho prišlo. Malo to taký rýchly spád, že Gabriela si ani nepamätá iné emócie ako strach a úľavu, keď sa Hanka narodila a dostala zdravotnú starostlivosť. Čo si doteraz s manželom pamätajú, boli skvelé sestričky a doktorka, ktoré ich hneď na pôrodnici spoznali ako Grešnerovcov z chvál z kostola a modlili sa za nich. To bolo vtedy pre Gabiku veľkým prejavom Božej starostlivosti. „Bude to znieť ako klišé, ale ťažkú situáciu nám pomohla prežiť určite viera v Boha, modlitby blízkych aj ich praktická pomoc a dôvera v lekárov. Určite nastal moment, keď sme sa pýtali: Bože, prečo my? ale vždy som vnútri verila, že ak to Boh dopustí, tak tým dosiahne nejakú pozitívnu zmenu v našich životoch, hoci nás to bude stáť aj veľa,“ tvrdí Gabriela.

Ján priznáva, že je trošku workoholik, ktorý sa niekedy dosť spolieha na svoje sily. Sám ale prišiel do momentu, keď padol na kolená a vedel, že viac už nič nezmôže. „Mnoho ráz som prišiel za Bohom rezignovaný, už som nemal voči nemu ani výčitky, že prečo. A potom pomohla modlitba ruženca,“ dopĺňa manžel Ján.

 

 

KRÍŽ SPOJENÝ S RADOSŤOU

Gabika krátko na to, ako sa dozvedela, že čaká tretie dieťa, dostala od kamarátky knihu Ježišu, ty sa postaraj o živote Dolinda Ruotola. Veľmi ju oslovila a pamätá si, že jej zmenila pohľad na životné utrpenie a kríž. „Veľa som dovtedy počula o kríži spojenom s radosťou, no nikdy som to prepojenie nechápala. Až cez túto knihu som to začala pomaly ‚načítavať‘. Asi dva týždne nato, ako som knihu dostala, mi nezávisle od toho moja teta doniesla Novénu odovzdanosti od tohto svätca. Potom prišli tie zlé výsledky a pamätám si, že pred každou kontrolou som sa to modlila. Vždy sa to končí vetou: ‚Ježišu, ty sa postaraj.‘ Takto som sa modlila aj potom, keď sa Hanka narodila.“

Gabika prosila, aby Boh konal, a vyhlasovala, že sú ako rodina otvorení a chcú byť rodinou svedectiev. „Áno, máme viacero svedectiev, už prvý rok manželstva som ich začala spisovať, no bolo by to na dlhšie. Asi najviac nás zasiahlo aj zmenilo toto s Hankou.“ Ján pokračuje: „Podľa mňa to, že sme rodina svedectiev, je tak trochu mindset a životný štýl. Na rôzne situácie sa dá pozerať racionálne, alebo aj tak, že Pán Boh koná v našom živote. Pre mňa je svedectvom to, že sme sa po ôsmich rokoch chodenia zobrali (to chodenie bolo miestami turbulentné), že nám Pán Boh požehnal už tri deti a štvrté čakáme, že každý večer sa všetci doma stretneme a modlíme sa spolu.“

Johno vníma, že teraz je veľmi populárne, že si chceme riadiť život sami. Vieme, akú chceme mať prácu, kde bývať, aké budeme mať auto, koľko chceme detí a kedy. Všetko zvládneme sami alebo s pomocou nejakých ľudí. A nechce povedať, aby sme sa nasnažili študovať na dobrých školách, nájsť si dobrú prácu, a už vôbec nechce spochybňovať plánované rodičovstvo. Len chce poukázať na to, aby sme nedržali veci vo svojich rukách: „Nechajme konať aj Pána Boha vo svojich životoch. My momentálne prerábame dom, takže chodím z práce do práce, a keď večer prídem domov, Gabi mi pripomenie Žalm 127, ktorý sa začína: ‚Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.‘ K tomuto by sa dalo ešte veľa hovoriť, ale taký jednoduchý princíp je, že ak chcete vidieť, že Pán sa stará, musíme mu na to nechať priestor.“

Na otázku, čo Ján by rád odovzdal svojim deťom, odpovedal, aby milovali Pána Boha a mali úctu a rešpekt voči ostatným. A aby boli štedrí.

Gabriela si túto otázku často kladie, keď vidí rôzne výchovné prístupy a zamýšľa sa, či to ako rodičia robia dobre. Čo je vlastne cieľom jej výchovy, čo chce z tých detí mať. „Prišla som na to, že sa to ťažko zhŕňa do nejakého súboru vlastností alebo hodnôt, ktoré by mali mať. Je dobré byť aj cieľavedomý, a zároveň vedieť dať šancu iným, je dobré ísť za víťazstvom, ale aj úprimne zagratulovať víťazovi, byť do určitej miery sebavedomý a zároveň aj sebakritický,“ vymenúva štvornásobná mama.

Hodnota, na ktorej sa s Jankom zhodnú, je určite živý vzťah s Bohom. „Verím, že potom bude všetko ostatné tomu podriadené a deti budú vedieť v rôznych životných situáciách reagovať správne,“ uzatvára Gabriela.

 

Tu som, Pane, a toto ti chcem dnes povedať:

Ďakujeme za všetko, čo si pre nás urobil a neustále robíš. Prosíme, aby si sa v našich životoch zjavoval aj naďalej a aby sme my mali vždy otvorené oči a citlivé srdce na tvoje konanie.

 

Snímky: archív manželov Grešnerovcov