Manželia Gavalovci: Je nám ľúto, že Terezka nie je s nami, ale veríme, že ju raz osobne stretneme

Minulý rok čakali Veronika (28) a Tadeáš (31) Gavalovci svoje tretie dieťatko. Malá Terezka však boj o život prehrala kvôli ťažkej diagnóze. Rodičia napriek tejto skúške na Boha nezanevreli. Naopak. Primkli sa k nemu bližšie cez piesne, ktoré zložili ako osobnú modlitbu a chcú ju šíriť aj ďalej pomocou pripravovaného CD.

Po dvoch deťoch ste minulý rok čakali tretie. Aká bola vaša reakcia?

Tadeáš: Tešili sme sa. Pred svadbou sme si hovorili, že ak Pán Boh bude chcieť, tak by sme radi mali štyri deti. Mali sme doma Tobiáška a Tadeáška, tak sme boli prirodzene zvedaví, či príde tretí chlapček alebo vytúžené dievčatko.

Veronika: Ešte pred tým, než sme bábätko počali, sme vedeli, že Pán má pre nás „Boží dar“. Pýtali sme sa ho, čo to znamená a naznačoval nám, že detičky s postihnutím sú aj napriek postihnutiu Božím darom a sú obdarované – len iným spôsobom. Poznanie tejto pravdy bolo ako malý dielik puzzle, ktorý sa neskôr v našom príbehu ukázal ako veľmi potrebný.

Keď som už tušila, že sme v očakávaní, tešila som sa, pretože po ďalšom bábätku sme túžili, no podvedome som mala potrebu uistiť sa, či je všetko v poriadku. Pozitívny tehotenský test mi vyšiel na sviatok Zvestovania presvätej Bohorodičke (25.3.2022), čo je zároveň aj dňom počatého dieťaťa.

 

 

AKOBY SA ZRAZU ZASTAVIL SVET…

Zakrátko ste sa dozvedeli od lekárov, že niečo nie je v poriadku. O čo išlo?

Veronika: Prvé vyšetrenie sme kvôli chorobe absolvovali pomerne neskoro, približne v 12. týždni tehotenstva. Bolo to v utorok vo Veľkom týždni. Lekár pri USG len potvrdil moje obavy. Oznámil, že nevidí akciu srdiečka a mám ísť do nemocnice na zákrok. A po mojom váhaní dodal, že môžeme ešte týždeň počkať a uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Vzbudilo to vo mne pochybnosti, či mi vraví pravdu.

 

Čo sa dialo ďalej?

Veronika: Celá zronená som doma vyplakala potoky sĺz, ktoré som nevedela zastaviť. Keď som si predstavila, že naozaj mám ísť na ten zákrok, cítila som sa, ako keby mala odísť časť môjho ja. A vedela som, že po tomto zákroku už nikdy nebudem taká istá ako predtým…

Modlila som sa. Veľmi sa ma dotýkali Ježišove slová z Jánovho evanjelia: „Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.” Pán Ježiš rozprával síce o svojom živote, ale ja som cítila, že to prehovára ku mne a k nášmu bábätku. Opakovala som tie slová dookola, kým som to neprehlásila z celého srdca. Odovzdávala som tento malý živôtik do Božích rúk a prijímala Božiu vôľu, aj keby bola akákoľvek bolestná. Po dlhom plači som počula vnútorný hlas: „Mami, som v poriadku…” a znova ma zalialo more sĺz a úľava z odovzdania. Uvedomila som si, že aj keby to bábätko vo mne už nežilo, ono predsa žije! Už je s Ježišom a je v poriadku, lebo je v tých najlepších rukách. A čo viac si ako matka pre svoje dieťa môžem priať!

 

Asi to bolo trochu inak, však?

Veronika: Nasledujúci deň na inom USG vyšetrení sme videli bábätko, ako sa pohybuje. Dokonca mi zamávalo rúčkou. Ale lekárke sa nepozdávala hlavička. Urýchlene sme mali absolvovať morfologický ultrazvuk u špecialistu. Na moje naliehanie nakoniec povedala svoje podozrenie. Acranius. Bábätko nemá vyvinutú lebečnú kosť. Diagnóza nezlučiteľná so životom. Takéto bábätká zvyčajne zomrú ešte v brušku alebo zomrú hneď po pôrode, alebo po pár hodinách života.

Tadeáš: Doplním ešte jednu zaujímavú vec. Určite sa vám už stalo, že sa vám pri nejakej situácii akoby zastaví celý svet a vnímate, že Pán Boh vám tým vtedy chce niečo povedať. Mne sa pár rokov dozadu stalo, že som pozeral dokument o rodičoch, ktorých dieťa malo Acranius. V istom momente pri pozeraní som cítil, že s niečím podobným sa vo svojom živote stretnem. Vtedy som tomu nerozumel, bolo mi to divné. Ale na ten pocit „zastaveného sveta” nezabudnem.

Veronika: Ja som zažila veľmi podobnú situáciu. Na strednej škole sme mali prednášku o raritných ochoreniach. Keď vraveli o tejto diagnóze, zrazu sa mi akoby zastavil svet a netušila som, čo to malo znamenať. Ale ešte dlhé obdobie vo mne táto situácia rezonovala. Nerozumela som tomu, ale akoby som tušila, že o tom ešte budem počuť. Niektoré veci sú nevysvetliteľné.

 

 

Ako ste prijali túto situáciu?

Veronika: Moje kroky po vyšetrení viedli do kostola. Tam som znova celú situáciu odovzdávala Ježišovi, ktorý pre nás toľko trpel a zomrel za každú chorobu, a prosila o zázrak na príhovor svätého Šarbela a o silu prijať Božiu vôľu. Myšlienka na potrat mi absolútne neprišla na rozum! Veď som čakala sľúbený Boží dar! Povedala som Bohu: „OK, Bože. Je to neriešiteľná situácia a to je živná pôda pre zázraky! Osláv sa v tom, ako chceš Ty! Prosím, urob zázrak. A ak nie, aj tak sa v tom celom osláv!”

Tadeáš: Keď som sa to prvýkrát dozvedel, tak sa mi zatočila hlava, prišlo mi nevoľno. Bol to šok. Plakal som. Zároveň som rozmýšľal, čo bude ďalej. V hlave som mal veľa otázok. Spomínam si tiež, že som strelnou modlitbou prosil Boha o silu, múdrosť, schopnosť pozrieť sa na to celé jeho očami.

 

Odporúčali vám lekári ukončiť tehotenstvo?

Veronika: Áno, hneď od začiatku. Ja som ich odporúčania počúvala jedným uchom dnu a druhým von. Aj keď, priznám sa, niekedy som zo všetkých tlakov bola v úzkych a vravela si, že keby mi Pán nedal milosť a nebol ukázal vopred, akú hodnotu má naše bábätko, ktoré nosím pod srdcom, neviem, či by som to bola ustála. Celé je to Božia milosť.

Tadeáš: Áno, niektorí to vyjadrili priamo, iní nepriamo. My však pánmi života nie sme. Boh je ten, kto dáva život a taktiež si ho berie. Pochopiť Božiu vôľu je niekedy náročné, ale určite to najlepšie pre nás.

 

 

ODIŠLA Z TOHTO ZMIETANÉHO SVETA DO SVETA STÁLEJ LÁSKY

Vy ste sa rozhodli donosiť bábätko napriek všetkým okolnostiam. Stálo vás to veľa síl? Odhovárali vás v rodine, príbuzní?

Veronika: Ja som nemala nad čím váhať. Pro-life hodnoty boli vo mne silno zakorenené už od detstva. Boh nám nedá na plecia bremeno, ktoré by sme s jeho pomocou nedokázali uniesť.

Tadeáš: Rodina aj blízki priatelia, ktorí o našej situácii vedeli, nám žehnali, podporovali nás a povzbudzovali, aby sme to nevzdali, aby sme bojovali až do konca. Jednoduché to však vôbec nebolo. Scenáre boli rôzne a niektoré hovorili aj o ohrození života mojej manželky. Cítil som veľkú neistotu. Dnes som Bohu veľmi vďačný, že sme to nevzdali.

 

Ako ste ustáli všetky tieto boje a bolesť?

Tadeáš: Nehanbili sme sa požiadať o modlitbu rodinu a priateľov. Veľa za nás modlili aj ďalší ľudia, ktorí sa o našej situácii dozvedeli. Veľa sme sa modlili spolu my dvaja. Prosili sme o príhovor svätých. Vedeli sme, že toto je na nás veľké sústo. A nielen zvládnuť obdobie do pôrodu, ale za určitých okolností aj obdobie po pôrode. Nevedeli sme, čo sa bude diať, ako to celé dopadne. Neistota bola obrovská.

Veronika: Ja by som doplnila, že v tom období môjmu ockovi diagnostikovali zhubný nádor v najvyššom štádiu. Začala sa vojna na Ukrajine. Manželovej babke tiež diagnostikovali nádor a na mňa z každej strany útočil strach a tieň smrti. Tento môj boj a všetky ďalšie boli vysoko nad moje sily. Premáhal ma pocit bezmocnosti a úzkosti.

 

Čo vám pomohlo v tomto stave?

Veronika: Moje vnútro kričalo na Pána. Zúfalo som potrebovala záchranu. Môj záchranca Ježiš na seba nenechal dlho čakať. Ukázal mi, kým je. Boh sa mi dal poznať ako dobrý Otec, ktorý dáva dobré dary. A naše nevhodné správanie nemení jeho charakter. Zároveň mi Boh ukazoval, ako ma vidí – ako Božiu bojovníčku, ktorá nemá bojovať z vlastných síl. Mám len ísť do toho, k čomu ma povoláva, a on bude bojovať za mňa. Bez poznania Božej identity a nájdenia svojej identity v ňom by som tieto boje neustála.

 

Vaše dievčatko napokon odišlo z tohto sveta. Dá sa vôbec zvládnuť taká rana?

Tadeáš: Áno, dá. Modlitby spôsobili to, že sme všetkými týmito udalosťami prešli ľahšie, s pokojom, s odovzdaním sa do Božej vôle. Vieme, že Terezka žije v plnom zdraví v nebi. Nezúfame, nie sme sklesnutí, vyrovnali sme sa s tým. Je nám prirodzene ľúto, že Terezka nie je s nami, ale veríme, že ju raz osobne stretneme. Ja som osobne veľmi zvedavý, ako bude vyzerať.

Veronika: Modlitby a obety ľudí nám boli krídlami, na ktorých nás Pán niesol ponad mraky, aby sme mohli vidieť milované Slnko. Počas tehotenstva som sa snažila denne chodiť na svätú omšu a čerpať silu od Pána Ježiša v Eucharistii.

Terezka Mattea odišla z tohto zmietaného sveta do sveta stálej lásky. Čo môže byť lepšou útechou? Každý z nás, či chceme alebo nie, spejeme do onoho momentu, kedy sa uvidíme z tváre do tváre s tým, ktorý nás stvoril a bezpodmienečne nás miluje. A práve jeho otvorená a milujúca náruč nás nesie.

 

 

NECH NÁS PÁN BOH CEZ TIETO PIESNE UTEŠÍ, POVZBUDÍ, POSILNÍ!

Vidno, že vám pri všetkom pomáhali modlitby, dokonca vaše piesne. Bolo to tak?

Veronika: Mojou niekedy jedinou modlitbou, ktorej som bola schopná, boli moje piesne. Boh mi počas celého tehotenstva pripomínal každú jednu z nich a každú jednu z nich som si „zažila” na vlastnej koži! Všetky boje som odovzdávala do Ockových rúk v piesni Veľký je môj Boh. Strach z odsúdenia a sebaobviňovanie boli prelomené v piesni Bez strachu zo súdu. Keď toho bolo na mňa príliš, unášala som sa piesňou Na krídlach orlích. Pri pochybnostiach som spievala pieseň Dôverujem ti. Živý je Pán je piesňou, ktorá vznikla pri konfrontácii so smrťou a strachu zo smrti. Pri modlitbe za môjho pozemského ocka vznikla pieseň Dobrý Otec. Pieseň Tebe nič nie je nemožné mi dala význam po pôrode. Vyznanie Som Tvoja dcéra sme nahrávali v deň pohrebu našej princeznej. Nič mi nechýba je piesňou útechy a dôvery zároveň. A nad tým všetkým znie chvála v piesni Dobroreč.

Tadeáš: Veronikine piesne sa mi páčia, odkedy som ich prvýkrát počul, čo je už teda pekných pár rokov dozadu. Vždy som z nich cítil hĺbku a úprimnosť. Netušil som však, že si ich „odžijeme” počas náročných dní minulého roka. Vtedy sa mi tieto piesne ukázali v inom svetle, dozreli a nadobudli svoj význam.

 

Ako ste potom prišli s nápadom urobiť CD?

Veronika: Túžbu nahrať CD som mala už dávnejšie, ale vnímala som, že ešte na to nie som pripravená. Minulý rok nám zapadali niektoré veci do seba, a tak sme si povedali, že do toho ideme. Piesne sme chceli nahrať a dať ich na YouTube kanál. Časom sme videli potrebu odovzdať niečo aj fyzicky, nielen virtuálne.

Tadeáš: Začiatkom roka som pracoval na viacerých CD projektoch v rámci služby Healing Grooves Production a tento bol ďalší v poradí. Povedali sme si, že urobíme rodinné CD s týmito piesňami a venujeme ho našej Terezke.

 

 

Aký presne s tým máte zámer?

Veronika: Naším hlavným zámerom je povzbudzovať ľudí naším svedectvom a piesňami k dôvere v Boha.

Tadeáš: Našou túžbou je, aby toto CD bolo pomocou a posilou pre tých, ktorí prechádzajú ťažkým obdobím. A taktiež povzbudením, že život je dar za každých okolností. Veľmi si prajeme, aby toto CD bolo Božím darčekom pre každého, kto ho bude počúvať. Nech je pre vás požehnaním a nádejou v každom čase. CD si môžete kúpiť v predpredaji. Alebo na našom rodinnom webe gavalovci.sk.

 

Čo sú to za piesne? Komu sú určené?

Veronika: Piesne sú určené úplne všetkým vekovým kategóriám v akejkoľvek situácii. Keď máš pred ťažkou skúškou, hľadáš si životného partnera alebo bývanie, modlíš sa za bábätko, diagnostikovali ti nejaké ochorenie, prežívaš stratu blízkeho človeka, ak žiješ v temnote, robíš dôležité rozhodnutie, bojuješ so svojimi zlozvykmi… Ak sa nachádzaš v podobnej situácii, tak sú naše piesne určené práve pre teba. Tieto piesne sú modlitby, ktoré vznikali v týchto situáciách.

Tadeáš: My ľudia nemáme radi utrpenie. Neradi ho prijímame, neradi ním prechádzame a neradi o ňom rozprávame. Naša rodina si tiež prešla neľahkými vecami a trpela. Avšak z tohto utrpenia vzišla obnovená a posilnená. Vieme, že o tom, čo sme prežili, potrebujeme svedčiť. Každý z nás s niečím bojuje. Veľa rodín zažilo stratu a bolesť. Nech nás Pán Boh cez tieto piesne uteší, povzbudí, posilní!

Foto: Lukáš Hlubovič