Manželia Frenákovci: Chceli sme sa brať mladí

Rišo (22) a Ivka Frenákovci (22) mali svadbu nedávno v júli. Po nej napísali na svojom profile na Facebooku zopár odkazov a zamyslení o svojom vzťahu. V týchto slovách sa nedalo prehliadnuť, že obsahujú istú dávku zrelosti, radosti, povzbudenia, ktoré by možno mnohí v ich veku nečakali.

Obaja máte dvadsaťdva rokov, ste ešte študenti a už manželia. Nie je to podľa vás v dnešnej dobe netypické?

Rišo: Z môjho pozorovania to závisí od okruhu ľudí, v ktorom sa človek pohybuje. Vo všeobecnosti síce ide vek vstupu do manželstva hore, ale v mojom okolí to také nezvyčajné nie je. Mnohým ľuďom to nepripadalo vôbec prekvapujúce a, naopak, dostali sme od svojich blízkych a priateľov riadny kus podpory.

Ivka: Súhlasím s Rišom. Popravde, keď sme spolu ešte chodili, tak pomaly každé dva týždne prišla správa, kto z našich kamarátov a známych sa zasnúbil. Všetci sú približne v našom veku. Už som Rišovi povedala, nech mi ani nehovorí, kto je ďalší, kým nebudeme zasnúbení aj my.

 

Prečo ste sa rozhodli pre manželstvo v mladom veku?

Ivka: Za mňa to bolo o rozhodnutí začať nejaký celoživotný projekt. Bolo mi jedno, či v reholi alebo v manželstve. Rišovi až tak nie. (smiech) Zdá sa mi, že mladí majú taký „drive“, ktorý by mali využiť pre niečo veľké. Pozerám sa na to ako na príležitosť, investovať mladosť ako svoj kapitál. Chcela som sa vydať mladá.

Rišo: Snažil som sa vycítiť, kedy a ako posúvať náš vzťah vpred, a prišlo mi to ako správny čas. Som teda toho názoru, že keď človek prejde dostatočným rozlišovaním, či chce ísť do manželstva a zvlášť s týmto človekom, tak by nemal viac otáľať a ísť do toho. Otázkou, samozrejme, ostáva, čo je dostatočné rozlišovanie. Mne samému je ešte prikrátko povedať s istotou, či som to zhodnotil dobre, zatiaľ to však hodnotím ako pozitívny krok. (úsmev)

 

 

Vedeli ste aspoň trochu, do čoho idete? Pripravovali ste sa nejako do manželstva? Nemyslím len na prípravu vo farnosti, ale celkovo, kde ste nabrali zrelosť?

Rišo: V prvom rade je potrebné povedať, že človek sa do manželstva pripravuje už životom v rodine. Z rodiny si zoberie všetku zrelosť a, žiaľ, aj nezrelosť, ktorú za ten čas doma nadobudol. Okrem toho je veľmi podstatné vedieť brať dobrovoľne zodpovednosť. Samozrejme, toľko, koľko jej človek zvládne, inak to začne byť – naopak – zničujúce. Ja som teda rástol tri roky ako vedúci Mládežníckeho zboru Krista Kráľa na Sekčove v Prešove. Predtým som pôsobil v hudobnej službe spoločenstva Maranatha a istý čas som si tiež vyskúšal, aké to je byť ochotníckym hercom. Podstatné je tiež prijímať kvalitný obsah, čo sa týka kníh a prednášok, teda takých, ktoré prispejú k osobnému rastu. Veľmi „žeriem“ kanadského klinického psychológa Jordana Petersona, ktorý mal na mňa značný vplyv.
Každopádne som úplne nevedel, čo nás bude čakať, keď sa vezmeme. V mnohých veciach som bol, a v niektorých aj doteraz som, naivný a neskúsený a stále neviem, o čom je život. Zdá sa mi však, že musím byť hlavne pripravený neustále sa učiť a zlepšovať. Nie je podstatné (a ani sa nedá) vedieť všetko.

Ivka: Nuž, myslím si, že Rišo vyčerpal otázku aj čitateľa. Ja len potvrdzujem, že preberanie zodpovednosti v dobrovoľníctve je super forma. Ja pozdravujem eRko a ADAŠ – animátorskú školu, ktoré pre mňa boli a sú obohacujúce. Obzvlášť som vďačná svojim rodičom, ktorí mi dovolili brať zodpovednosť za seba a svoje rozhodnutia. Vytvorili pre nás priestor, kde je dovolené robiť chyby a učiť sa z nich.

 

Nebáli ste sa prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie zobrať sa?

Ivka: Keby som vedela úplne všetko, čo to bude obnášať, bála by som sa. Takže som rada, že som to nevedela.

Rišo: Ja som to vnímal ako výzvu. Mám rád výzvy. Úprimne však neviem povedať, či prehovorila viac moja odvaha, alebo moja naivita. Ako som spomínal, ešte sme manželmi prikrátko a dôsledky tohto rozhodnutia sa začínajú prejavovať len pomaly. Určite to však nebola čistá ľahkovážnosť. Bral som to naozaj vážne a všetko to predchádzalo nejakej schopnej vízii či hrubému náčrtu budúcnosti, v ktorom by to dokázalo fungovať.

 

 

Mladým ľuďom sa väčšinou tak skoro do svadby nechce a čakajú na dobrú prácu, bývanie, viac peňazí a tak ďalej. Ako to vy vnímate? Nemali ste predsa tiež všetko poriešené…

Rišo: Nechcel by som tieto veci len tak jednoducho zovšeobecniť a vyhlásiť, že ak sa dvaja ľúbia, na ničom inom nezáleží a na budúci týždeň chystáme svadbu… Naozaj treba zohľadňovať životné situácie, v ktorých sa dotyční nachádzajú. V našom prípade som rozpoznal, že keby sme chceli tento krok podstúpiť, malo by to byť možné. Áno, bolo to pre mňa prvoradejšie, ako mať riadny príjem a vyriešené bývanie, ale len preto, lebo som si myslel, že tieto veci sa dajú doriešiť za pochodu. Ja osobne sa snažím žiť vieru takým spôsobom, že ak by moje rozhodnutie nemalo byť Božou vôľou, tak nech ma v tom zastaví. Taktiež neverím, že máme vytýčený do detailov nalinajkovaný osud, do ktorého sa musíme trafiť, neverím, že existuje „ten/tá pravá“. S týmito predpokladmi som do toho šiel a keď som videl, že je táto cesta požehnávaná, že sa všetko postupne pekne kryštalizuje, nemal som dôvod pochybovať a hľadať lepšie možnosti. Samozrejme, treba byť trpezlivý. Veci, čo sa týkajú práce, sa pre nás definitívne pohli až nedávno. Ak má teda človek možnosť žiť spolu a má na základné pokrytie životných potrieb, nezháňal by som sa po lepšej materiálnej situácii na úkor odkladu manželstva, bola by to škoda. Čím neskôr sa začne jeden zžívať s druhým, tým to ide ťažšie.

Ivka: Úplne chápem páry, ktoré počkajú. Vyžaduje si to vzdať sa komfortu. Je to naozaj namáhavé za pol roka spraviť štátnice, vydať sa, pracovať, presťahovať sa, zmeniť školu. Treba rátať s tým, že je to záťaž. Naozaj som sa obávala, ako to s nami bude. A ešte aj teraz sa niekedy obávam. Chcem však povedať jednu vec – Boh je dobrý. Tento odkaz mi veľmi silno rezonoval pred našou svadbou. Pripomenul mi ju jeden náš kamarát. Naozaj sa stará, požehnáva naše kroky, ak máme odvážne sny. Sme milované deti, na to netreba zabúdať. Dá sa to zvládnuť, je potrebné chcieť. Hľadať cesty, možnosti, mať naozaj snahu a odvahu. Peniaze sú potrebné, ale nie sú najdôležitejšie. Boh sa stará o poľné kvety a všetky stvory. O nás sa nepostará?

 

 

Rišo, nemal si obavu, ako budete žiť, z čoho, kde?

Áno, mal. Nezastavilo ma to.

 

Ivka, mala si oporu v Rišovi, že sa ako muž o vás postará?

Nebudem klamať, mávam obavy. Sme v situácii, keď je jednoduchšie pracovať pre mňa ako preňho. Sú to praktické dôvody ako rozvrh v škole. Moja obava je v tom, aby Rišo nevyzeral zle v očiach iných. Nikdy sa však neobávam toho, že mi Rišo nebude oporou. Či sa máme dobre alebo zle, stavia sa problémom čelom. Netvári sa, že neexistujú, trvá na tom, aby sme vždy všetko vyriešili. Viem, že sa o nás postará. Viem, že bude skvelý otec. Má doma dobrý príklad.

 

 

 

Čo považujete za najdôležitejšie pre to, aby sa pár rozhodol zobrať sa?

Ivka: Pred očami mám svoju spolužiačku zo strednej školy. Tri základné otázky pre ženu: „A pirohy ľipkac znaš? A mačanku varic znaš? A ruku do pomyjoch šturiš?“ (A vieš lepiť pirohy? A mačanku vieš variť? A ruku do pomyjí vložíš?) Neviem, či je nejaký podobný test aj pre muža. Môj dedo hovoril: „Hlavne naj zna košic.“ (Hlavne, nech vie kosiť.) Pridala by som, že nech sa vedia hádať, uzmieriť, prepáčiť si a proste ísť ďalej.

Rišo: Ja žiadne ľudové pravidlá nevlastním, ale ak k sebe vedia byť úprimní a dokážu si hovoriť ťažké veci, riešiť konflikty, jednoducho komunikovať medzi sebou, vtedy to majú vyhraté a môžu sa brať. Tak som na to hľadel v našom prípade. Zdá sa mi, že život je ako mytologická hydra. Usekneš jednu hlavu, narastú dve. Tak je to aj s problémami. Tých v živote neubúda. Stále treba niečo riešiť. Mne sa veľmi páči výrok: „Ťažko žiť ľahko.“ Takže ak vedia dvaja riešiť problémy, mali by vedieť byť manželmi.

 

 

Kedy by ste, naopak, možno povedali, aby sa nebrali… dali si čas či sa aj rozišli?

Rišo: Z mojej obmedzenej životnej skúsenosti som zatiaľ odsledoval, že sa neoplatí byť vo vzťahu, respektíve brať sa, ak majú dvaja rozličné, až nezlučiteľné životné hodnoty. Najprv je všetko prehliadané zaľúbením, no keď sa pominie, nastane takzvaná „vojna bohov“. S tým som sa často stretol pri pároch, kde bol napríklad jeden veriaci a druhý nie. Tiež by to nemalo byť všeobecné pravidlo, môže sa stať, že neveriaci človek má hodnoty kompatibilné s veriacim. Platí tu však to, čo napísal Karol Wojtyla v knihe Láska a zodpovednosť. Parafrázovane, obaja musia spoločne rozpoznať nejaký cieľ ako dobro a spoločne sa o to dobro usilovať. Ak to tam chýba, fungovať to rozhodne nebude. Platí tu tiež opak odpovede v predošlej otázke. Keď spolu dotyční nevedia komunikovať, nedokážu hovoriť navzájom pravdivo a nemajú tak medzi sebou vzájomnú dôveru, vzťah nemá svetlú budúcnosť a buď na týchto veciach treba popracovať, alebo sa takéhoto vzťahu treba vzdať.

Ivka: Keď to rozhodnutie nie je dobrovoľné. Nestavať rozhodnutie na tom, že už spolu chodíme pridlho, tak sa vezmime. Keď sa máte zobrať, nech je to z lásky, slobodné, pokojné. Keď si nevieš predstaviť, že sa vedľa neho zobudíš aj o tridsať rokov, tak si ho neber. Manželstvo je na celý život. Nedá sa zrušiť.