Manželia Dominik a Karin Rajskí: Postupne zisťujeme, že utrpenie vie byť špeciálnou milosťou

Karin poznajú naši čitatelia ako moderátorku Slovo+ podcastov. Spolu s manželom Dominikom očakávajú už o krátky čas ďalšie bábätko, doma sa starajú o ťažko chorého synčeka Samuelka, ktorý je – pre nich a tých, ktorí spoznajú tento príbeh – obrovským priestorom a dôkazom pre pôsobenie Božej milosti. O svojej ceste k manželstvu, o Božích zásahoch, ale aj o budujúcom vzťahu k Božej Matke a pátrovi Piovi hovoria manželia Karin a Dominik Rajskí.

Karin, Dominik, váš vzťah vznikol z dobrého kamarátstva a smeroval celkom prirodzene až k zásnubám, no potom sa všetko obrátilo. Čo sa udialo?

Karin: Po dvoch rokoch neľahkého rozlišovania od zásnub sme zásnuby zrušili a rozišli sa. Dnes by som si spätne poradila: spoznaj najskôr samu seba.

Prečo sa to udialo?

Karin: Keďže sme nepoznali samých seba, neboli sme schopní tvoriť naozaj pravdivý a milujúci vzťah. Nevedeli sme, kým v skutočnosti sme, každý ako jednotlivec, ktoré naše vlastnosti sú dary, ktoré treba rozvíjať a stáť si za nimi (aj ak sa tomu druhému nepozdávajú), a ktoré sú zlými návykmi zakrývajúcimi naše zranenia, neistoty a strachy. Náš navonok možno idylický vzťah bol akousi pretvárkou.

Samozrejme, spoznávanie sa je celoživotný proces očisťovania motivácií, implementovania skúseností a podobne, no keďže sme sa nepoznali adekvátne veku, svoju identitu sme hľadali a potvrdzovali si v svojom partnerovi. Kládli sme na seba navzájom ťažké bremeno, ktoré ten druhý nezvládal niesť.

Ja osobne som neskôr pochopila, že pomôcť mi prijať sa a začať sa zakoreňovať v mojej pravej identite, očistenej od nánosov, mohol iba Boh. A na tejto ceste mi poslal na pomoc rodinu, priateľov, konkrétne udalosti a aj Dominika. No kým som ho robila zodpovedným za svoje šťastie a spokojnosť, v našom vzťahu chýbala sloboda.

Ako si to videl ty, Dominik?

Dominik: Ak by som to mal zhrnúť jednou vetou, znela by: Bez sebapoznania neviem pracovať na sebaprijatí, ktoré je predpokladom k sebadarovaniu.

Toto je opakujúca sa postupnosť, ktorej sa učíme stále, ale na začiatku vzťahu sme to chytali z úplne zlého konca – tlačili sme na druhého, aby sa zmenil podľa mojich predstáv.

BOH SA POSTARÁ O VŠETKO

Rozísť sa po šiestich rokoch muselo byť – zoči-voči ceste ku svadbe – náročné. Keď sa dnes pozeráte späť, čomu vás to naučilo?

Dominik: Hoci sme sa mali veľmi radi, zo zodpovednosti voči nášmu budúcemu šťastiu sme sa rozhodli rozísť sa. Po rokoch vzťahu sme sa už museli niekam posunúť, no vedeli sme, že v podstatných veciach nie sme jednotní. Spätne rozchod považujeme za najlepšie, čo sa nám mohlo stať, lebo nám vytvoril priestor pre dozretie každého z nás v slobode, ktorú sme vo vzťahu od mladého veku nemali.

Snažili sme sa vzájomne prispôsobovať, až sme sa stali závislými voči očakávaniam druhého. Rozchodom sa nám vytvoril priestor pre zdravú nezávislosť. Tá nám pomohla spoznať seba samého a rásť k zrelšej vzájomnosti.

Karin: Ja som bola typ človeka, ktorému takmer vždy všetko vychádzalo: škola, kamarátstva… Keď som po zásnubách, namiesto radosti, začala pociťovať úzkosti, bolo to prvýkrát, kedy som musela prestať stáť na svojich schopnostiach a skúsenosti, že všetko zvládnem. A v tejto slabosti som prvýkrát tak vo veľkom dovolila Bohu, aby ma začal viesť a premieňať. Začala som spoznávať svoje srdce, dokonalosť Božieho stvoriteľského plánu a Boha ako Otca, ktorý je prítomný.

Toto obdobie ma naučilo, že Boh sa postará o všetko. Nie vždy podľa našich predstáv a preferovaného načasovania, ale on je jediný, ktorý má celú perspektívu nášho života, my vidíme iba výsek. Vždy, keď sa začnem spoliehať na svoje sily a plány, ktoré však začnú v nejakom bode zlyhávať, môžem sa vrátiť k tejto skúsenosti, lebo tak dobre ako on by som príbeh nášho vzťahu nevymyslela. (úsmev)

Karin, v tejto tvojej premene mala silné miesto aj Božia Matka. Ako ste si k sebe našli cestu? Alebo si našla ona cestu k tebe?

Karin: Mária mi nikdy nebola extra blízka. V spomínanom období, po zrušení zásnub, sa moja mama stala horlivou mariánskou ctiteľkou. Niektoré prejavy úcty ma vyslovene rozčuľovali, napríklad keď sa mama stala správkyňou putovnej sochy Rosa Mystica (kedy socha putuje po rodinách, kde vyprosuje zlepšenie vzťahov). Z môjho bytu sa raz stalo miesto prevzatia správcovstva nad sochou, ktoré spočívalo v 2-hodinovom rituáli mariánskych modlitieb a piesní, čo som teatrálne odignorovala čítaním Sokrata vo vedľajšej miestnosti (úsmev).

Skončilo to však asi inak, ako si plánovala…

Karin: Keď rodičia i so sochou odchádzali z bytu, veľmi jasne som v mysli počula asi desaťkrát hlas, myslím, že to bol Duch Svätý: „Vezmi si tú sochu!“ Hlas nástojčivo pokračoval, kým som si ju nevypýtala k sebe. Po zopár týždňoch s Máriou som po dva a pol roku trápení a úzkostí, ktoré prešli do rôznych zdravotných problémov, v jednom momente rozhovoru s ňou zrazu pocítila pokoj a rozhodla sa, čo chcem ďalej s týmto zničeným vzťahom robiť. Zazneli tam aj otázky: „Kde chceš byť o päť rokov? Keď budeš trpieť, tak s kým?“ A uvedomila som si, že Dominik je muž pevný a odolný vo viere.

Z toho, čo sme si s Máriou v modlitbe vtedy povedali, žijem dodnes. Odvtedy sa Panna Mária stala pre nás v rodine takou istotou. Keď začína byť zle so synčekom, dáme ho do jej ochrany. Viackrát sme už zakúsili, že sa naplnil úmysel, o ktorý sme žiadali cez pompejskú novénu. I teraz sa ju modlíme za našich priateľov…

KDE CHCEŠ BYŤ O 5 ROKOV?

Po roku a pol ste sa vrátili k sebe a obnovili váš vzťah. Následne ste spoločne strávili tri mesiace v Afrike. Ako si na toto obdobie spomínate?

Dominik: Mali sme možnosť učiť deti v malej ugandskej dedine. Keď si toto obdobie pripomenieme, pomáha nám byť vďačnejšími za všetko, čo máme a za väčšinu čoho sme sa nijako nepričinili. Zároveň nám to ukázalo izolovanosť a sterilitu, ktorou je náš západný svet nasiaknutý. Žili sme tam v miestnej komunite, kde sa len málokedy stalo, že by bol niekto sám a kedykoľvek vám bez slova pristálo na rukách cudzie dieťa, aby ste sa s ním pohrali, lebo mama musela niečo robiť. (smiech)

Karin: Išli sme tam s odhodlanosťou ukázať im, ako môžu žiť kvalitnejší život, no museli sme v pokore priznať, že je to zrejme naopak a že oni nás asi naučia viac. Rozmýšľajú úplne inak a naše riešenia tam nefungovali. Mohli sme iba pozorovať a učiť sa z ich odlišných pohľadov na život.

V malej dedine, kde sa väčšina miestnych zaoberá poľnohospodárstvom, sa nestretnete s prepodnetovanosťou. Oveľa jednoduchšie sa nám tam žilo v prítomnosti, a to aj vďaka bohatstvu, ktoré majú: Oni majú čas, ale nemajú zdroje. My máme zdroje, no nemáme čas.

Váš synček Samuelko je ťažko chorý a celá situácia je veľmi náročná. Ako vnímate utrpenie s touto skúsenosťou v dnešnom svete, a najmä vo vašom živote?

Karin: Dominik bol vychovávaný v rodine, kde sa zdôrazňovala sila obety. Asi to bolo aj tým, že rodičia boli počas komunizmu prenasledovaní. Nemala som rada časté reči o obete a utrpení a túžila som spoznávať Boha ako milujúceho otca, ktorý si ma objíma, lieči všetky moje rany a budem s ním navždy šťastná. Na to obdobie som to zjavne potrebovala.
Dnes sa najmä cez skúsenosti svätcov snažím chápať, že utrpenie je špeciálna milosť, ktorú Boh dopúšťa, aby sme sa mohli čo najviac priblížiť Kristovi. On sa však v utrpení nevzďaľuje, ako sa mi zdalo kedysi. Opäť zakúšam, že v mojej slabosti sa prejaví jeho sila. Dáva nám zakúšať milosti, ktoré by som nemala odvahu si žiadať, a veľmi konkrétne nás sprevádza v ťažkostiach. Dokonca nás potešuje maličkosťami, ktoré viem, že sú darčekom od neho pre mňa – iba tak, lebo ma má rád. A ak som dostatočne všímavá, pripomína mi to vždy, keď to naozaj potrebujem.

Dominik: Utrpenie je veľká téma, veľké tajomstvo. Viktor Frankl raz povedal, že „nie v tom, že trpíme, ale v tom, ako trpíme, spočíva zmysel utrpenia”. Utrpenie samo o sebe je zlé a z ľudského hľadiska nezmyselné. Nechcel ho ani Ježiš, keď si v Getsemani pýtal, nech ho minie kalich utrpenia. Nekončí však pri tom, ale podriaďuje sa Otcovej vôli. Takto sa na to snažíme pozerať aj my.

Modlíme sa za Samuelkove uzdravenie, nemusíme byť však v kŕči, že sa musí stať, čo chceme. Pokoj môžeme nachádzať v tej druhej časti – nech sa deje tvoja vôľa. Východiskom je, že Boh je dobrý, preto aj jeho vôľa je dobrá. Cirkev nás tiež učí, že tým, že svet bol vykúpený utrpením, Boh dal utrpeniu spoluvykupiteľskú moc. V tomto duchu sa snažíme utrpenie prinášať ako obetu, a hoci sa nám to darí len málo a často frfleme, v duchovnej realite to má veľkú moc a zmysel.

Čo pre vás v tom všetkom znamená byť mamou a otcom?

Karin: Jeden z dôvodov, prečo sme zrušili zásnuby a nevedeli si predstaviť vstúpiť do manželstva, bol aj môj panický strach z materstva. Predstava času s deťmi v domácnosti mi pripadala ako väzenie. Cítila som sa za tieto pocity vinná a ako zlá katolíčka, veď predsa Cirkev to učí inak. Uzdravenie prišlo 25. decembra počas sv. omše, na slávnosť Kristovho narodenia. V kostole sa vedľa mňa postavili mladí manželia s len niekoľko týždňovým bábätkom. V celom tele som pocítila teplo a v srdci som pochopila, akým darom a radosťou je, ak sa môžu manželia podieľať na výchove malého Božieho dieťaťa.

A hoci dnes moje materstvo môže zvonku vyzerať ako väzenie: nepretržitá starostlivosť, častejšie sledovanie bolesti ako radosti u môjho syna… tento pocit naplnenia nezmizol a materstvo, najmä vďaka Samuelkovej nevinnosti a kráse, je pre mňa, aj keď to vždy tak emočne neprežívam, obrovským darom.

Dominik: Neviem, či rodičom chorých detí dáva Pán Boh intenzívnejšie pociťovať lásku k svojmu dieťaťu. Možno ju takto zažívam pre jeho nevinnosť a dokonalú čistotu. Samuelko je svätý a priamym spojením s nebom. A možno sa mi to iba zdá, lebo to nemám zatiaľ s čím porovnať. Ale láska, ktorú cítim k svojmu synovi, hoci ten nevie sám nič, len dýchať, mi ukazuje Otcovu lásku ku mne. Boh Otec ma miluje len kvôli tomu, že som jeho synom, nie kvôli tomu, čo robím a zvládnem. Cez svoje otcovstvo sa, paradoxne, učím byť synom. Veľmi často premýšľam nad tým, že ak je moja láska k Samuelkovi len slabým odrazom Otcovej lásky ku mne, aká potom musí byť tá Otcova láska. Nie je to pre mňa len myšlienka, ale stáva sa skúsenosťou.

BOH SA NÁS ROZHODOL SPOJIŤ

Mutácia génu EMC1, ktorú Samuelko má, je veľmi raritná. V čom?

Karin: Samuelko bol diagnostikovaný pred tromi rokmi ako siedmy na svete. Aby sa mutácia prejavila, musí od každého rodiča zdediť 1 časť zmutovaného génu (z tých šiestich detí sú dvaja a dvaja súrodenci).

Genetici nám potvrdili, že nie sme vzdialení príbuzní; báli sme sa toho, keďže sme z rovnakého mesta. Naše mutácie sú na rôznych alelách (miestach DNA), čím sa potvrdilo, že nie sme príbuzní. Vzhľadom na nadprirodzené zásahy, ktorými nás Boh priviedol k manželstvu, vnímame, že sa Boh rozhodol nás spojiť, aby mohol priviesť Samuelka, a toto je aktuálne jeho vôľa a naša cesta posväcovania.

Čo konkrétne znamená daná mutácia pre váš život?

Karin: Samuelko dostáva 3 antiepileptiká, no i tak má denne 4-8 záchvatov. Má poškodené svalstvo, hypotóniu, je ležiaci – neovláda si končatiny, má skoliózu, nerozpráva.

Má centrálnu poruchu zraku, nevieme, čo vidí, pretože vizuálne centrum v mozgu je poškodené. Nedokáže jesť ústami, je kŕmený hadičkou, ktorá ide priamo cez bruško do žalúdka. To u neho spôsobuje tráviace ťažkosti a každodenné silné bolesti, problémy s vylučovaním.

Má tiež poruchy spánku, je zväčša 3-4 hodiny v noci hore a keďže nevie dobre prehĺtať sliny a epileptický záchvat môže prísť kedykoľvek, vyžaduje si 24-hodinovú starostlivosť. Nasleduje množstvo diagnóz a vyšetrení, ktoré si väčšina ľudí nevie dobre predstaviť. Každý týždeň navštevujeme asi 2 ambulancie a ak má dobrý deň, aj terapie. Je to množstvo liekov, špeciálnych jedál, rehabilitačných pomôcok a najmä hodiny držania na rukách a prebdené noci.

To, čo však chcem dodať, je, že ak práve nefrfleme a neľutujeme sa, prevláda u nás doma pokoj, ktorého pôvodcom je Samuelko so svojou krásou, čistotou, svätosťou a obrovskou láskou, ktorú nám vie prejaviť svojím úsmevom…

Vo vašom príbehu cítite silnú ochranu pátra Pia. Čím je vašej rodine blízky?

Karin: Keď sme hľadali zmysel aj nášho utrpenia, veľmi nás oslovil životný príbeh pátra Pia. Skrz svoje utrpenie sa tak priblížil k Ježišovi, že už počas svojho života sa stal mocným nástrojom v Božích rukách a pomohol k spáse mnohým dušiam. Veríme, že sa za nás prihovára, aby sme sa aj my viacej stávali Božím nástrojom.

Niekedy sa nám ťažko verí, že Boh môže uzdraviť aj takto ťažko choré dieťa. Aj vtedy si voláme na pomoc pátra Pia a ďalších svätých, lebo „veľa zmôže modlitba spravodlivého“ (porov. Jak 5, 16). V modlitbe sme raz citeľne zakúsili, že vždy keď svätých prizveme, modlia sa spolu s nami. A tak s ich duchovnou silou máme odvahu pýtať si aj veľké veci.

Jednou z vašich spoločných aktivít spolu s ďalšou rodinou je značka oblečenia memento, kde v názve upriamujete svoju pozornosť na smrť… Súvisí táto aktivita s vaším príbehom?

Karin: Súvisí. Život so Samuelkom nás núti premýšľať o večnosti. Tešíme sa, že ho raz uvidíme vo večnosti bežať, rozprávať, pozerať sa, a preto sme nazvali náš eshop www.memento.lat, kde máme oblečenie s kresťanskými motívmi „memento!“, z latinského memento mori – pamätaj na večnosť.

NÁŠ VZŤAH JE MILOSŤ

Napriek všetkým ťažkostiam vás vaše manželstvo posilnilo a spevňuje. Dominik, kým je pre teba Karin?

Dominik: Uvedomujeme si, že sme manželmi len 5 rokov a mnoho je ešte pred nami. V komplikovanom období chodenia a rozchádzania sa sme sa vzájomne formovali a vyrástli spolu, vďaka čomu máme podobné záujmy, spoločné zážitky a poznáme svoje cesty dozrievania, takže sa môžeme vzájomne ťahať. Uvedomujeme si, že porozumenie medzi nami je nezaslúžený dar a zároveň aj ovocie modlitieb mnohých ľudí, ktorí sa za nás denne modlia – od rodiny, cez spoločenstvo až po takmer cudzích ľudí, ktorí len počuli o našom príbehu. Často sa dozvieme o niekom, koho sme v živote nestretli, no denne sa za nás modlí. Vždy je to pre nás memento, aby sme sa aj my modlili za potreby ľudí okolo nás. Vzťah medzi nami berieme skutočne ako milosť, pretože vieme o mnohých mamách alebo otcoch, ktorí sa starajú o ťažko postihnuté deti sami; pred nimi máme obrovskú bázeň a nevieme, či by sme to my zvládli.

Karin: Zvykneme hovoriť, že s ťažko chorým dieťatkom nám Boh dal milosť jednoty v manželstve, aby sme to zvládli. Zdieľame medzi sebou neprenosnú skúsenosť starostlivosti o Samuelka a jeho utrpenia, ktoré musíme často pozorovať bez toho, aby sme mu vedeli uľaviť od bolesti. Drobné rozdiely v názoroch alebo vyhrotené situácie nám potom zväčša prídu ako maličkosti.

Čím je pre vás manželstvo, ktoré žijete, a jeho posvätnosť?

Posvätnosť manželstva nám dáva nádej, že v manželstve nikdy nebudeme sami. Kde budeme my zlyhávať, veríme, že Boh to bude držať.

Foto: archív respondentov