Manželia Čekanovci: Kána nám zachránila manželstvo

Sú manželmi dvadsať rokov a majú dve deti, Jakuba (17) a Terezku (14), a tiež dve detičky v nebi – Danielku a Tomáška. Sú prvým manželským párom, ktorý bude skladať večné sľuby v komunite Chemin Neuf. Manželia Ľudmila (42) a Ľubomír (42) Čekanovci.

Aká bola vaša cesta k manželstvu?

Spoznali sme sa na Svetových dňoch mládeže v Paríži v roku 1997 pod Eiffelovkou. Od začiatku sme cítili, že naše zoznámenie nie je náhoda. Aj keď sme možno nepraktizovali vieru tak ako dnes, obaja sme boli veriaci. Boli sme prekvapení z toho, že sa máme stále o čom rozprávať. Poslednú noc počas Svetových dní mládeže, na Longchamp, sme celú prerozprávali, obaja sme sa odvážili pýtať sa navzájom aj dôležité otázky o vzťahu, manželstve, deťoch… Vzali sme sa 24. apríla 1999, po troch rokoch sa nám narodil Jakub a o ďalšie tri roky Terezka.

 

Ako si spomínate na prvé roky manželstva?

Ľudmila: Keďže naša finančná situácia nebola ružová, po dlhom rozmýšľaní sme sa rozhodli, že Ľubo pôjde za prácou do Anglicka, nevedeli sme na ako dlho. Bol to čas, keď som sa musela naučiť robiť veľa „mužských“ vecí alebo vecí, ktoré som nikdy nerobila. A postupne som zistila, že mi to celkom vyhovuje. Nebol to ešte čas počítačov, WhatsAppov, takže sme sa počuli raz za týždeň cez pevnú linku.

Ľubomír: Keď som sa po pol roku vrátil domov, spočiatku to bolo len na dva týždne na dovolenku. Lenže keď som videl v očiach Jakuba strach z toho, že ma vidí, keď som si uvedomil, že moja Terezka ma volá „ujo“ a tatko je moja fotka na chladničke, povedal som si, že už nikam neodídem. Našiel som si prácu asi hodinu cesty od bydliska, a aj keď som niekedy išiel na montáže, vždy som sa po dvoch týždňoch vrátil domov.

Ľudmila: Ja som si uvedomila, že mi bolo bez môjho manžela „dobre“. Nikto sa ma nepýtal, čo robím, kedy prídem, nevravel mi, že toto by bolo lepšie tak a tak… Skrátka, začala som rozmýšľať o tom, že by bolo možno pre nás lepšie, aby sme sa na čas rozišli, a potom sa uvidí.

 

 

EVANJELIZOVAŤ SÚ POZVANÍ NIELEN REHOĽNÍCI, ALE AJ MANŽELIA

Predpokladám, že zlomom vo vašom manželstve bola účasť na stretnutí Kána. Ako si na svoju prvú Kánu spomínate?

Raz k nám prišiel jeden manželský pár, ktorý sa nás pýtal, či nechceme ísť na dovolenku v páre, na týždeň, že aj o deti bude postarané. Išli sme. A stretnutie Kána pre manželov 2007 nám zachránilo manželstvo. Respektíve Pán skrze toto stretnutie. Kána nie je prvá alebo iná, Kána je len jedna. Je to miesto pre nás, kde sa Pán skláňa k človeku, berie ho za ruku a ukazuje mu, ako ďalej v manželských situáciách, v ktorých už nevidí východisko.

Našu „druhú“ svadbu sme prežili na Káne 20. júla 2007. Po tomto týždni už nič nebolo ako predtým, aj keď sme prežívali i ťažkosti, obracali sme sa na Pána, modlili sme sa spoločne a cítili sme, že nás nesie. V roku 2008 sme išli na toto stretnutie znova, ale už ako služobníci, pretože sme si povedali, že keď Pán dokázal premeniť vodu na víno v našom manželstve, určite to chce urobiť aj v iných manželstvách.

 

Aká bola vaša cesta do samotnej komunity Chemin Neuf, ktorá organizuje aj stretnutia Kána?

Na našej druhej Káne, kde sme boli ako služobníci, sme sa stretli s otcom Christophom Jakobom, katolíckym kňazom z komunity Chemin Neuf, a so sestrou Elisabeth Auliac, rehoľníčkou z komunity, ktorí nám ponúkli, aby sme išli do Francúzska, kde by sme mohli komunitu viac spoznať.

 

Čo vás na komunite oslovilo?

Viac vecí, medzi nimi napríklad modlitba za jednotu kresťanov a to, že misiu robia nielen celibátnici, ale aj manželské páry, že evanjelizovať sú pozvaní nielen rehoľníci, ale aj manželia. Komunita Chemin Neuf vznikla v roku 1973 a je to katolícka komunita s povolaním k ekumenizmu. Vychádza zo spirituality svätého Ignáca z Loyoly a zo skúseností Charizmatickej obnovy.

Tvoria ju manželské páry, rodiny, muži a ženy zasvätení k celibátu – všetci si vybrali dobrodružnú cestu v nasledovaní pokorného a chudobného Krista, aby mohli slúžiť Cirkvi a svetu. Jedným z výnimočných rysov komunity Chemin Neuf je bezpochyby spoločný život a spoločné sľuby manželských párov a bratov a sestier zasvätených k celibátu. Stretnutie Kána pre manželov je jednou z mnohých misií našej komunity.

 

 

BUDEŠ RONIŤ SLZY, ALE BUDÚ TO SLZY POŽEHNANIA

Ako pokračovalo spoznávanie komunity vo Francúzsku?

Dali nám desať dní na rozmyslenie. Po návrate domov sme si napísali na papier všetky plusy a mínusy, všetko, čo treba vybaviť, keďže sme obaja pracovali a mali hypotéku. A modlili sme sa. Žasli sme, ako Pán koná, každý deň sme si dali čiarku k tomu, čo sme vybavili.

Pán nám v slove – „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni, nezužuj, predlžuj svoje povrazy a svoje kolíky upevňuj! Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán, tvoj zľutovník.“ (Iz 54, 2.10) – potvrdzoval, že je jeho vôľa, aby sme išli za ním, aj keď nevieme kam, aj keď nevieme ani slovo po anglicky a už vôbec nie po francúzsky.

 

Kedy ste odišli žiť do Francúzska?

Bolo to 26. augusta 2008, keď sme odišli pôvodne na rok – dva do komunity Chemin Neuf vo Francúzsku. Začali sme tým, že sme absolvovali trojmesačnú jazykovú školu.

 

Ako ste prežívali prvé chvíle v cudzine?

Ľudmila: Začiatky neboli jednoduché a boli chvíle, keď som hlavne ja chcela zbaliť kufre a vrátiť sa na Slovensko. V tých naozaj ťažkých chvíľach som si spomenula na slová jednej sestry z Bratstva Kána: „Budeš roniť slzy, ale budú to slzy požehnania.“ A naozaj to Pán požehnával a požehnáva aj teraz. Keď sa pozerám na to, ako sme prišli do komunity, musím skonštatovať, že to nám Pán akoby hodil záchranné koleso, aby si nás pritiahol späť. Nie aby sme mu otročili a čakali, že vždy, keď niečo zbabreme, bude nás trestať, ale aby si nás pritiahol späť domov. Aby sme nanovo zakúsili jeho lásku, jeho dotyk, počuli jeho slovo a aby sme sa naučili aj ho praktizovať.

 

 

JE ÚŽASNÉ VIDIEŤ, AKO PÁN PRETVÁRA POČAS JEDNÉHO TÝŽDŇA MANŽELOV

Čo obsahuje formácia v komunite Chemin Neuf?

Po troch mesiacoch sme začali postulát, v komunite ho nazývame Betlehem, a po polroku sme vstúpili do dvojročného noviciátu, ktorý sa u nás volá Nazaret. Po Betleheme a Nazarete sme mali ročnú biblicko-teologicko-bratskú formáciu, po ktorej sme v roku 2011 zložili prvé sľuby na tri roky. Prežili sme aj milostivý čas tridsaťdňových duchovných cvičení, ktoré sme robili každý osobitne. A 23. augusta tohto roku budeme skladať večné sľuby v komunite Chemin Neuf. Raz sa nás niekto spýtal, na ako dlho budeme skladať večné sľuby, a my sme povedali, že naveky. (úsmev)

 

Aká je vaša služba v komunite?

Naše misie s komunitou boli rôzne. Počas štyroch rokov sme boli vis-à-vis pre misiu Kána pre manželov na Slovensku. Od septembra 2017 sme zodpovední za komunitu Chemin Neuf na Slovensku. Kána je úžasné Božie dielo, nám dala táto misia veľa aj pre náš pár. Je úžasné vidieť, ako Pán pretvára počas jedného týždňa manželov.

 

A aká je vaša misia vo Francúzsku?

Byť v komunite nie je len o veľkom cestovaní. Už štyri roky bývame v opátstve Hautecombe, kde má komunita medzinárodné formačné centrum pre mladých z celého sveta. Je nás asi osemdesiat z dvadsiatich piatich štátov sveta a zo štyroch kontinentov.

Ľudmila: V každodennosti som zodpovedná za práčovňu, prať pre toľko ľudí je riadna fuška. Ale ako hovorí svätá Terezka, všetko je milosť. (úsmev)

Ľubomír: Ja som zodpovedný za opravy, za prácu v celom dome.

 

Ako vyzerá váš bežný deň?

Deň začíname rannými chválami, potom je čas služby. O dvanástej máme svätú omšu, poobede znova práce. Keďže máme deti, ktoré prichádzajú v tom čase domov, v službe je len jeden z nás a druhý zostáva s deťmi. O šiestej máme adoráciu, po ktorej sa modlíme vešpery. V utorok máme modlitebné stretnutie a každú stredu sa stretávame v malých zdieľacích skupinkách, ktoré voláme fraternity. Je to bratský čas, v ktorom sa zdieľame o nejakej téme – napríklad ako prežívame svoju misiu.

 

 

V BRATSKOM ŽIVOTE ZAKÚŠAME BOŽIE KRÁĽOVSTVO

Čo vám dala komunita?

Jedna naša sestra raz povedala: „V komunite zdieľame všetko, čo máme, a všetko, čím sme.“ Je to presne ako v našom manželstve, zdieľame nielen starosti, zranenia, svoju úbohosť, ale tiež svoje radosti, talenty, dary. Zdieľame naše misie a je to veľké bohatstvo pre každého z nás. To, čo žijeme v komunite a s komunitou, je potvrdením toho, že komunita Chemin Neuf je naša zasľúbená zem. Našli sme ju a túžili sme sa v nej usadiť, „rozšíriť priestor svojho stanu“.

Komunita nie je pre nás cieľom, ale prostriedkom, ktorý nám Pán dal ako pomoc, aby sme ho mohli nasledovať, byť jeho učeníkmi a ohlasovať radostnú zvesť. Skrze komunitu chceme slúžiť Bohu, milovať ho a chváliť ho ešte viac tam, kam nás pošle, slúžiť Ježišovi v našich bratoch a sestrách, ktorých nám dáva, nasledovať Krista pokorného a chudobného. To nie my sme si vyvolili jeho, ale on si vyvolil nás.

 

A v čom konkrétne vám komunita pomáha?

Život v komunite nám pomáha vyjsť zo seba, nepozerať sa, nesústrediť sa na seba, ale ísť tam, kde nás potrebujú, kde nás Ježiš potrebuje. Používať naše dary, talenty na rozdávanie radosti a úsmevu. Nechceme robiť svoju vôľu, ale vôľu Otca. V bratskom živote zakúšame Božie kráľovstvo.