Mami, oci, nehovorte mi, že som tučná…
Rodičia milí, som presvedčená, že sú vety, ktoré by mamky a otcovia jednoducho hovoriť nemali. Jednou z tých viet je povedať svojmu dieťaťu, že je tučné a malo by s tým niečo robiť. Možno si poviete, že na tom nič nie je, že lepšie je predsa povedať pravdu ako tváriť sa, že tie kilá navyše nevidím. Ale verte mi, žiadne dieťa tú vetu nepotrebuje a nechce počuť.
Mám priateľov, ktorí si neraz uťahujú z mojich lýtok. A nielen z nich. Robia to, samozrejme, v rámci srandy, no úprimne – pre koho je takýto typ humoru úplne „bezbolestný“? Jasné, zasmejem sa s nimi, veď viem, že nemám postavu modelky, ale v kútiku srdca to tak trochu zabolí. A to, našťastie, netrpím žiadnym komplexom, nemám problémy so sebaprijatím ani nič podobné. Lebo keby áno, nebolelo by to iba trochu. Vtedy by tie uštipačné a srandovné reči boleli asi ako ostré klince, čo niekto do mňa vráža. A asi nie nadarmo sa hovorí, že jazyk býva ostrý ako meč.
Moji rodičia prispeli veľkou mierou k tomu, že sa dokážem prijať taká, aká som. V čase dospievania som veľmi rýchlo pribrala a mala som miernu nadváhu. Mamka ani ocko mi nikdy nepovedali, že by som s tým mala niečo robiť, že by som mala schudnúť. Rodičia jednoducho nekomentovali nárast mojej váhy. Ja som sa predsa videla v zrkadle. Vedela som, ako na tom som. A keď sa na to spätne pozerám, to, že moju postavu nijako nekomentovali, považujem za kľúčové pre moje dozretie k sebaprijatiu.
Obdobie puberty najmä u dievčat súvisí s radom zmien – telesných i psychických. Každé dospievajúce dievča sa musí naučiť prijať tieto zmeny, snažiť sa ich pochopiť. A nie je nič horšie, ako keď v tomto náročnom období sa dievčaťu dostane namiesto podpory len posudzovanie a dobre mienené rady.
Poznám totiž aj prípad, ktorý dopadol opačne, ako to bolo so mnou. Jedni rodičia povedali svojej dospievajúcej dcére, že pár kíl by mohla schudnúť. Toto dievča si to zobralo k srdcu a schudlo tak, že začalo mať zdravotné problémy a poruchy príjmu potravy. A nielen to. Zranené nezostalo iba jej telo, zranená bola aj jej duša.
Čo môže spôsobiť jedna veta?
Možno si myslíte: Čo taká jedna veta? Taká jedna veta napríklad môže dohnať niekoho k bulímii, inému môže stále znieť v hlave a kvôli nej si nikdy neoblečie v lete sukňu, ďalšiemu spôsobí, že sa nikdy nenaučí skutočne mať rád svoje telo… Taká mocná môže byť jedna veta.
Neubližujme si rečami! Ani zo srandy
O tom, aký dôležitý je náš jazyk a prečo je dobré ovládať sa v reči, je vo Svätom písme niekoľko zmienok. Ak si práve na žiadny citát nespomínate, mám pár na ukážku:
„Lahodnosť jazyka je stromom života, ale poraňuje dušu, keď je nerestný.“ (Prís 15, 4)
„Tak aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň a akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo… Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.“ (Jak 3, 5-6.9-10)
„Trojaká vec mi napĺňa myseľ strachom: a pri štvrtej sa mi chveje tvár: klebety po meste, zbiehanie sa ľudu, falošné osočovanie… u žiarlivej ženy je jazyk bičom pre všetkých, s kým sa stretá.“ (Sir 26, 5-7.9)
„Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí.“ (Ž 141, 3)
Písmo hovorí, že ak nechceš povedať niečo pozitívne, pochváliť druhého, povzbudiť ho, radšej máš mlčať. Ak budeš mať nabudúce na jazyku vetu, ktorá nechce „dobrorečiť“, radšej mlč. Zahryzni si do jazyka a uč sa byť ticho.
Skroť svoj jazyk a nerob z neho meč
Vety ako: „Aké máš chutnučké líčka. Nie si tehotná? Ty by si asi nemala nosiť skinny (obtiahnuté). Dobre ťa ten muž vykrmuje. Máš odvahu, keď nosíš krátke sukne,“ sú ako červíky, ktoré vŕtajú v hlave ešte dlho po ich vyslovení. Tieto zdanlivo nevinné reči, ktoré možno vyslovíme podpichovačne a možno iba tak, nikomu nelahodia a nerobia radosť. Prečo ich vlastne vyslovujeme?
Slovo má moc
Vety, ktoré hovoria rodičia svojim deťom, majú (aspoň do istého veku určite) väčšiu moc ako to, čo im povedia kamaráti či učitelia. Stáva sa, že keď niečo počujeme opakovane od mnohých ľudí, nijako sa nás to nedotkne. A potom nám to isté môže povedať niekto, kto má na nás vplyv, a nás to zasiahne ako blesk z jasného neba. Takýmito bleskami sú rodičovské názory, pohľady, zhodnotenia pre ich deti. Ja som už síce dávno dospelá, ale keď mi mamina povie: „V týchto šatách dobre vyzeráš,“ príjemne to pohladí moje vnútro. Poznáte to?
Čo zasievate do svojich detí? Sú to slová žehnania a lásky, alebo slová posudzovania a neprijatia? Nezraňujme svoje deti slovami. Prejavujme im útechu a lásku, ktorá nekladie podmienky. Ani na kilá. Ani na strih šiat. Jasné, môžeme viesť svoje deti k športu, k zdravému životnému štýlu, učiť dcéry, ktorý strih im viac svedčí… Nezabúdajme si pritom všetkom však dávať pozor na svoj jazyk!