Mama Lucia Kubínyová: Deti sú moja najväčšia investícia

Vyštudovala učiteľstvo druhého stupňa v aprobácii hudobná výchova – náboženská výchova, no v skutočnosti je učiteľkou pre všetky predmety. To, že môže byť mamou, považuje za milosť a požehnanie. Momentálne všetku silu, energiu, nápady a kreativitu využíva vo svojej rodine. Verí však, že talenty, dary a schopnosti, ktoré do nej Boh vložil, využije aj keď deti vyrastú. Mama Lucka Kubínyová je inšpiráciou a dôkazom, že materstvo je poslanie. S manželom a šiestimi deťmi žije v Slovenskej Ľupči.

Pochádzaš z neveriacej rodiny. Ako si ťa Boh našiel?

Bola to zaujímavá a dlhá cesta. Začalo to tým, že som počúvala za dverami (smiech). Na základnej škole sa mi totiž páčil jeden chlapec, ktorý chodil na hodiny náboženstva. Raz som čakala na chodbe, kým hodina skončí. Doslova som mala priložené ucho na dvere, keď rehoľná sestra začala rozprávať príbeh o Pánovi Ježišovi, ktorý sa mi veľmi páčil. Nabrala som odvahu a zaklopala, aby som sa opýtala, či môžem počkať dnu. Tak sa mi to páčilo, že som aj zabudla na toho chlapca, kvôli ktorému som tam bola (smiech). Potom som sa prihlásila na náboženstvo a začala chodiť na prípravu na krst a prvé sväté prijímanie. Musím však povedať, že už nejaký čas predtým som sama v sebe riešila, že čo alebo kto stvoril svet, odkiaľ je príroda… Hovorila som si, že je to príliš krásne na to, aby to vzniklo len tak. Dokonca, keď som chodievala okolo kostola, cítila som potrebu vojsť dnu a poďakovať za pekný deň. Nevedela som prečo, ale išla som.

 

Ako prijali rodičia tvoje obrátenie?

Moji rodičia mali úplne iné zmýšľanie ako ja a ich svet bol iný, ako ten môj. Takže keď som sa obrátila, zo začiatku to niesli ťažko. Po čase to však akceptovali.

 

Vydávala si sa počas štúdia na vysokej škole, s manželom žijete mimo svojich pôvodných rodín, máte viac detí ako je dnes zvykom a vzdelávaš ich doma. Vyzerá to, že nezvykneš robiť veci štandardne…

Môže to tak vyzerať (úsmev). Keď som spoznala Boha, začala som Ho pozývať do všetkého, čo som prežívala. To, kým som a kde som, beriem ako cestu, ktorou ma vedie a je určená práve mne.

 

S manželom ste prijali šesť detí. Plánovali ste väčšiu rodinu už pred svadbou?

Svoje predstavy o počte detí sme si povedali už na prvom rande. Ja som to mala nastavené tak, že chcem minimálne tri. My sme boli len dve sestry a to sa mi zdalo málo. Keď som videla rodiny, kde bolo viac detí, pripadalo mi to úžasné. Áno, niekedy to bol chaos, ale bolo to aj živé a krásne, a to sa veľmi páčilo. Priamo som sa preto – teraz už – manžela opýtala, koľko detí by chcel mať. Bolo mi jasné, že ak povie jedno alebo dve, druhé rande už nebude (smiech). Vravela som si totiž, že sa nechcem zdržiavať s chlapom, ktorý má iné priority. Povedal však, že minimálne tri, a tak prešiel prvým testom. Potom som sa pýtala, čo keby bolo tých detí viac? Štyri, päť, aj šesť? Odpovedal: prečo nie? To ma povzbudilo a na tom prvom rande som si „očekovala“ aj jeho postoje k zásadným otázkam ako potraty, postihnuté dieťatko, rozvody a pod.

 

 

MILOSŤ BYŤ MAMOU BY SOM NEVYMENILA ZA KARIÉRU

Trinásť rokov si doma s deťmi a naplno sa im venuješ. Nie je ti už dlho?

Boli dva impulzy, ktoré mi pomohli si ujasniť, že ak mi Boh raz zverí deti, chcem to brať ako poslanie. Prvým bol čas, ktorý som strávila ako opatrovateľka sotva dvojročného chlapčeka v Anglicku. Nahrádzala som mu mamu, ktorá si budovala kariéru. A hoci bola veľmi dobrou mamou, tie najkrajšie – veľakrát jeho prvé – veci som s ním prežila ja. Bolo mi veľmi ľúto, že o to prichádza a zároveň vo mne dozrievalo rozhodnutie, že ja o to so svojimi deťmi nechcem prísť.

 

A ten druhý impulz?

Druhým impulzom bol čas, ktorý som strávila  ako asistentka generálneho riaditeľa vo veľkej firme v Bratislave.  Áno, veľa mi to dalo do života, nabrala som skúsenosti, mala som výborného šéfa… Ale zároveň som si uvedomovala, že by som toto nechcela postaviť na piedestál svojich hodnôt. Lebo keď si chceš udržať dobré miesto alebo si budovať kariéru, záleží ti na tom, aby si sa dostala do práce čo najskôr. Vtedy som si pre seba povedala, že ak to bude možné, chcem ostať s deťmi doma čo najdlhšie. Že nechcem mať deti preto, aby som ich potom niekomu odovzdala, kto ich bude vychovávať a odovzdávať im svoje hodnoty. A aj po toľkých rokoch to vidím rovnako – milosť byť mamou by som nevymenila za kariéru.

 

Nikdy ťa teda nelákalo vrátiť sa späť do práce?

Skôr by som povedala, že som to nikdy nepociťovala tak intenzívne, ako to opisujú niektoré mamičky. Tým nechcem povedať, že neboli chvíle, že by som nechcela robiť niečo iné alebo že by som necítila potrebu niekam sa pohnúť. Je tiež pravda, že toto je činnosť, ktorú väčšina ľudí neocení. Prídu chvíľky, keď mi je to ľúto. Také momenty ma však vždy vedú k tomu, aby som si našla spôsob svojho relaxu a toho, ako rastiem a napredujem. Tie ťažšie chvíle sú pre mňa impulzmi ísť niekam ďalej – k niečomu, čo je vo mne a do čoho ma Boh pozýva. Ale to svoje prioritné poslanie momentálne vnímam pri deťoch. Cítim, že pri nich je moje miesto a preto necítim potrebu utekať inde.

 

 

BOH MA NAUČIL, ŽE KAŽDÝ PROBLÉM NÁS POSÚVA ĎALEJ

Svoje deti vzdelávaš doma.  Ako ste sa dostali ku „homeschoolingu“?

Jedného dňa som počula prednášku o tom, že každý z nás je povolaný do nejakej oblasti, v ktorej má slúžiť Bohu. Cez túto prednášku ku mne prehovoril Boh veľmi silným spôsobom. Položil mi na srdce dve oblasti – umenie a školstvo. Cítila som, ako ma pozýva využiť všetky svoje schopnosti, všetko, čo som za tie roky nadobudla, na učenie svojich detí. Nikdy predtým som nad tým nerozmýšľala. V tom čase sme mali štyri deti. Najstaršia bola prváčka, najmladšia predčasne narodená, s ktorou som musela cvičiť „vojtovku“. Z ľudského hľadiska by som nad tým v tejto situácii nikdy neuvažovala, ale keďže som to vnímala ako myšlienku od Boha, neodbila som ju. Povedala som si, že ak je Božia, On si to potvrdí. Ak to bol len nejaký môj nápad, tak sa časom pominie. Takže som sa za to trištvrte roka modlila a potom veci do seba začali pekne zapadať. Začala som stretávať mnohé rodiny, ktoré sa vzdelávali doma. Našla som ženy, ktoré mi boli ochotné pomôcť s administratívou a pod. Všetko sa to začalo vyjasňovať. Ako posledné a zásadné potvrdenie som považovala fakt, že sa s tým stotožnil aj môj manžel, a tak sme začali „homeschoolovať“ a venujeme sa tomu už šesť rokov.

 

Ako vyzerá váš bežný deň?

Momentálne máme doma štyroch „domškolákov“: siedmačku, štvrtáka, druháka a prváčku. Časom sme si vypracovali systém, ktorý nám celkom dobre funguje. Ráno sa rozprávame o tom, ako sa majú – kreslia si tváričky, na ktorých zobrazia, ako sa cítia. To mi pomáha zistiť, čo od nich môžem očakávať a prispôsobiť tomu aj aktivity. „Prvostupniari“ sa potom rozhodujú a zároveň si zapisujú, čo chcú v ten robiť na písaní, čítaní a počítaní. Formu si vyberajú sami. To znamená, že napr. na čítaní si môžu vybrať, z čoho budú čítať. Myslím, že toto je veľmi dobré, lebo tak nadobúdajú pocit, že môžu rozhodovať. Mantinely však dávam ja. Potom si spolu čítame a robíme veci, ktoré si zapísali. Naša siedmačka, teda „druhostupniarka“, pracuje samostatne vo svojej izbe. Máva online hodiny v českej kmeňovej škole, kde je zapísaná. Zvyčajne sa učíme do jednej. Potom mávame krúžky, ZUŠ-ku alebo iné aktivity.

 

Nikdy si nemala obavu, či sa naučia všetko, čo potrebujú vedieť?

Prirodzene, niekedy ma premkne strach, že čo ak niečo moje deti nebudú vedieť. Potom si však uvedomím, že nikto nevie všetko. Väčšinou sa zameriavame, a v tom sme aj dobrí, na to, čo nás baví. Toto je väčšinou aj naše poslanie – aby sme robili to, k čomu sme boli stvorení. A či naše deti chodia do školy, alebo ich učíme doma, vždy je niečo, čo ich zaujíma menej a čo viac. V tých ostatných veciach možno len tak preplávajú. To však neznamená, že sa im nevenujeme. Práve naopak, snažíme sa ich prejsť a porozumieť im. Mám skúsenosť, že akonáhle prišiel nejaký problém alebo niečo, s čím som si nevedela pomôcť, cítila som takú veľkú zodpovednosť za svoje deti, že som brutálne znásobila svoje modlitby (smiech). Boh nám vždy niečo poslal – buď kurz, alebo ľudí, pomôcky. Napokon, keď do toho pozveš Jeho, on je prvý, ktorý sa stará.

 

Čo sa ti na domácom vzdelávaní páči?

Myslím si, že je super, že ako mama poznám svoje dieťa veľmi dobre. Trávime spolu veľa času, a preto viem, čo na moje dieťa zaberá. Poznám jeho slabé a silné stránky. Keby som bola učiteľkou v škole, asi by som nemala dostatok času skúmať, či to všetci žiaci pochopili alebo či to všetkých baví. Ale keď je to moje dieťa, snažím sa nájsť spôsob, ako by danému učivo porozumelo, aby ho začalo baviť, aby ho uchopilo aspoň nejakým spôsobom. Páči sa mi to, že sa zameriavame na tie veci, ktoré ho bavia. Samozrejme, čo sa učiva týka, pridržiavame sa osnov. Deti si zvyknú robiť projekty na rôzne témy. Občas predmety spájame – napríklad niečo z vlastivedy si povieme v angličtine –  a tak posilňujeme medzipredmetové vzťahy. Vždy viem, čo musí dieťa za polrok zvládnuť, takže robíme všetko, aby sme to prešli. Ale keď vidím, že má deň, kedy nebude pracovať, že je unavené alebo rozjašené, hľadám spôsob, ako mu pomôcť. Vždy sa dohodneme, čo by mu pomohlo, aby sa vedelo zapojiť do učenia. Niekedy si vypýta poskákať na trampolíne alebo trochu vybehať von. Je to na vzájomnej dohode, čo by v „normálnej škole“ asi nešlo.

 

Určite sú predmety alebo témy, do ktorých sa deťom nechce alebo im nejdú. Čo robíš v takých situáciách?

Homeschooling samozrejme nie je bezproblémový. Boh ma však naučil, že každý problém nás posúva ďalej. Nie je tu na to, aby som z neho dostala depku. Úžasné je, že On to rieši komplexne. Keď mala naša najstaršia problémy s matematikou, Pán Boh nám ukázal, ako jej s tým môžeme pomôcť vďaka Montessori metódam. Vtedy som ešte nevedela, že to je riešenie aj pre našu ďalšiu dcéru, ktorá ako predčasne narodená mala problémy s jemnou motorikou. Takže, hoci som na kurz išla kvôli inému dieťaťu, naučila som sa, ako pomôcť aj ďalšiemu. Neskôr tieto metódy zase fungovali u treťorodeného, aby sa upokojil. Boh myslel aj na to, na čo ja nie.

 

Aké sú podľa teba najväčšie výhody domáceho vzdelávania?

Určite samostatnosť – to, že deťom prenechávam kompetencie, ich učí samostatnosti. Tiež u nich vidím schopnosť naučiť sa dobre si zorganizovať čas. A potom vnútorná zaangažovanosť – deti sa chcú učiť, lebo to samé chcú vedieť, nie preto, že musia.

 

Vnímaš aj nejaké nevýhody?

Nemôžem mať dopoludnia pre seba (smiech).

 

Niekedy sa používa ako argument proti domácemu vzdelávaniu slabá socializácia dieťaťa. Ako to vidíš ty?

Podľa mňa sa pri tomto argumente zabúda sa na to, že triedy podľa veku boli v škole urobené hlavne kvôli učiteľovi. Je to pre neho predsa uľahčenie, keď pracuje s deťmi v rovnakom veku. V živote sa však nestretávame len s čisto vekovo vyselektovanou skupinou ľudí. Stretávame ľudí mladších, starších… Kde sa naučíme, ako komunikovať a vychádzať s takými ľuďmi? Oveľa prirodzenejšie sa mi preto zdá učiť sa to v rodine, kde sa ako trinásťročné dievča musíš naučiť vychádzať s päťročným chlapcom. Neviem to, samozrejme, posúdiť, ak má rodina jedno alebo dve deti. No v rámci socializácie sa mi naša rodina zdá dostačujúca. Navyše, naše deti navštevujú krúžky a majú aj veľa kamarátov. Socializácia im teda nechýba. Naše deti sú bezprostredné, nemajú problém vytvárať kontakty.

 

VERÍM, ŽE KEĎ DETI VYRASTÚ, BOH MI POMÔŽE VYUŽIŤ VŠETKO, ČO DO MŇA VLOŽIL

Čo ťa domáce vzdelávanie naučilo?

Veľa vecí. Napríklad aj to, že potrebujem voľný čas pre seba. Inak vyhorím. Nemôžem si dovoliť ten luxus zabudnúť na seba. Domáce vzdelávanie je krásne, ale aj veľmi vyčerpávajúce. Ak sa akurát neučíš, tak beháš okolo domácnosti, ak nebeháš okolo domácnosti, surfuješ a hľadáš si pomôcky na vyučovanie, a tak dookola. Je to časovo náročná práca. Tiež som sa naučila, že Boh rieši veci komplexne a priebežne. Ale asi najväčšou vecou, ktorú mi domáce vzdelávanie potvrdilo je, že deti sú moja najväčšia investícia v živote.

 

Odporúčaš domáce vzdelávanie každej rodine?

Nie každého dovedie Boh do domáceho vzdelávania. Toto je naša konkrétna cesta. Pre niekoho môže byť tiež, pre niekoho nie.

 

Dokážeš si pri tom všetkom nájsť čas aj pre seba?

V tomto sa skláňam pred mojím manželom. Dáva mi priestor, aby som aspoň raz za týždeň mohla mať čas pre seba. V čase korony je to bicykel alebo beh. Mimo korony som mala jazzovú kapelu. Toto som vnímala ako vec, ktorú nerobím pre deti, ale pre seba. Že sa nejakým spôsobom vzdelávam. Ale nie pre homeschooling. Študujem si nové skladby, pripravujem sa na koncert a pod. Moja umelecká časť osobnosti sa vyžívala aj v hraní v ochotníckom divadle. Verím tomu, že Boh nespí a že keď deti vyrastú, zlúči všetky moje dary, schopnosti a skúsenosti a pomôže mi vytvoriť niečo, kde sa budem môcť uplatniť a využije to, čo do mňa vložil. Verím, že keď ma takto viedol, že to robil s nejakým zámerom a že jeho plán so mnou je ten najlepší.

Snímky: Archív Lucie Kubínyovej