Mama Ivana Kozmálová: Úzkosť nám s manželom dovolila spoznať naše najtemnejšie stránky

Tridsaťdeväťročná Iva sa rozhodla založiť si instagramový profil, aby rozšírila osvetu o duševnom zdraví. Diagnostikovali jej generalizovanú úzkostnú poruchu, s ktorou bojuje od detstva. Čo jej pomáha v najťažších časoch, ako reagoval jej manžel, či ako učí dcéru o úzkosti sa dočítate v rozhovore.

Prečo ste sa rozhodli vytvoriť instagramový profil Môj život nanovo a zdieľať tam skúsenosť s generalizovanou úzkostnou poruchou (GAD)?

Po približne roku pravidelnej psychoterapie u klinického psychológa sa začal môj stav zlepšovať a naša rodinná kamaráka Monika mi vnukla myšlienku dávať to na papier. Tvrdila, že by to mohla byť istá forma pomoci. A vtedy mi napadlo, že by moja skúsenosť mohla niekomu pomôcť. Tak vznikol profil.

Prečo ste zvolili práve názov Môj život nanovo?

Pôvodne sa profil volal Môj život naruby. Keď mi bola vnuknutá myšlienka zmeniť názov z „naruby“ na niečo iné, tak som začala premýšľať, ako to spraviť, že dám vyrobiť vlastnú mikinu s novým názvom. Vo veľkom štýle. No zistila som, že nič takéto netreba. Stačí, že už som schopná zmeniť názov, že už sa to preklopilo z naruby. Ďakujem Borisovi Farkašovi za inšpiráciu. Vlastne vtedy mi docvaklo, že už je to potrebné, lebo to inšpiruje a pomôže viac ľuďom, keď to bude takto. Lebo sa to dá. A ja som dôkaz.

Kedy ste zistili svoju diagnózu GAD a ako?

Diagnóza mi bola stanovená po prvom sedení u klinického psychológa – psychodiagnostikou.

 

Kedy to bolo?

Pred štyrmi rokmi, 01.04.2019.

Ako „vyzerala“ vaša prvá úzkosť? Vedeli ste vôbec, že ju máte?

Úzkosti som mávala od detstva. Nevedeli sme o tom, že sú to úzkosti, skôr typ povahy. Práve preto je dôležité robiť osvetu.

 

Viete si spomenúť aspoň približne a opísať, ako vyzerali tieto stavy a čo ste prežívali?

Keď prišla úzkosť, začali mi tŕpnuť ruky, horšie sa mi dýchalo a strachy sa nabaľovali jeden za druhým. Nevedela som to stopnúť. To ma učí až psychoterapia.

 

Čo je vlastne GAD?

Ide o generalizovanú úzkostnú poruchu, pri ktorej existuje v prežívaní človeka voľne plynúca úzkosť alebo strach. Jeho myslenie ovláda typická otázka: „čo ak sa niečo stane?“ Bežné situácie takýto človek prežíva a vníma so strachom a nereálnymi obavami. V jeho živote sa usídlia katastrofické scenáre o udalostiach, ktoré sa možno nikdy nestanú.

 

Ako sa má správať okolie (rodina a priatelia), keď má v ich prítomnosti niekto úzkosť?

Podporovať niekoho, kto trpí úzkosťou, môže byť veľmi ťažké. Tie naše strachy vyzerajú zvonku často (skoro vždy) iracionálne. Dokonca aj mne sa nechce spätne veriť, keď prekonám niektorý strach, že ma to trápilo. Blízke okolie z nás môže byť frustrované.

 

 

ÚZKOSŤ JE DESIVÁ A ZNIČUJÚCA

Ako reagoval váš manžel?

Manžel sa rozhodol bojovať so mnou a ostať, aj keď je to strašne ťažké. Na tejto ceste bolo dôležité, aby úzkosť akoby spoznal, aby ju mohol sčasti pochopiť. Strach, ktorý cítime, je skutočný, no výsledok, ktorého sa obávame, väčšinou nie. A toto pochopiť je namáhavé. Podpora, tak ako pri každej chorobe či probléme, je nesmierne potrebná.

Úzkosť je desivá. Zničujúca. Ale dá sa prekonať a získať späť kontrolu nad svojím životom. Aj toto bol častý zádrh, že sme prestali veriť a chceli sme to vzdať. Ale zasa sme vstali. Veľmi mi pomáhalo, keď mi povedal, že už je to mnohokrát lepšie a už vidí svetlo na konci tunela.

 

Ako tento boj vidíte vy?

Prekonávanie úzkosti je cesta. Nielen pre nás, čo ju máme, ale aj pre tých okolo. Nedá sa urýchliť. Nezmení sa to za jednu noc. Bolo strašne stresujúce, keď ani po pár sedeniach nebolo lepšie. Frustrácia, beznádej, hnev. Všetko je však súčasťou liečby.

Bola aj chvíľa, keď sa manžel hodil o zem, že už nevládze. Videla som na ňom, ako chradne, trápi sa. Toto bolo mojím hnacím motorom. Stále máme aj ťažké dni. No úzkosť nám dovolila spoznať naše najtemnejšie stránky. Spoznať sa, rozprávať sa. Veľmi nás zblížila a zmenila. Jeden známy nám na svadbe povedal, že príde všeličo, ale že nech nestrácame nádej a úsmev. Ani nevedel, akú má pravdu.

 

Čo teda radíte, ako podporiť človeka v úzkosti?

Prihovárať sa druhej strane. Tej, na ktorej úzkosť pôsobí nezmyselne. Snažte sa ju pochopiť. Už aj to pomôže celé to prekonať. Nepomôže hovoriť, že „vzchop sa, premôž sa, nič to nie je“.

 

 

VERTE, ŽE TO SPOLU PORAZÍTE

Čo pomáha vám, keď máte úzkosť alebo zlé dotieravé myšlienky?

My sme si našli spoločné techniky na prekonanie strachu. Chytiť sa za ruky a porozprávať sa hneď o prvom strachu, aby ďaľší nemal šancu. V tomto som si našla akúsi svoju stop techniku postupom psychoterapie. Je to v princípe zastavenie prvého strachu, aby sa nenabalili ďalšie. A verte. Verte, že to spolu porazíte. Aj spolu s odbornou pomocou. Nie je to hanba. Je to láska. A nakoniec aj šanca spoznať samého seba a zlepšiť sa.

Boli ste nominovaná na Mamu roka v kategórii Mama influencerka. Čo pre vás táto nominácia znamená?

Bolo to, tuším, dva roky dozadu a brala som to skôr ako možnosť rozšírenia osvety o duševnom zdraví.

 

V čom je podľa vás sila každej mamy? Kedy je mama dobrou mamou?

Každá mama sa snaží byť najlepšou. A práve to je tá sila, čo nás poháňa.

Čo vás doposiaľ naučila vaša dcéra?

Práve vďaka nej som mala možnosť padnúť na úplné dno a tak dostať možnosť odraziť sa a konečne prísť na koreň úzkosti.

 

Ako to myslíte, že vďaka nej ste padli na dno?

Nemyslela som doslova, že vďaka nej som klesla na dno, ale že po pôrode sa mi zhoršila úzkosť a práve aj vďaka nej som ju konečne začala odborne riešiť.

Ako ju učíte o úzkosti?

Veľa sa rozprávame. Učíme sa o emóciách. Vysvetľujem. Vie, že chodím na terapie.

Ako vám pomohla psychoterapia? Čo vás naučila?

Všetko o úzkosti a stále ma/nás učí. Zmenila nám život a zachránila manželstvo.

 

Akým spôsobom vám zachránila manželstvo?

Psychoterapia nám zachranila manželstvo, lebo ktovie, ako by to dopadlo, keby som v tých stavoch ostala bez odbornej pomoci. Bolo to neznesiteľné pre nás všetkých.

Čo by ste odkázali tým, ktorí majú nejaké psychické problémy, ale okolie im radí „vyspať sa z toho“ a podobne a nemajú odvahu navštíviť odborníka, lebo sa cítia ako „tí mimo“?

Vyspať sa z toho sa nedá a tí, čo majú úzkostnú poruchu, to isto vedia. Ako hovorí môj muž, ono to s tým psychológom je podobné ako s urológom. Hanba-nehanba. Keď bolí, treba ísť.