Mama Gabika: Ani po strate dvoch detí sa na Boha nehnevám

Na pohľad mladá krásna rodinka – otec Igor, mama Gabika a malá Danielka. Pri hlbšom rozhovore však prídete na to, že Božie cesty sú nevyspytateľné a za aktuálnym šťastím sa skrýva niekoľko tragédií. Prišli o dve detičky, Gabika o milovaného otca a Igor o mamu. Za posledných päť rokov si toho prežili naozaj dosť, nikdy však nestratili vieru v dobrého Boha.

Gabika a Igor sa zoznámili ešte na strednej škole. Slovo dalo slovo, Gabika si vypýtala od Igora maturitné otázky a ich postupné spoznávanie sa prehuplo do vzťahu. „Pre mňa to bolo vykúpenie. Predtým som mala veľmi nefungujúci vzťah a veľa som sa modlila, aby ma Boh z neho vyslobodil,“ opisuje ich spoločné začiatky Gabika. A keďže všetko išlo dobrým smerom, po niekoľkých rokoch začali plánovať svadbu. „Nejako extra sme sa predtým nerozprávali o deťoch. Ja som mala predstavu, že aspoň dve, aby tomu jednému nebolo smutno,“ dodáva. Gabikin ocko bol už dlhšie chorý, no rana prišla pár týždňov pred svadbou. Po úraze nohy skončil v nemocnici a bolo jasné, že na svadbe určite nebude. „Dlho som rozmýšľala, či sa mu mám prísť ukázať do nemocnice vo svadobných šatách. Obaja sme boli citlivé povahy a bála som sa, aby som mu nespôsobila šok, ktorý by pre neho mohol mať fatálne následky,“ spomína Gabika. „Nakoniec som nešla, no zastavila som sa u neho tesne po svadbe. Nič mi nevyčítal, no ja som aj tak plakala a stále som uvažovala, či som spravila dobre.“ Gabikin milovaný ocko nakoniec svoj boj prehral dva týždne po ich svadbe. Život išiel ďalej a Gabika sa postupne spamätávala zo straty. „Nechceli sme deti hneď, chcela som čosi odrobiť, aby mi vyšla aj materská. Po dvoch rokoch sme si povedali, že prišiel ten čas a vyskúšame. No a podarilo sa,“ rozpráva ďalej.

ZRAZU SOM NECÍTILA POHYBY

Prvé tehotenstvo bolo bezproblémové. „Bábätko sme plánovali, tak je jasné, že sme sa tešili. Všetko bolo v poriadku, okrem tehotenskej cukrovky som nemala žiadne komplikácie,“ približuje Gabika. „Pochádzam z lekárskej rodiny, švagor je gynekológ, takže aj po medicínskej stránke som bola sledovaná ozaj dôkladne.“ Prišiel však koniec septembra a bábätko bolo približne v 37. týždni. „Boli sme akurát na oslave u brata. Už deň predtým som hovorila sestre, že si nie som istá, či cítim pohyby, že neviem, čo mám ako prvorodička cítiť. Ona sa preľakla, že nemám žartovať a či ideme do nemocnice. Ja celkovo nerada panikárim alebo hneď utekám k lekárovi, tak som hovorila, že snáď to nič nebude. A ona mi na to, že maličká je už asi dosť veľká a nemá veľa priestoru, tak to môže byť spôsobené aj tým. Pomyslela som si, že asi má pravdu, no mala som veľmi zlý pocit, že niečo nie je v poriadku. Moje dieťa bolo totiž veľmi akčné a v kútiku duše som mala pochybnosti,“ spomína.

Na druhý deň bola nedeľa a situácia sa nezmenila. Gabike sa stále zdalo, že sa niečo deje. „Zverila som sa mamke, že sa mi stále niečo nezdá a že mám stále zlý pocit. Ona ma však upokojovala, že som pod dohľadom, že keby sa niečo dialo, určite by som o tom vedela, a že nemám stresovať. Sama som si myslela, že asi by som mala bolesti alebo by som krvácala, keby sa dialo niečo zlé, no ten zvláštny pocit vo mne ostal. Na druhý deň v pondelok som mala kontrolu a išla som tam s malou dušičkou. Sestrička mi išla dávať monitor a už v jej pohľade som videla, že niečo je naozaj zlé. A keď povedala – zavolajte doktora –, myslela som si, že som v zlom sne a toto nie je pravda,“ pokračuje. „Keď prišiel lekár a vyšetril ma, ani nevedel, ako mi má povedať, že bábätku nebije srdiečko. Malo priškrtený pupočník. Sedela som na stoličke a nevedela som zo seba vydať ani hláska. Vôbec som netušila, čo bude nasledovať, že budem musieť porodiť mŕtve dieťa.“ Gabika volala mamke, potom manželovi, ktorý hneď prišiel do nemocnice a pokúšal sa ju utešiť.

„Neustále som sa pýtala prečo. Prečo, keď bolo všetko deväť mesiacov v poriadku. Modlila som sa, pýtala som sa Boha – prečo som teraz prišla dieťa, keď si mi zobral otca. Lekár mi to síce vysvetlil, že za nič nemôžem, že takéto veci sa stávajú, no žena má stále otázky, na ktoré nedostane odpovede – a ja ich už ani nechcem.“ Gabika tvrdí, že sama nevie, ako to zvládla. „Ani netuším, kto všetko sa za mňa vtedy modlil. Bez tejto podpory a bez podpory manžela, rodiny – špeciálne svokry a priateľov – by som to určite nezvládla. Dokonca som sa cez slzy dokázala aj pousmiať, a to nechápali ani lekári. Jedno však viem – celé to bolo veľmi premodlené.“ Malú Júliu pochovávali v deň, keď Gabiku prepustili z nemocnice. „Manžel ma veľmi odhováral, nechcel, aby som išla na pohreb. Bál sa o mňa, bola som ešte slabá, ja som však chcela ísť. Maličkú sme uložili k môjmu ockovi, tak som cítila, že to bude správne. Pamätám si, že to bol len krátky obrad, možno desať minút, no v ten deň bola veľká zima, fúkalo a ja som tam len stála ako socha a nič som nevnímala.“

Po tejto udalosti našla Gabika pomoc v kňazovi z farnosti, ktorý ju sprevádzal a pomohol jej prekonať to najťažšie obdobie. „Nasmeroval ma aj na množstvo článkov, ktoré mi pomohli. Prerozprávali sme to a postupne som sa z toho dostávala. Bol mi veľkou oporou a veľmi sme si rozumeli.“ Stále sa za nich modlilo veľa ľudí a Gabika si je istá, že práve tieto modlitby môžu za to, že sa pomaly začala cítiť lepšie. Prvé Vianoce po tejto smutnej udalosti strávili s manželom na dovolenke v Ománe. „Nevedela som si predstaviť, že budem sledovať tie šťastné rodinky okolo seba, a manžel vyhlásil, že dovolenka nám len prospeje.“ To však ešte netušili, že Boh si pre nich prichystal ďalšie skúšky.

PREČA ZASE JA?

Približne pol roka po strate prvého dieťatka Gabika otehotnela opäť. Toto tehotenstvo sa však skončilo veľmi rýchlo. „Pripisujem to tomu, že sme mali v rodine veľmi náročné obdobie a ja sama som nevládala. Druhé bábätko som potratila v 7. týždni. Bola to strata, ale bolo to úplne iné. Hodinový zákrok a bolo po všetkom. Bábo sme ani nepochovali, ani sme mu nedali meno, dodnes neviem, či to bolo dievčatko alebo chlapec. Opäť som sa však pýtala – Bože, to fakt? Čo som urobila? Prečo zase ja?“ V tomto náročnom období bola pre Gabiku veľkou oporou kolegyňa z práce. „Ona ma ťahala, celkovo tam bol dobrý kolektív, podržali ma. Aj vďaka nim som sa opäť postavila na nohy,“ dodáva. Gabika otehotnela opäť – tretíkrát. Tentoraz sprevádzali tehotenstvo okrem radosti aj obavy. „Už som bežala k lekárovi s každou maličkosťou,“ rozpráva. „Hlavne manžel bol ostražitý, no mala som dobrého lekára, každá prehliadka bola odvedená na dvesto percent a vždy, keď sa mi niečo nezdalo, som to hneď riešila.“
Pre Gabiku bola veľkou oporou Igorova mama – jej svokra. „Ona bola mojím vzorom, povzbudzovala ma, keď mi bolo najťažšie. Sama bojovala s rakovinou päť rokov, ale bola plná energie. Mala skvelý humor. Nebyť jej, asi by som skončila oveľa horšie. My sme sa ťahali tak navzájom, bola to zlatá žena. Veľmi sa tešila na ďalšie vnúčatko,“ spomína. Keď už celá rodina očakávala vytúžený prírastok, prišla ďalšia rana. Pár týždňov pred pôrodom stratili aj Igorovu mamu. „Vedela som, že je zle. Sedeli sme spolu na dvore v altánku a ona mi vravela – Gabika, neplač za mnou po mojom odchode. Jej strata bola akoby bodka za tým všetkým,“ dodáva. Manželia sa konečne dočkali aj radosti – v októbri, približne dva roky po odchode ich prvého bábätka, privítali svoju dcérku Danielku. „Malá sa narodila v termíne a, chvalabohu, zdravá. Všetci sa s nami tešili.“

VĎAKA MODLITBE SOM ZVLÁDLA KAŽDÝ ĎALŠÍ DEŇ

„Sama som sa pýtala, kde v tom všetkom bol Boh? Neviem, ale bol. Veľa zobral, veľa dal,“ pokračuje ďalej. „Snažila som sa každý deň modliť, mala som modlitbu k Anne Kataríne Emmerichovej, ale aj veľa ďalších modlitieb. Niekde v kútiku duše som už dúfala, že bude dobre.“ Bez viery v Boha by to Gabika s manželom určite nezvládli. „Každému, komu rozprávam náš príbeh, vravím – bez viery by som vám toto tu nerozprávala. Nebola by som tu, bola by som asi niekde inde.“ V ťažkých časoch sa im ozývalo mnoho kamarátov, ktorí ich podporovali a dodávali im nádej. „Mám pocit, že som sa začala viac modliť a prosiť Boha o pomoc, aby nám doprial konečne sa tešiť po tom všetkom,“ dodáva. „Raz mi kamarátka povedala, že ma obdivuje, že ona by to nezvládla. Ja sama neviem, ako som to zvládla. Jedine s Božou pomocou a vďaka tomu, že sa za nás modlilo naozaj veľa ľudí,“ uzatvára Gabika.