Mama a učiteľka Petra Lakatošová: Robím, čo môžem, ostatné robí Boh #neobycajnezeny

V seriáli (Ne)obyčajné ženy vám prinášame príbehy tých, ktoré nie sú celebrity a známe osobnosti, no ich život sa môže stať pre nás inšpiráciou. Boh v nich koná svoje dielo a ony prinášajú úrodu.

Petra je matkou piatich detí a učiteľkou v materskej škole. Popri rodine a práci sa venuje dnes obľúbenému háčkovaniu a nedávno sa rozhodla rozšíriť svoje vzdelanie na teologickej fakulte. Nie všetko išlo v živote vždy hladko, no aj jej svedectvo je dôkazom nekonečnej Božej lásky a pomoci.

V dnešnej dobe nie je až také bežné mať päť detí. Stáva sa to raritou a niečím, čo vzbudzuje pozornosť. Vždy si túžila po veľkej rodine?

Keď som si predstavovala svoju rodinu, vedela som, že chcem mať dobrého veriaceho manžela. V rámci predmanželskej prípravy sme mali obidvaja napísať na papierik, koľko chceme mať detí. Nezávisle na sebe sme napísali päť. Neskôr som si uvedomila, že som do manželstva išla s romantickými, krásnymi predstavami, ale realita udrie do tváre, aj keď mám dobrého veriaceho manžela. (úsmev) Manželský život je veľmi ťažká práca a neustály boj, ktorý treba vyhrávať na Božiu oslavu.

Po narodení prvej dcéry som zistila, čo je to pôrod a čo je to strach a zodpovednosť za druhého človeka, už do konca života. Vtedy je aj jedno dieťa veľa.

Dalo by sa teda povedať, že ťa úloha matky prekvapila, napriek tomu, že si sa na ňu tešila?

Stále tvrdím, že my dospelí sme len herci. Pred deťmi hráme, že vieme žiť, že vieme, čo je dobré. Realita je taká, že sme presne tak závislí od Boha ako naše deti od nás. To mi, na druhej strane, dalo pocit slobody, lebo som si uvedomila, že nie sú len mojimi deťmi. Keď prišli zdravotné komplikácie, kvôli ktorým bolo ťažké plánovať rodičovstvo a počet detí riadil Pán Boh, cítila som slobodu. Keď je to jeho plán, tak sa aj postará.

Medzi tvojimi dievčatami je veľmi malý vekový rozdiel.

S druhou dcérou som otehotnela tri mesiace po prvom pôrode. To bol asi najväčší šok. Lekárka na mňa kričala, že čo ak bude postihnuté a začala ma strašiť. Pre mladú ženu, ktorá má jedno milované dieťa a túži aj po druhom, to bolo, akoby mi povedala, že bude choré, bude postihnuté. Uverila som tomu a vonku som vyšla s veľkým plačom. Manžel ma čakal v čakárni. Vtedy mi povedal, že to dieťa je už tu, a aké bude, také ho budeme ľúbiť.

To bolo silné uistenie.

Áno, bolo. Narodila sa nám krásna, zdravá dcéra. Teraz s odstupom času sa skláňam pred Božou dokonalosťou. Za to, že sú tu tie deti, ktoré tu sú, že sú tak po sebe, ako sú a že ich máme toľko, lebo do dnešného dňa sme nehladovali. Keď bolo ťažko, tak mi pomohol citát z Biblie, kde sa píše: „Bol som mladík, teraz som starec, a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, ani jeho deti žobrať o chlieb.“ (Ž 37,25)

Mám takú rodinu, ako naplánoval Pán Boh. Boli miestami chvíle, kedy som závidela ľuďom, čo si povedali, že teraz sa ideme snažiť o dieťa. Nezažila som to. Ale na druhej strane som rada. Keby išlo o mňa, tak tie úžasné deti by tu asi kvôli môjmu strachu neboli.

PETRA S MANŽELOM BOLI PROFESIONÁLNYMI RODIČMI

Okrem svojich vlastných detí ste mali v starostlivosti aj niekoľko detičiek z detského domova. Aká bola pre vás táto skúsenosť?

Začínali sme ako profesionálni rodičia. Treba však povedať, že to, čo boli profesionálni rodičia vtedy, sa nedá porovnať s tým, čo sú dnes. Bolo to úplne v začiatkoch. Štát sa ešte len učil, čo to vlastne má byť. Vyšiel zákon, že detičky do dvoch rokov nemajú byť v ústavnom zariadení, ale majú byť umiestnené v profesionálnych rodinách. Tieto rodiny dostali pracovný úväzok v detskom domove. Riaditeľ rozhodoval, koľko detí a aké rodičia dostanú.

Detičky prišli k nám a boli u nás, až kým nešli do lepšieho prostredia. Myslela som si, vzhľadom na stav, v akom k nám niektoré prišli, že to bude do dospelosti. Ale oni prekvapivo v rodine rozkvitli. To si všimli panie na úrade sociálnych vecí a rodiny a ponúkli ich na adopciu. Neboli to vychudnuté deti, ktoré vyrastali v detskom domove, ale šikovné, bacuľaté, usmievavé deti, naučené životu v rodine. Tým pádom bol o nich záujem.

Len jedno dieťa nešlo od nás do lepšieho. Bol chlapček, o ktorom nám zatajili, že má vážnu diagnózu. Bola som v siedmom mesiaci tehotenstva s tretím dieťaťom. Vtedy sme si povedali, že táto pomoc nemôže byť na úkor našich ostatných detí, preto sme sa rozhodli vrátiť ho.

Mali ste vtedy dve malé deti, neskôr tretie na ceste. Prečo ste sa rozhodli stať sa profesionálnymi rodičmi?

Manžel učil na škole u nás v dedine. Táto škola však končila a on preto prišiel o prácu. Keďže nemal ukončené učiteľské vzdelanie, na inom mieste sa ako učiteľ nevedel zamestnať. Našiel si inú prácu, ale robiť s deťmi mu chýbalo. Stále hovoril, že chce urobiť niečo dobré, niečo naviac. S úsmevom si spomínam, že vždy, keď boli kritické situácie, zobrala som telefónny zoznam a hľadala. Takto som zavolala do Úsmevu ako dar a opýtala som sa, ako sa dá pomôcť. Vysvetlili mi rôzne možnosti. Do trvalého riešenia ako adopcia, sme nechceli ísť, preto najschodnejšia cesta bola profesionálni rodičia. Takto sa dá detičkám pomôcť. Nemuseli byť v postieľke jedny z mnohých, ale boli v rodine. A od nás potom väčšina išla do trvalého riešenia.

Koľko detí takto vyrástlo vo vašej rodine?

Vždy sme mali doma naraz päť detí, aj s našimi. Dokopy ich u nás bolo päť.

Byť doma s piatimi malými deťmi muselo byť pre teba náročné.

Keď sme už mali päť detí do päť rokov, bolo to na mňa veľa. Vtedy išiel manžel za riaditeľom s tým, že ide na materskú. Riaditeľ ho chcel povýšiť a kolegovia sa smiali, že ide na materskú, no my toto rozhodnutie neľutujeme. Myslím si, že naše deti sú práve preto také, aké sú, pretože v ranom detstve sme s nimi boli dva alebo tri roky obaja. Príjem sa samozrejme nedal porovnať s výdajmi, lebo to boli plienky a plienky… Ale to, že sme boli spolu, sa nedá ničím zaplatiť. 

ZADÚŠALA SA, ŽE UČITEĽKOU NIKDY NEBUDE

Oboch vás spája blízky vzťah k deťom. Či už cez prácu alebo službu. Ty učíš v škôlke. Bola to jasná voľba povolania a sen, ku ktorému si stále smerovala?

Nie. Skončila som gymnázium. V tom čase som už chcela aj pracovať a pomôcť doma, tak som študovala iba diaľkovo. Najprv bezpečnostný manažment a potom učiteľstvo –kombináciu náuka o spoločnosti a náboženstvo. Keď som otehotnela, a keďže som strašný stresman, tak som si povedala, že nebudem trápiť dieťatko a štúdium som prerušila. Nakoniec som ho z iných dôvodov nedokončila.

Venovala som sa rodine. Až neskôr sa mi podarilo zamestnať sa ako učiteľka v škôlke, čo som sa vždy zadúšala, že nikdy robiť nebudem. (smiech) Práca ma teraz baví a dáva zmysel. Deti sú úprimné a čisté, potrebujú lásku. Čo dáš, to aj dostaneš naspäť. Ale je to veľmi ťažká práca. Smejem sa, že si nepamätám, kedy som bola naposledy sama na záchode. Či v škôlke, či doma. Snažím sa tiež stále zlepšovať. Najradšej by som chodila na všetky možné webináre. Ponúka sa veľa možností, ako učiť dnešné deti. Nedá sa učiť tak, ako som učila pred dvadsiatimi rokmi.

V akých situáciách vidíš, že to, čo robíš, prináša ovocie?

Napríklad vtedy, keď dieťa, na ktoré som prísna, lebo má problémy so správaním, a dám mu trest, po týždni príde samé a ospravedlní sa, keď niečo vyvedie. Alebo ma mama zavolá z chodby, aby som mu prišla dohovoriť, lebo vraj mňa počúvne. Je mi len ľúto, že niektorí rodičia si to s deťmi nevedia vychutnať, pretože im nevedia nastaviť hranice.

Mojím hlavým mottom pri práci v škôlke je, že čítať a počítať sa naučia aj v škole, hoci neskôr, len nech nechodia zo škôlky zranení. Nech som tam pre nich, keď to potrebujú, nech ich má kto objať a potešiť. Keď sa popritom vieme aj učiť, tak je super. Keď cítia pokoj a lásku, tak sa učiť chcú.

Päť malých detí, obidvaja rodičia pár rokov na materskej dovolenke, predsa sa naskytne otázka financií. Mohla si s nimi byť doma toľko, koľko by si chcela?

Až teraz, toto piate tehotenstvo, som si mohla dovoliť ostať na materskej tri roky. Bolo to pre mňa nesmiernym požehnaním. Dovtedy som musela ísť po pol roku do práce. O naše prvé bývanie sme prišli pri povodni, pri stavbe nového domu nás okradli, takže sme mali hypotéku na hypotéku a museli sme sa postarať. Teraz som dostala odmenu v tom, že som mohla ostať doma. Keď som sa mala vrátiť späť do práce, bola som vyhorená. Nechcela som ísť. Modlila som sa za to a nakoniec som sa dostala do škôlky, o ktorej som ani nevedela, že existuje. Vďaka deťom a kolegyniam, ktoré sa snažili a prijali ma, som sa znova zaľúbila do svojej práce.

S VIEROU PREKONÁVA ŤAŽKOSTI

Napriek rôznym zdravotným aj finančným ťažkostiam, ktoré ste museli riešiť, stále o všetkom rozprávaš s ľahkosťou a veľkou vierou.

Iná možnosť nie je. Koľko ľudí je takých, ktorí ťažko pracujú, snažia sa, všetko si chcú zabezpečiť sami, aby si mohli dovoliť dovolenky a aby všetko utiahli. My sme nemali nič, no napriek tomu sme boli neraz na dovolenke pri mori. Dostali sme pozvanie a išli sme. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33) A naozaj sa to dá. Iba naša hranica trpezlivosti je inde, ako Božia.

Stále si pripomínam, že Boh pomôže a zasiahne vo svojom čase a svojím spôsobom. Nie tak, ako mu ja nadiktujem. Dostanem to, čo potrebujem, ale nie tak, ako si to vysnívam. Niekedy aj tak, ale častejšie sa plní, že nám dá oveľa viac, ako sme schopní myslieť si. Nie vždy to však vidíme. Častokrát si až spätne uvedomíme, čo v našom živote urobil, ale v tej chvíli sa snažíme poradiť si sami.

Čo robíš vo chvíľach, keď ti je ťažko a necítiš nádej?

Poviem si, aká som bola hlúpa a prečítam si z Matúša: „Poďte ku mne, ktorí sa namáhate a ste preťažení.“ (Mt 11,28-30) Poľutujem sa a poplačem si. Hovorím vtedy Pánu Bohu: „Keby žil otec, tak by som išla za ním, povedala by som mu, že nemám peniaze, nech mi poradí, čo mám robiť. Išla by som za ním, nech ma objíme. Ale zobral si mi ho, tak mi musíš pomôcť ty, ty ma musíš objať.“ A stane sa. Nie pre mňa a moju vieru, ale preto, že On je verný. Stále si pripomínam, že Kristus je ten istý včera, dnes a naveky. Keď mi pomohol vtedy, keď som čakala štvrté dieťa a skoro oň prišla, prečo by mi nepomohol dnes, prečo by mi nepomohol zajtra. On sa nezmenil, ja sa mením. Tak sa naňho spolieham a hrám to divadlo dospelého. Tvárim sa, že viem, o čom je život a veľakrát ani neviem, za čo zajtra natankujem. Ale zatiaľ som vždy došla domov. (úsmev)

Čo je pre teba v živote najdôležitejšie?

Keď som bola ešte dievča, stále som hovorila, že mi je jedno, kde budem, len nech môžem pracovať pre Pána Boha. Lebo život je krátky a máme len ten čas, ktorý sme tu. Videla som, že sa to dá v mojej práci s deťmi. Aj preto som pri nej ostala. Dieťa príde unavené, v noci nespalo, mamka bola ráno nervózna a ja ho viem objať a upokojiť ho. Kolegyňa príde uplakaná, pretože má doma problém, viem jej dať nádej. Vďakabohu, keď je človek veriaci, viem mu dať nádej od Boha, to je tá najlepšia nádej.

Dávam si pozor, aby som tieto chvíle neprepásla. Niekedy som unavená a nevládzem. Keď je voľno, tak som rada, že som doma a nič neriešim. Ale stále nechcem zmeškať príležitosť byť tu pre druhých. Aby, keď tu raz nebudem, niekto nepovedal, že som naňho nemala čas. Mám pravidlo – byť tu pre ľudí, s ktorými som tu a teraz. Nie čakať na telefóne, kedy kto zavolá. Keď je predo mnou živý človek, byť tu preňho.

Videla som na internete kresby, na ktorých detičky v škôlke kreslili mamku. Nakreslili ju s mobilom pred tvárou, lebo mamky stále fotia svoje deti. Nechcem skončiť tak, aby deti kreslili pani učiteľku s mobilom pred tvárou, alebo moje deti mamku. Vždy ocením osobné stretnutie. 

MY TO S PÁNOM BOHOM MYSLÍME VÁŽNE

Máte päť skvelých detí, ktoré sú veľmi šikovné a vašu vieru a lásku k Bohu zdieľajú. Ty si na svojej ceste už dlhšie – ako vnímajú oni to všetko, dobré aj ťažké, čo prežívate?

Vidia mamu plakať, vidia mamu modliť sa, vidia mamu báť sa. Najkrajšie na tom je, že teraz mi už oni posielajú povzbudivé citáty, obrázky. Veľakrát si poviem, že sú veci, ktoré by som teraz urobila inak, nechcela by som im odovzdať ten svoj strach a všetko, v čom som sa ja motala. Ľudia mi povedia, aké mám úžasné deti. Ja vidím, ako sa trápia a snažia. Vštepila som do nich, aby boli super, dobrí, milí, láskaví, no niekedy pocit, že musím byť najlepší, je preveľká zodpovednosť. Ale potom, keď prídu ťažké chvíle, nie som v nich sama.

Mala som zdravotné problémy a čakala na výsledky z mamografie, či mám nádor, alebo nie. Občas mi už vyšli slzy a vtedy sa ma môj najmenší pýtal, prečo plačem. Má päť rokov. Nezvyknem deťom klamať, aj keď pravdu im prispôsobím. Tak som mu povedala, o čo ide. On sa na mňa pozrel a hovorí: „Mamka, ty si myslíš, že Pán Boh si s jednou rakovinou neporadí?“

Vidia, že my to s Pánom Bohom myslíme vážne, tak aj oni. Nikdy som ich nemusela nútiť. Nikdy som nepovedala, že musia ísť cez týždeň ráno na svätú omšu. Ale vždy, keď ráno stíhajú, sami si nájdu, kde sa dá ísť a idú.

Znie to celkom ideálne, ako všetko zvládate. No máte aj vy svoje prehry?

Samozrejme, aj my sa vieme vytočiť. Ešte nie je vyhratá celá vojna. Čítala som knihu od Jacqua Philippa o pokoji. Sú v nej dve kapitoly, v ktorých hovorí o dobrom úmysle ako hlavnom predpoklade spasenia a dobrom úmysle ako jedinom predpoklade spasenia. Preto si hovorím: urobím, čo môžem, ostatné urobí Boh. Chcem mať dobrý úmysel, byť nastavená tak, že nechcem zlo, nechcem vybuchnúť, nechcem sa hnevať, a keď sa to nepodarí, Boh tu nie je ako ten, ktorý nad nami láme palicu. To my sami nad sebou ju lámeme. S touto nádejou kráčam životom.

ŠTÚDIUM TEOLÓGIE MA POSÚVA VPRED

Nedávno si sa dala na štúdium teológie na univerzite. Popri rodine a práci je to niečo, čo si vyžaduje čas navyše. Čo ťa k tomu motivovalo a viedlo?

Mala som túžbu zmeniť svet podľa seba, tak ako to cítim vo svedomí.

Bola som na jednej prednáške na sneme predškolskej výchovy. Tam som pochopila, že buď sa budem sťažovať do konca života na takú riaditeľku, takú kolegyňu, alebo urobím svet podľa seba. A kedy to môžem urobiť? Keď budem mať vzdelanie. Dnešná doba si vyžaduje vysokoškolské vzdelanie. Najprv som si urobila atestáciu, aby som mohla byť riaditeľka. Mojím snom bolo mať škôlku, ktorá, síce nemusí byť cirkevná, ale kde budem môcť učiť deti náboženstvo. Hoci aj v rámci inej škôlky, kým príde čas, aby som mala vlastnú.

Máme vzácneho rodinného priateľa, ktorý sa ma raz opýtal: „Tak čo, ešte neprišiel čas? Ešte je zopár voľných miest.“ Rozprávala som sa o tom s manželom. Tento priateľ dokonca našiel cestu, aby sa moje štúdium dalo finančne utiahnuť. Nehľadala som to ja, ono si ma to našlo. Bolo to potom, ako najmladší syn nastúpil do škôlky. Keď nie teraz, tak kedy? Tak som začala. Opäť som v prostredí, kde vidím, ako sa dá žiť. Všetko, čo sa učím, sú veci, ktoré potrebujem a posúvajú ma.

Keď chceš niekomu pomôcť, musíš mu rozumieť. A ako mu rozumieť, keď nemáš vedomosti? Získavam vedomosti od učiteľov, ktorí sú kapacity. Za to som vďačná. Aj keď je to boj, lebo cez týždeň som v robote, v soboty v škole a potom skúšky. Vďakabohu mám doma podporu. Povedala som Pánu Bohu, že ak on chce, tak nájde cestu. Zatiaľ našiel.

Takže je to štúdium teológie s pedagogickým zameraním?

Áno. Vybrala som si pedagogický smer. Keďže som v ročníku sama, tak som aj s tými, čo majú teológiu. Oni nemajú toľko psychológie a pedagogiky. Učím sa aj špeciálnu psychológiu, pedopsychológiu, ale zase nemám gréčtinu alebo hebrejčinu.

Zmenilo ti v niečom toto štúdium pohľad na vieru? Ja študujem teológiu v Olomouci a mám spolužiakov, ktorí kvôli štúdiu nadobudli isté pochybnosti. Niektorí radšej prerušili štúdium, aby nestratili vieru. Mňa to, naopak, veľmi posunulo, obohatilo a povzbudilo vo viere. Ako to máš ty?

Snažím sa pozerať na to otvorene. Riešili sme počas prednášok zo Starého zákona, či exodus vôbec bol a podobne. Beriem to tak, že vyučujúci sa na to pozerá ako vedec, ktorý sa zaoberá len Starým zákonom a to z každej strany. Ja Starý zákon vnímam ako súčasť svojej cesty a potrebujem z neho to, čo je zjavené vo Svätom písme. To je nemenná pravda. Keď rátam s Bohom ako nevyhnutnou súčasťou môjho života, nemôže ma niečo také od neho odlúčiť. Keď mi niekto niečo tvrdí, skôr sa zamýšľam nad tým, kto mi to hovorí.

Veľa mi to štúdium dáva. Doteraz nezabudnem na prednášky z Nového zákona. Učil nás otec Feník. Rozoberali sme uzdravenie Petrovej svokry, čo všetko to znamená a čo to neznamená. Sama by som sa k niečomu takému nedostala. Ale opäť, je to vedec, ktorý sa tým zaoberá a premakal to do majstrovstva. Podal to tak, že doteraz si to pamätám a dáva mi to zmysel. Vzbudil vo mne chuť čítať Nový zákon a zamýšľať sa nad tým, čo čítam. Ako učiteľ urobil svoju prácu najlepšie.

Ale filozofiu neznášam a nič sa na tom nezmení. Ľutujem všetkých, čo ju učia a aj som im to povedala. (smiech)

Teraz už menej vážne. Keď príde chvíľa, kedy si môžeš len tak sadnúť a oddýchnuť, čo najradšej robíš? Čomu sa venuješ?

Háčkujem. Som závislá na farbách, vlnách, pekných veciach. Robievala som aj na objednávky. Teraz sa však snažím, aby ma to aj tešilo. So ženami je to sranda, pretože keď prídu na jednu farbu, jednu vlnu a jeden strih, tak chcú všetky rovnakú tašku. Ale keď už háčkuješ dvanástu rovnakú kabelku, pre tvorivého človeka je to utrpenie. Aj dievčatá teraz háčkujú pre otca Hudáka do Vysokej nad Uhom bábiky Anky Kolesárovej.

Potom vyučovacie pomôcky, ktoré chcem stále vyrábať a mať všetky možné výdobytky, aby sa to dalo. Veľmi rada s deťmi tvorím a maľujem a hnevá ma, že v škôlkach sú pomôcky obmedzené.

Rada čítam. Hlavne knihy s náboženskou tematikou, potom odborné knihy. O tom, ako učiť moderné deti a o predčitateľskej gramotnosti. Ide o to, že deti v škôlke učíme, aby si všímali písmená, aby poznali prvú hlásku svojho mena a podobne. Je k tomu veľmi veľa nápadov a inšpirácií, ktoré by som chcela všetky mať a všetky vyrobiť. (úsmev) Momentálne čítam knihu o tom, ako funguje detský mozog a čo je pre deti dôležité. Čo ide z prirodzenosti človeka, ako sa dá dieťaťu pomôcť.

Autor: Katarína Rendošová

Snímky: archív respondentky