Mama a koučka Martina Jokelová-Ťuchová: Montessori a koučing spája dôvera, bezpečie a sloboda #neobycajnezeny

Martina Jokelová-Ťuchová je mamou šiestich detí. Popri rodine sa venuje mnohým iným aktivitám. S manželom vedú rodinnú montessori škôlku, pracuje ako knižná redaktorka v Spolku svätého Vojtecha a pre Katolícke noviny píše detskú rubriku. Patrí medzi slovenských kresťanských koučov. Na svojom konte má tiež viacero knižných publikácií pre deti aj dospelých.

Rozhovor je súčasťou seriálu (Ne)obyčajné ženy. Martina nám v ňom prezradila, aké mýty kolujú o montessori vzdelávaní, ako zapájajú svojich šesť detí v rodinnej škôlke, aj to, ako sa dá koučing prepojiť s montessori prostredím.

Toho, čo robíte a čomu sa venujete, je dosť. Nie je to niekedy kolotoč, ktorý sa točí okolo práce a rodiny?

Nepovedala by som, že sa točí. Ako hovorí jedna moja kolegyňa, život sa deje. A mne sa deje rôznymi spôsobmi, tak, ako mi to Boh dáva. Deje sa toho paralelne viac a ja sa snažím medzi tým hľadať prieniky a balans.

S manželom vediete škôlku, ktorá nie je klasická, ale montessori. Hoci to nie je žiadna novinka, mám pocit, že u nás je to stále niečo, čo akoby ľudia ešte len objavovali. Vnímate to tak aj vy, keď sa v montessori prostredí pohybujete?

Je to rôzne, podľa kúta, v akom človek na Slovensku žije. Pamätám si časy pred dvadsiatimi rokmi, kedy existovala na Slovensku jedna montessori škôlka a jedna škola. Bolo to vtedy nové, hoci vo svete už staré. Dnes je len v Bratislave niekoľko desiatok škôlok a množstvo montessori zariadení existuje po celom Slovensku a vznikajú nové škôlky a školy.

Vtedy to bolo priekopnícke. Ako to pri novinkách býva, väčšina reakcií bola obalená strachom z nepoznaného. Keď som bola v kontakte s misionármi z Nairobi, fascinovalo ma, že montessori metóda fungovala už desaťročia aj v slumoch. Vo svete sa využíva bez rozdielu kultúr či sociálneho statusu. U nás si veľmi ťažko hľadala cestu. Možno je ešte stále v niektorých kruhoch opradená mýtmi a negatívnymi predsudkami. Ale teším sa, ako sa u nás vo farnostiach či na niektorých školách rozvíjajú Katechézy dobrého pastiera (KDP), ktoré vychádzajú z montessori pedagogiky a jednou zo zakladateliek KDP bola priamo žiačka Márie Montessori. Niekde má aj súkromné školstvo problém, nieto ešte montessori či iná alternatíva.

Aké mýty kolujú o montessori?

Je ich veľa. Asi najčastejšie, že v týchto zariadeniach si môžu deti robiť, čo chcú. Je to práveže naopak. Pedagogika Márie Montessori ponúka dieťaťu veľkú slobodu, no v pevných hraniciach. Učí dieťa veľkej miere zodpovednosti aj preberaniu reálnych dôsledkov, fungujú tu zmysluplné pravidlá, ktorých zmyslu postupne dieťa porozumie a akceptuje ich nie preto, lebo sú „dané zhora“, ale preto, že majú svoj význam. Keď k nám príde do škôlky návšteva (či už bábkoherci divadielka, lektori prvej pomoci, starí rodičia alebo učitelia z bežnej škôlky), sú fascinovaní, aké je v triede ticho a pokoj a ako si samostatne každý niečo robí. Prirodzene vedieme deti k tomu, aby sme sa vzájomne rešpektovali a nerušili sa pri práci s materiálmi, na ktoré je potrebné sa sústrediť. Hovoríme medzi sebou pokojným hlasom.

Moja čerstvá skúsenosť v oblasti predsudkov o montessori je s pani učiteľkou, ktorá nedávno ukončila štúdium. Prvýkrát bola v montessori prostredí. Ostala veľmi prekvapená, prečo máme toľko materiálov s písmenkami. Vôbec sa jej nepáčilo, že by tieto malé deti mali čítať alebo písať. Asi si predstavila, že deti nútime, aby si sadli a obťahovali písmenká. Vôbec to tak nie je.

A ako to teda je?

Mária Montessori bola lekárka a pedagogička. Svojím dlhoročným pozorovaním zistila, že väčšina detí má predpoklady na spoznávanie písmen, tvarov a na počítanie omnoho skôr ako v predškolskom veku. Vtedy ich to intenzívne zaujíma – majú tzv. senzitívne obdobie práve na tieto oblasti. Ich vnútorná motivácia je obrovská a nasávajú informácie „ako špongia“. U nás sa deti väčšinou pýtajú, aké je to písmenko, či je spojené s ich menom a hrajú sa s nimi. Od septembra budeme mať deväť predškolákov. Všetci vedia čítať jednoslabičné a dvojslabičné slová a niektoré deti už čítajú plynule. Väčšina z nich vie písať (nielen odpisovať slová).

Vedia počítať aj zložitejšie príklady?

Keď do montessori zariadenia príde pani inšpektorka, ktorá, žiaľ, nepozná pozadie montessori princípov, stáva sa, že je „rozhodená“, prečo máme materiál, s ktorým deti počítajú do tisíc. Veď to je v učebných osnovách školákov oveľa neskôr! Sú deti, ktoré láka veľké číslo, neuspokoja sa s počítaním vretienok do desať, stovkovou tabuľkou… Pýtajú sa, čo je tisíc a čo milión. Všetky pomôcky sú vymyslené tak, aby dieťa nemalo len abstraktnú predstavu, ale veľmi konkrétnu. Aby mu číslo prechádzalo cez ruky. Viacerým z nás keď niekto povie pojem tisíc, predstaví si jednotku a tri nuly. Deti, ktoré navštevujú montessori škôlku, vedia, ako toto číslo vyzerá vo svojom množstve – že tisícka je tá krásna zlatá kocka, ktorá obsahuje tisíc guľôčok usporiadaných po desiatkach. Vie si ju ohmatať, vie, aká je ťažká, vie si z tisíckových kociek a ďalších matematických materiálov skladať čísla, aké len chce, a porovnávať ich.V dobre vybavených montessori zariadeniach si môžete prísť pozrieť, ako reálne vyzerá milión i to, aký je pomer veľkostí medzi Slnkom a našou planétkou (úsmev).

PRE MONTESSORI JE DÔLEŽITÉ PRIPRAVENÉ PROSTREDIE

V minulosti som sa rozprávala s niekoľkými pedagógmi z montessori škôl a škôlok o tom, v čom sú iné ako klasické. Vždy spomenuli pripravené prostredie ako jeden zo základných prvkov. Čo to je, pripravené prostredie? V klasických škôlkach pripravené prostredie nenájdeme?

Nie som odborník a oficiálne vyštudovaný pedagóg, hoci s montessori pedagogikou som v kontakte 20 rokov. Vysvetlím to tak, ako to vnímam a ako sa o to usilujeme v našej škôlke. Začnem s ľudským faktorom. Montessori pripravené prostredie je v tom, že je v ňom prítomný sprievodca. Človek, ktorý nepôsobí na dieťa z pozície moci alebo autority, ale taký, ktorý dokáže odstúpiť, keď vidí, že dieťa je sústredené a samostatne pracuje. Pozná prostredie a nezavadzia dieťaťu. Sprevádza ho v tom, aby dokázalo robiť pokroky a prekonávať výzvy. Je tam preto, aby dával podnety, ako inak ešte môže spoznávať svet. Mal by byť neustále užasnutý v zmysle: „Uaaau, aké úžasné je to krídlo vážky v našom pozorovacom kútiku. Aké sú na ňom farby…“ Dáva podnety a rozdúchava iskričky, ktoré v dieťati prirodzene sú. To je aj odpoveď na to, prečo škôlka/škola s kvalitným montessori materiálom nie je zárukou montessori pedagogiky, ak tam chýba kvalitný montessori sprievodca.

Aký je ďalší faktor?

Potom je tu bezpečné, prístupné, pôvabné materiálne prostredie, ktoré má svoj systém, štruktúru a dieťa ju dokáže obsiahnuť. To znamená, že dieťa na všetko dosiahne, vie sa obslúžiť, rozumie priestoru, v ktorom sa pohybuje. Vie, kde sú handričky, keď niečo rozleje, kde je metlička s lopatkou, keď si potrebuje pozametať rozsypanú hlinu, kde sú koberčeky. Kde je krájač na jabĺčka, keď si chce urobiť desiatu. Pozná pravidlá, podľa ktorých v rámci skupiny fungujeme: akým spôsobom môže ísť za kamarátom a požiadať ho o pomoc. Prostredie je pripravené na to, aby v ňom dieťa dokázalo fungovať samé, čo najmenej závislé na dospelom. A keď toho dospelého potrebuje, je tam sprievodca, aby mu pomohol „veci dokázať sám“, čo je všeobecne známym citátom Márie Montessori „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“.

Pripravené prostredie pre mňa znamená aj otvorenosť pre podnety detí a témy, aké prinášame.

Čo to znamená? Aké témy prinášate?

Bolo obdobie, kedy deti vo veľkom rozoberali náš Kubínsky jarmok. Stavali sa kolotoče, stánky, bola cukrová vata. Videli sme, že ním deti veľmi žijú. Prišli sme s myšlienkou urobiť si vlastný jarmok v škôlke. V stánkoch v parku sme počas rodičovskej opekačky predávali naše výrobky a spoločne sme sa dohodli na tom, čo urobíme s peniazmi, ktoré vyzbierame. Rozhodli sme sa obdarovať iné deti. Oboznámili sme deti s projektom Mary’s Meals. Rozprávali sme sa o tom, ako pomáhajú a o hodnote jedla. Potom to aj oni takto prezentovali rodičom. Ak si kúpia náš výrobok, prispejú nejakému dieťatku. Nakoniec sme spoločne rátali peniaze, takže sme do toho zahrnuli aj finančnú gramotnosť. Postarali sme sa takto o obedy dvom deťom niekde vo svete. Pre malé dieťa je fascinujúce, že aj vo svojom veku, možno keď ho dospeláci ani neberú „celkom vážne“, dokážu reálne ovplyvniť veľkú vec – niekde bude sýte dieťa a bude sa mu tak dobre učiť. Alebo sme pred Vianocami chodili spoločne na poštu posielať balíky s hračkami a písacími potrebami, ktorých sa deti vzdali pre núdzne deti. Písali im aj list a kreslili obrázky. Organizátori nám sprostredkovali fotografie detí pri preberaní našich balíčkov a bol to opäť krok k niečomu reálnemu.

RODINNOSŤ V ŠKÔLKE

Ako sa prejavuje to, že ste rodinná škôlka?

Snažíme sa do pripraveného prostredia veľmi prirodzene zahŕňať aj rodinné vzťahy. Pripravujeme Dni matiek, Dni ockov alebo Deň rodiny. Veľmi krásne a dojemné sú dni, kedy prídu do škôlky starí rodičia. Každú stredu k nám tiež chodí niekto z rodičov alebo starkých čítať deťom rozprávkovú knižku. Organizujeme hry, jarnú a jesennú opekačku, spoločnú vianočnú kapustnicu. Máme raz mesačne piatok, kedy môžu prísť rodičia do škôlky skôr a spolu s deťmi pracujú s montessori materiálom.

Veľmi nás teší, keď sa spriatelia rodičia, ktorí sa pred škôlkou vôbec nepoznali, alebo o ktorých by sme na prvý pohľad vôbec nepovedali, že by mohli mať niečo spoločné. Deti nám len povedia, že idú s tými a s tými na chatu alebo na výlet. Popoludní majú možnosť byť v parku a niektoré rodiny ostávajú aj hodinku alebo dve. Vznikajú prepojenia, ktoré vieme, že vznikli len preto, že sa rodičia stretli v našej škôlke. Bežné sú časté konzultácie s rodičmi, keď si to prajú.

Zapájate do chodu škôlky aj vašu rodinu?

Áno. To, že sú naše deti súčasťou škôlky, je pre mňa dôležité. Čo zažívame doma, odráža sa na tom, čo žijeme v škôlke. Naša dcérka je tanečníčka a v škôlke vedie pravidelný tanečný krúžok. Počas prázdnin sa zapájajú aj ďalšie deti – čítajú rozprávku, chlapci hrajú futbal v parku… Zdrojom tvorivých inšpirácií je aj naša babka, ktorá je výtvarníčka. Keď mal náš starší syn rytierske obdobie, ukul si meč a prišiel do škôlky v celej zbroji všetko deťom poukazovať. Po dva roky boli naši rodinní príslušníci v roli Mikuláša a dievčatá ako anjeli. Keď sme mali výročie svadby, urobili sme svadbu aj v škôlke. Obliekla som sa do svadobných šiat, deťom sme ukázali svadobné fotky, mali sme tancovačku aj hostinu. Tých „rodinných prepletaní“ je viac a myslím si, že je to pre škôlkarov bonus, vnímať prirodzené rodinné vzťahy a ich pestrosť i to, že jednoducho patríme k sebe.

Sú vaše deti tiež odchovanci montessori škôlok a škôl?

Áno. Môj manžel má vyštudovanú predškolskú a elementárnu pedagogiku. Montessori študoval v Prahe. Všetky naše deti (20, 17, 15, 13, 10, 7 rokov) mali privilégium, že ich časť škôlkarskej alebo školskej dochádzky učil manžel. Či už v Bratislave, kde sme žili 15 rokov, v Ružomberku, v Dolnom Kubíne alebo v Istebnom, kde máme našu škôlku teraz. Som za to veľmi vďačná. Smiali sme sa, že naša najmladšia dcéra je najšťastnejšia škôlkarka pod slnkom, pretože má v škôlke mamu aj otca celý deň a nemusí sa adaptovať. Teraz je už školáčka a vidíme na nej, aká je samostatná, podobne ako naše ostatné deti, ktoré odmalička k samostatnosti vedieme. Nie je to náš subjektívny pohľad, berieme to skôr ako samozrejmosť. Neviem si predstaviť, že by to malo byť v našej rodine nejako inak. No veľakrát sa stretávame s poznámkami iných rodičov zo školy či z krúžkov alebo známych – aké sú naše deti samostatné a čo všetko si vedia poriešiť samé, a vtedy si uvedomím, že zrejme majú pravdu, nie je to také samozrejmé v porovnaní s ich rovesníkmi.

V škôlke pracujete iba vy a váš manžel. To znamená, že všetky deti sú v jednej vekovo zmiešanej skupine?

Je to tak. Montessori pracuje so skupinou (tzv. trojročie), ktorá je vekovo rôznorodá. Je to úžasné v tom, že mladší sa učia od starších, potom sú oni sami starší a v role lídra, čím získavajú veľa zručností.

Jednou zo súčastí pripraveného prostredia je aj to, že pedagóg alebo sprievodca pozoruje zloženie a dynamiku skupiny, aké výzvy prekonávajú, a takto im vie pripraviť vhodné podnety, vymieňať v štruktúre prostredia vhodné materiály.

Keďže je hlavným konceptom našej škôlky rodinnosť, z našich skúseností vieme, že táto zaniká, keď sa deti delia na viacero skupín. Je to prirodzené, pretože rodičia sa už nestretnú v šatniach alebo na rodičovských stretnutiach.

Ponúkate pre rodičov aj nejaký druh školení alebo kurzov, aby vedeli aj doma s deťmi nadväzovať na to, ako fungujú v škôlke?

Keď je možnosť a záujem rodičov, organizujeme stretnutia s montessori pedagógmi alebo s lektormi, ktorí robia kurzy o rešpektujúcej komunikácii. Prídu na pár hodín a vždy je priestor aj na diskusiu, do ktorej môžu rodičia priniesť konkrétne otázky zo života s dieťaťom. S rodičmi sa snažíme veľa komunikovať ráno pred škôlkou alebo poobede. Máme aj konzultačné hodiny, ktoré môžu rodičia využiť. Keď k nám majú dôveru, sami sa pýtajú.

S akými otázkami za vami prichádzajú?

Ako by mohli rôzne situácie vyriešiť lepšie. Ako nastaviť hranice. Ako doma riešiť to, s čím v škôlke zjavne dieťa problém nemá. Uisťujú sa o svojich postupoch alebo im pomáhame akceptovať to, že na niektoré otázky v tomto momente nemá odpoveď nik, a aj to je súčasť rodičovstva.

V rámci rodičovských stretnutí otvárame témy, prečo robíme to, čo robíme. Vysvetľujeme, prečo sú naše princípy dôležité, prečo nechávame veľa vecí na zodpovednosti detí a prečo je dobré budovať u dieťaťa rezilienciu – odolnosť.

To, aby dieťa zažívalo rovnaký prístup v škôlke aj doma, si vyžaduje pre rodičov byť na rovnakej vlne ako vy. Viem si predstaviť, že to môže byť v mnohých prípadoch náročné.

Sme veľmi vďační za dôveru, ktorú od rodičov máme. Je to niečo, čo sa nedá kúpiť ani zmanipulovať a aj to najviac, čo môžeme my ako sprievodcovia ich najväčších pokladov dostať. Niektoré rodiny prirodzene pristupujú k dieťaťu partnersky, prenechávajú mu zodpovednosť a majú vytvorené zdravé hranice. Sme na jednej lodi a vidíme, že sa naše prístupy nelíšia. Možno práve preto si vybrali našu škôlku. Potom sú rodičia, ktorí majú úplne iné predstavy o výchove. Tí musia zvážiť, či naozaj chcú to, čo my v škôlke ponúkame, alebo budú hľadať inde. Hovorí sa, že montessori je pre každé dieťa, ale nie pre každého rodiča. (úsmev)

Vaša práca s deťmi pokračuje aj do Katolíckych novín, kde tvoríte rubriku Deťom. Vnímate za roky, ktoré tam pacujete, zmenu v tom, ako deti reagujú na mediálne obsahy?

V Katolíckych novinách tvorím už 20 rokov. Rubrika sa vyvíjala a badám, že dnes sú deti iné. Je potrebné pre nich písať inak. Určite menej, možno ešte jednoduchšie a rada používam otázky, aby mohli pri čítaní textu premýšľať. Využívam pri tom kerygmatický prístup Katechéz Dobrého pastiera.

Stále pozývame deti a rodičov na prepojenie viery s každodenným životom. Tento rok sme pripravili pre deti letnú hru. Nájdu si pomocníka, napríklad rodiča, s ktorým plnia úlohy, ku ktorým ich pozývame. Využívame takýto spôsob, aby sme ich inšpirovali a ponúkali podnety pre kvalitne strávený čas.

KTO JE KOUČ

Posledných šesť rokov sa venujete kresťanskému koučingu. Zdanlivo to nezapadá do ostatných oblastí, v ktorých sa pohybujete. Ako ste sa k nemu dostali?

Pritiahla ma k tomu vlastná skúsenosť. Absolvovala som niekoľko rozhovorov s kresťanským koučom a znamenalo to pre mňa veľmi veľa. Bola som prekvapená, čo koučing dokáže v priebehu pol hodiny/hodiny. Niekedy to bol iba telefonát počas prechádzky, a keď sa skončil, veľa vecí v mojom živote bolo inak.

Keď sa teda naskytla príležitosť, za podpory manžela, ktorý v mojej neprítomnosti manažoval domácnosť, som sa pustila do základného výcviku kresťanského koučingu a potom do ďalších nadstavbových programov, napríklad koučingu párov. Okrem toho, že koučujem, spolupracujem ako lektorka v tíme Školy kresťanského koučingu, ktorá školí nových kresťanských koučov.

Máme niekoľko možností, za kým ísť, keď potrebujeme poradiť alebo pomôcť. V čom spočíva akýsi základný rozdiel medzi psychológom, terapeutom a koučom? Ako viem, na koho sa obrátiť?

Táto otázka sa dá ešte rozšíriť. Kedy potrebujem duchovného sprievodcu? Kedy kresťanského kouča, kedy mentora, kedy finančného alebo manželského poradcu, kedy kňaza, kedy psychológa, kedy psychoterapeuta… Všetko sú to pomáhajúce profesie a každá má nejaké špecifikum.

Kresťanský koučing alebo koučing všeobecne má osobitné miesto v tom, že na rozdiel od terapie, mentorstva alebo poradenstva nedáva rady. Sprevádza človeka, aby našiel sám, čo je pre jeho život aktuálne najlepšia možnosť. Veríme, že Boh nás stvoril so zdrojmi pre toto objavenie a moja rada nemusí fungovať pre iného, pretože je originál a Boh má s ním, s jeho rodinou a životom úplne iný plán, ako sa javí mne. Nie som tá, ktorá mu má dávať rady. Nie som expert. Naopak, od mentora alebo psychoterapeuta, ktorý je vyštudovaný, sa expertíza vyžaduje. Čiže kouč nie je expert na problém, kouč je expert na človeka a koučovací proces.

Ako sa tento druh expertízy prejavuje pri práci kouča?

Je expert na to, ako aktívne počúvať a dávať otázky, ktoré ponúkajú nový pohľad na život, na to, čo človeka ťaží. Pohľad, ktorým sa možno doteraz nikdy nezaoberal. Kouč je ten, ktorý aktívnym počúvaním dáva priestor, aby sa človek o sebe mohol niečo nové naučiť a integrovať to do svojho života. Potom na základe objavovania, prehĺbenia a uvedomenia môže prevziať väčšiu zodpovednosť za svoj život.

Ako kouč sprevádzam človeka kúsok jeho cesty v tom, v čom potrebuje byť aktuálne sprevádzaný, aby mohol potom žiť sám a žiť ešte lepšie. V prípade kresťanského koučingu, ak si to klient želá, tak žiť podľa Božieho pohľadu na svoj život.

Terapiu vnímam ako proces, v ktorom sa človek vracia do minulosti a otvára témy, ktoré ovplyvnili prítomnosť a jeho aktuálne prežívanie. V tomto je koučing tiež iný?

Koučing je zameraný na to, aká zmena nastane v budúcnosti. Ako môžem žiť lepšie než teraz. Do minulosti sa vracia iba vtedy, ak z nej môže vybrať niečo, čo vie urobiť budúcnosť lepšiu. Kouč dáva otázky ohľadom minulosti, aby si človek uvedomil, o čo sa môže oprieť a využiť to do budúcnosti.

Napríklad v minulosti sa mi podarilo naučiť hrať na gitare. Išlo to rýchlo a s radosťou. Pomohlo mi, že som pri sebe mala kamoša, ktorý ma učil, mala som striktný čas a plán a fungovalo na mňa aj to, že sa ma kamarátka stále pýtala, ako napredujem. Teraz sa chcem naučiť nový jazyk alebo chcem konečne začať športovať. To znamená, že som človek, ktorému vyhovuje, keď sa niekomu zodpovedá. Pomôže mi striktný plán a možno nejaký tréner, ktorý bude mať pre mňa pochopenie.

Alebo iný príklad. Mám skúsenosť, že v minulosti som zažívala niečo podobné ako teraz. Bolo to ťažké, ale Boh ma vtedy neopustil. V tej chvíli bol so mnou a ukázal sa mi takýmto spôsobom. To je úžasná skúsenosť z minulosti, ktorá mi hovorí veľa aj do mojej budúcnosti. Keď ma Boh neopustil vtedy, opustí ma teraz? Opustí ma v budúcnosti? 

Spomenuli sme viacero profesií, ktoré sa môžu prelínať. Skúsme sa ešte pozrieť na to, kedy potrebujem kouča a kedy duchovného sprievodcu.

Veľmi pekne o tom napísala rehoľná sestra Eva Rušinová. Z niekoľkých uhlov porovnala jedno aj druhé. Článok sa dá nájsť aj na stránke kresťanského koučingu . Duchovné sprevádzanie a kresťanský koučing sa líšia vo viacerých aspektoch. Napríklad vo forme a úlohe sprevádzajúceho/kouča. Pri sprevádzaní hrá kľúčovú úlohu skúsený duchovný sprievodca, ktorý vedený hlasom Ducha Svätého pomáha sprevádzanému nadobudnúť autonómiu a slobodu, vedie sprevádzaného aj pomocou rád, odporúčaní, inšpirácií a podnetov k aplikácii. V koučingu je dôraz na klientovi a na tom, čo prináša, na jeho objavovaní a vnútornej práci. Riešenia objavuje klient a preberá za ne zodpovednosť. Odlišnosť je aj v metóde (rozlišovanie ako metóda pri sprevádzaní verzus usmerňovanie procesu objavovania a učenia pri koučingu).Zároveň duchovný sprievodca by mal vnímať rast človeka kontinuálne. Ich vzťah je dlhodobejší.

Ak môže koučovací vzťah pozostávať z jedného stretnutia, ako sa dokážete pýtať správne otázky? Nie je potrebné človeka dostatočne poznať, aby ste k nemu prenikli?

Na to, aby som mohla dať dobrú otázku, musím veľmi dobre počúvať. Naši študenti už vedia, že sú minimálne tri úrovne počúvania. Okrem toho, že počúvam, čo človek hovorí, počúvam aj to, čo nehovorí. Čomu sa chce alebo nechce vyhnúť, prípadne čomu sa vyhýba podvedome. Počúvam signálne slová, ktoré opakuje alebo slová, ktoré používa zvláštne. Kedy stíši hlas, kedy je, naopak, plný nadšenia. Počúvam jeho neverbálnu komunikáciu a reč tela. Musím počúvať celý kontext, celý jeho svet, s ktorým prichádza. Od prvého momentu, prvého mailu, prvého telefonátu. Navnímať jeho hodnoty a identitu čo najlepšie. Samozrejme, nikdy to nebude na 100%.

Do toho všetkého počúvam svoje myšlienky (no bez hodnotenia či nutkania dávať radu), svoju intuíciu a snažím sa počúvať Ducha Svätého. Nechávam mu priestor, aby som mu nezavadzala. Sú momenty, kedy vnímam, že sa mám za človeka modliť. Nemusí vedieť, že sa zaňho modlím. Môže byť aj neveriaci. Ale ja mu môžem byť k dispozícii cez svoju vieru aj týmto spôsobom.

KRESŤANSKÝ KOUČING

Čo znamená, že ide o kresťanský koučing? V čom je pre človeka iný ako nekresťanský koučing?

Máme špecifický pohľad na to, prečo koučujeme. Dôverujeme Bohu a vieme, že pôsobí v živote klienta. Životný príbeh klienta je súčasťou väčšieho príbehu. To „kresťanský“ sa v koučingu prejavuje dvomi spôsobmi – v mojom kresťanskom prístupe k človeku (aj bez toho, aby klient vedel, že som kresťanka) a v tom, ak si to klient vyslovene želá, že v koučovacom procese zohľadňujem aspekt viery a kresťanské princípy.

Viackrát mi klienti povedali, že mali kouča, ale nepohli sa s ním alebo im nepriniesol to, čo očakávali, preto si vybrali kresťanského kouča. Vnímali, že kresťanský pohľad na vec je pre nich zásadný. Boží pohľad alebo vec Desatora je pre nich v tomto probléme prvoradá. Možno s inou vecou pôjdu za iným, ale pre aktuálny problém chcú kresťanského kouča. 

Je to teda na dohode?

Predtým, ako vznikne koučovací vzťah, ošetrujem si u klienta, do akej miery chce v koučovacom vzťahu alebo vôbec pri téme, ktorú rieši, zahrnúť vieru a akým spôsobom. Sú to veľmi citlivé veci, preto sú sprevádzané veľkou slobodou. Niektorí klienti povedia, že svoj problém nechcú riešiť z pohľadu viery, ale pozrieť sa na to inak. Akceptujem rozhodnutie klienta.

Chodia k vám aj neveriaci klienti? Prečo by sa neveriaci človek rozhodol prísť za kresťanským koučom? Má predsa možnosť ísť za nekresťanským.

Mám kolegov, ktorí majú aj neveriacich klientov, dokonca väčšinu. Je to asi o tom, že im kouč sadne ako človek. Vedia, že je kouč a neriešia to, či je kresťan alebo nekresťan. Vzbudzuje dôveru. Moji klienti sú väčšinou veriaci a cez on-line koučing sa stretávam s klientmi aj zo zahraničia. Treba však povedať, že kresťanský koučing nikomu nevnucuje kresťanský pohľad. Zároveň však transparentne o sebe hovoríme, že kresťanskí kouči sme.

Koľko je na Slovensku kresťanských koučov?

Počas posledných desiatich rokov prešlo výcvikom viac ako 350 kresťanov (katolíkov, evanjelikov). Sú medzi nimi ľudia z rôznych profesií – kňazi, rehoľníci, lekári, pedagógovia, pracovníci korporátov, ekonómovia. Nie všetci sa, samozrejme, venujú koučingu naplno, no koučovacie princípy využívajú vo svojej pomáhajúcej profesii. 

Vnímate prepojenie medzi tým, čo zažívate počas koučingu a medzi vašou prácou v škôlke?

Koučing sa mi s montessori svetom prelína v tom, že vytvára priestor, dôveru, bezpečie, slobodu a nové výzvy. Sprevádza, ale nezavadzia. V montessori je napríklad aj veľa priestoru pre pokoj a ticho, aby sa dieťa mohlo sústrediť. Súčasťou koučovacieho rozhovoru je priestor na ticho a vhĺbenie. Nejde len o to klásť správne otázky, ale aj o to dať človeku v správny moment ticho na premýšľanie. Na konci sa pýtam, čo bolo pre klienta najdôležitejšie a prínosné. Ako sa počas stretnutia cítil. Veľakrát mi klienti povedia, že bol pre nich významný čas na uvažovanie. Môcť nerušene uvažovať a vypovedať niečo bez hodnotenia druhým je v súčasnosti veľkým luxusom.

Prečo je koučing dôležitý?

V dnešnej dobe sa zabúdame pýtať sami seba na dôležité otázky alebo nemáme možno vhodnú podporu na ceste premeny srdca. Len keď sa premení srdce, môžu sa meniť postoje a až potom naše správanie. Nemáme na to možno čas, priestor a bezpečné prijatie bez hodnotenia, ktoré pôsobí pri hľadaní odpovedí veľmi podporne. Klienti najčastejšie prichádzajú buď s tým, že vedia, čo chcú, no nevedia, ako na to (ako vytrvať, ako nájsť motiváciu a zdroje, ako naozaj uveriť, že som milovaným Božím dieťaťom – lebo teoreticky to ovládam, ale nežijem a necítim to), alebo s tým, že nevedia, čo chcú a ako by mohli na to prísť (rozhodnutia, dilemy, hľadanie seba samého, povolania…)

Ak by som sa rozhodla pre koučovací rozhovor s vami, ako by prebiehali naše prvé chvíle a stretnutie?

Akýkoľvek koučing, aby spĺňal etické princípy, má jasnú dohodu. Skôr, než uzavrieme koučovací vzťah, veľmi jasne sa dohodneme, aké sú naše očakávania, ako bude koučing prebiehať, za akú sumu. Kto bude iniciovať stretnutie, ako sa budeme dohadovať na termíne, či budú stretnutia prebiehať online alebo osobne. Môže ísť o jedno stretnutie alebo sled rozhovorov počas niekoľkých mesiacov či rokov. Vyjasníme si všetko potrebné, aby sme sa obaja cítili ako partneri. Klient si tiež zadá, ako chce vyhodnocovať svoj pokrok, zadefinuje si hlavný cieľ, ktorý chce dosiahnuť. Až potom môžeme spoločne vykročiť.

Robíte aj párový koučing. Je založený na tom istom princípe ako individuálny, ale prídu dvaja?

V niečom je podobný ako individuálny, v niečom sa líši. Keď prichádza jednotlivec, prichádza sám za seba. Klientom párového koučingu nie je muž a žena, ale ich vzťah. Už pri úvodnej dohode si toto vyjasňujeme. Dôležité je, aby chceli spolupracovať obaja. Nemôže sa jeden cítiť pod nátlakom. Potom môžem dávať akékoľvek úžasné otázky, akékoľvek dlhé tichá, ale keď nie je vôľa pracovať na obidvoch stranách, nie je to koučing.

Všetci traja, s Bohom štyria, budeme uvažovať a pracovať na tom, čo potrebuje ich manželstvo. Po akej zmene túžia a aké miesto má v ich manželstve Boh. Ako s ním počítajú. Rozdiel je potom ešte v čase, ako dlho stretnutie trvá. Kým individuálny koučovací rozhovor trvá pol hodinu až hodinu, pri párovom vždy rátam s hodinou a pol. Aby bol čas výdatný pre oboch.

Strávite hodiny počúvaním ľudí, ich príbehov a pýtate sa hlboké a ťažké otázky. Má koučing dopad aj na vaše prežívanie a vnímanie?

Koučing je pre mňa niečo, čo ma neprestáva fascinovať. Dáva mi veľmi veľa. Tým, že sa neustále pýtam klientov na najdôležitejšie otázky pre ich život, automaticky som aj ja pozvaná klásť si tie isté otázky pre môj život. Čo je pre mňa dôležité? Akú mám motiváciu za tým, čo robím? Ako sa momentálne cítim a prečo sa tak cítim? Nakoľko do toho, čo robím, zahŕňam Boží pohľad a čo on odo mňa chce, a ako by to mohlo byť ešte lepšie?

Veľká rodina, škôlka, Spolok svätého Vojtecha a koučing. Sú to rôzne oblasti. Viete si v tom všetkom, čo robíte, nájsť vzájomné prepojenia a rovnováhu?

Ako som na začiatku hovorila, veci v mojom živote sa dejú paralelne. Niektoré som si ani nepýtala, ale Boh mi ich dáva a ja ich žijem. On ma pozýva prepájať ich. Sú to spojené nádoby a ja v nich objavujem prieniky. Keď to dokážem, teším sa z ovocia.

Tým, že sa vďaka koučingu pýtam na dôležité veci, na hodnoty, ktoré nás ťahajú ďalej, ktoré nás ťahajú k vlastnej identite a k večnosti, vnímam, že je to všetko poprepájané.

Asi by sa to ani inak nedalo, pretože mám svoju obmedzenú kapacitu, ako každý.

Čo s chvíľami, keď to vybalansované nie je?

Niekedy to tak je a cítim to. Žiaľ, doplácajú na to druhí. Niekedy nestíham odovzdať kolegom veci načas alebo robím chyby. Snažím sa z nich učiť a pýtať sa, ako nájsť balans. Z čoho ubrať a kde nastaviť reálne limity, aby to išlo. Nehrám sa na superhrdinku, ale je to hľadanie v tom, čo sa mi ponúka. V tom, čo mi Boh dáva ako dar otvoriť a prežiť.

S vaším menom vyšlo aj niekoľko knižných publikácií pre deti aj dospelých. Je niečo, na čo sa môžeme v najbližšej dobe tešiť?

Momentálne máme rozpracovanú knihu pre dospelých. Budeme nadväzovať na útlu knižku s názvom Krížová cesta (pre) zaneprázdnených. Pokračovať v podobnom duchu na pobožnosti Via Lucis, ktorá bude mať veľkonočnú tému. Nejaké tituly sú v pláne aj pre deti, ale o nich je ešte skoro rozprávať.

Autor: Katarína Rendošová

Snímky: Lenka Bebjaková, archív respondentky