Kňaz Ľubomír Majtán: Pornografia v manželstve: Nestojím ti za to, aby si sa mi venoval?

Hoci sám žije v celibáte, nebál sa pustiť do písania knihy o vzťahoch (Vzťah na skúšku). Nebojí sa počúvať, ale nezabúda sa ani pýtať a otvárať aj kontroverznejšie témy. O vzťahoch, dospievaní, sexualite a pornografii sme sa rozprávali s katolíckym kňazom Ľubomírom Majtánom.

Napísal si knihu o vzťahoch. Čo ťa – ako kňaza – k tomu viedlo?

Asi to bola taká skúsenosť s napočúvanými vecami. A s tým, že mladí ľudia sa často hanbia priamo opýtať na citlivé veci. Ale keď si o tom prečítajú v nejakej nestrannej knihe, kde nie je uvedené žiadne meno, iba vek či pohlavie respondenta, tak sa s tým vedia ľahšie stotožniť. Čiže vidím to tak, že hoci sa hanbia pýtať, stále majú túžbu hľadať odpovede na otázky, ktoré ich trápia.

V knihe otváraš dosť zložité témy, veď už sexualita ako taká nie je vôbec jednoduchá. Ako sa ti podarilo zozbierať toľko pomerne hlbokého materiálu na knihu?

Celá kniha nie je iba o intimite a sexualite. Je o dospievaní, o vzťahoch, a je samozrejmé, že otázky týkajúce sa čistoty a sexuality patria do tejto oblasti. Keby sme sa bavili len o týchto otázkach, bola by to iba jedna časť knihy. Materiál na knihu si vyžadoval spoluprácu medzi mnohými ľuďmi z celého Slovenska. Boli rôzneho zamerania, veku, rôznej orientácie, s rôznym vzťahom k Cirkvi a ku kňazom. Som im vďačný za otvorenosť, s ktorou odpovedali na moje otázky v dotazníkoch.

MLADÍ SA ČASTO PÝTAJÚ S ČISTÝM ÚMYSLOM

Jednou z citlivých tém týkajúcich sa vzťahov a dospievania je aj pornografia. Myslíš, že sledovanie pornografie vo všeobecnosti nejako zasahuje dnešných mladých?

Ľudia sa na to pýtajú, ani táto téma nie je tabu. Nie je prvoradá, ale ani sa jej nevyhýbajú. Môj osobný názor – keď sa niekto pýta na pornografiu, tak to môže mať pôvod v jeho ranej mladosti. Pred časom som sa rozprával s istými manželmi, ktorí sú už vo fáze, že skôr pomáhajú a radia mladším manželom. A opäť spomenuli to, čo sa často opakuje – že v rodinách sa rodičia často niektorým témam vyhýbajú.

Môže to súvisieť aj s hanblivosťou rodičov. Väčšinou sa to však začína tak, že deti či mladí prichádzajú s otázkami sexuality s čistým úmyslom – chcú sa niečo spýtať, ak im rodičia na to dajú priestor. Keď sa však stretnú so zatvorenými dverami alebo ich niekto odbije, že o týchto témach sa doma nebude rozprávať, tak si tie odpovede budú hľadať inde, na iných fórach.

Rodičia sa asi často pýtajú, kedy s deťmi začať hovoriť o sexe.

Rád im ako odpoveď hovorím tri body. Po prvé, začať s deťmi o tom hovoriť včas. Nenechávať to len tak, na to, keď si myslím, že je asi najvhodnejší čas – dovtedy už sa o tom dávno dozvedia v škole. V čase, keď zväčša rodičia začínajú hovoriť s mladými o sexe, je to už trápne pre obe strany a tínedžeri zvyčajne vedia viac, ako očakávame.

Po druhé, hoci by sme mali s nimi hovoriť otvorene, je dôležité, aby sme si dali pozor a nenaviedli ich na skúmanie niečoho zlého – teda aby sme možno nepovedali až príliš veľa.

A po tretie, treba deťom a mladým opakovať, že sú vzácni – v očiach spoločnosti a v očiach Boha. Aby poznali svoju hodnotu. Práve to im pomôže vyhýbať sa riskantným situáciám a spackaným rozhodnutiam.

Medzi občasným sledovaním pornografie a závislosťou je veľmi tenká hranica.

Keď si spomenula závislosť – to je taký pomerne novodobý fenomén. Pred pár rokmi sa o nejakej závislosti na pornografii vôbec nehovorilo. Dnes sa o závislosti na porne hovorí ako o podkategórii sexuálnej závislosti.

Aj dnes je tu stále veľká skupina ľudí, ktorá tvrdí, že na porne sa nedá byť závislý. Že sledovať porno je vlastne prirodzené a zdravé.

Povedal by som, že to vyplýva z ich spôsobu života. Závislý – nezávislý… Človeku to po čase príde úplne normálne. Bude tvrdiť, že to je „jeho“ spôsob života. Ale tí, ktorí ho vidia zvonku, si zrazu uvedomia, že s ním niečo nie je v poriadku. Začne mať ťažkosti pri nadväzovaní vzťahov, pri komunikácii. Vždy mi pri tejto téme napadne jeden háčik – nereálnosť, fikcia. To je podľa mňa hlavný problém pri pornografii: človek si začne vytvárať svoj nereálny – imaginárny – svet.

Môžu potom títo ľudia prežívať zdravý sexuálny vzťah?

Nemôžem hovoriť nejak všeobecne, ale môžem povedať, čo hovoria odborníci. A oni sami hovoria, že ľudia, ktorí sledujú pornografiu, majú potom aj problémy pri normálnych zdravých vzťahoch. Niektorí muži majú dnes „napozeranú“ takú paletu žien, akú nemajú šancu naživo stretnúť za celý život. Mnohým závislým chýbajú základné návyky slušnosti ako pozdravenie či oslovenie. Osoby, s ktorými nadväzujú vzťahy, potom vnímajú iba ako cestu k vlastnému potešeniu.

 

POČET UŽÍVATEĽOV PORNOGRAFIE STÚPA

Kto viac sleduje pornografiu – muži, alebo ženy?

V spoločnosti panuje názor, že viac sledujú pornografiu muži. Ale niektoré štatistiky uvádzajú, že vo veku 18 – 30 rokov sleduje pornografiu 79 % mužov a 76 % žien.

To nie je až taký rozdiel.

Veď práve. Ukazuje sa, že pornografia nie je iba o mužoch. A dnes už je mnoho žien, ktoré pozerajú porno.

Vraj stúpa počet ľudí, ktorí pozerajú porno, ale klesá počet ľudí, ktorí reálne majú sex.

To je taká zaujímavosť – čím mladší ľahšie získavajú prístup k pornografickým materiálom, tým menej sexu reálne majú. Priemerne sa dnes dieťa s pornografiou stretne prvýkrát vo veku 11 – 12 rokov – a tento vek stále klesá. Paradoxne, stúpa vek, keď mladí ľudia začínajú intímne žiť. Môže to byť spôsobené tým, že sa ľudia uzatvorili do svojho imaginárneho sveta a stačí im počítač, stačí im čas strávený pri porne vo vlastnej izbe. Strácajú reálnu potrebu rozprávať sa s inými ľuďmi. Nemám na nich čas – tvrdia.

Mne sa zdá, akoby chlapci zrazu mali problém pozvať dievča na rande. Akoby bolo jednoduchšie ísť domov a sadnúť si k počítaču.

Opäť ďalšie z negatív pornografie – človek zisťuje, že mu vlastne stačí byť sám. Áno, je to jednoduchšie ako ísť von, stretnúť reálne dievča, osloviť konkrétneho človeka, prihovoriť sa sympatickej žene, podať pomocnú ruku. Prestávajú tvoriť vzťahy, nehovoriac o vstupe do manželstva.

NESTOJÍM ZA TO, ABY SI SA MI VENOVAL NAŽIVO?

Dajme si však nejaký príklad z praxe. Dvaja mladí sa stretnú, zaľúbia sa, vezmú sa. Chalan často sledoval porno. Ako to môže vplývať na jeho manželstvo?

Práve takéto svedectvá mám napočúvané… Ženy hovoria, že keď sa dozvedeli, že ich manžel sleduje alebo sledoval porno, bolo to pre ne veľmi zraňujúce. Ak sa to deje stále, môžu dokonca uvažovať o ukončení vzťahu.

Niektorí liberáli však tvrdia, že práve sledovanie porna môže oživiť upadajúci manželský sexuálny život.

Aj ja už som sa stretol s takými názormi. Je to však veľmi nebezpečná rovina. Sledovanie porna je risk – hazard s ľudským životom. Podobne aj praktizovanie extrémnych či riskantných športov vraj oživuje fádny život dotyčného človeka – ale dokedy? Neviem, či je práve toto najlepšia cesta k nejakému oživeniu.

Čo je podľa teba najhorším dopadom pornografie na manželstvo?

Po prvé – nereálnosť človeka. Po druhé – to, že prestávame vidieť hodnotu človeka. A práve v manželstve, v takýchto situáciách, sa partner pýta: Nestojím azda za to, aby si sa mi tu a naživo venoval?

Čo by si poradil niekomu, kto za tebou príde s problémom, že jeho partner alebo partnerka sleduje porno a nevie, čo s tým? Ako na to zareagovať?

Určite to nie je niečo, čo sa dá vyriešiť jedným rozhovorom. Veľa závisí od pozadia, čo všetko za tým je. Aké je to vážne, či sa to stalo raz, či sa to deje pravidelne. Či to vôbec ten partner vníma ako problém, či si uvedomuje, že to nie je v poriadku, že to zraňuje toho druhého. Často upozorňujem na aspekt, že aj v manželstve sa zachováva čistota. Čnosť čistoty znamená, že si vážim toho druhého človeka. Že sa snažím hovoriť jeho jazykom lásky. Nútiť druhého k niečomu, čo mu ubližuje, nie je rečou lásky.

Ako môže na ľudí vplývať vôbec celkové uvoľnenie morálky v spoločnosti? Pri veciach, ktoré boli kedysi neprípustné, sa dnes už ani nepozastavíme a pri nepredstaviteľnom špekulujeme, či to náhodou nie je v poriadku. Mnoho filmov či seriálov hraničí s pornom alebo sa skrýva za názov „umelecké vyjadrenie“. Kde je vôbec nejaká hranica?

Veľa ľudí sa na to vyhovára – je taká doba, je doba uvoľnenej morálky, musíme sa jej prispôsobiť. Ja si myslím, že je to taký kolobeh. Ľudia vytvárajú kultúru a kultúra zase ľudí. Alebo, lepšie povedané, keď sa občas vyhovárame na to, že taká je doba, tak by sme skôr mohli povedať, že každú dobu de facto vytvárajú ľudia. Nedávno sme boli v divadle na predstavení a potom som sa stretol s hercami. Povedal som im: „Máte toho v rukách tak veľa! Môžete odovzdávať krásne hodnoty, ale pozor, môžete byť aj vulgárni, a hoci zožnete potlesk alebo sa ľudia zasmejú, to nemá byť cieľom umenia.“ Jedným z cieľov umenia a kultúry by malo byť viesť ľudí k tomu, aby boli slušnejší a lepší.

Všetky veľké kultúry, ktoré úplne uvoľnili hranice morálky, napríklad Gréci, Rimania či Etruskovia, padli. Myslíš si, že my ako Európania máme nádej?

Závisí to od nás, od ľudí – ako dokážeme tieto veci načítať. Áno, na jednej strane sme my – ľudia, ktorí dokážu aj kopec vecí zbabrať, na druhej strane je nad nami niečo nadprirodzené. A tieto veci má v rukách Pán Boh. A existuje aj akési posvätenie tohto sveta, posvätenie vzťahov, čistoty. To je pre mňa výzva – čo môžeme my ako ľudia ešte urobiť? Nuž, zverovať aj tieto veci Pánu Bohu. Prosiť ho, aby do týchto oblastí prenikal a posväcoval ich. A to by mohla byť aj rada na záver, ako k týmto témam pristupovať – modliť sa za ich posvätenie.