Majka (31): V Tanzánii mladí veria v lepšiu budúcnosť

S Milými rozhovormi dnes vycestujeme na misie do ďalekej Afriky. Dobrovoľníčka Majka tam v rámci misijného projektu pomáha na dvoch stredných školách a zároveň vnímavými očami sleduje dravosť svojich študentov, no tiež prirodzenú zodpovednosť ľudí za seba navzájom.

Maji, prečo misie a prečo práve tento druh služby?

Moje rozhodnutie pre rok dobrovoľníckej služby sa zrodilo v Petržalke, v saleziánskom stredisku na Mamateyke. V jednu nedeľu som si zobrala leták o Savio misiách a zdalo sa mi, že by to mohla byť zaujímavá skúsenosť – ísť do niečoho nepoznaného; ale leták som nechala položený na stole niekoľko týždňov.

Neskôr sa jeden môj známy rozhodol nastúpiť na cestu saleziánskej formácie. Pamätám si, ako som sa o tom dozvedela v posledný týždeň, keď som si mohla podať prihlášku na prípravu misijných dobrovoľníkov. Povedala som si, že ak je niekto ochotný dať sa na celoživotnú službu, jeden rok nie je až tak veľa, a podala som si prihlášku.

Bola som na deväťdesiatdeväť percent rozhodnutá, že idem. Problém som videla jedine v tom, že som nechcela ísť do Afriky, lebo som sa bála napríklad aj toho, že nebudem mať čo piť. Teraz mi to príde smiešne. (smiech)

Na konci prípravy som si povedala, že prijmem akúkoľvek destináciu. Mnohé predsudky, ktoré som mala voči Afrike, sa odbúrali aj vďaka prezentáciám, s ktorými prichádzali bývalí dobrovoľníci.

 

Čo ťa ako Európanku prekvapilo ako prvé?

Počasie. Pamätám si, že keď sme dorazili do mesta Daar es Salaam, bolo oblačno a pršalo. Prekvapilo ma aj to, že v prvý deň sme jedli veľmi chutnú večeru. Tanzánijská kuchyňa je ovplyvnená orientálnou, takže sa tu často stretávam s jedlami bohatými na rôzne koreniny – a tí, čo ma poznajú, vedia, že jedlo beriem vážne. (úsmev)

 

 

Zdieľame s Afričanmi rovnaké hodnoty?

Zatiaľ som tu len tri mesiace, preto ma viac upútali veci, ktoré sú odlišné, a tie spoločné som si až tak nevšímala.

Podobne ako v Európe, aj v Afrike sa nachádzajú rôzne kultúry, a tie sa odlišujú zvykmi, tradíciami a históriou. Tanzánia bola budovaná na socialistickom základe a filozofii Ujamaa, čo je v preklade niečo ako „širšia rodina“. Nenájdete tu žiadne slumy ani siroty, pretože „širšia rodina“ znamená, že ľudia sa majú zaujímať a starať o ostatných, akoby boli súčasťou ich rodiny. Na druhej strane, mnohí žijú veľmi chudobne, pretože príležitostí na dobrý zárobok nie je veľa.

Zvláštne pre mňa bolo a stále je, prečo sa ľudia neustále zaujímajú jeden o druhého. Stále sa ma pýtajú, ako sa mám, ako sa cítim a či mi nič nechýba. Tendencia zaujímať a starať sa o druhých sa odráža aj v jazyku – napríklad bežné pozdravy v svahilčine v preklade znamenajú: „Ako sa máš v toto ráno/poobedie/večer?“

Vzhľadom na to, že pôsobím v prostredí dvoch škôl, vnímam, akú veľkú hodnotu má pre ľudí vzdelanie a ako veľmi sa mladí túžia niekam dostať, niečo dosiahnuť, čiže sebavedomie a dravosť je tu vidieť často. Veľmi dôležitá je aj poslušnosť voči starším a učiteľom. Nečakala som, že keď budem mať v triede viac než stopäťdesiat študentov, väčšina z nich si bude poslušne písať a nebude vyrušovať.

 

Čím – okrem túžby po vzdelaní – žijú mladí Afričania?

Väčšinu času trávim so študentmi internátnej školy. Veľa sa učia, niekedy sa venujú štúdiu aj vo voľnom čase. Okrem toho radi tancujú, počúvajú hudbu, pozerajú videá a filmy, vážne sa zaujímajú o módu a všetko, čo je „trendy“.

Väčšina z nich túži ísť študovať do zahraničia a nechať si narásť dlhé vlasy, keďže v tunajších školách je aj pre dievčatá povinné mať vyholenú hlavu. Chlapci majú radi šport a zásada je, že o futbale sa nežartuje, práve naopak – berie sa veľmi vážne a emócie sú naozaj silné.

Často ma prekvapí, ako dokážu analyzovať situácie a že dokážu robiť viac vecí naraz. Okrem toho, že sa dokážu tešiť z maličkostí, ako je cukrík, alebo z toho, že videli či počuli niečo zaujímavé, žijú hlavne tým, že ich budúcnosť môže byť lepšia a svetlejšia. Mnohí hovoria o tom, že keď sa im podarí dosiahnuť ich ciele, ako napríklad byť doktorom, kňazom či biznismenom, chcú pomáhať mladým okolo seba, ktorí nemajú toľko príležitostí alebo nemali toľko šťastia ako oni.

 

 

Ako vyzerá bežný deň slovenskej dobrovoľníčky v Afrike?

Bežný deň nemám nikdy, pretože si väčšinu dní môžem naplánovať sama. Začínam pred šiestou, o 6.20 hod. mávame svätú omšu. V stredu a štvrtok učím angličtinu na technickej škole a okrem toho sa zapájam do programu študentov strednej internátnej školy. Program pozostáva zo štúdia, práce v záhrade a športu. Za ten čas, čo som tu, som si skúsila volejbal, skejt, futbal aj basketbal.

Najbližšie by som sa chcela zlepšiť v skejtovaní, pretože na obrovskom ihrisku za domom máme jediný skejtpark v Tanzánii, ktorý tu postavila nemecká Skate Aid. Nedávno sme sa rozhodli natočiť video o tunajších skejteroch s pomocou bývalého študenta, ktorý momentálne študuje umenie na vysokej škole. Video plánujeme čoskoro dať do sveta a ja už sa na to veľmi teším.

Často tu oslavujeme rôzne sviatky – narodeniny členov komunity alebo len to, že niekto príde na návštevu. Vtedy nemôžu chýbať tanečné, spevácke, herecké a akrobatické čísla či dokonca módne prehliadky – kreativite sa tu medze nekladú.

Spoločná večera komunity býva o deviatej, na čo som si ešte nezvykla, ale neskorá rodinná večera je vraj typická pre väčšinu afrických krajín. Počas dňa ľudia jedia menej, väčšinou len skromné raňajky, a ak majú veľa povinností, neraz vynechajú obed. Za tie tri mesiace som tu už zažila veľa výnimočných chvíľ a čoskoro si o nich budete môcť prečítať na webe.