Má v súčasnosti zmysel postiť sa o chlebe a vode?  

Ak by som sa vás spýtala, koľko ľudí vo vašom okolí drží pôst o chlebe a vode, určite by ich bolo len pár, ak nie nula. Často sa stretávame s rozličnými diétami, počuli sme už o delenej strave aj o prerušovanom pôste. Prečo by sme sa mali my, ľudia 21. storočia, obmedzovať len na chlieb a vodu? Aký to má zmysel? A prináša to nejaké benefity našej duši a zdraviu?

Pred deviatimi rokmi som navštívila pútnické miesto Medjugorje. Tam som začala s pôstom o chlebe a vode v stredy a piatky. Som presvedčená o tom, že keď máte okolo seba ľudí, ktorí nielen zdieľajú s vami vašu vieru, ale aj zápal pre dobrú vec, vtedy si odopierame napr. aj jedlo veľmi ľahko. Veď chlieb v Bosne a Hercegovine chutí podobne ako náš a keď ho taký lahodný, chrumkavý a voňavý tesne pred vaším príchodom vytiahli z piecky, kto by odolal? Po trinástich dňoch som sa vrátila na Slovensko a začala sa „tvrdá realita“. Sestry nezdieľali moje nadšenie, a tak mi zvykli robiť napriek. Chodili mi s čokoládou popod nos a podobne. Po čase som sa nezvládala postiť dva dni v týždni, bola som mrzutá a nevrlá. Keď som sa mala učiť do školy, cítila som, že môj mozog kričí, že potrebuje cukor, aby memoroval učivo. Jeden kňaz mi povedal, že pokojne stačí, keď sa budem postiť raz do týždňa.

Bezbolestne priznávam, že som trošku „podvádzala“, lebo vo štvrtok som sa ešte do polnoci najedla do prasknutia, len aby som v piatok ako-tak vydržala. Ešte ťažšie to bolo potom, keď som odišla študovať do Nemecka a ich chlieb nie je taký chutný ako náš a na druhý deň je tvrdý ako kameň. Prispôsobovala som si tento pôst po svojom: raz sucháre, raz ryžové chlebíky. Na intráku som občas vysvetľovala, prečo sa postím a pre mňa samu to bola výzva nielen kvôli nemčine, ale zároveň som si položila otázku: A prečo to vlastne robím?

Kňaz František Fudaly mi počas rozhovoru o smrti povedal, že utrpenie je jeden z nepríjemných následkov dedičného hriechu. „Ak však človek svoje utrpenie vedome spája s Kristovým utrpením na kríži, ak ho za niekoho obetuje, dáva tým svojmu utrpeniu nový zmysel podobný tomu, aký zmysel malo utrpenie Ježiša na kríži. Takto nás naše utrpenie môže urobiť podobnými Ježišovi a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením, čo je v Božích očiach veľmi hodnotné a záslužné,“ dodáva Fudaly.

UTRPENIE JE DÔLEŽITÉ ZA NIEKOHO ALEBO NIEČO OBETOVAŤ

Raz to bola ťažká skúška, ktorá ma čakala, potom prosba o uzdravenie niekoho blízkeho a napokon túžba po manželovi. Pamätám si, že kedykľvek sa mi niečo nechcelo – či už umyť špinavý riad, vyjsť na nejaký kopec alebo vyšľapať desať poschodí, keď výťah na internáte nefungoval –, povedala som si: obetujem to za manžela a všetky tieto naoko nepríjemné činnosti sa zvládali ľahšie. Dnes môžem svedčiť, že všetko obetovanie sa stálo za to a mám super manžela.

Mojím vzorom v pôste bol aj môj otec Ladislav Šimček, ktorý začal s pôstom tiež po návrate z Medjugorja a pokračuje už viac ako päť rokov. Hovoril mi o zjaveniach Panny Márie, ktorá vyzvala k pôstu už v roku 1995. Keďže my, ostatní členovia rodiny, sme neboli takí horliví ako ocino, zaviedli sme stredy a piatky aspoň bez mäsa, a to mi zostalo doteraz.

Dôležité je podotknúť, že deti, chorí a starší ľudia nemusia pôst dodržiavať. „Bez pôstu by ste neboli tam, deti, kde ste dnes. S pôstom, deti, sa môžu Božie plány plniť v celistvosti,“ povedala Panna Mária počas zjavenia v októbri 1995.

Jej slová sú aktuálne aj dnes: „Pôst a modlitba ruženca majú moc zmeniť tento svet, premôcť zlo, ukončiť vojny a priniesť pokoj našim srdciam, rodinám aj celému svetu.“

Začiatky však nie sú vôbec ľahké, časom si človek zvykne. Sama som spoznala na sebe úžasnú silu pôstu. Keď si na druhý deň dáte čokoľvek iné ako suchý chlieb a neochutenú vodu, chuťové poháriky majú na jazyku párty. Zároveň som si uvedomila, ako často a zbytočne niekedy jem len emocionálne. Poznáte to – nie ste hladní, ale dali by ste si niečo pod zub. Vždy ma tešilo, keď som niekoho tiež podnietila k pôstu, ale mne moja snaha vydržala asi len dva roky.

Špirituál Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, Fudaly, mi povedal: „ Mnoho svätých trpelo z lásky ku Kristovi a keď videli, že svojím utrpením vyprosili milosti pre iných, pýtali si od Boha ešte ďalšie utrpenie, lebo boli presvedčení, že trpieť s Kristom nie je zbytočné.“ Fíha, tak toto ma odrovnalo. Nie som dostatočne silná na to, aby som si pýtala ďaľšie utrpenie, často mi dáva zabrať aj vlastný život.

Niekedy ľudia v okolí nepochopia našu snahu a stretneme sa nielen s výsmechom, ale aj provokáciou: „Reakcie kolegov boli rôzne, niektoré posmešné, ale stretol som sa i s obdivom. Samozrejme som zažil aj to, že keď kolegovia vedeli, že sa postím, kupovali si veľké porcie mäsitej stravy,“ dopĺňa Ladislav.

Ja sama som pochopila, že pôst nie je súťaž. Nie je to o tom, kto zje menej krajcov chleba alebo vypije menej vody. Keď som si neuvedomila, že som počas leta málo hydratovala telo, v spojení s mojím nízkym tlakom sa to prejavilo upadnutím do bezvedomia, a to rovno počas omše. Boh nám dal predsa zdravý rozum, aby sme rozlišovali, čo je pre nás dobré a čo nie, a svätý Pavol v liste Korinťanom dodáva: „Všetko smiem, ale nie všetko osoží.“ (1 Kor 6, 12) Pôst sprevádzajú mnohokrát naše ľudské zlyhania. Úprimne priznávam, že keď som ešte študovala v Nemecku a kamoši ma vytrhli z učenia nejakou spoločenskou hrou, dala som si aj ponúknutý koláčik, neodolala som. Vďaka obmedzovaniu sa v jedle spozná človek svoje limity. Netreba sa však vzdávať. Príde ďaľší piatok alebo streda a pokračujeme ďalej. Keď ste na nejakom pútnickom mieste a postíte sa viacerí, ide vám to akosi ľahšie. Sama som vnímala Medjugorje ako takú ochrannú bublinu pod plášťom Panny Márie. Stačilo vám raz sa na začiatku vyspovedať a akosi sa vám potom ani „nechcelo hrešiť“. Cieľom pôstu nie je byť stopercentný. Dôležité je uznať: Bože, tu som, chcem plniť tvoju vôľu, ale som len človek biedny a slabý.

PREČO PRÁVE CHLIEB A VODA?

Chlieb je symbolom Eucharistie a voda je predobraz očisty a života. Keďže aj ľudské telo je viac ako z polovice tvorené vodou, vraciame sa tak k svojej podstate, pripomíname si krst. Pečivo zas pripomína mannu na púšti, ktorú jedli Izraeliti po ceste do zasľúbenej zeme. Keď sa postíme, akoby sme hovorili, že v ten deň žijeme len z Boha. On je naším chlebom a životom.

„Pôst som obetoval za našu rodinu a milosť plniť Božiu vôlu. Verím, že i vďaka pôstu je naša rodina pokope,“ hovorí svoje svedectvo Ladislav.

K zriekaniu sa jedla by sme nemali pristupovať ako k diéte, s túžbou schudnúť, aj keď toto obmedzovanie prináša mnohé zdravotné benefity: „Pôstom som si vyčistil myseľ a verím, že pôst si pochvaľuje i moje telo,“ dodáva Ladislav.

Pôst o chlebe a vode, keď sa vykonáva dva dni v týždni, pripomína metódu 5:2 (päť dní jete normálne a dva dni maximálne 600 kalórií). V Knihe, ktorá vám možno zachráni život biochemik Graham Lawton píše: „Metóda spomaľuje starnutie, znižuje riziko rakoviny, srdcových chorôb, cukrovky, Parkinsonovej a Alzheimerovej choroby, prečisťuje hlavu a celkovo prináša zdravší život.“

PÔST A MODLITBA SÚ DVOJČATÁ

Okrem pôstu je dôležité zotrvávať v modlitbe, pri Ježišových nohách. Pôst bez modlitby je len diétou alebo akousi detoxikáciou organizmu. Môže sa stať, že nás bude sprevádzať bolesť hlavy, ale tá časom prejde. Telo sa necíti komfortne, keď mu zrazu nedávame to, na čo je zvyknuté. Keď sme hladní, často sme náladoví, nevrlí a štekáme po všetkých, ktorí sa okolo nás vyskytnú. Toto je tiež školou ovládania sa.

Môžeme sa vyhovárať, že pracujeme, učíme sa, hýbeme sa a potrebujeme potravu na výkon. Môj otec denne fyzicky pracuje a svedčí: „Dotyk Boží cítim v tom, že všetky piatkové úlohy zvládam ako moji kolegovia a často mám energiu navyše.“ Po konzumácii ťažkých jedál ide naše trávanie naplno a cítime sa oťapení, nevládzeme. Keď dáme trochu priestoru aj hladu, vládzeme viac, hoci je to paradox.

Páter Slavko Barbarić, františkán, povedal: „Prílišnou naviazanosťou na obsah nášho taniera sa vystavujeme riziku, že sa odkloníme od nášho hlavného Pokrmu, v ktorom sa sám Boh ponúka veľmi jedinečným spôsobom.“

Spýtala som sa ocina, kedy plánuje s pôstom skončiť: „Nevidím dôvod s pôstom prestať, môj strýko má 85 rokov a postí sa – a nielen v piatok, ale aj v stredu.“

Sestra Emmanuela Maillard žijúca už viac ako tridsať rokov v Medjugorji hovorí: „Pôst má moc odhaliť chorobu našej duše, je ako CTčko, ktoré ukáže to, čo je skryté, na čom môžeme pracovať. Vďaka pôstu môžme spoznať naše životné povolanie, dosiahnuť pokoj v rodine, zastaviť vojny vo svete aj v nás. Úsilie, ktoré musíme vynaložiť počas pôstu, je stokrát viac zaplatené v ovocí pôstu, v porovnaní s obetou, ktorú musíte vykonať. Verte mi, toto je nepoznaná sila pôstu, poznám mnoho svedectiev, uzdravení z alkoholizmu, gamblingu, záchrany rodiny pred rozvodom… využívajte silu pôstu.“