Má telo svoju úlohu pri modlitbe?

Telo má základnú rovinu práve vo sviatku Vianoc, keď sa Slovo telom stalo. Zároveň aj pri stvorení sveta, keď Boh stvoril svet, tak sa naň pozrel a videl, že je dobrý. To je základná rovina viery, od ktorej sa odrážame, že stvorenie je dobré aj telo je dobré. To nie je samozrejmosť, lebo mnohí ľudia tým, že človek je spojený z duše a tela, ktoré sa spájajú v osobe človeka, radšej preferujú dušu alebo ducha z rôznych dôvodov – pretože nie sú spokojní so svojím telom, zažili utrpenie a telo im to pripomenie vždy, keď prídu do nejakej stresovej situácie, že zažili nejaký šok.

V minulosti to bolo aj kvôli tomu, že mnohí ľudia nevedeli prijať svoje telo. Pre ženy bolo ťažké prijať cyklus, ktorý je spojený s telom a so všetkým prežívaním, pretože v mnohých kultúrach boli ženy aj kvôli krvácaniu vnímané ako nečisté. Dôvodov, prečo bola voči telu rezervovaná pozícia, je veľmi veľa. Paradoxne, v súčasnosti ľudia viac vyzdvihujú telo a hovoria, že niečo ako duša neexistuje. Spojitosť duše a tela v prostredí viery je veľmi dôležitá – aj pomenovanie, že telo aj duša sú dobré, aj človek je dobrý. V našej tradícii viery keď Boh videl človeka, ktorého stvoril, tak ho videl ako dobrého. Potom prišiel pád hriechu a stvorenie je po ňom stvorené dobré, ale zranené. To je východiskový bod.

V našej dominikánskej tradícii existuje deväť spôsobov modlitby svätého Dominika a všetky sú do veľkej miery spojené s nejakým telesným úkonom. Jedna je, že Dominik je v predklone pred ukrižovaným Kristom, akoby mu vzdával vďaku. Ďalšia, že Dominik leží na zemi. A iná, že je vystretý postojačky a nad sebou má zopnuté ruky v podobe šípu – pretože jeden z dôležitých prvkov našej teologickej tradície je, že ľudia potrebujú mať cieľ, zameranie. A definícia hriechu je, že človek míňa cieľ. Jedna z veľmi pekných foriem toho, ako si pripomenúť, že ak nechceme hrešiť, minúť sa cieľu, ale zamerať sa na nejaký cieľ a za ním kráčať, je vyjadriť to niekedy fyzicky. Nielen mentálne si uvedomiť, že náš život má byť zameraný na nejaký cieľ, ktorý máme dosiahnuť a potom budeme zakúšať plnosť. Preto je Dominik v postoji šípu, ktorý pripomína, že hrešiť znamená minúť sa cieľu; ale byť v milosti alebo dosahovať svoj cieľ a nachádzať svoj zmysel je zameranie nielen životných postojov, ale aj fyzického symbolu, obrazu. To sú veci, ktoré si je dobré nielen mentálne uvedomovať, ale niekedy ich aj „zahrať“, napodobniť nejakým fyzickým gestom, prejavom.

Telo a duša boli stále prepojené. Vo východnej tradícii existujú takzvaní hesychasti – hesychia je z gréckeho dýchanie, dych. Boli to východní ortodoxní mnísi, ktorí sa učili neustálej modlitbe. Či už je to Ježišova modlitba, keď s nádychom a výdychom hovoria niektoré slová – Ježišu Kriste, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami –, aby sa to stalo prirodzeným v biologickom aj mentálnom prežívaní, aby sa to spojilo. Ale hesychasti išli oveľa ďalej a aj formou dychu pracovali – a to hovoríme o ortodoxnej tradícii, nie o nejakej budhistickej či hinduistickej – aj s motiváciou, modlitbou, postojom pred Bohom.

V západnej tradícii zas bolo najčastejšou praxou putovanie. Po prvé preto, že pohyb človeka v prostredí, ktoré mu nie je bežné, oslobodzuje od konštruktov, v ktorých neustále rozmýšľa. Po druhé, samotný pohyb vzbudzuje v človeku pocit odľahčenia. Nie nadarmo sa pri športe vyplavujú endorfíny, čo je pozitívne vnímanie seba aj tela, aj celého nastavenia. Toto všetko uvoľnením človeka disponuje na to, aby sa dokázal stretnúť aj so sebou vo svojom vlastnom vnútri, aj s Bohom. Putovanie a nočné bdenia disponujú človeka na hlbšie vnímanie seba samého a tak ho otvárajú aj pre duchovnú realitu.

brat Irenej Fintor, OP