Ľudmila Kolesárová: Sme tu len na okamih a tento čas nesmieme premárniť

V neziskovke Dobrý anjel robí deviaty rok, no mnohí ju poznajú aj ako inšpirujúcu blogerku. Získala cenu Slovenka roka i Novinársku cenu. Rada sa stretáva so skromnými ľuďmi a vo svojej práci spája to, čo je blízke jej srdcu – marketing a pomoc ľuďom. O svojej práci i o tom, že si občas neverí, nám porozprávala Ľudmila Kolesárová.

Kto je Ľudmila Kolesárová?

Matka svojich detí, ale tak trošku sa starám aj o iné deti vďaka tomu, že mám to šťastie, že mojou prácou je pomáhať druhým. Som hlavne dobrý anjel a popritom aj blogujem, robím mnoho iných vecí, lebo som niekedy veľmi kreatívna.

 

V čo veríte? Aká je vaša životná filozofia?

Verím v to, že ľudia by si mali navzájom pomáhať a byť k sebe dobrí.

 

NAMIESTO KÁVY KRÍZOVÉ CENTRUM

V Dobrom anjelovi ste ako marketingová manažérka deviaty rok. Kde ste pracovali predtým?

Nastúpila som doň po tom, čo som sa presťahovala z Košíc. Predtým som pracovala v Košiciach v jednej nemeckej spoločnosti a aj v zahraničí.

 

Ako ste sa dostali k Dobrému anjelovi?

Cez ponuku na internete, klasickým konkurzom. Absolvovala som písomné zadanie a neskôr osobný pohovor.

 

V jednom rozhovore ste povedali, že v Dobrom anjelovi spájate svoje dva najväčšie koníčky – marketing a pomoc ľuďom. Mali ste k tomu blízko odjakživa?

Myslím si, že áno. Jedna vec je marketing – kreativita, vymýšľanie inovatívnych vecí, zároveň text a písanie. Už od detstva som niekde niečo čmárala. Vyštudovala som manažment a marketing a aj moja prvá práca bola na marketingovom oddelení v poisťovni. Vo voľnom čase som robila aj copywriterku v reklamnej agentúre popri pobyte v Nemecku. Na materskej som robila aj produktovú manažérku v nemeckej firme, keď sme uvádzali nový produkt na trh. To bolo profesijné a pomoc ľuďom súvisí s výchovou.

Moji rodičia boli veľmi empatickí a láskaví ľudia a vždy nás učili, že nikdy nie sme sami, vždy sme súčasťou väčšieho celku a musíme si všímať okolie. Primárne to u nás bolo o ľuďoch – kde je kto núdzny na ulici, koho treba previezť autom, komu treba pomôcť niečo preniesť… To mi zostalo. Už keď som pracovala, tak som vo voľnom čase chodila do krízového centra v Košiciach a aj do zariadenia Úsmev ako dar, do Dorky, hoci iné baby išli na kávu. Ja som zobrala svoje malé dieťa a vybrali sme sa tam. Je to náročné, ale mne robí veľmi dobre stretávať sa so skromnými ľuďmi. Podstatne je mi to príjemnejšie, ako sa stretávať s tými neskromnými.

 

 

MORE JE Z KVAPIEK

Ako by ste v skratke predstavili neziskovú organizáciu Dobrý anjel?

Pomáhame pravidelnými mesačnými príspevkami zhruba tritisíc rodinám mesačne. Odporúčajú ich lekári po celom Slovensku, oni rozhodnú, ktorá rodina potrebuje pomoc. Máme na to presne stanovené pravidlá. Sú to rodiny s nezaopatrenými deťmi, kde má niekto rakovinu, alebo dieťa aj iné závažné ochorenie. Máme desaťtisíce darcov, ktorí prispievajú pravidelnou mesačnou sumou. Tá sa zbiera a prvý pracovný deň nasledovného mesiaca sa prerozdelí do posledného centu, v plnej výške medzi tritisíc rodín, ktoré sú v systéme. A tak rodina vo veľmi zložitej situácii, keď do nej vstúpila ťažká choroba a príjem klesá, dostane zhruba 140 eur mesačne vďaka dobrým ľuďom.

 

V rámci príspevkov sú aj anjelské drobné…

Primárne je celý Dobrý anjel o darcoch jednotlivcoch a o myšlienke „more je z kvapiek“. Nepotrebujeme veľa peňazí, ale potrebujeme veľmi veľa ľudí, aby prispievali hoc aj malou sumou. A potom sme vymýšľali rôzne inovatívne systémy. Jedným z nich, ktorý je, myslím si, najúspešnejší, bol práve systém anjelské drobné – zaokrúhľovanie sumy nákupu na martinus.sk, a takým spôsobom pomáhajú aj traja ďalší partneri, no martinus bol pri zrode a najviac nám pomáha. Je to akoby prepitné. A v priebehu mesiaca sa tieto drobné vyšplhajú na peknú sumu, ktorú tiež do posledného centa prerozdelíme rodinám.

 

Čo je ešte v Dobrom anjelovi dôležité?

Každý darca presne vie, komu sme jeho peniaze odoslali. Dostane svoj ID a môže sa prihlásiť do svojho anjelského konta a vidí, kedy k nám jeho päť eur prišlo, komu následne prvého v mesiaci odišlo. Vidí meno, adresu, príbeh a jeho vývoj. Adresnosť je veľmi dôležitá.

 

Takže ľudia sa prihlasujú ako dobrí anjeli?

Dobrý anjel nikdy nerobí žiadnu hotovostnú zbierku. Nie sme v uliciach, nemáme žiadne kasičky. Všetky peniaze, ktoré k nám prichádzajú, musia prísť na účet, práve kvôli transparentnosti. Aby si každý aj po rokoch vedel nájsť, kde jeho päť eur skončilo, komu pomohlo. To sa dá zabezpečiť len bezhotovostnými prevodmi. Ale aby k nám neprichádzali príspevky anonymne, každý darca by sa mal zaregistrovať – na webe, telefónnom čísle, esemeskou, starší ľudia pošlú list. Na registráciu nám stačí nejaký údaj – email či meno, priezvisko, a my mu priradíme jeho číslo. Každý má svoje vlastné, ktoré sa použije ako variabilný symbol. Keď prichádzajú dary aj desať rokov, stále sa pripisujú na jeho konto. Denne k nám príde 2 300 – 2 400 platieb a každú jednu náš softvér dokáže rozoznať a buď jej dá existujúce číslo, ktoré už dobrý anjel používa, alebo priradí nové. Naozaj každá platba je u nás zaznamenaná.

 

Koľko darcov má Dobrý anjel?

Ak hovoríme o registrovaných darcoch, tých je dnes 209 000. Ale nie všetci prispievajú každý mesiac. Niektorí prispeli jednorazovo, iní dlhší čas a prestali. Pravidelne mesačne z nich prispieva asi 70-tisíc.

 

 

ĽAHŠIE SA OBETUJE PRE DOBRÚ VEC

Čo v praxi zahŕňa vaša práca?

Som na pozícii marketingovej manažérky, ale vzhľadom na to, že Dobrý anjel je veľmi maličký kolektív – teraz sme vzrástli, je nás päť, preto každý z nás zastáva viacero pozícií. Denne k nám príde obrovské množstvo pošty a musíme tritisíc rodín spracúvať, administratíva, nahadzuje sa to do počítača. Každú rodinu každý polrok overujeme.

Mojou úlohou je primárne vymyslieť stratégiu, čo budeme v priebehu roka robiť, aby Dobrý anjel dynamicky žil, aby sa o ňom hovorilo, aby darcovia dostávali spätnú väzbu a pribúdali. Spracúvam príbehy, komunikujem s médiami, reklamnou agentúrou, riešim vzťahy s partnerskými firmami. Na Slovensku chcú dnes mnohé firmy podporovať charitatívne organizácie a ozvú sa. Taktiež riešim web sociálne siete a ročne robíme dve veľké kampane. Raz za čas zháňam vetriesku dreva pre nejakú rodinu. Lebo keď s tými rodinami komunikujete, zistíte, že im síce pravidelne pomáhame, ale niekedy sa dá pomôcť ešte väčšmi. Niekomu dohodíme právnikov k ťažkej rodinnej situácii, vybavíme vzdelávanie na diaľku pre mladých študentov, máme tábory, pobyty.

 

Mávate aj vianočné pobyty, však?

Neorganizujeme to my, lebo na to nemáme kapacitu, ale ponúkol sa nám chatár z Popradského Plesa a už siedmy rok tam na Vianoce ide na šesť dní zhruba dvadsaťpäť ľudí. Dostanú ubytovanie, stravu, štedrú večeru i darčeky. Máme aj letný tábor. Mnohé firmy nám povedia, že umožnia ísť niekoľkým deťom do tábora, alebo vyšlú nejaké rodiny na dovolenku k moru. Keďže nám dôverujú, že tie rodiny sú overené, obracajú sa na nás a chcú im ponúknuť aj ďalšiu pomoc. A vtedy musíme tie rodiny nájsť. Nemusíme, ale chceme, lebo si želáme, aby deti šli do tábora, na pobyty. Ale nie je to gro. Hlavným cieľom je pozháňať každý mesiac zhruba 400-tisíc eur, aby sme dokázali mesačne rodinám dať peniaze.

 

Ako vníma vašu prácu vaša rodina?

Je naučená na to, že sa hýbeme v prostredí rodín, ľudí, ktorí sú na tom horšie ako my. Už predtým sme spolu chodili do krízových centier, začalo sa to tým, že sme zapadli s mužom v snehu, lebo sme niesli niekomu niečo do osady. Takto začínajú mnohí a potom sa to vypracuje na niečo systémovejšie. Verím, že ich to aj obohatilo, posunulo v myslení, kto čo má a nemá. A druhá vec je, že musia aj prinášať nejakú obeť, pretože práca z Popradu pre mňa znamená veľmi veľa cestovania do Bratislavy, keďže tam sídlia všetci veľkí partneri, médiá, reklamné agentúry. Alebo o ôsmej večer riešim telefonát, lebo sa stalo niečo vážne. Asi sa im ľahšie obetuje pre dobrú vec, ako keby som pracovala v inej oblasti.

 

 

JA SI OBČAS AJ DOSŤ NEVERÍM

V jednom blogu ste písali, že si počas cesty šoférovania nahrávate myšlienky k práci. Čo to v praxi znamená?

Keďže veľa cestujem autom, počúvam podcasty, čo je veľmi efektívne strávený čas v aute, lebo niečo, čo nemám kedy čítať, si vypočujem. Je to aj čas, keď máte hlavu úplne čistú, nikto do vás nehučí, nemusíte dvíhať telefón a vtedy si naozaj viem odložiť na cestu autom premýšľanie, vymýšľanie. Moja práca nie je len o tom, že píšem maily, zadania, ale musím aj niečo vymyslieť. V aute sa to dá, a tak si zapnem diktafón a niečo si rozprávam. A potom prídem do práce a musím si to aj tak prepísať. (smiech)

 

Keď spomíname vaše blogy, odmalička ste mali lásku k písaniu?

Už ako štrnásťročná som písala články do novín, neskôr som bola pisateľ do šuplíka – písala som romány, poviedky a neverila som, že to má zmysel zverejniť. A pracovala som aj na školskom časopise. Ale impulz robiť to efektívne prišiel až v Dobrom anjelovi. Bolo tu veľmi veľa silných emócií, ktoré som chcela posunúť ďalej. Práca v charite je veľmi ťažká v tom, že príbehy sú také silné, ale vy chcete chrániť súkromie rodín. Blog je na to výborný, lebo nikdy nepoužijem meno, fotografiu a môžem na svetlo sveta vytiahnuť tie najtvrdšie, najintímnejšie veci zo života, lebo nikto nevie, o kom to je. A práve to je prínosom pre spoločnosť. Blogovanie bola prvá veľká vec a tiež mi to chvíľu trvalo, kým som si začala veriť. Ja si občas aj dosť neverím.

 

Čo vám pomáha, aby ste si verili?

Dnes mi pomáha každý úspech, keď sa niečo podarí. Blogy mi veľmi pomohli. A tiež milí, dobrí ľudia, ktorí niečo povedia, napíšu. Keď mi niekto napíše nejaký povzbudivý mail po rozhovore, článku, ja si niektoré vytlačím a mám ich v kancelárii polepené na okne. A keď si nedôverujem, tak si niektorý z nich prečítam a už si dôverujem viac.

 

Prispelo k tomu aj ocenenie Slovenka roka, ktoré ste získali v roku 2016?

Ocenenie ma potešilo a veľmi si ho vážim, ale mala som pocit, že som dostala cenu za niečo, čo nie je výsledok mojej práce. Pretože Dobrého anjela založil Andrej Kiska a Ivan Brossmann a je to geniálny systém. Ja sa len snažím dobre odviesť svoju prácu a popritom robiť niečo navyše, ale takých ľudí je veľa. Mňa viac povzbudila Novinárska cena, ktorú som dostala za blogy, lebo tie boli moje, neviezla som sa vo vlaku, ktorý naštartoval niekto iný.

 

 

ABY BOLI ĽUDIA K SEBE DOBRÍ

Čomu vás učí charita a vaša práca?

Poznaniu, že sme tu len na okamih a musíme si to priznať, a ten okamih by sme nemali premárniť nenávisťou a mrhaním času, snívaním a neplnením si snov. Pre mňa je veľmi dôležité, aby boli ľudia k sebe dobrí. Lebo kto tu chce žiť krátky okamih v prostredí, ktoré neznáša? To je také zbytočné! Druhá vec je, že práca ma učí zostať nohami pevne na zemi, lebo mám tendenciu lietať. A ako o sebe niekedy pochybujem, tak niekedy som až príliš sebavedomá a z toho vyplýva pyšnosť. A žiaden úspech, sláva, peniaze nebudú v živote, a najmä v tom poslednom momente, dôležité. Byť úplne obyčajným človekom, mamou, dcérou, sestrou. A tráviť čas s tými, ktorých máme radi.

 

Mohli by ste konkrétne povedať, aké sú najzložitejšie, najťažšie okamihy vo vašej práci?

Keď ma niekto poprosí o fotografie z našej práce k článku, otvorím archív a až vtedy si uvedomím, čo sa občas snažím vytesniť v bežné dni – že mám veľmi veľa fotografií s deťmi či dospelými, ktorí už zomreli. Je mi vtedy veľmi ťažko, ako mi je ťažko, keď sa s nimi rozlúčime. A zrazu to mať celé pohromade je veľmi náročné, rovnako ako každý individuálny zážitok, keď rodina prichádza o niekoho, koho miluje. A ja vlastne vôbec nechápem, ako sa s tým dokážu vyrovnať. A myslím si, že sa ani nedokážu, ale nejako idú ďalej.

A aj bezmocnosť. Síce na jednej strane dokáže Dobrý anjel systémovo obrovsky pomôcť, ale na tie rodiny padá z každej strany niečo – zo strany štátu, úradu, rozpadu manželstva, neplatenie výživného. A toto už nedokážeme riešiť.

 

A, naopak, najkrajšie či najradostnejšie?

Myslím si, že je ich v našej práci oveľa viac, ako tých negatívnych. A práve preto otázka: „Ako dokážeš robiť takú ťažkú prácu?“ nemá veľmi zmysel, lebo to pozitívne to dokáže vyvážiť. Lebo u nás sa zbieha to najlepšie zo Slovenska – dobrí ľudia, dobrí manažéri, dobré firmy – desaťtisíce ľudí, ktorí prispievajú a sú pripravení robiť aj iné veci – darovať auto či inú pomoc. Dokonca dnes začína platiť, že firma, ktorá nerobí niečo užitočné pre spoločnosť, tretí sektor, nie je trendy. Je veľmi pekné sledovať tento vývoj. A zároveň je krásne pozorovať, keď sa niekto vylieči. A je veľmi veľa ľudí, ktorí sa vyliečia. Deti, ktoré po rokoch prídu – bolo to malé, bezvlasé dieťa s nezdravou farbou, a dnes príde s frajerom, vysmiata, dlhovlasá. Jedni si uvedomujú, že pomáhať treba, a druhí sú za to vďační. A pritom je to úplne normálna vec.

 

 

NEEFEKTÍVNA POMOC ŠTÁTU

Ako vyzerá chudoba na Slovensku?

Veľmi zle, na druhej strane nie je porovnateľná s chudobou v iných krajinách. To by sme si mali vždy uvedomiť. Je to nespravodlivé, hrozné, ako tu niektorí ľudia žijú, ale stále sú ľudia s brutálnym hladom v iných, napríklad vojnových krajinách a na nich sa nesmie zabúdať.

Je to o tom, že človek, vzhľadom na potenciál, aký Slovensko má, nemôže žiť dôstojný život. To znamená, že musí chodiť pešo pätnásť kilometrov, lebo nemá päťdesiat centov na autobus, lebo nerozmýšľa v eurách, ale centoch. Deti nemajú na to, aby sa mohli vzdelávať v oblasti, ktorá ich naozaj napĺňa a baví, a z toho dôvodu strácajú budúcnosť. Stratiť budúcnosť je šialené, obzvlášť v takto rozvinutej krajine Európskej únie. A takých detí je veľmi veľa, čo nemôžu študovať, respektíve musia po strednej škole okamžite ísť pracovať, hoci by pracovali popri vysokej škole, ale to si nemôžu dovoliť. Z toho dôvodu prichádzame o vzdelaných ľudí, ktorí potenciál majú.

Prejavuje sa to aj v stravovaní. Niekto povie, že ako môže byť chudobný a tučný. No ak je od rána do večera len nejaké nezdravé pečivo, lebo to je najlacnejšie, tak je tučný, lebo nezdravo je a potom prichádzajú zdravotné problémy. Koniec koncov, keby štát rodinám pomohol, tak by ho to mohlo aj menej stáť. A potom sa to prejavuje v slzách. V chlade, zime, v tme. Myslím si, že skoro všetko z toho by sa dalo riešiť, ľuďom by sa mohla vrátiť dôstojnosť a nebolo by na to treba tak veľa, stačilo by veľmi málo.

 

V čom vnímate diery v pomoci chudobným, trpiacim a chorým na Slovensku?

Predovšetkým z hľadiska rodín, kde je choroba. Na jednej strane štát ponúka mnohé opatrenia, kompenzácie, na druhej strane to robí absolútne neefektívne. Keď niečo prepláca a musí strašne veľa zaplatiť za niečo, čo by sa určite dalo vybaviť lacnejšie. S prostriedkami sa hospodári neefektívne. Na druhej strane je veľmi málo zariadení, ktoré sa starajú o imobilných, respektíve ťažko chorých, veľmi málo asistentov, opatrovateľov, a to sa týka aj starých ľudí. Dnes, keď naša krajina extrémne starne, sa o ľudí nemá kto starať. Opatrovateľský príspevok je nízky, invalidný dôchodok je v niektorých prípadoch extrémne nízky a zároveň je veľmi ťažká možnosť si k tomu niečo privyrobiť.

Niektoré kompenzácie sú úplne nesprávne. Niekomu, čo na to má absolútny nárok, tomu sa neschvália – napríklad príspevok na auto alebo iná pomôcka – a niekomu, čo to zas až tak nepotrebuje, tomu ich schvália, pretože to závisí od individuálnych rozhodnutí jedného posudkového lekára alebo jednej úradníčky. Ďalší veľký problém je, že pri takej veľkej rozvodovosti je množstvo osamelých rodičov. Primárne sú to matky, ženy, ktoré žijú s minimálnym výživným na dieťa 27 – 30 eur, a pritom muži robia načierno alebo v zahraničí a robia všetko pre to, aby na deti neplatili.

 

 

NEBÁŤ SA UTRPENIA

Akou radou sa rada riadite?

Byť nohami pevne na zemi je najbezpečnejšie a utrpenia sa netreba báť, ale skôr sa z neho poučiť.

 

Čo je pre vás výzvou do nového roka?

Dívam sa na to optikou Dobrého anjela. Naozaj stále niekde po Slovensku existujú rodiny, ktoré nárok na pomoc majú, ale nepodarilo sa nám ich zachytiť, lebo práve ich lekár s nami nespolupracuje, alebo o tom nevedia. Chceli by sme tieto rodiny nájsť, hoci nepredpokladám, že ich bude veľmi veľa. Druhá vec je, že by sme chceli nájsť ďalšiu skupinu diagnóz, ktorú by sme vedeli do systému zaradiť, ale tak, aby bol systém udržateľný. Nechceme vyberať – vy áno, vy nie – chceme jasne pomenovať skupinu a vtedy ju dokážeme celú prijať do systému. A, samozrejme, veľmi by som chcela, aby Dobrý anjel narástol v počte dobrých anjelov, lebo potenciál tu je. Naozaj potrebujeme od každého veľmi málo peňazí, ale chceme, aby tých ľudí bolo viac.

 

A pre vás osobne?

Je veľmi dôležité robiť túto prácu skvele, lebo závisí od toho aj veľmi veľa iných ľudí, ale zároveň nezabúdať na rodinu a na seba, lebo občas sa mi to stane a už viem, že to nie je dobré. Nájsť kompromis medzi tým všetkým a byť pokojným, vyrovnaným človekom, ktorý na všetky strany dá, čo treba.