Lekárka Lucia Labašová: Nemala som strach zo smrti, ale z toho, čo bude, keď prežijem

Mladá lekárka Lucia Labašová, zakladateľka občianskeho združenia 4Life, no predovšetkým žena, ktorá dostala neuveriteľne veľa. „Mnoho anjelov“ do života, a predovšetkým život s Bohom. Nedávno oslávila svoje tridsiate narodeniny a čaká ju jedenáste výročie zlomu, ktorý zmenil jej život. V maturitnom ročníku jej totiž objavili tumor veľký ako kivi. V tom čase sa za ňu modlili tisíce ľudí. Ako sama povedala: „Boh koná a mám pocit, že najviac práve cez skúšky a ťažké veci.“

(Rozhovor vyšiel pôvodne v roku 2021 a prinášame ho v rámci letného archívneho výberu)

Do strednej školy si prežívala klasický život zdravého mladého človeka. Načrtneš nám na úvod, prečo prišiel zlom práve v čase strednej školy?
Ako sa na to pozerám spätne, až taký klasický život som asi nemala. Vyrastala som spolu so saleziánmi, čo mi poriadne okorenilo dospievanie. Kto zažil aspoň pár akcií či táborov, ten vie, o čom hovorím. Avšak nebolo to len o zážitkoch. Už na prvé počutie ma veľmi ovplyvnili slová svätého don Bosca: „Daj mi duše, ostatné si vezmi“. Zdalo sa mi, že na tomto svete nie je nič dôležitejšie, ako spasiť sa a pomôcť k spáse ostatným. To znamená privádzať duše k Bohu. Da mihi animas. Vtedy som objavila poklad, a veľmi som z neho chcela ponúknuť ostatným.

 

NAŠA MISIA JE PREDOVŠETKÝM TAM, KDE SME

Ako si sa tento nájdený poklad rozhodla rozvíjať ďalej? 
Cítila som veľkú vďačnosť za všetko, čo sa mi dostalo, na druhej strane mi bolo veľmi ľúto, že takúto „samozrejmosť“, ako je teplé chutné jedlo a vlastnú posteľ, nemá každý na zemi. V časoch môjho dospievania ma hlboko prenikli fotografie z rozvojových krajín, prestala som preto spávať. Chcela som pomôcť. V hlave mi zneli slová z písma. „Vy im dajte jesť!“ (Mt 14, 16) či, „hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zemi ku mne…“ (Gn 4, 10). Často sa to ku mne vracalo. A tak sa postupne zrodil môj misionársky sen – Afrika. Kňazi mi vtedy často vravievali, že naša misia je predovšetkým tam, kde sme, a že na tomto mieste sa máme snažiť. Toto bolo pre mňa akceptovateľné aspoň na čas strednej školy. Avšak potajme som snívala o mojej ceste za krásnymi čiernymi detičkami. No život vždy prináša mnoho zvratov a mnohé trápenia, nebolo to inak ani v mojom prípade.

LEKÁR MI NEVERIL. NAMIESTO VYŠETRENÍ MI NAORDINOVAL ANTIDEPRESÍVA

Aké trápenia máš na mysli?
Zo začiatku boli predovšetkým zdravotného charakteru. Mala som bolesti a iné… Avšak lekári mi neverili. Vždy, keď sa mi pohoršilo a nevládala som už ísť ani do školy, namierila som znova do ambulancie, kde ma opakovane poslali domov s tým, že som len precitlivená. Nakoniec som si poprosila odporúčanie k neurológovi, ten mi však namiesto vyšetrení naordinoval antidepresíva! A tak som to už začala všetko ignorovať a ďalej žiť život, akoby sa nič nedialo. Rozhodla som sa to obetovať. Zo zápiskov svätej Faustínky som vedela, že „modlitba za obrátenie hriešnikov bude vždy vypočutá“. A tak som aj vďaka nej nabrala radosť i vedomie, že hoci mi to moje trápenie nedáva žiadny zmysel, ak to obetujem na správny úmysel, zmysel to isto bude mať. Odhliadnuc od toho, vždy som sa držala svojho misionárskeho sna. Plán bol čoraz jasnejší, hneď po gymnáziu misie. Zlom však nastal, keď sa blížila maturita. Nielen, že sa mi nedarilo vybaviť cestu do Afriky, ani záložný plán s misiami v Albánsku pre vtedajšie nepokoje v krajine nevyšiel.

Čo to znamenalo pre tvoje ďalšie smerovanie? 
Rozhodla som sa aj napriek tomu dôverovať Božej ceste, a predsa s pokojom ísť podľa plánu C, to znamená, na vysokú školu. S výberom som sa dosť natrápila, nakoniec som si vybrala medicínu, a to len kvôli tomu, že sa mi vtedy zdala pre Afriku najužitočnejšia. Háčik bol však stále v tom, že moje zdravotné ťažkosti pretrvávali. Aj napriek tomu som bola stále odhodlaná vycestovať, ak by mi ešte jeden neurológ potvrdil, že mi naozaj nič nie je. A tak som sa objednala k inému neurológovi na najbližší termín.  Kým však prišiel deň vyšetrenia, prešli mesiace a bol záver školského roka. Vtedy ma už však poslali aj na MR (magnetickú rezonanciu). Potom to už nabralo rýchly spád. Zdanlivé neúspechy „mojich misijných snov“ predsa len mali svoj dôvod.  Neskôr som sa dozvedela, že bola už len otázka času, keď by som sa už jedno ráno nezobudila. Tam v Afrike, Albánsku, či niekde na Cypre na brigáde, ktovie, či by som sa odtiaľ ešte vrátila.

Ako si už prezradila, riešila si samotnú maturitu, prijímačky na medicínu, nesplnený misijný sen, ešte aj zdravotné problémy. Aký malo toto celé priebeh?
V piatok večer, posledný deň akademického týždňa, víkend pred samotnou maturitou mi oznámili, že už nejdem maturovať a asi to nemusím ani prežiť, že mám 5,5-centimetrový nádor v mozgu.

 

NAMIESTO MATURITY NEMOCNICA

Namiesto maturity ma teda poslali v pondelok ráno do nemocnice, kde mi už konkrétnejšie povedali o mojej šanci na prežitie, 50/50. Ak by som to predsa len prežila, operácia prinášala mnohé ďalšie riziká. Stratu zraku, poruchy rovnováhy, intelektu a iných. Vlastne, vysvetľovali to viac mojej mame ako mne. Pamätám si, ako sa v tom lekár znenazdajky zastavil, pozrel sa na mňa a spýtal sa, čo práve teraz robím. S miernou nadnesenosťou som mu odpovedala, že dnes, práve teraz, maturujem, resp. mala by som. On sa zamyslel a po chvíľke dodal: „Hoci som to doposiaľ ešte neurobil, vzhľadom na situáciu, že neviem či ešte niekedy budete schopná maturovať, púšťam vás dnes na priepustku domov, aby ste, ak sa to ešte dá, zmaturovali a zajtra ráno vás čakám tu na oddelení…“ Tak predsa, maturita!!! Ako sa vraví, pred skúškami neujdeš (smiech). Dodnes ďakujem za genialitu tohoto doktora. Zmaturovala som, dokonca na samé jednotky. Na ďalší deň sme už boli na ceste do nemocnice.

NEMALA SOM NIČ, ČO BY MI BRÁNILO MYSLIEŤ SI, ŽE PÔJDEM INAM, AKO DO NEBA

Vrátiť sa ako úspešná maturantka späť do nemocnice s vedomím, že sa z nej možno ani nevrátiš. Mala si strach?
Mala som za sebou svätú omšu, pomazanie chorých, sväté prijímanie. Cez víkend som dokonca stihla byť birmovnou mamou svojej sestre. V podstate som bola zmierená so všetkým, plná pokoja a odovzdanosti, a keďže nás saleziáni učili pravidelným spovediam a spytovaniu svedomia, nemala som nič, čo by mi bránilo myslieť si, že by som išla inam, ako do neba. Vlastne som vtedy o tom ani len nezapochybovala. Veď kto vyzná, že Ježiš je Pán, má večný život! Pre mňa to bola moja realita, odkedy som naozaj spoznala Boha. Jednoducho som verila Jeho slovám.

 

DO TÝŽDŇA TO BOLI MODLITBY TISÍCOK ĽUDÍ

Čo ťa ľudsky, v prostredí bielych lekárskych plášťov, držalo pri živote?
Viera a modlitba, moja a mojich priateľov, mi doslova dávali krídla pokoja. Ťažko to opísať slovami. Náš kňaz vtedy oslovil celú saleziánsku rodinu doma, aj známych v zahraničí, aby sa za mňa modlili. Dokonca spravili skupinu na Facebooku, kde za pár dní bolo vyše 1200 ľudí, čo bol na vtedajšiu dobu výkon, keďže sa písal rok 2010. Prosba o modlitbu sa vtedy šírila mnohými cestami po celom Slovensku, dali vedieť strediskám, saleziánskym spolupracovníkom. Podľa odhadov to bolo do týždňa okolo päťtisíc ľudí! Písali mi známi aj zo zahraničia, že na mňa myslia. Modlili sa oni, deti v dvoch triedach v škole, ľudia v kostole Korunku po omši. Tak rýchlo a tak veľa ľudí, tak veľa lásky. Nechápala som. Pre mňa, obyčajné dievča, sa toľko ľudí obetovalo. Prečo? ,,Keď sa modlíme za seba, vedie nás k tomu nutnosť, no keď sa modlíme za druhých, vedie nás k tomu láska.” Vtedy som kdesi našla túto myšlienku a vedela som, že teraz som ja predmetom tejto lásky. Lásky, ktorú som si nijako nezaslúžila. Napĺňalo ma to obrovským úžasom aj bázňou zároveň. Pomyslite teraz na chvíľku na všetko, čo máte, obráťte sa tvárou k teplému slnku a chvíľu tak postojte. Čo všetko ste v živote aj vy dostali zadarmo? Možno to má rôzne tváre, ale už len to, že žijete slobodne tento deň, je dar.

Ako to, že si sa nebála smrti? Pre mnohých je to nepochopiteľné.
Raz mi to kňaz vysvetľoval tak, že je prirodzené báť sa smrti, vraj je to náš pud sebazáchovy. Ja som to mala zjavne inak. V mojej detskej hlave som smrť nevidela ako koniec, iba ako dvere do lepšieho. Ako dvere k pochopeniu, k láske, k múdrosti a naplneniu. Veď ako sa píše aj vo Svätom písme: ,,Tvárnosť tohto sveta sa pomíňa” (1 Kor 7, 31), nič na tomto svete nám neostane. Tak čo potom strácam? Možno iba mojich milovaných, no len na chvíľu, beztak sa s nimi znova stretnem. Verila som tomu.

NA CHVÍĽU MA ZRAZIL NA KOLENÁ STRACH, NO NIE ZO SMRTI

Avšak aj napriek tomu, aj mňa v istej chvíli zrazil na kolená strach, no nie zo smrti, ale z toho, čo bude, ak by som tu predsa len ostala. Zaviedli ma do mojej nemocničnej izby, no na mojej posteli sedela ešte nejaká pani. Bola po prepustení a čakala na odvoz z nemocnice. Pri pohľade na ňu som si okrem smrti uvedomila aj reálne riziko ako budem vyzerať, ak to prežijem. Čo naháňalo hrôzu. Pani bola zhrbená, tvár mala spolovice ovisnutú (hemiparéza tváre), očné viečko a ústny kútik na jednej strane poklesnuté (pravdepodobne išlo o léziu n. trigeminus + lagoftalmus), rozprávala mierne nepríčetne, hlas mala strašidelne chrapľavý. Vraj jej vyoperovali nádor veľkosti vlašského orecha. Ja som však mala nádor ako poriadne kivi! Ako potom budem vyzerať ja? A moji rodičia? Budú sa musieť do smrti na mňa pozerať a starať sa o mňa? V mojom zdesení som ostala sama. Vtedy už aj mne prišlo do plaču, no začala som sa modliť Korunku Božieho milosrdenstva a naplnil ma pokoj. Bolo to niečo neopísateľné, akoby ma naskrz prenikla dôvera v Božie milosrdenstvo, vedomie, že čokoľvek sa udeje, nepôjde to mimo Boží zámer.

Operácia bola náročná. Trvala vyše piatich hodín. Aké bolo zobudiť sa? 
Počas nej boli za mňa odslúžené dve sväté omše a mnohí priatelia boli v neustálej modlitbe za mňa. Môj priateľ salezián to vtedy opísal nasledovne: „Bombardujeme nebo modlitbami“, a doslova si ma vydobyli (smiech). Zákrok prebehol a ja som sa neskôr zobudila. Jedného dňa pre mňa prišla sestrička, že mám návštevu. Pomohla mi nasadnúť na vozík a priviezla ma na chodbu. Videla som len veľmi slabo, skoro vôbec. Identifikovala som však veľkú skupinu predo mnou. Boli to deti z nášho zboru Vinimini. Začali mi tam v strede nemocničnej chodby spievať moje obľúbené piesne. Môj priateľ salezián vtedy plakal. Bola to prvá noc, kedy mi začali zaberať analgetiká, odvtedy mi bolo deň čo deň, lepšie. V nemocnici sa toho udialo ešte veľa, pred aj po operácii, nestačili by mi však riadky.

PODARILO SA TO, ČO NIK NEČAKAL. NÁDOR BOL ODSTRÁNENÝ NA STO PERCENT

Spomeniem však ešte výraz výnimočnej osobnosti, neurochiruga, ktorý ma operoval, keď pozeral na MR po operácii. Podarilo sa to, čo nik nečakal. Nádor bol odstránený na 100 percent!!! Na kontrole na mňa moja drahá neurologička pozerala s úžasom. Zdôrazdnila, že podľa nej je to zázrak. Išlo o stotinky milimetra, išlo o mozog – ak by neurochirurg spravil pohyb len o stotinky milimetra vedľa, dôsledky mohli byť pre mňa devastujúce. Mohli a neboli. Nielen, že som prežila, no prežila som v celkom dobrom stave.
Či to bol zázrak alebo nie, ťažko povedať. Jedno je isté, že zázrak bol v obrovskej láske, ktorú som v tom období zažila. A to ma doslova držalo pri živote ešte roky potom, keď som musela zvládať ešte omnoho náročnejšie skúšky. Svojho sna som sa samozrejme nepustila. Rok na to som si dala jedinú prihlášku na medicínu. Doslova poloslepá a slabá som sa vtedy pripravovala na prijímačky. Z pohľadu ľudského – vyhodený čas, energia aj peniaze na prihlášku. Údajne zo 4000 študentov brali 300. A ja som bola medzi nimi. Vzali ma!

Mala si obavy z toho, či vydrží tvoje zdravie nápor štúdia na lekárskej fakulte? 
Áno, toto bola relevantná otázka. Dá sa tu hovoriť o akejsi zodpovednosti, avšak na druhej strane aj o odovzdanosti. Nikto z nás nevie, čo ho čaká. Jeden deň sa chystáte na výšku, druhý na zákrok do nemocnice. Jeden deň je vaše dieťa zdanlivo zdravé, druhý sa modlíte, aby prežilo. Mohla som to zvládnuť, no mohla som sa aj priveľmi preťažiť.  Avšak život je vždy a pre každého neistý i nevyspytateľný. V tom sme si všetci rovní.  Nedostali sme prísľub dokonale hladkého života, ale adoptívne synovstvo, a to je rozdiel. Nie ducha bojazlivosti, ale ducha sily, lásky a rozvahy. Neistota tu bude vždy, ale inak sa zvláda, ak vieme, kto sme a Kto za nami stojí. Nech sa zdá situácia akokoľvek vážna, neexistuje, aby bola s Kráľom kráľov neriešiteľná. A tak som si namiesto strachu vybrala dôveru. Moje situácie plynúce z tohoto rozhodnutia boli zatiaľ vždy riešiteľné, určite to neľutujem.

Prežívala si momenty, keď si túto chorobu pripisovala k zrade od Boha alebo ti niečo také nikdy ani len nenapadlo?  
Nie k zrade, ale mnohokrát mi to bolo ťažké prijať, hlavne dôsledky môjho ochorenia.  Nikdy som už nebola taká, ako predtým, zdravie som mala slabé, odvtedy ma často zrážalo na kolená. Žila som svoj sen, presťahovala som sa do Bratislavy, začala som viesť stretko v UPeCe, neskôr stretko aj na internátoch, kde som bývala. Všetko bolo skvelé, iba mne nebolo najlepšie. A toto bolo asi najťažšie, pasovať sa dennodenne s týmito ťažkosťami. Zo začiatku som bola ešte plná radosti a neskutočnej vďačnosti z predchádzajúceho zážitku s obrovskou, mňa presahujúcou láskou. No dni išli a mne sa nezlepšovalo. Celá tá skúsenosť ma veľa naučila aj učila, a to som vedela. Študovala som medicínu, vedela som, že to bola cenná  škola z tej druhej strany, strany pacienta. Taktiež poriadna lekcia ako odpúšťať. Áno, odpúšťať, lekárom a niektorým zdravotníkom, aj tomuto štátu a systému. Aké hlboké rany dokáže spraviť neúcta a tvrdosť k nahým bezbranným pacientom, vie iba ten, kto si tým prešiel.

PRE MŇA SA ŽIADNA KRÁSA SVETA NEDÁ POROVNAŤ S TÝM, ČO VERÍM, ŽE PRÍDE POTOM

Čo ťa naučil tento boj o vlastný život ? 
V podstate to nebol boj, ja som nebojovala. Skôr bojovali iní za mňa. Mne bolo ľahšie zomrieť, ako žiť. Keď si predstavíte to, čo nás tam čaká, tá ľahkosť, radosť, neobmedzenosť, a to, čo máme teraz… čo by ste si vybrali? Pre mňa sa žiadna krása sveta nedá porovnať s tým, čo verím, že príde potom. Viem však, že tým, že som odvtedy prežila mnohé veci, si budem inak vážiť poklad, ktorý ma tam hore čaká. Myslím tým omnoho viac.

Cítiš teraz, s odstupom času, že Boh konal aj cez túto životnú skúšku? 
Samozrejme, hlavne cez moje nevydarené sny. Do Afriky som sa doteraz nedostala. Za čo som však, paradoxne, vďačná. Hoci som o tom dlho snívala, viem, že nateraz to nebola moja cesta. Vidím to podľa ovocia, čo to prinieslo. Ak by som nemala dostatočne vážne dôvody nevycestovať, už dávno by som nebola na Slovensku, no ja som potrebovala ešte dozrieť, mnohému sa naučiť. Práve tie ťažké veci, ktoré ma v živote postretli, ma vždy v nejakom smere formovali, a taktiež smerovali moju cestu.  Hoci som nikdy oficiálne na misie nešla, vždy mám možnosť pokúšať sa ich každý deň  žiť. A to tak, ako som, s tým, čo mám. Veď Boh od nás nežiada niečo, na čo nám nedal prostriedky, a ja viem, že ak by to bola Božia vôľa pre môj život, dal by mi pevnejšie zdravie. Ďalšia dôležitá lekcia bola, že nie výkon, resp. výsledok, ale veľkosť lásky, ktorú do svojich činností vkladáme, je dôležitá. Teda áno, Boh koná a mám pocit, že najviac práve cez skúšky a ťažké veci.

 

Okrem iného sa tiež dlhodobo angažuješ v prolife aktivitách. Prečo prolife?
Ako medici sme sa dostali do pitevne. Tam sme sa asi prvýkrát mohli odtrhnúť od kníh a byť konečne v kontakte s človekom, avšak aj so smrťou, čo s tým bolo samozrejme spojené. Až raz prišiel jeden moment. Na pitevnom stole bolo aj potratené dieťa. Vekom už presiahlo dvadsiaty týždeň. Moja spolužiačka sa vtedy opýtala vyučujúceho, čo sa potom robí s týmito deťmi, či sa pochovávajú. Doktor jej vtedy arogantne odpovedal: ,,Kolegyňa, ako sa môžete takto hlúpo pýtať? Čo by ste urobili s amputovanou odhnitou diabetickou nohou? Samozrejme, že skončí ako biologický odpad!” Toto mi znie v ušiach doteraz. Ako môže niekto takto zareagovať? Veď deti, hoci sú maličké, nie sú žiadny odpad. Vtedy na tom stole bolo malé telíčko dieťaťa, ktoré si zaslúžilo takú istú úctu, ako o pár mesiacov staršie dieťa. Reálne sa to deje každý jeden deň po celom svete. Ako povedala Matka Tereza, mier nastane až vtedy, ak matka prestane zabíjať deti vo vlastnom lone. A tak som zoširoka začala študovať túto problematiku, pozrela štatistiky…

 

VYSTAVALI SME, VERÍM, BOŽÍ PROJEKT

Tvoje nadšenie a vieru však spočiatku preverila realita. Je tak? 
Približne v tom istom čase zháňalo dobrovoľníkov Fórum života, ktoré sa venuje konkrétnej pomoci týmto deťom a tehotným matkám. Ja som sa, samozrejme, hneď chytila, prišla s veľkým nadšením, že poznám nesmierne veľa skvelých ľudí, v presvedčení, že určite každý bude chcieť pomôcť takejto skvelej veci. Na moju prvú výzvu asi pred 300 študentmi sa neprihlásil nikto! Až na dievča, ktoré už bolo dobrovoľníčkou Fóra života. Celkom rýchlo som pochopila, že najprv sa treba veľa modliť, prosiť Ducha Svätého, taktiež veľa vysvetľovať, až potom chcieť od ľudí nejakú aktivitu. A tak to postupne prišlo. Vystavali sme, veríme, JEHO projekt, založený na osvete, spolupráci a konkrétnej pomoci.

ČO JE VIAC AKO TOTO? NIEKTO BUDE VĎAKA NAŠIM NÁMAHÁM ŽIŤ. BUDE ŽIŤ A NEMUSEL

Ako sa váš projekt postupom času rozvíjal?
Dalo by sa o tom veľa hovoriť, pre mňa toto boli zázraky, ako sme mali skoro zo dňa na deň cez 10 000 eur, či stovky dobrovoľníkov, alebo tisícky muffinov na rozdávanie. Keď sme sa však dozvedeli, že naše aktivity naozaj sú schopné zachrániť život človeka, uznali sme, že všetky námahy a polená stáli za to. Čo je viac ako toto? Niekto vďaka tým našim námahám bude žiť, bude žiť a nemusel! Pamätám si, že keď som sa vtedy dozvedela o prípade tohto dieťaťa, sedela som v študovni. Bolo pol dvanástej v noci. Od dojatia som vtedy veľmi plakala. Boh videl všetku tú našu prácu, a nielen že videl, malo to aj zmysel.

Každé poslanie človeka istým spôsobom formuje. Bolo to tak aj v tvojom prípade?
Po tom všetkom, čo som zažila, mi už asi nikdy nenarodené deti nebudú ľahostajné. Niektoré slová z Písma, ktoré sa ma dotýkali pred rokmi, sú mi stále ozvenou v mojom srdci. A ja viem, že na záver svojho života sa nebudem zodpovedať z toho, či som si naplnila svoje sny alebo či som splnila očakávania iných, ale z toho, či som konala to, čo som rozlíšila ako Božie volanie pre môj život.

Znamená pre teba nová šanca na život aj šancu niečo svetu odovzdať? 
Isto áno, len teraz tú šancu vidím inými očami. Všetci nosíme v sebe poklady hodné darovania svetu. Len sú ako neobrúsené diamanty. Na to, aby sme dokázali dať zo seba to najlepšie, často musíme prejsť všelijakými skúškami, ktoré nás obrúsia. Taktiež, v každom období svojho života sme povolaní slúžiť inak. Teda ja nechávam všetko za sebou a každé ráno sa pýtam nanovo Boha: „Čo chceš dnes odo mňa?“ A viem, že zatiaľ mám ostať pri našich najmenších z nás. Ak Boh povie niečo iné, budem robiť niečo iné. No vždy s vedomím, že každý deň je dar. Ani čas, ani zdravie, ani prostriedky, ba ani moji milovaní blízki ľudia. Nič z toho nepatrí mne, všetko je Božie.

 

 

Čo pre teba v tom všetkom predstavuje Božie milosrdenstvo? 
Ak by ste sa ma na túto otázku spýtali pred desiatimi rokmi, isto by moja odpoveď bola iná. V čase, keď som bola postavená pred hrozbu smrti, som toho veľa o odpustení a milosrdenstve nevedela. A to aj napriek tomu, že som veľmi dobre poznala príbeh svätej Faustínky aj náuku cirkvi. Nemala som to zažité. Teraz, po mojich pádoch, po sklamaniach, po krivde, zrade a všelijakých iných situáciách, sa viem omnoho ľahšie priblížiť k tomuto tajomstvu. Isto ste mnoho podobných vecí zažili aj vy a dáte mi za pravdu, že niektoré situácie doslova lámu srdce. Všetci sme krehkí a všetci padáme, každý si zažil svoje rany, a každý ich chtiac či nechtiac niekomu občas aj utŕži. Sme ľudia, slabí, krehkí, všetci hriešni. No láska a milosrdenstvo je niečo, čo nás uschopňuje ísť ďalej k cieľu. Pre mňa je to niečo, čomu sa môžeme učiť už na tomto svete, hoci nás to presahuje. Je to to nadprirodzené, čo dokáže prežiariť ľudskú krehkosť už tu zaživa a dať nám silu znova milovať, či znova sa pozrieť do zrkadla. Toto je pre mňa odlesk Krista žijúceho v každom z nás. A tak, ako v Otčenáši, kde sa modlíme „a odpusť nám…, ako aj my odpúšťame“, verím, že na konci nášho života sa všetci stretneme s nekonečnou láskou tvárou v tvár, bez výčitiek či podmienok, budeme prijatí. A to aj napriek tomu, že Jeho syna pribíjame každý jeden deň na kríž, či už v krivom pohľade na suseda, alebo pri zabití nevinného človeka. A On aj napriek tomu hovorí – poď, moje dieťa, milujem ťa, odpúšťam ti. Toto je pre mňa Božie milosrdenstvo, istota, že raz takto budem prijatá. Dúfam, že sa ešte na tomto svete aj ja naučím takto milovať, láskou schopnou odpúšťať a vždy nanovo vstať. Pretože som presne takou láskou milovaná aj ja sama.

Prečítali sme si od teba mnoho povzbudení do dní. Máš aj povzbudivý odkaz z Písma?
Ako nám Kristus hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“, a „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili .“ (Mt 25, 31 – 46). Prajem vám aj sebe, aby sme nikdy nenechali vedľa nás hladného, ani bezbranného či zabíjaného, bez pomoci. Veď to, na čom záleží, nie je z tohto sveta. A hlavne, majte súcit predovšetkým vy sami so sebou.

Titulná snímka: Milan Ištvan