Liturgista Štefan Fábry: Spievať žalmy a prednášať Božie slovo znamená otvárať srdce textu, ktorý vstúpil do mojich úst

Svätá omša nie je záležitosťou len kňaza. Do jej slávenia by sa mali aktívnym spôsobom zapájať aj ostatní veriaci. Jedným z takýchto spôsobov je aj služba lektora a žalmistu. Ako tieto liturgické služby vznikli, kto konkrétne a ako by ich mal vykonávať? Opýtali sme sa liturgistu Štefana Fábryho.

Kto je to lektor?

V bežnej reči pojmom lektor označujeme každého, kto pri liturgii číta Božie slovo. Vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála sa píše: „Ak chýba ustanovený lektor, treba určiť iných laikov na prednášanie čítaní Svätého písma, dobre pripravených plniť túto službu dôstojne, vhodne a horlivo, aby sa u veriacich pri počúvaní posvätných čítaní vznietila v srdci láska k Svätému písmu a živý záujem oň.“ (bod 101)

Preto treba dať pozor a rozlíšiť, v akom kontexte hovoríme o lektorovi ako riadne ustanovenom služobníkovi Cirkvi a kedy tým myslíme „iného“ laika, ktorý podľa potreby prečíta text Svätého písma pri liturgii. Zdá sa, že riadne ustanovených lektorov na Slovensku ešte veľa nemáme a jednotlivé diecézy zatiaľ len hľadajú vhodný program formácie pre nich.

Aký je teda rozdiel, ak sa zameriame na to, kto je lektor podľa riadnych ustanovení Cirkvi?

Pojmom „lektor“, „lektorát“ označujeme v oficiálnom názvosloví Cirkvi tzv. ministérium, teda stálu službu, ktorá sa pred Druhým vatikánskym koncilom vyhradzovala len kandidátom kňazstva a bola považovaná za tzv. nižšie svätenie. Pápež sv. Pavol VI. zreformoval služby v Cirkvi a lektorát a akolytát zaviedol ako trvalé ministériá, do ktorých je kandidát ustanovený liturgickým obradom. K nim v roku 2021 priradil pápež František aj nové ministérium katechistu.

Ako sa udeľuje?

Ministérium (ďalej len lektorát) udeľuje zvyčajne ordinár, teda biskup alebo jeho vikár, a to podľa liturgického obradu „ustanovenie lektorov“. Tento obrad sa zvyčajne udeľuje v omši, pri ktorej sú kandidáti na lektorát menovito predstavení prítomným. Po homílii biskup vyzve veriacich, aby sa v tichosti modlili za kandidátov, potom prednesie nad nimi modlitbu požehnania, po ktorej jednotliví kandidáti predstupujú pred biskupa, ktorý každému podáva knihu Svätého písma so slovami: „Prijmi knihu Svätého písma a verne podávaj ďalej Božie slovo, aby ono čím viac pôsobilo v srdciach ľudí.“

Takáto služba je trvalá, teda za normálnych okolností doživotná, a je považovaná za istý úrad v Cirkvi, hoci nie je spojený s nárokom na odmenu.

Ako táto služba vznikla?

Služba lektora je prakticky taká stará, ako kresťanská liturgia vôbec, pretože čítanie posvätných textov pri nej bolo základným prvkom už od apoštolských čias. Lektorát je preto považovaný za najstaršiu liturgickú službu. V prvých storočiach Cirkvi, keď ešte neexistovalo ozvučenie priestorov, boli touto službou poverovaní mladí muži a chlapci mladší ako 15 rokov. Dôvodom bol ich vysoko posadený prenikavý hlas.

Ich úlohou bolo, ako je to vlastne dodnes, prednášať texty Svätého písma pri liturgii. S jednou výnimkou, a síce, že v kresťanskej antike lektor prednášal všetky texty, vrátane evanjelia. To sa diakonovi vyhradilo až po prelome 4. a 5. storočia.

Aká je úloha lektora dnes?

V súčasnej liturgii platí, že: „Lektor je ustanovený na prednes čítaní zo Svätého písma, okrem evanjelia. Môže predniesť aj úmysly všeobecnej modlitby a keď niet žalmistu, aj žalm medzi čítaniami.“ (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 99)

Pápež sv. Pavol VI. vo svojom liste Ministeria quaedam z roku 1972, ktorým obnovil lektorát ako riadnu službu v Cirkvi, stanovil nasledovné: „Lektor je ustanovený na úlohu, ktorá mu je vlastná: v liturgickom zhromaždení čítať Božie slovo. Preto nech číta vo svätej omši a pri iných posvätných obradoch lekcie (ale nie evanjelium); ak chýba žalmista, nech medzi čítaniami recituje žalmy; ak niet diakona ani kantora, v spoločnej modlitbe veriacich prednesie úmysly; usmerňuje spev a účasť veriaceho ľudu na bohoslužbách; pripravuje veriacich na hodné prijatie sviatostí. Ak treba, môže viesť prípravu tých veriacich, ktorí z času na čas majú čítať pri liturgických úkonoch Sväté písmo.

Aby tieto úlohy mohol konať dôstojnejšie a dokonalejšie, nech stále rozjíma nad slovami Písma. Lektor, ktorý si uvedomuje, aký úrad prijal, nech sa všemožne a účinne usiluje zo dňa na deň stále viac, plnšie a živšie milovať Písmo a stále hlbšie ho poznávať. Tým sa stane dokonalejším učeníkom Pána.“

K službe lektora neodmysliteľne patrí kniha – lekcionár. Čo je to za knihu?

Lekcionár je liturgická kniha obsahujúca lekcie, teda vybrané texty posvätných čítaní, ktoré sa čítajú pri verejnej bohoslužbe a sú usporiadané podľa jednotlivých dní liturgického kalendára. Lekcionáre, ktoré používame dnes, vznikli spojením dvoch iných kníh – evanjelistára, v ktorom boli texty evanjelií, a epištolára, v ktorom boli texty z listov apoštolov a iných biblických kníh.

Lekcionárov je niekoľko. U nás na Slovensku sú rozdelené tak, že prvý zväzok obsahuje čítania pre nedele a slávnosti pre tri roky označené ako A, B a C. Druhý zväzok obsahuje čítania na všedné dni Adventného, Vianočného, Pôstneho a Veľkonočného obdobia a na sviatky svätých pripadajúce do týchto období. Tretí a štvrtý zväzok obsahuje texty na všedné dni Cezročného obdobia na dva roky, I a II. cyklus, vrátane sviatkov a spomienok svätých, ktoré na Cezročné obdobie pripadajú. Piaty zväzok obsahuje čítania pri vysluhovaní sviatostí, pri rituálnych omšiach, pri omšiach za rozličné potreby a pri votívnych omšiach.

Pre každú omšu obsahuje lekcionár prvé, prípadne druhé čítanie, responzóriový žalm, verš pred evanjeliom a text evanjelia.

LEKTOR JE ČLOVEK, KTORÉMU CIRKEV VKLADÁ DO RÚK I DO ÚST SLOVÁ SVÄTÉHO PÍSMA

Prečo sú dnes do služby lektora zapojení práve laici?

Zapojenie laikov do liturgie je jeden z pilierov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu. Má to niekoľko dôvodov. Prvý je historický, teda súčasná liturgia sa vracia k ideálu liturgickej tradície poapoštolskej Cirkvi, podľa ktorej bola vždy liturgia spoločným slávením všetkých kresťanov, teda všetkých pokrstených. Kňaz alebo biskup liturgii predsedal a viedol ju, ale zapájali sa do nej všetci.

Druhý dôvod je teologický. Veriaci pôvodne boli a dnes znova sú pozvaní k aktívnej účasti na liturgii.

Tretí dôvod je liturgický. Každý má pri liturgii robiť všetko to a len to, čo mu prináleží. Liturgia nie je len záležitosťou kňazov, ale celej Cirkvi.

Môže byť teda lektorom hocikto z laikov?

V súčasnosti na Slovensku platí, že riadne ustanoveným lektorom môže byť laický veriaci, muž alebo žena, starší ako 25 rokov. Podmienkou je, aby predtým prijal sviatosť birmovania, má podľa uváženého úsudku diecézneho biskupa neporušenú vieru a mravy, žije usporiadaným životom a má dobrú povesť, absolvoval formáciu stanovenú partikulárnym právom a má zručnosti potrebné na ohlasovanie Božieho slova pri liturgii. Takto to ustanovila Konferencia biskupov Slovenska v roku 2022.

Ak niekto chce slúžiť ako lektor v kostole, čo všetko by mal ovládať?

Ak vezmeme do úvahy jeho prvoradú úlohu – prednášať čítaním Božie slovo –, tak by mal mať bezchybnú výslovnosť a vedieť správne čítať. Je určite veľmi užitočné, aby to bol kresťan, ktorý má solídne znalosti o Božom slove, v zmysle poznania usporiadania jednotlivých kníh, ich stručného obsahu, posolstva a autora. Mal by mať základné vedomosti o liturgii, liturgickom kalendári, usporiadaní bohoslužby slova a o liturgických knihách.

Mal by mať lektor v poriadku aj svoj duchovný život?

Samozrejme, veď je to človek, ktorému Cirkev doslova vkladá do rúk i do úst slová Svätého písma, ktoré je Božím slovom. Lektor sa dotýka nielen posvätných kníh, ale aj slov. Je to zrejmé aj z podmienok, ktoré stanovila KBS.

Čo by na druhej strane nemal robiť?

Všetko to, čo prináleží iným. Nemal by robiť to, čo je úlohou akolytu, žalmistu, diakona a najmä kňaza. Lektor by mal byť služobník Božieho slova. Je ten, kto ho číta, teda prednáša iným. Nemal by čítať evanjelium ani kázať.

Ako by sa mal lektor pred svätou omšou pripraviť na čítanie Božieho slova?

Ak sa pýtate na bezprostrednú prípravu, tak v prvom rade modlitbou, pretože vykonáva službu pri liturgii, dáva sa k dispozícii Cirkvi, a tým aj Bohu. Potom niekoľkonásobným prečítaním posvätného textu, oboznámením sa, kde a ako, na ktorej strane je text umiestnený v evanjeliári. Ak sú v texte ťažké výrazy, mená, názvy, slovné spojenia, tak aj poradením sa s odborníkmi.

Nedá mi nespomenúť neoceniteľnú službu, ktorú v tomto smere robí Rádio Lumen v spolupráci s hlasovou pedagogičkou doc. Evou Žilinekovou v projekte Choďte a hlásajte. Práve tu sa lektori dozvedia, ako správne prečítať texty danej nedele. Lektor by mal textu aj rozumieť, inak ho nedokáže správne prečítať. To je jeden z dôvodov, prečo by nemali texty Božieho slova pri svätej omši čítať deti.

V mnohých diecézach a ich farnostiach existujú tzv. kurzy pre lektorov a žalmistov. Čo všetko sa na týchto kurzoch vyučuje?

Kurzy sú určené tým, ktorí čítajú Božie slovo v kostoloch, hoci nie sú ustanovenými lektormi; majú ťažisko v tom, čo patrí k úlohe toho, kto číta Božie slovo. Prednáša sa v nich úloha Božieho slova v liturgii, jeho miesto v duchovnom živote kresťana, usporiadanie biblických čítaní počas liturgického roka, technická stránka čítania, prednesu, vystupovania pred spoločenstvom. My v Žilinskej diecéze dávame dôraz aj na spoločné modlitby veriacich, na ich usporiadanie, prednes a aktualizáciu, pretože aj tie má v neprítomnosti diakona prednášať lektor.

Ak ide o dlhší kurz určený pre tých, ktorí by mali prijať ministérium lektorátu, taký môže trvať pol roka, rok, ba v niektorých diecézach aj dlhšie. Ide o základy liturgickej teológie, biblika, duchovného života a hlasové cvičenia určené na správny prednes. Nie je mi známe, že by sa na Slovensku takéto formácie diali, ale určite je to pre nás veľká výzva, aj v súlade s prianím pápeža Františka. Bude veľmi dobré, ak raz aj na Slovensku budeme mať riadne ustanovených trvalých lektorov, pre ktorých bude existovať nielen formačný program, ale aj permanentná formácia po prijatí ministéria.

ŽALMY POZDVIHUJÚ ĽUDSKÉ SRDCIA K BOHU A VZBUDZUJÚ V ĽUĎOCH NÁBOŽNÉ A SVÄTÉ CITY

Povedzme si niečo aj o žalmoch…

Nádhernú definíciu nájdeme vo Všeobecných smerniciach liturgie hodín: „Žalmy sú skvelé básne, ktoré zložili z vnuknutia Božieho Ducha svätopisci v Starom zákone. Už pre svoj pôvod totiž účinne pozdvihujú ľudské srdcia k Bohu, vzbudzujú v ľuďoch nábožné a sväté city, obdivuhodne ich povzbudzujú, aby v šťastí vzdávali Bohu vďaky, a v nešťastí im zasa dodávajú útechu a duchovnú silu.“ (bod 100)

Môžeme povedať, že žalmy sú piesne izraelského národa, ktorých autorstvo sa z väčšej miery pripisuje kráľovi Dávidovi. Neskôr boli prevzaté aj do kresťanskej bohoslužby. Nie sú to čítania ani prosby, ale oslavné básne, ktoré sa v hebrejčine nazývajú tehillim, čo doslova znamená piesne chvály.

Aký význam majú v liturgii?

Ak myslíme eucharistickú liturgiu (k liturgii patrí aj liturgia hodín, ktorá je vlastne postavená na modlitbe žalmov), v nej majú dvojakú úlohu. Spievajú sa ako tzv. medzispev, teda buď medzi dvomi čítaniami pred evanjeliom, alebo medzi čítaním a evanjeliom. Text žalmu napomáha rozjímaniu o Božom slove, pretože je vždy vybraný tak, aby zodpovedal počutému textu Svätého písma alebo slávenému sviatku. Žalm je istou odpoveďou na počuté Božie slovo, aj keď nie v doslovnom význame, pretože aj žalmy patria k Božiemu slovu a sú aj ako ľudské piesne inšpirované Duchom Svätým.

Druhou úlohou je tá, že zo žalmov môžu byť vhodne vybrané aj texty pre antifóny určené pre úvod omše a pre sväté prijímanie, ako ich uvádza Rímsky misál. Ak sú texty týchto antifón vybrané z iných biblických kníh, spievajú sa spolu so žalmami. Dá sa teda povedať, že Žaltár, súbor všetkých 150 žalmov, je v podstate najvlastnejší a najlepší liturgický spevník rímskej liturgie. 

Prečo je dobré, aby boli žalmy počas liturgie spievané?

Vyplýva to z ich povahy. Grécky názov pre tehillim znie psalmoi, teda piesne, ktoré sú určené pre spev so sprievodom strunového nástroja psaltéria. Opäť si pomôžem aj Všeobecnými smernicami liturgie hodín: „Všetky žalmy majú v sebe čosi hudobné a z toho vyplýva aj spôsob, ako ich prednášať. Preto aj keď sa žalm nespieva, ale len recituje, ba aj keď sa ho modlí potichu iba jednotlivec, treba brať do úvahy jeho hudobný ráz: žalm síce našej mysli poskytuje text, no ešte viac pôsobí na srdce spievajúcich i počúvajúcich, ba aj na tých, čo hrajú „na psaltériu a citare“.

Spievať žalmy múdro znamená rozjímať o každom verši so srdcom stále pripraveným odpovedať, ako chce Duch, ktorý inšpiroval žalmistu a ktorý pomôže aj nábožným ľuďom pripraveným prijať jeho milosť. Preto hoci spev žalmov si vyžaduje úctu primeranú Božej velebnosti, má byť výrazom duchovnej radosti a úprimnej lásky, ako to zodpovedá posvätnej poézii a Bohom inšpirovanej piesni, ale najmä slobode Božích detí.“ (body 103 a 104)

Ako by sa mal žalmista pripraviť na spievanie žalmu?

Liturgické normy stanovujú: „Žalmistovi prislúcha úloha spievať žalm alebo iný biblický spev medzi čítaniami. Aby žalmista svoju úlohu mohol riadne zastávať, má vedieť spievať žalmy a mať aj dobrý prednes a výslovnosť“ (VSRM, 102). Z toho vyplýva, že príprava je dvojaká: týkajúca sa prednesu a správnej výslovnosti a spevu, pretože žalmista je v podstate profesionálny liturgický spevák.

K tomu môžeme pridať to, čo platí aj pre lektora: mal by aj po biblickej a teologickej stránke aspoň v hrubých rysoch poznať obsah žalmu, jeho charakter a posolstvo. Práve to je totiž nevyhnuté aj pre správny výber nápevu na spev.

Mal by to byť človek viery a duchovného života. Ďalšia liturgická smernica hovorí: „Kto spieva žalmy v liturgii hodín, nespieva ich len za svoju osobu, ale skôr v mene celého Kristovho Tela, ba dokonca v mene samého Krista.“ (VSLH 108)

Ak je tá možnosť, prečo je vhodné, aby daný žalm spieval skôr žalmista pri ambóne a nie organista pri organe?

Sú na to dva dôvody. Po prvé, žalm patrí k bohatstvu Božieho slova, preto sa patrí, aby sa prednášal od „stola Božieho slova“ – ambóny. Je rozjímaním nad počutým slovom, a preto je logické, že sa spieva z toho istého miesta, ako samo slovo. Po druhé, je to vlastná úloha žalmistu. Organista nemusí byť zároveň spevákom, ako žalmista nemusí byť organistom. Organista hrá na organe, žalmista spieva žalm. To sú dve rozdielne a samostatné úlohy v liturgii. 

Myslíte si, že je služba lektora a žalmistu prospešná a obohacujúca aj pre duchovný život toho, ktorý daný text či žalm Svätého písma pri svätej omši číta, alebo spieva?

Aj tentoraz si vypomôžem textom Všeobecných smerníc o liturgii hodín, v ktorých sa píše: „Kto spieva žalmy, otvára svoje srdce tým citom, ktoré vanú z každého žalmu podľa jeho literárneho druhu, či je to nárek, dôvera, ďakovanie, alebo iné literárne druhy, na ktoré nás upozorňujú exegéti.“ (bod 107) Spievať žalm a prednášať Božie slovo znamená otvárať srdce textu, ktorý skôr ako vstúpi do úst, prejde mojím srdcom. Každý dotyk s Božím slovom pretvára človeka, dovolím si povedať, že aj každá liturgická služba. Verím, že každý, kto ochotne a s vierou slávi liturgiu, sa musí posväcovať. O to viac, ak je to človek, ktorý do slávenia aktívne vstupuje a ponúka svoje schopnosti Cirkvi a Bohu, aby boli použité na svätú službu.

Snímky: Lukáš Macek