Líder a psychológ Matej Sabo: Dozrievanie muža je celoživotná cesta

Po tom, ako Matej ,,Ogar“ Sabo vyštudoval psychológiu, bol desať rokov personálny manažér v nadnárodnej spoločnosti. Od roku 2016 je naplno v službe ako súčasť vedúceho tímu organizácie Otcovo srdce pre Slovensko, ktorá organizuje semináre Otcovho srdca na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2010 vedie Komunitu Eben Ezer, ktorej členom je takmer už 25 rokov. So svojou manželkou, ktorú odjakživa prezýva ,,Gaja“, a štyrmi deťmi žije v Bratislave. Spoločne sme sa rozprávali o mužnosti, dnešnom trende ,,nikdy nekončiacej puberty“ aj o vplyve vojny na mladých ukrajinských mužov. Dozviete sa tiež, akú radu, ktorej sa s manželkou držia už osemnásť rokov, dostal v deň sobáša od svojho otca.

Pracujete s mužmi, z čoho usudzujem, že taktiež pozorujete novodobý trend predlžovania mladosti, života bez záväzkov a strachu z príliš veľkých rozhodnutí, za ktoré treba, samozrejme, niesť istú zodpovednosť. Čo subjektívne vnímate ako základnú príčinu tohto ,,bloku“?

Najprv by som spresnil, že moja práca nie je vyslovene sústredená len na mužov. V rámci nášho spoločenstva aj v ozetku Otcovo srdce pre Slovensko pracujeme s ľuďmi, mužmi aj ženami. Okrem výchovy mojich dvoch chlapcov sa osobne venujem v rámci sprevádzania trom, odo mňa mladším, mužom. Každopádne, pozorujem trend, ktorý ste popísali. Naťahovanie puberty by som hľadal v problémoch s vlastnou identitou. Mladým ľuďom sa čoraz ťažšie zisťuje, kto vlastne sú a čo je ich poslanie. Nedávno som zachytil, ako niekto popísal aktuálnu generáciu ako generáciu F, čo je zrozumiteľnejšie v angličtine, keďže tam písmeno F zastupuje kľúčové slová: fatherless, fantasy, fake, fan page. Myslím, že toto skutočne dobre popisuje celospoločenské trendy, ktoré tu fungujú a ktoré v otázke hľadania vlastnej identity určite nepôsobia nápomocne. Vidíme, že obrovské množstvo ľudí nám tu vyrástlo bez otcov. Nie len tých fyzicky neprítomných, ale aj tých, ktorí boli zo vzťahov a výchovy svojich detí ,,odpojení“.

 

Aký fakt sa s tým spája?

S týmto sa spája aj fakt, že tu už dlhodobo nefunguje inicializácia chlapcov na mužov. U žien je inicializácia mamou často spojená s príchodom menštruácie, no u chlapcov chýba takýto jasný fyziologicky podložený moment, aby im niekto komunikoval: ,,Teraz je už z teba muž.“ Určite to umocňuje virtualizácia vzájomných interakcií s rovesníkmi. Decká sa častejšie ako na dvore stretávajú v ,,cloude“. K tomu pridajme kultúru sebaprezentácie a naháňania sa za lajkami na sociálnych sieťach. Toto všetko prispieva k odpojeniu od skutočných, hlbokých vzťahov. Oni sú však priestorom, v ktorom sa uisťujeme, kým sme. Ultimátne to platí o vzťahu s Bohom Otcom. Keď sme v tomto priestore menej, zodpovedať otázku vlastnej identity nám trvá dlhšie.

 

PROBLÉM ZASEKNUTÝCH MUŽOV JE, ŽE LEN ŤAŽKO DOKÁŽU PREVZIAŤ ZODPOVEDNOSŤ ZA INÝCH

Je možné jasne pomenovať problém tejto nikdy nekončiacej ,,puberty“?

Dozrievanie muža je celoživotná cesta. Rôzni autori popisujú rozličné míľniky na tejto ceste. Chlapec v úvodných štádiách na ceste k mužnosti spoznáva svoju silu a zisťuje, že vie byť nebezpečný. Ak muž rastie ďalej, učí sa, že jeho sila má byť použitá na ochranu, zabezpečenie a vedenie. Keď si všimnete, všetky tieto atribúty sú zamerané na iných, mimo seba samého. Žiaľ, mnohí mladí muži sa akoby zasekli v štádiu, ktoré môj priateľ volá ,,mačo močiare“. Teda stav, keď síce poznám svoju maskulinitu, možno ju aj staviam na obdiv, ale zatiaľ ju neviem používať v prospech iných. Problém takto zaseknutých mužov však je, že len ťažko dokážu prevziať zodpovednosť za iných a tvoriť skutočné hodnoty. A tí, ktorí popri nich vyrastajú, pôjdu ťažšie ďalej, ako za mačo fázu, pretože im chýba niekto, kto by im ukázal cestu.

 

Je zrelosť muža ohraničená vekom? Povedzme: „Máš tridsať rokov, prečo ešte nie si zrelý?“ alebo naopak: „Máš osemnásť a už si taký vyspelý?“ Niekedy nie je jasné vymedziť hranicu.

Čím ste starší, tým ste si toho viac prežili. Jednoducho, za dlhší čas sa toho viac udeje. Preto je u starších ľudí vyššia šanca na väčšiu zrelosť, ale zrelosť a rast nie sú len o veku. Je z veľkej miery o tom, či so skúsenosťami, ktoré vám život prináša, pracujete. Ak si rast v mužnosti predstavíme ako cestu za naplnením zmyslu života a osobného poslania, je veľmi dôležité, či muž po tej ceste kráča alebo si povie: ,,Ok, tu je už celkom dobrý výhľad, utáborím sa tu,“ a zostane v zóne istého komfortu, prestane kráčať. Mne sa také niečo prihodilo pred približne pätnástimi rokmi a tých pár nasledujúcich rokov bola, pri pohľade späť, najnudnejšia a najubíjajúcejšia časť môjho života. Myslím si, že na takýto prístup nie sme stvorení a keď to spravíme, nielen, že nerastieme, ale aj degradujeme.

 

 

VOJNA SPUSTÍ U VÄČŠINY UKRAJINSKÝCH MUŽOV PRIRODZENÚ REAKCIU – ZATVRDENIE SRDCA

Keď sa pozrieme na momentálnu situáciu na Ukrajine, tam museli mladí muži dospieť zo dňa na deň. Čo môže taký rýchly emocionálny skok urobiť s ich dušou?

Táto situácia je v prvom rade obrovská tragédia. Vidíme tam mužov, ale aj ženy, pre ktorých sa zo dňa na deň stalo reálnou možnosťou to, že dostanú do ruky zbraň a budú musieť brániť svoju vlasť nasadením vlastného života. Nemyslím si však, že táto krízová situácia z nich spraví mužov v zmysle nejakého dozretia. Skôr jasnejšie ukáže, kto už zrelosť dosiahol a kto zrelý nie je. Vidím to na mnohých svojich priateľoch z Ukrajiny, ktorí čeliac tejto kríze, najrôznejšími kreatívnymi spôsobmi pomáhajú svojim blížnym. Sú to však ľudia, ktorí to robili aj predtým, len to nebolo možno také viditeľné. Som si však istý, že vojna spustí u väčšiny Ukrajincov celkom prirodzenú reakciu – zatvrdenie srdca. Musia sa zatvrdiť, aby dokázali čeliť tejto ich šialenej a novej realite a nejako v nej fungovať. Som si istý, že to, čo vidíme vo fyzickej rovine, mŕtvych a zranených, prinesie táto vojna ešte vo väčšej miere aj v rovine duše a ľudského srdca. Bude tam obrovské množstvo doráňaných a traumatizovaných ľudí, ktorí budú potrebovať pomoc ešte dlho po tom, ako padne posledný výstrel. Je mi to veľmi ľúto.

 

Prirovnávať mužov k Putinovi je veľmi odvážne, avšak v menšom a umiernenom význame môžu zažívať aj partnerky a manželky nezmyselné presadzovanie právd partnerov a manželov, direktívny spôsob jednania. Je to vplyvom výchovy, zranení z detstva alebo možno túžbe po uznaní? Aký máte na to názor?

Áno, môže to byť zo všetkých týchto príčin, plus by som ešte pridal aj možnosť psychického ochorenia, osobnej nezrelosti alebo nejakej závislosti. Niekedy je takéto správanie muža reakciou na to, že prežíva neúctu od svojej manželky, ktorá sa zase cíti nemilovaná. Vtedy je to trochu začarovaný kruh.

 

JE HLÚPE ROBIŤ VŠETKO ROVNAKO A OČAKÁVAŤ INÝ VÝSLEDOK

Pre čitateľov je však asi podstatnejšia otázka, čo s tým, keď takúto situáciu zažívajú – či už z pozície obete, alebo aj z pozície agresora, ktorý sa možno takto ani nechce správať, no nevie si pomôcť.

Keď sa manželský pár ocitne v situácii, v ktorej sa navzájom zraňujú a pokusy o vzájomné vykomunikovanie opakovane zlyhávajú, vtedy by som im poradil, aby čím skôr siahli po pomoci zvonku. Keď sa s tým okúňajú, správajú sa hlúpo. Je totiž hlúpe robiť všetko rovnako a očakávať iný výsledok. Preto treba vyhľadať pomoc. Ideálne spoločne, a ak jeden z partnerov zanovito odmieta, aj individuálne. Ak nechcú ísť hneď na manželskú terapiu – ktorá je ináč výborným nástrojom –, nech skúsia niektorý z mnohých existujúcich programov pre obnovu manželstiev a pre manželstvá v ťažkostiach. Napríklad také Rodinkovo ich ponúka hneď niekoľko. Je pre mňa zarážajúce, ako často sa kresťanskí manželia, ktorí sú zjavne v ťažkostiach, bránia pomoci a niekedy to naťahujú až do momentu, keď ich vzťah visí na vlásku. Verím, že za takýmto postojom je pýcha.

 

Akú radu by ste si ako mladík veľmi radi vypočuli od staršieho a životom ostrieľanejšieho človeka?

Verím, že mi Pán Boh do života posielal a stále posiela múdrych ľudí, ktorí mi dávali mnoho múdrych rád, ale hlavne ma boli ochotní sprevádzať na mojej ceste. Teraz však zostanem pri oblasti partnerského vzťahu. Keď som si ako 18-ročný, doslova mladík, posadil svojich rodičov v obývačke a oznámil som im, že som začal chodiť s Gajou, mojou už terajšou manželkou, len sa usmiali a popriali nám, nech na to ideme rozumne. Mama mi dala prečítať nejaký samizdat o chodení, ktorý mala ešte z totality. Po jeho prečítaní sme si s Gajou nastavili o niečo redšiu frekvenciu stretávania, keďže sme vedeli, že do svadby je to ešte minimálne niekoľko rokov a ,,krv nie je voda“. (úsmev) Keď bolo po čase nášho chodenia zjavné, že to myslíme vážne, najmä mama sem-tam využila príležitosť na rozhovor o partnerskom vzťahu. Pamätám si na jej prirovnanie, že s manželmi je to ako s dvoma drsnými kameňmi, ktorých hrany sa vzájomne obrusujú, vyhladzujú a zapadajú do seba viac a viac, čím dlhšie spolu interagujú. Musia byť však o tie hrany ochotné prísť. Mala stopercentnú pravdu. Zo svadobných želaní si pamätám len kŕče v sánkach od niekoľkohodinového usmievania sa a ocinovu radu: ,,Nech slnko nezapadne nad vaším hnevom“, ktorej sa držíme už takmer osemnásť rokov a plánujeme v tom pokračovať až do smrti.