Leopold Slaninka SJ: Chcem stále viac prežívať Božiu lásku

Keď Boh zaklopal na jeho srdce, mal v ňom biatlon a túžbu sa oženiť. Jeho cesta k povolaniu bola zvláštna – veď ozajstného jezuitu uvidel, až keď sám vstúpil do ich rehoľného spoločenstva. Napriek tomu tvrdí, že Boží výber bol presný a dodnes ho fascinuje. Dokonca mu ostal čas aj na umenie, skúšať Ironman či maratón. Pri pohľade na neho ťažko uveriť, že nedávno slávil abrahámoviny. Jezuita Leopold Slaninka (50).

Chlapca z Častej by som v dospelosti hľadala skôr u historikov či múzejníkov, nie u jezuitov. Ako ste sa vôbec k nim dostali?

Je pravda, že čarovné prostredie Malých Karpát, s jedinečným koloritom kopcov a vinohradov, v ktorom som vyrastal, ma zásadne ovplyvnilo. V detstve som veľa času trávil v prírode a v okolí hradu Červený Kameň a dodnes je pre mňa príroda, ale aj umenie a kultúra dôležitým zdrojom relaxu a načerpania nových síl. S prostredím a vplyvmi, ktoré ma formovali zvonka, však úzko súvisia tie vnútorné, ktoré do srdca vkladá Boh.

Moje povolanie do rehole Spoločnosti Ježišovej prišlo nečakane. Najskôr sa len tíško zakrádalo do môjho srdca ako tichý, lahodný vánok, neskôr silnelo, až ma priviedlo k jasnému a pevnému rozhodnutiu. Lenže v okamihu rozhodnutia vstúpiť k jezuitom som paradoxne ešte nijakého jezuitu osobne nepoznal a o reholi som vedel málo. Všetko to prišlo zvnútra, bez vonkajších podnetov. Od prvého rozhodnutia potom nasledovali ďalšie tri roky, kým som k jezuitom naozaj vstúpil.

 

Myslíte si, že malebný ráz úpätia Malých Karpát ovplyvnil aj ďalší váš život?

Uvedomil som si to až neskôr, počas štúdia filozofie a teológie v Bratislave, keď sa moje horizonty prehlbovali a cibrili aj mnohé stretnutia s umelcami, či už na Vysokej škole výtvarných alebo múzických umení. Dodnes cítim tú zvláštnu vôňu terpentínu a farieb výtvarníckych ateliérov či divadelného zákulisia, ale aj hlboké a jedinečné duše začínajúcich, úprimne hľadajúcich umelcov.

Táto citlivosť na umenie ma neskôr priviedla k myšlienke vytvoriť priestor na podporu dialógu kresťanstva s umením, a to priamo v predsieni Kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v Piešťanoch, kde od roku 2011 prebiehajú výstavy umeleckých diel v rámci projektu Umenie Ducha.

 

V Spoločnosti Ježišovej ste od roku 1988. Stále to vnímate ako dobrý Boží výber pre vás?

Niektorí ľudia túžia stať sa kňazmi od útleho detstva. U mňa to tak nebolo. Chcel som sa oženiť a venovať sa športovej kariére. Avšak krátko pred maturitou toto na začiatku tiché pozvanie začalo silnieť, až kým som nabral odvahu vysloviť Pánovi svoj nesmelý súhlas. I keď, nebola to jednoduchá cesta, ktorú sprevádzali aj prekážky, ako napríklad nepochopenie zo strany môjho otca. Svätý Ignác však vo svojich pravidlách o rozlišovaní duchov upozorňuje, že autentickosť túžby možno rozlíšiť v konfrontácii s ťažkosťami.

Ak ju do srdca vnuká Boh, potom zosilnieva aj napriek prekážkam. A tak to bolo aj u mňa. Nakoniec to prijal aj môj otec a začal ma podporovať v túžbe po kňazskom povolaní. A aj po takmer tridsiatich rokoch rehoľného života, ktoré som oslávil teraz v novembri, si s pokorou a vďačnosťou Bohu aj všetkým, ktorí ma na ceste môjho života sprevádzajú modlitbou, opakovane uvedomujem pravdivosť slov, ktoré boli „mottom“ mojej kňazskej vysviacky. Sú to slová apoštola Pavla: „Z Božej milosti som tým, čím som.“ (Kor 15, 10)

 

Keď už ste teda so skratkou SJ za menom – čo vám dáva Spoločnosť Ježišova do života?

Od začiatku až dodnes ma fascinuje to typické ignaciánske „magis“ – teda „viac“. Neuspokojiť sa s priemernosťou, ale túžiť čoraz väčšmi a intenzívnejšie, tvorivo prežívať Božiu slúžiacu lásku vo svojom živote. Tiež ma pozitívne oslovilo, keď mi moji jezuitskí predstavení počas rokov formácie umožnili objaviť a rozvinúť moje vlastné dary. Ten zmysel pre individuálnosť, jedinečný obraz, na ktorý nás každého Boh stvoril ako neopakovateľné originály.

Taktiež zmysel pre univerzalizmus a tým aj budovanie spirituality, teda vzťahu k Bohu, ktorý je zrozumiteľný každému človeku v akomkoľvek stave či kultúre. A nakoniec jedinečné spôsoby modlitby a spôsoby prežívania každodenného života tak, aby sme mohli čo najplnšie nachádzať Boha a stretať sa s ním uprostred každodenného života a vo všetkých veciach, ako s nevyčerpateľným tajomstvom prúdenia Božej lásky.

 

LÍDER ROBÍ VŠETKO NA VÄČŠIU BOŽIU SLÁVU

Ako prvý zo Slovenska ste absolvovali štúdium psychológie na Pápežskej univerzite Gregoriana. Prečo práve taký odbor?

Myslím si, že psychológia, ako moderná veda, nám veľmi efektívne pomáha v orientácii, v nadobudnutí rovnováhy, v zdravšom, zrelšom a múdrejšom smerovaní života. Pomáha nám hľadať odpovede na základné otázky nášho života.

Keďže som mal tú česť stať sa prvým slovenským absolventom tejto školy, cítil som nielen túžbu, ale aj povinnosť priniesť niečo z týchto pokladov aj domov, v rodnom jazyku, v podobe publikácií Psychológia a spiritualita (2008) či Citový a náboženský život v prvých piatich rokoch života (2012) a aj formou psychologického poradenstva pre zasvätených, keď som sa stal v roku 2012 prvým riaditeľom Domu sv. Gorazda, čo bola v tom čase jediná inštitúcia pre psychologicko-formačnú podporu pre kňazov a rehoľníkov na Slovensku.

 

Už pár rokov spravujete a pripravujete stránku ignaciánskej spirituality. Nestačia oficiálne jezuitské kanály?

Webová stránka s názvom „Ignaciánska spiritualita v každodennom živote“ nie je oficiálnou stránkou Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Keďže však ignaciánsku spiritualitu, ktorá vytvára môj vzťah k Bohu, svetu i sebe samému, sa snažím po všetky tie roky začleňovať do každodenného života, jej objavovanie je pre mňa veľkým dobrodružstvom, ktoré si nechcem nechať pre seba.

Túžim sa s týmto duchovným bohatstvom podeliť s inými a zároveň šíriť dobro spôsobom, ako to dokážem. Keďže som v minulosti vyštudoval žurnalistiku, pracoval niekoľko rokov ako šéfredaktor slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu a redigoval časopis, tak aj keď práca v médiách už nie je mojou pracovnou náplňou, predsa sa aj týmto spôsobom snažím šíriť dobro. Možno je to ako kvapka v mori, ale myslím si, že každá snaha o šírenie niečoho dobrého a pozitívneho v mediálnom svete, ktorý je dnes príliš preniknutý negativizmom, je dôležitá.

 

Vaše témy na stránke sú skutočne zaujímavé: napríklad tá o podstatných vlastnostiach lídrov. Mnohí máme pocit minimálne pri pohľade do politiky, že tu žiadni riadni nie sú. Poznáte vy nejakých lídrov, na ktorých by sme mohli byť hrdí?

To je téma, na ktorú sa osobitne špecializuje môj spolubrat Bernard Mišovič SJ. Avšak určite možno povedať, že lídri, ako ich chápe ignaciánska spiritualita, by mali byť predovšetkým ľudsky a duchovne zrelými osobnosťami, ktoré robia všetko na väčšiu Božiu slávu (OAMDG – Omnia Ad Maiorem Dei Gloriam).

Byť dobrým lídrom znamená byť slobodným človekom, ktorý nie je závislý od mienky druhých ľudí ani od úspechu, ale pozná svoju identitu, ktorá je pevne zakorenená v Bohu. A k tomu je pozvaný každý kresťan, ktorý túži žiť životom viery. Je pre mňa veľkým povzbudením, keď vidím, ako sa prostredníctvom ignaciánskej spirituality formujú takíto lídri u nás v Piešťanoch, ochotní a schopní prevziať zodpovednosť a iniciatívu v rôznych oblastiach života a usilovať sa o spoločné dobro.

 

Zúfalo ich potrebujeme všade. Ako vychovať lídra?

Už sme naznačili, že stať sa či skôr stávať sa lídrom v ignaciánskom zmysle nie je jednoduché, ale ani nemožné. Je to celoživotný proces, keďže ide „o pripravenosť mysle, srdca a vôle“. Základnými kameňmi v živote každého kresťana sú ideály predstavené Ježišom Kristom v evanjeliu. Nestačí ich však iba poznať rozumom, treba sa k nim dostať aj srdcom, nestačí len správne veriť a správne konať, je potrebné aj správne cítiť, tak ako Kristus, aby sme sa stali jeho skutočnými nasledovníkmi. Viera a osobný, živý a vrúcny vzťah k Bohu je darom.

My sme však pozvaní aktívne sa pripravovať na jeho prijatie. Takýto vzťah sa, pochopiteľne, nemôže zrodiť ani rozvíjať len účasťou na nedeľnej svätej omši – tá je len jeho vrcholom. Tak ako sa nemôže rozvinúť vzťah lásky medzi mužom a ženou, ak by spolu netrávili čas, ak by spolu nekomunikovali, tak aj na budovanie vzťahu s Bohom je potrebná každodenná komunikácia s ním cez Eucharistiu, osobnú modlitbu, každodenné spytovanie svedomia a rozvíjanie poznania o viere čítaním a meditáciou Svätého písma, ale aj životom v spoločenstve.

 

Tvrdíte, že do neba stačia tri kroky. Ktoré?

Tri kroky do neba alebo „Ako sa pripraviť na smrť?“ je názov knižky, ktorá vyšla pri príležitosti môjho nedávneho životného jubilea a je zhrnutím mojej celoživotnej skúsenosti na ceste s Bohom. Prostredníctvom krátkych textov na rôzne témy duchovného a spoločenského života hovorí o tom, čo môj život napĺňa, čo mu dáva zmysel, z čoho mám radosť a čo mi dáva pokoj v srdci. Čo tvorí moje ideály a čo je základom mojej vitality – to sú tie symbolické „tri kroky do neba“. Pretože ak tieto okamihy budú prítomné v mojom živote, potom okamih smrti bude ako kulminujúci bod života, ako jeho vyvrcholenie. Preto netreba písať o smrti, ale o živote, ktorý k takémuto kulminujúcemu bodu smeruje, alebo, ako sa ľudovo vraví, „aký život, taká smrť“. Svoju skúsenosť tak ponúkam ako možný zdroj inšpirácie aj pre čitateľa.

 

VĎAČNOSŤ JE ZÁKLADNOU ČRTOU KRESŤANA

Poďme do duchovného života: hovoríte, že hriech je nedostatkom vďačnosti. Sme málo vďační?

Sú to slová môjho spolubrata Davida Fleminga, ktorý napísal knihu Čo je ignaciánska spiritualita?, pričom vychádzal z toho, že svätý Ignác vnímal hriech z perspektívy Božej lásky ako nedostatok vďačnosti. Hrešíme, pretože v plnej miere nechápeme, čo Boh pre nás urobil. Jedno z najkrajších evanjeliových rozprávaní o hriechu a odpustení sa spája s Ježišovou návštevou u farizeja Šimona. Žena, ktorú pokladali za hriešnicu, vošla do miestnosti a plačúc pomazala Ježišove nohy vzácnym olejom.

Keď farizej šomral, Ježiš mu vysvetlil, že táto žena vedela, čo znamená byť vďačná: „Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi milovala.“ (Lk 7, 47) Vďačnosť je teda popri láske určite základnou charakteristikou kresťana a sv. Ignác nás k vďačnosti pozýva predovšetkým v modlitbe Examen, ktorú novodobí autori nazývajú aj „modlitbou milujúcej pozornosti“. Tá nás pozýva každý deň sa učiť osvojovať si tento životodarný postoj vďačnosti.

 

Silnou stránkou jezuitov sú aj pravidelné duchovné cvičenia. Mnohí z veriacich ľudí ešte na žiadnych neboli…
Úžasným bohatstvom Cirkvi je, že v nej majú svoje miesto mnohé kontemplatívne aj činné rehole a spoločenstvá s rôznymi spiritualitami. Je v nej priestor pre charizmy a dary každého z nás, sú ako rozličné nástroje orchestra, ktorý má spoločný cieľ. Duchovné cvičenia, ktoré napísal sv. Ignác z Loyoly v roku 1523 sú úzko, až geniálne (vďaka inšpirácii Duchom Svätým) prepojené so psychológiou človeka. Aj preto sa ich princípmi inšpirujú aj mnohé iné rehole. Sú pozvaním k otvoreniu sa voči Božiemu pôsobeniu v našich životoch, k zastaveniu a vnútornému stíšeniu sa, k stretnutiu so sebou samým a s Bohom, na čo si je v dnešnom uponáhľanom svete ťažké vytvoriť čas a priestor. Pokiaľ však berieme život viery ako zdroj skutočného života, potom je nevyhnutné doň z času na čas investovať, napríklad aj tromi či piatimi dňami strávenými v tichu v exercičnom dome v Piešťanoch či v Prešove, ktoré nám môžu priniesť celkom novú – Božiu perspektívu pre náš život.

 

Pôsobíte v Piešťanoch už dlhšie. Keď sa dobre pozeráte, aké skupiny kresťanov tam sú?

V Piešťanoch som začal pôsobiť po kňazskej vysviacke v roku 1999 a po následnom deväťročnom pobyte v cudzine tu opäť od roku 2010 zažívam plodnú a inšpirujúcu pastoračnú skúsenosť. Cítim tu medzi veriacimi akýsi zvláštny potenciál duchovnej energie. O tom svedčí aj jednoduchý príklad zo života. V roku 2010 som začal s rodinnými sv. omšami tým spôsobom, že počas bohoslužby slova a homílie deti idú do osobitných miestností, kde sa im venujú dospelí katechéti. Má to dve výhody: deťom sa primerane ich veku vysvetlí evanjelium a rodičia si v pokoji môžu vypočuť Božie slovo.

Hneď na začiatku bolo asi desať dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní venovať sa deťom. No postupne detí začalo pribúdať, museli sme vytvoriť štvrtú skupinu, neskôr ďalšiu a ďalšiu, dnes ich je sedem s asi dvesto deťmi. Ale čo by som rád zdôraznil, že je to možné len vďaka ochote asi 40-členného katechetického tímu veriacich, ktorí sa tejto službe veľkoryso, pravidelne a zodpovedne venujú.

 

BEZ SPOLOČENSTVA JE ŤAŽKÉ UCHOVAŤ SI AUTENTICKÚ VIERU

A čo spoločenstvá, ktorým sa venujete v Jezuitskom pastoračnom centre?

To je druhý konkrétny príklad toho, čo ma fascinuje na veriacich v Piešťanoch – ich záujem o hlboký duchovný život. V roku 2011 tu vzniklo prvé Spoločenstvo kresťanského života – CVX, čo je typický jezuitský spôsob duchovnej formácie laických veriacich (od roku 2018 tu fungujú pod názvom Spoločenstvá kresťanskej angažovanosti – SKA). Dodnes sa tu postupne formovalo okolo šesťsto ľudí, pričom nejde o akýsi „rýchlokurz“, ale o každodenné budovanie duchovného rastu na vertikálnej aj horizontálnej rovine: v spoločenstve s Bohom a s ľuďmi, každodenným štúdiom rozličných materiálov.

Od roku 2017, po troj- až šesťročnej formácii, tu vzniklo sedem spoločenstiev, ktoré okrem duchovnej formácie vstúpili do konkrétnej služby napr. pre deti, študentov, snúbencov, hľadajúcich či bezdomovcov. A to je to skutočné ignaciánske magis v praxi. Spoločenstvá, v ktorých ľudí spája dynamická tvorivá služba pre iných, nielen vlastná formácia a modlitba, čo charakterizuje spoločenstvá, ako sme ich poznali doteraz. Tieto spoločenstvá sú veľkou nádejou pre Piešťany, ale aj pre celé Slovensko. Dá sa povedať, že bez pomoci spoločenstva dnes možno len ťažko prežiť a uchovať si autentickú vieru v Krista.

Malé spoločenstvá ľudí pôsobiacich v Piešťanoch, ochotných ísť často za hranicu vlastného pohodlia a obetovať sily, prostriedky, čas a energiu na pomoc iným je skutočným napĺňaním poslania kresťana v dnešnom svete – byť soľou zeme a svetlom sveta a nebáť sa naplno a tvorivo sa nasadiť v službe iným. A táto skúsenosť ma na piešťanských veriacich nesmierne fascinuje a som vďačný, že počas môjho kňazského života som mohol byť svedkom takéhoto mocného Božieho pôsobenia v ľudských životoch.

 

Problém by nemal byť v tradičnom kresťanstve, ako skôr v hľadaní svojej osobnej cesty k Bohu. Vidíte také príbehy?

Mnohí teológovia hovoria, že 21. storočie bude charakteristické návratom k spiritualite. Karl Rahner povedal prorocké slová o tom, že kresťan budúcnosti bude buď mystikom, alebo vôbec nebude kresťanom. Kresťanstvo totiž nie je o priemernosti, neznamená iba plniť si navonok akési formálne povinnosti, ktoré v srdci nechápeme a neprežívame. Je to radikálna výzva k osobnej zmene životných postojov, k tvorivému životu s Bohom, ktorý koná cez naše životné príbehy, vďaka čomu môžeme spoločne budovať Božie kráľovstvo a urobiť svet o niečo lepším a krajším už tu a teraz.

 

Kňaz, spovedník, spisovateľ, psychológ, športovec, formátor lídrov a mladých. Máte čas aj na nejaké osobné záujmy?

Otec vo mne už od detstva prebúdzal lásku k biatlonu a keď som dospieval, v športe sa mi začalo dariť a sníval som o reprezentačnom družstve a olympijských hrách. No keď ma oslovil Pán, akoby mi povedal, je dobre, že si sa naučil rýchlo bežať, ale ja ťa naučím behu ešte rýchlejšiemu, ktorý prekoná všetky tvoje limity. Táto skúsenosť mi dala schopnosť vytrvať a nevzdávať sa pri prvých problémoch, čo je dôležitá devíza na ceste s Bohom. A napokon, Boh dôverne pozná túžby človeka a často nám mnohonásobne vynahradí, čo sme pre neho opustili.

Šport, popri záujme o umenie, sa ani z môjho života nevytratil, mal som možnosť opakovane bežať maratón v Ríme, Dubline, Košiciach alebo v Bratislave. A v tomto roku sa mi splnil aj môj ďalší športový sen, keď som sa ako člen štafetového tímu zúčastnil na triatlone Ironman v Piešťanoch. Bola to skúška fyzickej všestrannosti a tiež psychickej vytrvalosti, uprostred povinností každodenného života, no stálo to za to. Myslím si, že dôležité je rozvíjať svoj ľudský i duchovný život stále a vo všetkých smeroch.

 

[edgtf_separator class_name=”” type=”normal” position=”center” color=”#f7f7f7″ border_style=”” width=”100″ thickness=”” top_margin=”” bottom_margin=””]

Leopold Slaninka SJ (51) – kňaz, psychológ, žurnalista. Po kňazskej vysviacke v roku 1999 pôsobil dva roky v Piešťanoch, kde sa venoval pastorácii mládeže. Na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme promoval v odbore klinická psychológia a stal sa členom komory talianskych psychológov. V rokoch 2005 – 2009 bol vedúcim slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu. V rokoch 2012 – 2015 bol prvým riaditeľom Domu sv. Gorazda v Bacúrove. V súčasnosti pôsobí v Piešťanoch ako riaditeľ Jezuitského pastoračného centra. Je autorom kníh: Ruah-Pneuma-Duch. Duch Svätý v biblickom zjavení (2005), Žena v srdci Cirkvi (2007), Psychológia a spiritualita. Základné psychologické aspekty duchovného života (2008), Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života (2009), Oživujúce vanutie Ducha Svätého (2011), Volanie Číny (2012), Človek ako priesečník ľudskosti a duchovnosti (2014), Tri kroky do neba, alebo Ako sa pripraviť na smrť (2017).