Leona Hamšíková: Spätne vidím Božie stopy aj v dňoch, keď som s Bohom nežila

Som Leona Hamšíková (21). Mám rada bazalkový čaj, strapaté vlasy a začínam si obľubovať nevedomosť, ktorá prináša priestor na údiv aj pri opakovanom pohľade. Približujem sa k svojmu snu službou v Timothy Worship Centrum tíme a rada spoznávam ľudí, ktorí vo mne vzbudzujú túžby, oslobodzujú sny a prebúdzajú život.

Autorka: Leona Hamšíková

Samú seba často nachádzam v stromoch a ich korunách, vo vôni živice, v motýľoch, steblách trávy na lúkach, v nekonečnom oceáne a v slnku, ktoré mizne za horizontom, v kŕdli vtákov, v tancujúcich muškách, v slnečných lúčoch, v plameňoch ohňa a aj v jemnom vánku.

Keď si môžem uletieť, nájdete ma v mojej izbe, ktorá sa podobá na môj vnútorný svet, písať básne, príbehy, tvoriť obrazy, tancovať, spievať a hrať na hudobných nástrojoch, čítať knihy alebo behať bosú po lúke, ležať v tráve a kúpať sa v rieke.

Najradšej na tom mám to, že v tom celom nachádzam aj Boha. Jeho vo mne a mňa v ňom.

 

PROCES TVORBY JE O INTIMITE

Pán Boh je pre mňa viac ako génius, nad ktorého vynálezom som najviac žasla, viac ako umelec, ktorého dielo som najviac obdivovala, viac ako tá vec, nad ktorej krásou a divokosťou som plakala, lebo som nevedela inak, a viac ako najdivnejší, najpríťažlivejší zjav, po ktorého prítomnosti dychtí každý kúsok zeme…

Často ku mne rozpráva cez prírodu a jej detaily, cez umenie, zvuky, tóny, harmónie, farby, štruktúry, cez vesmír, cez príbehy o – na prvý pohľad – rozprávkovom svete, ktorý vlastne vôbec nie je tak nereálny, a ukazuje mi, kým je on a kým som preňho ja… Rada si obrazy a zjavenia, ktoré od neho dostávam, zhmotňujem v podobe básní, obrazov, melódií…

Proces tvorby diela akéhokoľvek druhu je pre mňa o intimite. Cez obrazy, písanie aj piesne mi ukazuje svoje myšlienky, ktoré moje uši neboli schopné počuť a oči prehliadli.

Moja najobľúbenejšia, najkrajšia a najviac dych berúca Božia črta je pre mňa jeho neobsiahnuteľná nekonečnosť. Je pre mňa vzrušujúce, že je nekončiacim dobrodružstvom. Výpravou do vesmíru. Skúmaním hĺbok, ktoré nemajú konca, a objavovaním všetkej krásy sveta, ktorá je v ňom obsiahnutá.

Fascinuje ma predstava, ako človeka tvaroval z hliny a vdýchol doňho dych života, ktorý rozprúdil život vo mne samej. Jeho dych, ktorý nepopierateľne oživuje každú jednu bunku v živom organizme. Je nádherné, že jeho nekonečnosť umožňuje to, že je schopný byť konkrétny.

Jeho pestrosť uvoľňuje bezpečie a pochopenie pre každého z nás tak veľmi konkrétne aj napriek tomu, akí sme všetci výnimoční a iní. Obsiahol nás celých. Každého jedného so všetkým, čo si nesieme… Nie je to fascinujúce?

 

BOH NEVIE NEBYŤ S NAMI

Niekedy sa len tak zamýšľam, či sa dá žiť bez Boha, keď žije v nás. Že tak, ako keď niekto nevidí svoju krásu (v tom najhlbšom slova zmysle), ktorá mu bola daná, tak sme my ľudia niekedy zaslepení aj voči tomu, že naozaj nevidíme, že sme chrámom, v ktorom prúdi jeho dych. A pritom keď sa rozhodneme vydať na cestu premeny, postupne začneme objavovať skutočnú krásu a vnímať, že veci sa prosto nedejú náhodou a naša hodnota prežaruje až do sveta, ktorý je nie vždy okom viditeľný.

Predsa len, keď sa spätne pozerám na určité obdobia svojho života, ktoré by sme – čisto teoreticky – mohli nazvať obdobiami, keď som nežila s Bohom, spätne vidím jeho stopy v každom jednom dni.

Myslím si, že on nevie nebyť s nami. No my máme slobodu rozhodnúť sa vydať, alebo nevydať na cestu premeny zmyslov, realít, sŕdc na to, aby sme boli schopní vidieť viac ako čiernobielu neúplnú realitu.

Sama som sa niekoľkokrát slepo stratila v čiernobielom svete… No verím, že som bola na miestach, na ktorých som bola preto, aby som dnes bola uschopnená vidieť veci, ktoré vidím.

 

 

BOLA SOM REBELKA, KTORÁ SA BÚRILA

O Pána Boha som sa začala úprimnejšie zaujímať, keď som mala pätnásť rokov, i keď aj dovtedy boli momenty, keď som nad ním rozmýšľala, keďže som bola dieťa, ktoré veľa vecí fascinovalo a vŕtalo mu v hlave. Dokonca si doslovne pamätám niektoré vety, ktoré nám dekan s kaplánom rozprávali na príprave na prvé sväté prijímanie. Odmalička ma skutočne fascinovala realita, že život tu, na zemi, má oveľa hlbší zmysel a realita je oveľa vznešenejšia ako tie najkrajšie veci, aké si dokážeme predstaviť.

Puberta so mnou celkom plieskala. Bola som rebelka, ktorá sa voči veľa veciam búrila už len z princípu, čo mojim najbližším vedelo veľa ráz ublížiť, nehovoriac o tom, ako som, v úplnej nevedomosti, bojovaním o falošnú predstavu o slobode ublížila sama sebe.

Aj napriek tomu, že ma mrzí, čo to spôsobilo, dnes to ako zlyhanie neberiem. Chápem, čo moje srdce a duša vtedy potrebovali a snažili sa, aj keď nie úplne zdravým spôsobom, bojovať o prežitie. Robila som najlepšie, ako som vtedy vedela. Aj vďaka takýmto obdobiam viem, aké dôležité je dávať si milosť. Učím sa to každý deň. Je to jeden z najláskavejších a najuzdravujúcejších darov, aký si môžem dať. Patrí mi, bol mi daný zhora a ja sa ho snažím strážiť ako vzácny poklad a zaobchádzať s ním tak, aby bol na oslavu Božej dobroty.

Od pätnástich rokov sa začalo obdobie plné kompromisov a otázok vo vzťahu s Bohom, ktorého som začínala spoznávať. Nevedela som, kde patrím. Ako zasnenejšia duša som sa veľa ráz cítila nepochopená medzi ľuďmi, ktorí sa nad vecami zamýšľali iným spôsobom alebo nad vecami, nad ktorými som rozmýšľala ja, nerozmýšľali vôbec. Neskôr, keď som začala brigádovať v oblasti umenia a kultúry, keďže som od malička milovala umenie, som začala spoznávať svet, v ktorom som sa cítila pochopená. Únikom z reality uboleného vnútorného sveta sa mi stali nezdravé vzťahy s mužmi a bohémsky život.

 

UČÍM SA OSLOBODZOVAŤ UMLČANÉ

Vydať sa na cestu premeny zmyslov, reality, srdca na to, aby som bola schopná vidieť viac ako čiernobielu neúplnú realitu, som sa rozhodla, až keď som si počas štúdia krásnej architektúry na vysokej škole v Brne uvedomila, že už nevládzem. Že nevládzem lepiť trblietkavé náplasti na rany, ktoré krízovo hnisajú a sú plné nánosov špiny za taký dlhý čas.

Prišlo pokojné a tiché obdobie plné rozhovor s Majstrom, počúvania nevyslovených bolestí, rán, nenaplnených túžob a otvárania tém, ktoré dokázali byť vypovedané veľa ráz iba slzami.

A keď som nevedela inak, začala som písať básne, ktoré boli mojimi modlitbami, výlevmi aj čerpadlami, výkrikmi aj nevládnym tichom, otázkami aj odpoveďami, mojím zúfalstvom, ale aj pokojným čakaním.

Prestala som mať strach z emócií, ktorým som dlho zakazovala vydať hlas, a teraz sa učím vracať im ho späť. Učím sa vychádzať zo svojho sveta, do ktorého tak rada unikám, a rozširovať jeho hranice zdieľaním ho s ľuďmi okolo seba. Je to pre mňa výzva, no verím, že s procesom, v ktorom som, prichádza sloboda, ktorá prebúdza zmysly a obnovuje život. Nechávam Ježiša, nech sa so mnou vracia na miesta, kde sa nedokážem vrátiť sama, a jeho pohľad na mňa zakaždým nanovo mení moju realitu. Nebojím sa nekomfortných emócií. Viem, že dávajú životu pestrosť. Vďaka pestrosti emócií viem, že žijem. Túžim žiť plnosť toho, čo mi patrí, ak ma niečo bolí, dovolím si cítiť bolesť. Je predsa mojou súčasťou… Ovplyvňuje moje motívy rovnako ako vášeň a radosť. Snažím sa komunikovať sama so sebou, snažím sa získať späť dôveru voči sebe, ktorú som stratila, a dovoľujem si oslobodzovať umlčané.

V ťažších chvíľach mi dodáva silu Ježišov súcit. Nedávno som precitla v  uvedomení si hĺbky toho, že Ježiš naozaj vstúpil do mojich osobných temnôt, aby obsiahol každú moju bolesť, pocit viny, špinu, hanbu, lož a vyniesol to na svetlo – a vďaka tomuto jeho skutku už viac nemusím byť biedna a bez útechy, lebo on kamene mojich vín mení na malachit a základy mi stavia zo zafíru.

Ježiš vo mne vzbudzuje túžbu po objavovaní tajomných odkazov, ktoré ukryl vo všetkom, čo stvoril. A mňa tak veľmi baví s bázňou nachádzať jeho stopy, ktoré sú s citom a všetkou vznešenosťou vpísané do každého kúsku života.

 

3 kroky, ktoré mi pomáhajú na ceste viery:

• modlitba,
• uvedomovanie si Božej prítomnosti, ktorá prevyšuje ľudské vnímanie,
• rozprávanie sa o Bohu.