Lenka Jamborová: Ak niečo zažívaš s Bohom pri osobnej modlitbe, je priam nemožné, aby to nezačal vidieť svet okolo teba

Kníh a teórie o modlitbe nájdeme síce mnoho, no ako sa hovorí, „gram praxe je lepší než tona teórie.“ S Lenkou Jamborovou (36), vedúcou modlitebnej služby v Spoločenstve Martindom, vám prinášame gram praxe o modlitbe. Ako spoznala Božiu lásku, čo pre ňu znamená modlitba, prečo sa rada modlí tancom a vlajkovaním? Rozprávali sme sa aj o tom, ako modlitba súvisí so slobodou, ako slobodu možno uvoľniť aj v modlitbe a načo sú dobré vonkajšie prejavy modlitby.

Si aktívna modlitebníčka – čo znamená slúžiť modlitbou v praxi?

Znamená to modliť sa za ľudí a ich potreby. Najčastejšie je to osobná modlitba, kedy ľudia prichádzajú ku nám do spoločenstva na modlitbu.

A presnejšie ide o vedenie modlitebnej služby, jej administráciu a modlitby za ľudí. Toto všetko pre mňa znamená to, že chcem byť úplne prilepená k Božiemu srdcu, aby som počula čo Boh túži robiť alebo povedať do životov ľudí. Znamená to pre mňa pripravovať cestu Pánovi, ktorý koná dobré dielo v každom človeku, ktorý prejde našimi rukami. Znamená to pre mňa nezaslúženú milosť, kedy môžem byť osobne prítomná pri zázrakoch, ktoré Boh robí v ľudských srdciach. Môžem vidieť obnovenia vzťahu s Bohom, s ľuďmi i so sebou samým, zmenené životy, uzdravenia… a to je vtedy nebo na zemi. Niekedy to, samozrejme, nie je všetko úplne jednoduché, ale požehnania vždy prevyšujú nad všetkým ostatným.

 

 

MODLITBA JE STRETNUTIE MOJEJ A BOŽEJ TÚŽBY

O modlitbe sa hovorí, že by mala byť dialógom. Ako vnímaš modlitbu ty? Čím je pre teba?

Modlitba je pre mňa blízkosť. Čas, kedy si uvedomujem, že Boh po mne túži viac, ako ja vôbec niekedy dokážem túžiť po ňom. No zároveň je to aj stretnutie mojej túžby s tou jeho. Niekedy je to dialóg, niekedy monológ. Inokedy chvála, vďaka, prosba… Niekedy je to ticho a suchota alebo vzájomná adorácia a niekedy mám pocit, že je to čas samoty… No vždy, aj keď to necítim, viem, že Boh je prítomný. Lebo on taký je.

 

Ako sa najradšej modlíš?

Keď sa modlím sama, tak najradšej som len tak s ním. Často iba v tichu, bez slov. Je to rôzne, ako som povedala vyššie. Zároveň si čítam Písmo a modlím sa aj s Božím Slovom. Rada si pustím nejaké chvály a modlím sa s nimi. Tiež mám rada, keď môžem byť na adorácii v kostole, kaplnke… keď môžem pozerať na Ježiša v Eucharistii.

Keď som s ľuďmi, milujem modlitbu chvál – keď sa spolu modlíme ako jeden. A veľmi rada chválim Boha tancom a vlajkami.

 

Skúsiš nám opísať ako sa cítiš, čo prežívaš, keď Pána chváliš tancom?

Primárne cítim radosť. A potom je to niečo, čo asi neviem úplne opísať… je to niečo také, ako keď celé tvoje telo chce vyjadriť to, čo práve cítiš a prežívaš v modlitbe. Niekedy mám pocit, že ma moje telo obmedzuje v tom, aby som Bohu vyjadrila, ako ho milujem, čo pre mňa znamená, čo všetko k nemu cítim, čo mu túžim vyznať… Tanec a vlajkovanie je jedna z vecí, kde sa mi to darí vyjadriť. Zároveň však viem, že to nie je len o mne a mojom prežívaní. Počas modlitby chvál, kedy tancujem a vlajkujem na jeho slávu a chválu, sa deje veľa iných vecí.

 

Prezradíš nám, čo máš na mysli pod tým, že sa vtedy deje veľa iných vecí?

Tak tu už by som to pomenovala skôr z nejakého toho pohľadu spolupráce, ktorá sa deje medzi tanečníkmi a hudobníkmi, ktorí vedú chvály na pódiu. Spoločne uctievame Boha, ale zároveň vedieme ľudí, ktorí na chválach sú, k Božiemu trónu, čiže celé to nie je iba o mojom vyjadrení vecí, ale aj o tom, čo sa deje počas tej modlitby chvál, kedy sa snažíme zachytiť, počuť, vidieť a vnímať, čo chce Pán Boh robiť práve v tej chvíli a podobne.

Veľakrát sa stalo, že sme len začali vlajkovať, lebo sme vedeli, že je ten pravý čas, a hudobníci sa napojili na nás výberom piesne napríklad podľa farby vlajky. Alebo sa stáva, že hudobníci vedú a v tanci a vlajkovaní sa odráža presne to, čo hrajú a spievajú. Asi takto v skratke by som to pomenovala.

 

 

Pamätám si, že keď som ťa videla tancovať a chváliť Boha na ženskej konferencii, cítila som z toho veľkú radosť a slobodu a hovorila som si: toto chcem aj ja! Ako sa dá získať takáto sloboda/uvoľniť do takejto slobody?

V komôrke, keď zavrieš dvere za svetom a si s Bohom iba ty sám. Tam naozaj začali moje prvé tanečné kroky s ním. Pri modlitbe, kedy ma Boh začal volať do tanca. Bolo to postupné. A keď niečo zažívaš s Bohom pri osobnej modlitbe, je priam nemožné, aby to nezačal vidieť svet okolo teba, napríklad pri spoločnej modlitbe. Ak sa nechávaš Bohom premieňať, zrazu ani nevieš ako a začneš pri spoločných chválach napríklad tancovať. Tá premena platí samozrejme aj pre iné oblasti života.

 

Aké boli tvoje začiatky vlajkovania?

Kedysi som mala pocit, že vlajky sú niečo extrémne obmedzujúce pri modlitbe, že by mi vadili a podobne. Postupom času som však pochopila, že sa nimi a pohybom dá pri modlitbe vyjadriť naozaj všetko – chvála, úcta, láska, sláva, blízkosť, pokoj, krása, povzbudenie, rast, ale i pokora, smútok, bolesť…

 

Ako si z toho pocitu, že to bude obmedzujúce, vošla do takejto slobody?

Prežila som moment, kedy som zacítila veľmi silné uvoľnenie do úplnej slobody v modlitbe tancom. Bolo to pred niekoľkými rokmi na jednej chválovej škole v zahraničí. Z predmetov, ktoré tam boli, som si mohla vybrať práve uctievanie tancom. S malou dušičkou som do toho išla a napriek tomu, že som si myslela, že tam určite prídu „vymakaní“ pódioví tanečníci s vyšportovanými telami, som zrazu zistila, že miestnosť bola plná ľudí z celého sveta, v rôznom veku, s rôznou stavbou tela, ale všetci mali jedno spoločné – pokorné srdce a túžbu priniesť Bohu vo chvále to najviac, čo máme – samých seba a svoje srdcia. To bol čas, ktorý sa ma veľmi dotýkal a premieňal ma. Cítila som sa tam počas tých hodín tak šťastne, ako asi nikdy. Niekedy som mala pocit, že ani nechodím, ale od radosti sa vznášam nad zemou.

 

Mala si aj obdobie, kedy si túto slobodu necítila?

Určite áno. Asi to bol celý môj život, pokiaľ som nespoznala Pána Ježiša osobne a viac. Vždy som niekde v sebe cítila, že musí byť niečo viac, niečo iné, ako som žila dovtedy. Bola som také tiché, introvertné dieťa, ktoré bolo vždy poslušné. Ale niekde hlboko som vedela, že sloboda vyzerá inak.

 

Čo je pre teba sloboda teraz?

Sloboda je moje druhé ja. Milujem ju. Sloboda pre mňa totiž nie je len to, ako vyzerajú či nevyzerajú okolnosti okolo mňa. V terajšom pandemickom svete všetci rozprávali o tom, ako sme stratili slobodu, keď sme museli dodržiavať isté opatrenia. Ale ja to chápem a prežívam tak, že naozajstná sloboda je stav v mojom vnútri.

Nikto nikdy mi nemôže zobrať moje prežívanie, moje rozhodovanie sa o tom, ako budem myslieť a čo budem cítiť. Myslím, že toto je tá pravá sloboda. Tá sloboda, ktorú mohli mať politickí väzni počas totality a dokázali v nej prežiť bez ujmy na zdravom rozume. To je tá veta, ktorú povedal Silvester Krčméry: „Vy máte v rukách moc, my máme pravdu.“ On vedel komu uveril a v kom má slobodu, aj napriek väzeniu a mučeniu.

 

SVOJ ŽIVOT SOM BOHU ODOVZDALA VĎAKA POULIČNEJ EVANJELIZÁCII

Aký bol začiatok tvojej cesty s Bohom? Ako si spoznala Božiu lásku?

Vyrastala som vo veriacej rodine a zároveň som ako dieťa mohla zažiť v jednej veľmi náročnej situácii v našej rodine to, ako sa Boh vie nadprirodzene zjaviť a postarať o veci, ktoré nie sú v našich rukách. Toto všetko ma určite veľmi formovalo, no pamätám si, ako som už taká malá „krpaňa“ stála počas omše v kostole a v hlave mi vírili myšlienky o tom, že ako to môžeme naisto vedieť, že to, čomu veríme my katolíci, je pravda. Čo keď majú pravdu hinduisti, budhisti… iní ľudia, ktorí veria iným bohom.

 

Ako pokračoval tvoj príbeh s Bohom ďalej?

Počas puberty som mala svoju partiu. Boli to mladí, ktorí chodili do kostola, do zboru. Ale ako všetci v tom veku sme mali potrebu vyskúšať veci, ísť za hranice príkazov a zákazov… no povyvádzali sme všeličo. (úsmev) Základ bol však taký, že som stále nemala osobný vzťah s Bohom. Bol to pre mňa Boh, ktorého pravidlá som dodržiavala, lebo inak sa nahnevá, stane sa niečo zlé a podobne.

Až keď som zažila jednu nepríjemnú situáciu vo vzťahu, v ktorom som vtedy bola, povedala som Bohu, že ak naozaj existuje, tak s tým musí niečo spraviť, lebo ja to už nezvládam.

 

A spravil niečo?

Bolo pre mňa šokujúce, keď som na druhý deň zistila, že veci sa zázrakom vyriešili. Doteraz si pamätám, ako som stála v izbe a nechápala som, ako je to možné. O pár dní na to sme sa celá partia ocitli v Trenčíne na námestí, kde práve Spoločenstvo Martindom organizovalo pouličnú evanjelizáciu s názvom Kampaň pre Ježiša. Pozerala som na tých ľudí okolo seba, ktorí mali tričká s nápismi ako „Ježiš ťa miluje“ alebo „Hriech zabíja“… Počúvala som, čo hovorili z pódia a myslela som si, že toto musia byť úplní blázni.

 

 

Tak kresťania naozaj pre mnohých vyzerajú. Ako sa tvoj postoj zmenil?

Na druhej strane som začala rozmýšľať o tom, čo týchto ľudí prinúti robiť takéto veci. A hlboko v sebe som začala cítiť, že oni majú niečo, čo nemám ja, že práve TO im dáva slobodu a odvahu robiť toto všetko. A uvedomila som si, že to chcem aj ja. Chvíľu na to nás pristavila jedna dvojica a začali sa s nami rozprávať. Potom sa ma spýtali, či by som súhlasila s tým, že sa za mňa pomodlia. A potom sa ma spýtali, či by som nechcela odovzdať svoj život Ježišovi. Netušila som, čo to presne je, tak sa mi to snažili vysvetliť a povedali kľúčovú vetu: „Nemôžeš nič stratiť, iba získať.“ A tak som povedala dobre. (úsmev)

Pomodlili sme sa modlitbu odovzdania môjho života do Ježišových rúk a vtedy, tam v Trenčíne na námestí, na múriku pred lekárňou, som vedela, že môj život sa práve zmenil.

 

Čo sa dialo po tejto modlitbe?

Netušila som nič o prežívaní Božej lásky. Nevedela som nič o tom, ako Duch Svätý môže začať napĺňať srdce. Nikto mi o tom nikdy nič nepovedal, no ono sa to začalo diať… hneď v tej chvíli. Pamätám si, ako som prišla domov a so slzami v očiach som svojim rodičom rozprávala o tom, čo sa stalo. Neviem, či úplne chápali, ale verili mi.

Nasledujúce dni som prežívala neskutočnú lásku. Cítila som sa tak milovaná, ako nikdy predtým, ako nikdy nikým a ja som vedela, že toto je ten Ježiš. Že toto je ten Boh, ktorého chcem poznať a mať s ním vzťah.

Všetko sa to stalo v roku 2001, čiže tento rok prežívam dvadsať rokov od môjho „obrátenia“ srdca. Nie, nebolo to vždy ľahkých dvadsať rokov života, no viem, že by som ich nikdy nevymenila. Nikdy by som ich nevymenila za roky bez poznania Boha, nech by boli akokoľvek skvelé.

 

Čo pre teba znamená Božia láska dnes?

Presne to isté, čo vtedy. Bezpodmienečnosť. Tak ako vtedy, ani teraz si neviem ničím zaslúžiť, aby ma Boh miloval. To on sa tak rozhodol. Sú obdobia, keď sa ho aj každý deň pýtam, že ako ma môže tak milovať. Na rovinu aj po toľkých rokoch musím priznať, že jeho láska a vernosť voči mne ma stále prekvapuje. Nechápem ju. Naozaj nie. Ako človek súdim len podľa svojich schopností a keby bolo na mne, tak samu seba pošlem kade ľahšie. Je fajn vedieť, že on to má inak (úsmev) a dúfam, že ma to bude prekvapovať celý život.

 

 

POD KOHO POHĽADOM STOJÍM?

Súvisí podľa teba sloboda so vzťahom s Bohom? Ako?

On sám je mojou slobodou. Boh je pre mňa sloboda. To on mi vydobyl slobodu od hriechu, bolesti, strachu, smútku a večného zatratenia… to všetko Ježiš premohol svojou smrťou na kríži. Áno, s týmto všetkým sa v tomto svete stretávam a prežívam to, ale nie je to niečo, čo určuje môj život.

Božia múdrosť (jeho prikázania) mi dáva na výber, kedy sa môžem v slobode rozhodovať pre veci, ktoré sú pre mňa dobré a ktoré mi, naopak, do života neprinesú nič dobré. Transparentný vzťah s Bohom, ktorý aj tak vie o všetkom v mojom srdci, je pre mňa najkrajšia sloboda, ktorú mám. A to ma vovádza do slobody vo všetkých oblastiach môjho života.

 

Čo človeka v modlitbe zväzuje?

Myslím si, že to môže byť veľmi veľa vecí… Z toho ako pracujem s ľuďmi, hovorím s nimi a pozorujem ich, sa mi zdá, že ľudí najviac obmedzuje v tom, aby sa posúvali v živote ďalej, najmä nesprávny obraz o Bohu, neochota meniť svoje zmýšľanie a taktiež strach byť transparentný – pred Bohom aj pred ľuďmi.

 

Poznáš vety typu: „Ja sa mám nahlas modliť? Ale keď ja to neviem tak pekne povedať… Chcela by som skúsiť vlajkovať, ale ja pri tom budem určite vyzerať divne… Zdalo sa mi, že mi Boh dáva čosi na srdce a mám sa o to podeliť, ale radšej si to nechám pre seba…“ Čo by si poradila? Ako prelomiť túto zviazanosť?

Ono je to vždy asi o tom, pod koho pohľadom sa rozhoduješ stáť. Vždy si môžeš vybrať. Buď to bude o tom, čo si o mne pomyslia iní, alebo o tom, ako sa na seba pozeráš či nepozeráš ty, alebo o tom, ako ťa vidí Boh.

Jeho Slovo nás premieňa, jeho pohľad nám prináša slobodu. Je len na nás, čo si vyberieme nasledovať. Ak máš túžbu vlajkovať, hovoriť veci, ktoré ti zdieľa Boh, alebo sa nahlas modliť… tak to urob. Ak to neurobíš, nevieš, čo bude potom nasledovať, a tak zostávaš na mieste a nikam sa nehýbeš.

 

 

Zdá sa mi, že tieto postoje a rozhodnutia „nehýbať sa“ súvisia aj so sebaprijatím. Mávame s ním problém najmä my ženy. Zápasila si s tým alebo zápasíš aj ty?

Sebaprijatie je široký pojem a zahŕňa všetky aspekty ducha, duše a tela – keďže tieto tri zložky tvoria náš celok a vzájomne sa ovplyvňujú. Asi máš však na mysli prijatie vlastného tela a zdravý vzťah k nemu a toho, ako vyzerám.

 

Áno, toto býva problém číslo jeden u mnohých žien, takže môžeme trochu odbočiť a hovoriť viac o prijatí svojho tela…

Spomínam si na jedno neveselé obdobie môjho života, kedy sa moja kožná alergia na dlhé mesiace zmenila na nočnú moru. Celé telo som mala zapálené, svrbelo ma, celá koža bola napuchnutá a mala som obrovské bolesti. Najväčšiu bolesť som však niesla v čase, keď sa alergia prejavila na mojej tvári. Bolo to hrozné. Niekedy som sa pozerala do zrkadla a rozmýšľala som, ako sa stále ľudia okolo mňa môžu na mňa pozerať. A nielen to, rozmýšľala som, ako ma vôbec môžu milovať takúto hrozivú. A oni to robili.

 

Čo ti v tomto čase najviac pomáhalo?

Moja rodina a blízki ma milovali tak ako vždy, aj keď ja som im nerozumela. Milovali mňa, moje ja a s ním s láskou prijímali aj moje telo. Myslím, že táto láska, blízkosť, pomoc a úcta spôsobili v rámci sebaprijatia v mojom srdci divy.

Ale na povzbudenie všetkým ženám, áno, aj ja mám občas „halušky“ v hlave o svojom výzore a podobne… Ale potom sa vedome zastavím a pripomeniem si, že pod koho pohľadom práve stojím a zrazu zistím, že sa mám rada a páčim sa sama sebe, lebo Boh to má tak isto. V každom prípade, na túto tému by sa dalo veľa rozprávať.

 

Aký je na tento problém podľa teba liek?

Liek na všetko je podľa mňa odpustenie – sebe, ľuďom a Bohu. Potom premena zmýšľania – čiže pokánie a čas strávený s Bohom. Je to také jednoduché…

 

 

POHYB PRINÁŠA ZMENU

V súvislosti s modlitbou veľa hovoríme o slobode. Myslíš, že keď človek nedokáže prejaviť modlitbu aj navonok (akokoľvek, či už pokľakne, zodvihne ruky a pod.), niečo s ním nie je v poriadku? (úsmev)

Nie, to si určite nemyslím. Každý z nás je v nejakom procese, každý z nás kráča a pokiaľ sme otvorení tomu, aby Boh v nás konal nové veci, tak potom je všetko v poriadku. Najhoršie je zostať stáť na mieste a nikam sa nepohnúť.

 

Načo sú dobré tieto vonkajšie prejavy modlitby?

V Katechizme katolíckej cirkvi sa píšu o tomto veľmi dobré veci. Napríklad: „Sme telo a duch, a teda pociťujeme potrebu prejaviť svoje city aj navonok. Máme sa modliť celou svojou bytosťou, aby sme dali svojej prosbe čo najväčšiu možnú silu. Táto potreba zodpovedá aj Božej požiadavke. Boh hľadá ctiteľov v Duchu a pravde, a teda živú modlitbu, ktorá vystupuje z hlbín duše. Chce aj vonkajší prejav, ktorý zapája telo do vnútornej modlitby, lebo vonkajší prejav mu vzdáva dokonalú úctu všetkého toho, na čo má právo.“ (článok 2702 – 2703)

Presne na toto sú dobré vonkajšie prejavy pri modlitbe.

 

O čo človek prichádza, keď je napríklad na chválach a hoci sa vnútri modlí, navonok vyzerá, akoby si to tam iba odsedel?

Ak sa vo vnútri naozaj modlí a je to v Duchu a pravde, nemyslím si, že o niečo prichádza. Ja však rada hovorím o tom, že pohyb prináša zmenu, niečo nové a iné. Pohyb planét spôsobuje striedanie dňa a noci, zároveň ich pohyb prináša aj zmeny ročných období. Ak tvorivý Boh stvoril náš svet takto múdro, že pohyb prináša zmenu a my sme súčasťou jeho stvorenstva, tak to celé platí aj o nás. Boh je totiž stále ten istý – včera, dnes aj naveky, ale stále tvorí niečo nové – to nám o ňom hovorí Biblia.

 

Máš nejaké konkrétne svedectvá, príbehy, kedy sa niekto rozhodol vykročiť do tejto slobody – čo mu to prinieslo?

Mám veľmi veľa svedectiev z workshopov o tanci, ktorý robievame. Mnohí ľudia zažijú nový rozmer slobody v modlitbe, aký dovtedy nepoznali. Mnohí prežijú počas modlitby pohybom emocionálne a aj duchovné uzdravenie a stalo sa nám už, že niekoľko ľudí bolo uzdravených aj z nejakého fyzického problému. Najviac mi však zostala v srdci jedna žena z Litvy, kde sme robili tento workshop. Podľa jej slov počas jednej aktivity zažila, ako sa k nej Boh sklonil ako milujúci Otec a ona mohla prvýkrát zacítiť, ako veľmi je ním milovaná.

Keď bola malé dievčatko, zažila zneužitie a celý jej život bol naplnený hanbou a vinou. Počas modlitby tancom cítila, ako jej Boh hovorí, aby vyšla na pódium v miestnosti, kde sme workshop robili. Vravel jej, že už nemusí viac niesť hanbu a nemusí sa viac skrývať, že už stačilo. A ona odvážne vyšla na pódium (prostredie bolo bezpečné, boli tam len účastníci workshopu) a práve v tej chvíli ako to spravila, ako urobila tento „pohyb“, padla na kolená a prvýkrát vo svojom živote zacítila, že je milovaná taká, aká je, a že hanba a vina, ktoré sa s ňou roky vliekli, zrazu odišli preč. Môžem povedať, že keď sme odtiaľ o pár dní odchádzali, predo mnou stála úplne iná žena. Boh je dobrý, veľmi, veľmi dobrý.

 

 

Je každý človek predurčený k tomu, aby chválil Pána tancom? Je to pre každého?

Áno. Je to úplne pre každého a zadarmo. (úsmev)

 

Je rozdiel v tom, keď sa za niekoho v tichosti modlíme a on o tom ani nevie, a keď sa modlíme tak, že pri človeku stojíme, prípadne sa ho dotkneme a modlíme sa nahlas?

Modlitba je modlitbou vždy. Či je tichá, či vyslovená nahlas. Primárne vždy ide o srdce toho, kto sa modlí. Príhovorná modlitba – čiže tá, ktorú sa modlíme, aj keď iní o tom nevedia, je modlitba, ktorá prináša nesčítateľné požehnania. Boh ju počuje a deje sa jeho vôľa. Ak sa za niekoho modlíme priamo, osobne, keď je ten človek pri nás a počuje nás, tak to môže byť veľmi povzbudzujúce pre človeka. Môže počuť niečo, čo otvorí jeho srdce viac a Boh tak môže konať veci hlboko v jeho vnútri. Môžeme človeka viesť do odpustenia, prípadne mu vysvetliť nejaké princípy…

Zároveň je to pre mňa obraz aj Cirkvi ako blízkej rodiny. Kedy bytostne stojíme jeden vedľa druhého a slúžime si navzájom. Myslím si, že obe modlitby majú rovnakú váhu, len pri jednej je výhodou, že človek je blízko pri nás a máme s ním osobný kontakt.

 

Čo sa deje pri takejto modlitbe?

Keď sa u nás v spoločenstve modlíme dlhšie modlitby za ľudí, tak primárne ich vždy vedieme k tomu, že cieľom modlitby nie je uzdravenie, ale obnovenie vzťahu s Bohom. Počas modlitby sa ľudia učia, ako môžu počuť Boží hlas, ako odpustiť, ako nájsť vo svojom živote klamstvá, ktorým uverili o Bohu či sebe. Dostávajú teda do rúk nástroje, ktoré môžu používať ďalej vo svojom živote. Ale ako som už spomenula vyššie, ak človek nie je ochotný meniť svoje zmýšľanie, čiže robiť pokánie, tak zmeny neprídu ani po modlitbe. Slobodná vôľa je veľká vec.

 

Ak môžeš, spomenieš nejaký konkrétny príbeh, kedy služba modlitieb zmenila niekomu život?

Asi by som to zhrnula. To, čo ľudia často zažívajú pri modlitbe a po nej, je pokoj a láska. Keď odpúšťajú, prichádza uvoľnenie. Zrazu zistia, že keď sú v situáciách, ktoré im predtým veľmi ubližovali, tak teraz vedia reagovať inak – vedia inak zmýšľať, rozprávať alebo konať. Ich vzťah s Bohom a celkovo s Trojicou sa zlepšuje. Ich modlitebný život nadobúda nové rozmery. Pohľad na nich samých sa mení a začínajú milovať samých seba tak, aby potom mohli správne milovať iných okolo seba. Boh uzdravuje traumy, bolesti, spomienky… ducha, dušu aj telo.

Máme viac svedectiev, kedy sa ľuďom po modlitbe a odpustení veľmi zlepšil ich zdravotný stav. Dokonca prišlo aj úplné uzdravenie – duševné aj telesné. Jednoducho povedané, Boh je dobrý, veľmi, veľmi dobrý!